ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Elek báči oznámil im konečne, že je koláč upečený a dopečený. Pobrali sa veselo k nemu.

„Dosť som sa natrápil, deti, ale sa podarilo. Na úrade sa odbavilo všetko, teraz len dozerať, aby sa spisy prepísali. To už nepotrvá toľko: prepisy odhajduchujeme, pisárov budeme poháňať.“

Drobeckému bolo náhlo vrátiť sa domov. Keď položil na spis podpis so všetkými ciframi, vytiahol niekoľko košútoviek, skoro zo samého dna bývalej hotovosti, aby bolo súceho biča popoháňať pisárov.

Elek báči zastrčil šuchotavé bankovky. Má ich zbieročku. Zachmúril sa. Bol by poslal s nimi gazdinú do Šiah alebo Miškovca kúpiť niečo, ale ju treba vypraviť do Sliača, lebo sa jej chytila kúpeľná choroba. Dokedy vystačí hŕbočka? Zohreje sa gazdiná v Sliači nadlho? Zachmúril sa ešte väčšmi.

„Ach, deti, časy, hoci sme v máji, idú ako v apríli. Len nedávno sme oslavovali dobytie Budína, a už nás zašla mrcha novina.“ Pozreli naň v napätí. Hutyánszkemu sa naježili červené fúzy, oči sa otvorili naširoko. „Dosiaľ sa šuškalo po kútoch, tutlalo, ale čo je z toho? Čo je, nedá sa zatajiť. Milú vlasť čakajú nové skúšky, hádam ťažšie od predošlých. Vybili sme Nemca, ale teraz ide Rus^[86] na nás. Ešte dnes vylepia veľké ohlasy na stoličnom dome. Vláda oznamuje občianstvu, že treba zobrať všetky sily. Vláda sa postarala o všetko, teraz čaká od stolíc a miest i od dedín, že sa zdvihnú valom urobiť vlasteneckú povinnosť. V tých okolnostiach sme trochu v neistote.“ Elek báči sa poškrabal pri samej plešinke. „Veru v neistote.“ Nedalo sa predvídať, či sa gazdiná zohreje v Sliači, keď Rusi vtrhnú do krajiny.

Hutyánszky udrel päsťou na stôl. Vystrúhal napochytre cifrovanú kliatbu, ktorej hlavný uzlík bolo mrzké slovo ,Muszka‘.^[87] Položil dlaň na hlavu, oslepený brieždením, z ktorého vyletelo veľmi veľké svetlo, sťaby ho bol vystrelil. V ňom videl jasne, prečo povedú väzňov z Bystrice. Hotujú sa teda odpratať sa pred Rusom. I on sa bude musieť pratať. Ak sa vyprace, sotva bude treba zahládzať fúzy. Schytila ho taká bolesť, že by bol zareval.

Pred domom sa rozišli. Hutyánszky šiel von z mesta, na lúky i na veľké hrable na Hrone. Hľadel zobrať myšlienky do hŕbky, ale dosť skoro zbadal, že všetky kotvia tam za bránou. Pobral sa i on za nimi.

Drobecký zvedel naostatok, čo bolo to ustarostené, čo ležalo v oku vlastencov, keď pozreli jeden na druhého.

Pred večerom už čítal veľký ohlas po stenách. Ľudia sa stanôvali pred ním, čítali vzrušení mocné, útešné slová. Vlasť je zas v nebezpečí. Ako sa sprostila prvého, bezprostredného, sprostí sa i tohto, lebo Boh ju vezme pod ochranu, vytrhne ju veľká chrabrosť občanov. Čakajú na nich nové obete. Stolice pripravia gardy napadnúť nepriateľa, dajú vlasti vojakov a iných prostriedkov na obranu. V kostoloch budú modlitby, ustanovili i pôsty.

Elek báči sa pousiloval. Na druhý deň popoludní oddal Drobeckému spisy. Drobecký ich poprezeral, či sú v poriadku. Bol skutočným, uznaným majiteľom majera v Rudľovej. Sprostil sa košútok, že mu ledva ostalo, čo vystačí na spiatočnú cestu. Žene Záborovej dal znať, že zajtra ráno sa pohnú z Bystrice.

Zarazilo ho, že od ostatného razu sa už nezišiel s Hutyánszkym. Nazrel viac ráz k nemu v ten deň, ale ho nezastihol doma. Neustanovil sa ani odobrať spisy, ako by sa bolo patrilo. Elek báči ho ospravedlnil:

„Gabriš je veľmi rozžialený nad novým nebezpečím vlasti. Ten šuhaj ľúbi ozaj svoju matku-vlasť! Poznať na ňom, ako si berie k srdcu jej ťažký osud.“

Pred samým večerom išiel ešte raz za bránu; ostatný, už či nájde Hutyánszkeho, alebo nenájde. Chcel by sa predsa odobrať od neho. Nesmelo, ako vždy, zaklopal z piatich dverí na tie, ktoré vedú z pitvora do izby. Ozvalo sa dosť neochotne: „Voľno!“

Hutyánszky, ako sa inokedy netýkal zeme, tak teraz bol temer prilepený k nej, sediac rozvalený na stoličke. Nohy mu siahali čajsi k protivnej stene. Podoprel hlavu do dlane, pozeral ľahostajne, alebo skôr mrzute na hosťa.

Drobecký pristúpil k nemu živo, začal sa ho spytovať to i to, trochu znepokojený, aká to premena s ním.

Hutyánszky sa rozkýval naveľa.

„Čo je zo všetkého naostatok? Všetko dovedna, veria, nestojí fajku tabaku.“

„A najšťastnejší deň života?“ Len-len že nevypustil z úst, vidiac toľký rozvrat, až skoro zúfanie. Ale mu ho bolo ľúto, povedal mu radšej: „Ach, čo!“ A zašermoval rukou vzdorovite. „Nedajme sa hneď takto akejkoľvek pletke.“

„Ani sa nedáme. Život váľa barany, ako parobci na lúke. Nech si tam má!“ Vzdychlo sa mu až z najtemnejších hlbín kdesi. Pritiahol nohy k stoličke, i sadol rovnejšie. Prizrel sa Drobeckému. „Predstavený bohuje a dupká, dupol som i ja. Arminko by chcel byť,“ usmial sa zlostne, až mu šklblo v tvári, „akýsi Napoleonko.^[88] Nech si ho hrá — na dobrý úžitok!“ Vypol prsia, oko mu ožilo iskrou zlosti. „Ja som na svojich nohách. Budem hrať Hutyánszkeho!“ Udrel sa v prsia, až zdudnelo. Drobecký už vedel od prvej chvíle, že Hutyánszky sa neráči s Görgeym. Bol taký blázon v isté časy myslieť si, že sa s ním rozkmotril pre väzňov, ale sám Hutyánszky mu nalial čistého vína, keď sa osvedčil, že pre väzňov jeho nebolí hlavička. Rozkmotrili sa pre niečo iného, najskôr pre nejakú pletku. Hutyánszky dosiaľ trpel, lebo musel, vrtochy Görgeyho, ale groše mu dodali iste sebavedomia, keď zašuchotali vo vrecku. Peniaze stavajú na nohy i naučených slúchať, nieto pánikov, naučených mať všetko na vôľu. Bystrica v malom je, čo bol Debrecín a teraz Pešť; niet súhlasu medzi vedúcimi. Každý chce rozkazovať a málokto slúchať.

Keby bol Hutyánszky videl, že je Drobecký zaujatý trochu väčšmi za vlasť, bol by sa mu zveril, že jarmo Görgeyho sa mu zohavilo najväčšmi pre väzňov. Ale videl už dávno, že je zaujatý priveľmi za nich — chcel ísť až pred jeho vysokosť! — zato sa mu ťažilo odkrývať svoje rany. Zlosť by bola vybúšila už dávno z neho, nech ju nekrotí niečo, pred čím odpadajú i väčšie hnevy; tak kopnejú veľké snehy, keď na ne pripečie slnce. Neprestajný mrauk Zebulonka ho učankával. Pristal by bol vďačne ostať, ako dosiaľ, hoci i pri desiatich Arminkoch, až do skonania sveta. Keď sa ukázalo, že musí odísť z Bystrice, nemohol sa ďalej prevládať: oznámil predstavenému, že nepôjde s ním, lebo má iné, dôležité zámery.

Drobecký sa nedozvedel o tých veciach nič bližšieho. Ostatne ani nestál o ne. Aby nesedel čušiac, začal mu rozprávať, ako naozaj počuť, že Rusi začali prvé pohyby. V meste sa o inom ani nehovorí. Des ide na ľudí.

„To verím!“ pohadzoval Hutyánszky hlavou, ani keby sa tešil z toho. „Mysleli si, že si budú oddychovať na vavrínoch, chvastať sa víťazstvami, hoci ich nepripadlo na nich mnoho. Ja som sám svoj. Vymohol som si slobodu. Pozhováral som sa trochu s Arminkom. Vedia, čo vychytil na mňa?“ Päste stisol, ľahostajné oči zasvietili. „Že som sa vraj naľakal Rusa. Ukážem mu, kto sa bojí Rusa!“ Zodvihol päsť a hrozil tam komusi v kúte. „Vybral som si z ľudí čo súcejších chlapov. Pôjdeme.“

Drobecký sa znepokojil. Čo berie pred seba rozpálený vodca gárd? Nie mu je ešte dosť hry na vojaka?

„Azda sa uvidíme po tieto dni!“ riekol živo, skoro veselo. Myseľ, že ide na Moskáľa, ho rozjarila. „Počúvam, z ich strany má vtrhnúť.“

„Teda idú naň!“ Nemohol pritajiť v hlase údiv, ale ani zazlenie. Chystá sa na Rusa on, ktorý neovoňal dosiaľ prachu; túlal sa po kraji s gardami, šarapatil, rozhadzoval sa, robil oslavy. „Čo nepovedia!“ krútil veľmi starostlive hlavou, temer si ju vykrútil.

„Ako ma tu vidia! Nahľadí sa Arminko, kto sa bojí, kto nie.“ Zdvihol zasa päsť a hrozil tam komusi v povetrí. I očima zazeral mrzko. Ľahko, že sa i Rus naľaká, ak pozrie takto naňho.

„S akým vojskom pôjdu?“

„S gardami.“

Drobecký zdvihol obe ruky dohora.

„Preboha! Čo urobia Rusovi so svojimi gardami? Môže byť pravda, čo vychytili naň: že je nevzdelaný, je lojové sviečky, ale i to vieme, keď sa s ním meral Napoleon Veľký, neukázal sa veľmi, veľmi veľkým pri ňom.“^[89]

„Ale som ja Napoleon?“ mykol plecom pohrdlive. „Zberám sa vari na Smolensk alebo Moskvu? Ostanem vo svojom kraji, kde i malý môžem byť veľkým.“

Drobecký si ho prezeral s úctou. Je chlap ako hora, prečo by sa nemohol merať s Rusom? Ak sa mu ho podarí zahnať za hranice? Ide naň s gardami: či Francúzi s otrhanými gardami nenabili povestné fridericiánske voje?^[90]

Hutyánszky spozoroval, že ho hosť obdivuje, začalo mu srdce rásť.

„Viem, čo si myslia!“ okríkol ho, vystrúc sa pred ním, že ho prevýšil o dobrej pol hlavy. Trochu posmešne pozeral naň z tej vysokosti. „Viem dobre, čo je Rus. Je mocný ako medveď. Koho začapí labou, má dosť. Ale kto je blázon podbehnúť mu pod labu? Schovám sa za dobré ploty. Strážny pes môže priskočiť zboku, odzadku a uhryznúť znenazdania zbojníka, keď sa vlámal do dvora. Gardy môžu byť dobrý strážny pes kraja. Budeme dojedať, kaziť cesty, zajímať vozy so strelivom a strovou, podpaľovať sklady, zabíjať stráže. Celá krajina sa zdvihne; ukáže mu, čo znamená vtrhnúť do cudzej krajiny. Pôjdem i ja!“

Drobecký uznal, že veru medveď bude sa mať čo oháňať. Môže sa mu Hutyánszky, môže nanosiť do kožucha, ako svedčí. Len by všetko tak bolo, ako si maľuje! Nepreceňuje svoje gardy? Veď sa nevyznačili dosiaľ nikde, ani pred Hurbanom. Kde videli remene riadneho vojska, najradšej ani nevystupovali. A kto vie? Možno naberú iného ducha do seba pred Moskáľom.

„A potom,“ hodil hlavou, pozerajúc veľmi chmúrne, „treba ísť. Nadstavíme prsia!“ Pristúpil k nemu a buchol si na prsia. „Musím tak, či tak. Taká je hodina.“ Tu hrubý hlas akoby sa bol zvlnil. „Bystrica sa mi sprotivila, i všetko, čo je v nej. Všetko! Dotiaľ mi je slávna Bystrica!“ Ukázal prstom na hrdlo.

Drobecký si začal myslieť, či je nie hádam opitý jeho spoločník, že sa drží tak neobyčajne. Oči mu chodili nepokojne po izbe, v nich boli nezdravé plamene, ba i zaškrípal zubmi.

„Vari zas väzňov viesť, pozerať, na čo som pozeral!“ odvrával sám sebe trhane na akési mysle, ktoré naň doliehali skadiaľsi.

Drobeckého trhlo, keď počul spomenúť väzňov. Výkrik z tých úst ho prejal, tušil v ňom hlas prebúdzajúceho sa svedomia. Vidno, búri sa, hoci neprebudené celkom, nad tým, čo sa dialo na rínku. Zato je chudák i zronený i zas rozdráždený? Začal uvažovať, či by nebolo na čase povedať mu v túto neobyčajnú chvíľu slovo, ktoré sa pýta. I tak sa musí to slovo ozvať medzi nimi; prečo ho nevysloviť, keď je na jazyku?

„Keď je už tak, Hutyánszky, prečo sa nepridajú k nám? Poďme spolu preliať krv, ale za spravodlivú vec.“

„Či vari nejdem za spravodlivú?“

„Nie!“ krútil Drobecký hlavou. „Tam sa s pravdou nesnímu. Nedrží sa v tých poliach, kde idú. Pravda si nedvorí na slobode. Vidia sami, ako je skutá v okovách. Cit ich potíska rovno k nej, prečo ho neslúchnu? Idú s nami na nepriateľov pravdy, na zhubcov.“

Hutyánszky počúval veľmi bedlive i chodil očami po ňom, akoby ho videl po prvý raz a chcel si ho vštepiť do pamäti. Slovo, ktoré sa pýtalo, padlo, ale u Hutyánszkeho bol neporiadok v komore; potrvalo dosť dlho, kým ho zodvihol a prizrel sa mu poriadne. Urazilo veľmi jeho krasocit. Nevidel pravdy nikdy tak zblízka, aby sa mu boli zjavili všetky jej hrany a veľmi pichľavé osti. Zdúpnel nad smelosťou a či neslušnosťou chcieť mu vstrčiť takú pichľavú, urážlivú vec do bočného vrecka, kde je srdce.

„Ale mne takto — mne?“ udrel sa v prsia, i dupol nohou. „Čo sa opovažujú!“ Podoprel päste o bedrá a nadŕdal sa pred ním. I smial sa, ale nie od pľúc. Nebol ten smiech ani zdravý, ani veselý. Vytláčal ho nasilu zo seba, premiešaný s jedom. „Načo sme spadli — načo sme spadli!“

Zasipel od bôľu, búchal sa päsťou do hlavy. Chyby a nezdary vlasteneckej strany posmeľujú odbojníkov vyhadzovať zradnú sieť a loviť v mútnom.

Drobecký mykol plecom, odvrátil sa od neho a začal pozerať do dvoríka, z ktorého sa vkrádala vôňa orgovánu. Nadával si do chumajov, babrákov. Zmýliť sa natoľko vo výpočtoch! Chcieť prerobiť zhavraneného v úprimného Slováka! Nevedieť, že odrodilec postrečkuje kade-tade, kým len nezaryje nosom niekde do zeme. Keď vyhodí ostatný turák, vtedy už skôr! Budú visieť handry z neho, prikmotrí sa k Slovákom a dá sa od nich opatriť ako nebohý Simonides.^[91] Kde sa tmolí dnes, tam vydrží len v strečku, nemajúc ani chvíľky slobodnej zamyslieť sa trochu, kam ho zavedie ten divý tanec.

„Ako prišli na to, prosím ponížene, núkať ma svojím hrubým tovarom?“ Hutyánszky sa začal tisnúť akosi veľmi hrozive pred neho. Už i dýchal naň, zavievajúc ho zápachom borovičky. „Chcel by vedieť, povedia mi, prosím ponížene, načo je mne ich najlepší tovar?“

Drobecký sa urazil. Čo sa má tisnúť pred neho, presiaknutý borovičkou? Začal ho i on merať od rozpálenej hlavy do päty. Vari sa ho bojí?

„Odpustia, pán urodzený, že som sa pomýlil. Mal som sa držať múdrej Jenovéfy Bradúľky.“

„Čo majú mne podstrkovať akési Jenovéfy? Vari chcú fačkovať so mnou, pán sklepník?“

„Čo preto, že držím sklep?“ Postavil sa mu i on. „Nehanbím sa byť poriadnym kupcom, hoci som urodzený, ako ktokoľvek. Mohol som sa ovešať, keby bol chcel, mašľami a šujtášmi. Ale načo by mi bola, prosím ponížene, takáto kystka na sáre? Ja sa zaobídem, i keď sa mi tam necelembá ako brmbolec.“

Bol hodne nižší od Hutyánszkeho, ale sa mu staval, i oči mu iskrili. Dopaľovalo ho, ako sa mohol zmýliť natoľko, že sa ho úfal získať dobrej veci. Vysmeje ho ako papľuha, červený diabol. A má pravdu. Načo spustil z umu veľmi múdre porekadlo: nebude zo psa slanina! Keď si už raz zadal, aspoň sa bude držať. Hutyánszky ho chcel zahrúžiť svojou urastenosťou, ale on necofol pred ním ani o vlas, skôr sa mu tisol pod samý nos.

„Veru tak, pán urodzený. Ja pán, ty pán…“

Hutyánszky sa cofol od neho, ruky vo vreckách; začal pozerať po zemi, akoby hľadal ihlu.

Drobecký vyrozumel, že hľadá jeho, majúc ho za takú nepatrnosť, ktorá sa môže stratiť. Očervenel ako rak.

„Tu som pred nimi, pred najväčším človekom v Bystrici — na vzrast. Do vzrastu udrelo všetko, kde čo bolo, tuto i tuto,“ ukázal na hlavu i na srdce. „A ja tu malý pred nimi, ako králik, lebo som sa nedržal múdrej Jenovéfy Bradúľky.“

Hutyánszky vyrozumel dobre, že sa mu posmieva pre veľkú postavu a malý rozum. To ho rozpálilo, ale ešte väčšmi, že mu pchá pod nos akúsi Jenovéfu Bradúľku. V nej tušil veľmi zaoblenú, krvavú urážku.

„Čo mi spomínajú akési bosorky? Ale mne?“ Stisol päste, začal ho strcať bruchom.

„Jenovéfa Bradúľka je vdova po Bradúľovi, hájnikovi zo Zelenej Osady,“ vysvetlil mu, ustúpiac na krok od neho. „Živí sa čipkárstvom statočne. I ja som kupoval od nej čipky a posielal do Pešti ako ,honi ipar‘.^[92] Keď mala mnoho roboty, lebo maďarské čipky zo Zelenej Osady mali veľký odbyt u ich dám, vyberala si dievky do učenia. Najprv ich skusovala, či majú trpezlivosť alebo nie. Klbká s priadzou boli na hŕbe, do každého zamotala čo-to. Do niektorého i toliar alebo dvadsiatnik, ale najviac len turák, alebo gombičku bez uška, neraz i pol škrupiny z orecha. A potom sa už spýtala dievky: ,Našla si heslo, Mara?‘ Ak povedala, že veru nie, ani jej už nedala viac priadze. ,Prichodí robiť, Mara, do tých čias,‘ naúčala ju, ,kým sa neukáže heslo‘. To, čo bolo v klbku. Nemala pravdu? Povedia sami! Načo by jej bola robotnica, ktorá nemôže vytrvať až po heslo? Čo povedia?“ Otrčil proti nemu prst, skoro ho bádal v prsiská. Smial sa, až mu blýskali zuby spod čiernych fúzov.

„Čo mi spomínajú taľafatky? Rozprávajú rozprávky o klbkách starým babám, nie mne.“

„Naozaj, pán urodzený?“ zasmial sa mu zasa do tváre. „Tá rozprávočka je zložená takým ako oni, nie štrbavým babám. Oni sa obhadzujú okolo klbiek, obskakujú, krútia sa, usilujú všakovak, ale nevidím, že by boli prišli v niektorej veci po heslo. Pochytia jedno klbko, počnú ho odmotávať, ale sa znepáči robota, hodia ho do kúta. O dva dni pochytia druhé, začnú ho odmotávať — hm, páči sa, ale sa začne trochu chlpiť, hodia ho do kúta. O deň-dva pochytia iné klbko, počnú ho odmotávať. Ale zrapoce straka na kole, zahodia klbko a hybaj naháňať straky. Keď sa chytili iného, robota sa ukazuje aká-taká. Priadza sa páči, ale robota omrzela. Tu hajdúch zabubnuje na ulici: ,Talpra magyar‘. Hodia i to klbko do kúta. Tak vidia, robili dosť, motali, snovali, ale dodnes neprišli na heslo. Čo dosiaľ robili, bolo samé habkanie a polovičatosť. Rozumejú už, čo im odkazuje Jenovéfa Bradúľka?“

Hutyánszky si vybral dosiaľ len toľko, že sa mu posmieva, lebo sa v ničom nepreukázal.

„Čo nedajú raz na lopate celú tú múdrosť!“ skríkol naň.

„Nedbám!“ pohol Drobecký plecom. „Dávajú pilný pozor!“ Drobecký mu dal prstom ako výstrahu. Hutyánszky si ju pripustil k srdcu. Počúval pilne, až mihalnice lupkali na zmútených očiach. „Vybrali sa i oni, horniacky zeman, keď počuli ,Talpra magyar‘, rovno za Kossuthom. Išlo sa dobre, kým neprišli k jednému bralu. Bolo krížom cesty, nedalo sa obkerovať. Na ňom mohli čítať: ,Jeden Boh, jedna vlasť, jeden zákon, jeden národ, jedna reč!‘ Či nebolo mrzké to bralo, kĺzavé? Nebolo sa čoho chytiť nechtami, kolená sa kĺzali, dokrvavili. Či nie? Odvili azda to klbko? Nie — odhodili ho. Dali sa inou úbočou, kadiaľ sa ide na Slovákov, lebo vraj oni vyhladili tú skalu mrcha jazykmi a naslinili jedovatou slinou. Teda sa dali do nich, aby ju nemal kto vyhládzať. Začali šliapať pravdu i hyzdiť právo, ale prišli k bahnu. Bola v ňom veľmi smradľavá hnojovka, samá surovosť, podlosť, pomiešaná s krivdou. Hnusilo sa vojsť do smradu, zababrať čižmy a dolomán. Zahodili i to klbko. A škoda! V ňom by sa bol iste našiel ligotavý toliar pravdy. Ale čo, keď sa klbko vonkoncom nepáči, nie ho ľahko odvíjať. Stredné a vysoké školy, peštianske noviny, heslá marcovej mládeže a najmä Kossuth chlpia priveľmi nitku, zahrdúšajú priadzu. Tak išlo i to klbko do kúta i s heslom. Našťastie hajdúch bubnuje na ulici: ,Rusi idú!‘ Chvalabohu, núka sa nové klbko! Chytajú ho oboma rukami, varujú ho ako veľmi veľkú vec. Dokedy sa s ním zabavia, pán Hutyánszky?“

Zamrzelo ho, i zahanbil sa. Naodhadzoval dosiaľ hodne klbiek. Nešiel až do prostriedku, do srdca pozrieť, čo je v nich. Ale načo by mu bolo heslo? Kde by ho zaviedlo? Je azda také pekné bystrické väzenie, alebo to, ktorému kúty ešte nikdy nevyhrnuli? Také hesielko nevábi.

„Môj brat Edmund je iný. Pochytil klbko, hoci priadza je hľuzavá, odmotáva, snuje. Nepohodí ho on! Príde i na hesielko dnes-zajtra, peknú prázdnu škrupinku. Zvie aspoň, koľko váži z koláča diera.“

Zasmial sa zas, oči mu iskrili, škodoradosťou sa škerila jeho tvár.

„Vedia, čo im prorokuje múdra Jenovéfa Bradúľka zo Zelenej Osady?“ Hutyánszky stál proti nemu, akoby ho chcel pojesť očami; nemal sa kedy spýtať, čo mu kto prorokuje. Drobecký mu teda riekol bez pýtania, že mu Jenovéfa odkazuje, že on, hoci vyučený, bude celý život pliesť, šemotiť, chlpiť nite, ale neutká nič, iba ak by nejaký fáborček, alebo klkový motúz. „Nevyjde, vraj, z ich ruky nikdy utešená maďarská čipka, nad ktorou, sa úfali, bude híkať všetko stvorenstvo. Kto chce robiť, pán urodzený, čipky na div, nesmie, vraj, pohadzovať súce heslá.“

Hutyánszky si vybral jednako niečo z rozprávky. Zimomriavky ho prechodili. I prvej mu zaliehalo v ušiach od veľkého kriku, nie zvonku, ale z vnútorných komôr, že sa čipka nedarí. Görgey sám to uznával a hlásal všade, ako úprimný, smelý vojak. On je nie Görgey, ale neraz vídal a vidí ho jasne, veľký omyl a nezdar. V noci, ak nemal hlavu ochmelenú, často sa nad ním zhrýzal a božekal. Ale kde sa podieť? Vrátiť sa? Dať sa opačnou cestou? Časy potískajú káru neodolateľne napred. Ľahšie padne dať sa niesť prúdu a revať: ,Vlasť je v nebezpečí!‘

Tak i teraz miesto uznať, že si jednako zachoval niečo z rozprávočky, radšej sa oboril naň:

„A oni, uhorský zeman, brojiť proti vlasti?“

Oči sa mu krútili od jedu, ústa mu pošklbávalo.

„Áno, proti vašej napomádenej, ovešanej jarabými fáborčekmi, falošnými heslami; proti nahnitej, cifrovanej peštianskej modle, proti Kossuthovej ospievanej otrokyni, proti vašim klzkým, vylízaným bralám a smradľavým bahnám. Tu pred vami, jej rytierom, opakujem, že je hnusná, podhodená modla. Nepľujem na ňu, lebo by ma nectilo, zemana, pľuť, ako pľuli vaši pajtáši na našich mučeníkov pred vašimi očami, keď ste im ich doviedli na rínok, sťa obyčajný dráb, a nie vojak alebo zeman. Rozumeli ste, pán Hutyánszky?“

Hutyánszky bol ohromený. Mal stisnuté päste, že ho zabije. Drobecký stál pred ním temer o hlavu nižší, vyzývave, s iskriacimi očami.

„A to mne do očú?“ zhrozil sa.

„Vám, celej slávnej stolici, do očú vášmu najväčšiemu výdobytku slobody, slávnemu štatariálnemu súdu, i do očú, ak chcete, vášmu veľkému Arminkovi. Tu sú ruky!“ Otrčil mu ruky na kríž, pred samú tvár. „Cvičili ste sa v lapajstve na Slovensku, beháte, brešúc ani kopovy, za stopami statočných. Položte mušky, putká. Na to ste! I pilňujte; nie dlho potrvá táto sláva!“

„Hneď mi z očú!“ zareval Hutyánszky, ledva sa ovládajúc, aby sa nehodil naň.

„Ak ma nezlapáte, idem. Ťažko mi pozerať ďalej na toľkú mravnú chudobu a holotu. To je už lazárska okyptenosť všetkého lepšieho.“

Vošiel hostinský do izby. Drobecký ho tu nevidel dosiaľ. Prešiel cez bočnú, ktorá dnes je hádam prvý raz prázdna. Ani z veľkej prednej nedoliehala vrava, ako inokedy. Tak sa stalo, že až za šramky počul, ako sa vadia. Bál sa, aby sa nepobili. Ale im povedal, že ho hádam volali, doniesť pintovku. Jeho príchod utíšil ich, ochladil rozpálené hlavy. Poodstúpili čosi i opustili sa v lete, nestojac proti sebe, sťa kohúti, hotoví driapať ostrohami. Hľadia sa i usmievať.

„Ja teda idem, pán urodzený, nemôžem ostať,“ riekol Drobecký usmievave. „Ak by ma potrebovali, vedia, kde bývam. Nepohnem sa dnes z domu. Ak by sme sa už nevideli, nech sa dobre mávajú.“

Podvihol klobúk s káčerovým perom a obrátil sa ku dverám.

„Rozkážu niečo?“ prihovoril sa hostinský Hutyánszkemu, keď ostali sami.

„Mal som vôľu, ale vidím, priateľ nemôže ostať, a samému pokulovať^[93] sa mi nechce.“

Hostinský sa vytratil. Hutyánszky sa hodil na stoličku a podoprel si hlavu dlaňou.