ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záborovi sú temer bez prestania tieto veci na ume, odkedy je v Bystrici. Mnoho ráz prešla myseľ tým istým chodníkom, ktorým sa poberala jeho dobrovoľná obeť až dodnes. Všade bol súhlas vo veci medzi ním a Maduniakom, ale sa staval medzi nich rozpor v tom, ako pristupovať k nej. Netýkal sa podstaty, ale len podoby a rúcha. On by chcel pozerať i na podobu a rúcho prísne; žiadal by si bezúhonnosť i v ceste, ktorá má viesť ku podstate.

Tu mal znezrady nového posvätenca veci pred sebou. Chcel by vedieť, čo on myslí o spore. Nebude, možno, učený, ako Maduniak, alebo on, ale má cit. Cit zmôže mnoho, ak je na mieste; niekedy viac, ako učenosťou obrnený rozum.

Dosiaľ sa len krútili okolo miest, kde ležal rozpor, akoby sa ho nechceli dotknúť, bojac sa hádam, aby sa neprehĺbil v roztržku. I Drobecký pobadal, že sa okúňajú dotknúť práve toho, o čom sám Hutyánszky nemohol mlčať.

Zábor vstal, prešiel izbou a vrátil sa k Drobeckému. V tvári mu sedela odhodlanosť pristúpiť k ožihavému predmetu.

„Keď sme zišli z vozov, Hutyánszky nás nechal pred domom a on vošiel do brány, kde bol stoličný hajdúch. O chvíľu sa vrátil a dal nám sňať putá. Potom nás viedol na námestie. Zo Sumrákovského domu vyšiel Görgey mladší a oznámil nám na mieste, že nás čaká smrť povrazom.“

„Tak bez všetkého!“ zvolal Drobecký.

„Bez všetkého,“ potvrdil Zábor.

Drobecký pozeral naň pozorne, či nájde zmenu na ňom, ale Zábor hovoril o smrti a šibenici ako o každodennej skúsenosti. Má neohrozenosti, má, vidno ju na ňom; ako ho Maduniak pokladal teda za chabca? V čom ju prezradil, tú chabosť? Neoklamal sa Maduniak? Chabec by sotva hovoril o šibenici ako o bystrickej bráne, kde árendátor pilne vyberá mýto a kde teraz strážia gardisti, aby hádam nevtrhol znenazdania Hurban do mesta vyslobodiť uväznených druhov. Nie je ver’ chabec, je hrdina, akoby bol najurastenejší chlap.

Drobecký sa cítil hneď bezpečnejšie. Keď sa prirovnal k nemu, radoval sa, že ho prevyšuje postavou, najmä šírkou v pleciach. Má sa teda kde rozrastať hrdinstvo, len si ho zadovážiť. Tu, pri týchto ho je nadostač, nahotoveného po policiach a priečinkoch. U Maduniaka toľko, že kypí, šibe z neho sťa živý plameň. Prečo by sa nemohlo udomácniť i u neho? Azda nevzalo ešte skazu švihrovské dedičstvo, hoc i polihovalo kdesi vyše storočia. Len ho zakaliť, dokonale na tomto tuhom ohni zápalu.

„Môžete povedať teda, že ste stáli pod šibenicou,“ riekol, pozerajúc na nich, ako na bytnosti, obohatené o veľký poklad. „Ukázali vám ju. Sotva bude ich zásluha, že vás i nepostavili pod ňu.“

„Dnes už vieme, čo to bolo,“ ozval sa Maduniak, pohnúc plecom. „Nastrojená hra náročky, či by nám nemohli nahnať strachu.“

Obrátil sa k Záborovi, či i on tak myslí. Zábor prisvedčil hlavou. Tiež pozeral na Maduniaka. Bolo im, akoby sa neboli videli oddávna. Prvý raz, čo sú v Bystrici, pozerajú si zblízka do očú. V ich oku bola otázka: ,Známe sa ešte?‘

Maduniak mu podal ruku a usmial sa.

„Ani sme sa neprivítali, sused, po starej, dobrej známosti.“

,A či sme tí starí?‘ chcel sa ho spýtať Zábor.

Ale videl, že sa mu usmieva, usmial sa tiež, hoci nasilu. Drobeckému má čo ďakovať za tento slobodný pohľad i dobrý úsmev. Nebyť jeho, boli by teraz v pivnici, medzi nesvojimi, väzni medzi väzňami. Tu hore sú zasa národovci, susedia, hoc i nesúhlasia vo všetkom.

„Takú hru nastrojili,“ pokračoval Maduniak, „či azda nepodkľakneme, keď príde hodiť ostatný pohľad na svet. Dobre sa padne dívať na kŕdeľ zlomených takým, akí tam boli diváci. Čo myslíš, mali, čo sa im žiadalo?“

„Vcelku sme sa držali, ako — ako…“

„Ako chlapi, vcelku,“ potvrdil Maduniak. „Vcelku. Úložitých nebolo. Ale sa musím priznať, že ma zabolelo, veľmi zabolelo, ako sa mi mohlo ukázať to námestie zrazu takým milým a vábnym. Ten úskočný pokonný pohľad robí milými pletky. Slnce tiež začalo sa usmievať krajšie ako inokedy. Taký je ostatný pohľad: všetko sa smeje pred ním.“

„To nebolo len tebe, i mne bolo tak akosi,“ priznal sa i Zábor. Bolo mu veselo, že môže pred nimi sňať závoje z citov. Tak dlho vädli tamdolu, skrývané pred surovými spoluväzňami.

„Nediv sa, brat, že je duchu milé, o čo visí pokonným pohľadom, ako na nitôčke, prv než ju prestrihnú. Sám neviem, ako sa mi mohli ukázať jedným vrzom všetky prte a kiare Hrbáča i útulné cestičky na brehoch Saly.^[79] V ušiach mi zvonili novou krásou plné hexametre Hollého,^[80] ukladajúc sa velebne jeden k druhému, i mäkké, ľúbezné slohy Detvana.^[81] Poviem vám,“ dodal priduseným hlasom, „milá mi bola i omrznutá, pehavá tvár dôstojníka. Duch si položí také divné sklá, keď pozerá ostatný raz.“

Drobecký ich počúval pachtive; meral, čo všetko sa môže spratať do pokonného pohľadu. Siaha široko a do hĺbky, ako ani jeden jeho predchodca. A život sa tiež pochlapí. Podstrčí podeň obyčajne, čo má vábneho a milého. Možno i on zažije onedlho taký divotvorný pohľad, lenže sotva na námestí, ale v poli. Ale duch sa nedá podplatiť od sveta vábmi a kúzlami. Odoberie sa voľným, víťazným letom do krajov ešte krajších.

„Pekne bolo pozerať na svet, ver’ pekne,“ pokyvoval hlavou Maduniak. „Krajšie, ako by sa bolo patrilo. Ťažko by bolo padlo odtrhnúť sa od toľkej slávy. A tebe?“

Obzrel sa na Zábora. Záborovi sa menilo, že sa v čiernych očiach potuloval smiešok. Zachmúril sa. Prišlo mu na um, že sa nezhodujú v toľkých, toľkých veciach. Vidno, Maduniak ho má za chabca.

Pritvoril oči, nepozerať na ten potulný smiešok, a riekol priduseným hlasom:

„Mne by bolo bývalo ťažko nad možnosť, ale mi prišla na um Sychrava a naše reči. Mohol by sa ti zaveriť, že pri všetkej sveta kráse bol som hotový.“

V tie časy vstúpil hajdúch Gregor. Keď je postranný človek toľké časy pri väzňoch, v kancelárii sa iste spýtajú, o čom sa hovorilo. Zaradoval sa, že hovoria slovensky, zvie dopodrobna, čo hovoria. Hoci boli zabratí do hovoru, spozorovali ho, i dali si znať očami, že treba dávať pozor na jazyk. Príchod hajdúcha zamrzel väzňov, akoby boli zas pod zemou medzi surovou družinou, kde nesmú hovoriť o svojich veciach.

Drobecký sa nezmiatol. Predchytil zručne Záborovi slovo, vidiac, že sa zarazil.

„Veľmi ma teší, že boli hotoví zaplatiť celú podlžnosť až do ostatnej babky. Len či ju potvrdí i druhý spoludlžník!“

Maduniak sa rozosmial. Zručnosť Drobeckého prekvapila ho; ale toľká opatrnosť, vychodiaca od neohrozeného národovca, budúceho dobrovoľníka, hnala ho do smiechu pred neškodným hajdúchom.

„Sused sa osvedčil, že bol hotový platiť. Ani ja som sa neodhadzoval, hoci padne, veria mi, ťažko, ako som už prvej nadhodil, odčítať za dlh všetko, všetko, čo máme. V tom čase akoby hodnota toho, čo príde dať, narástla až po hviezdy. Ale je najhoršie platiť, keď je výrok súdu náhlivý, surovo bezohľadný a nezákonitý, bez výsluchu a pokonávania. Inak sa pred tým dlhom neuťahujem, ani neskrývam. Zaplatím vďačne, kedykoľvek. Dlžník, majúci aký-taký cit, nič si tak vrúcne nežiada, ako splatiť, hoci by len čiastku podlžnosti, čo by priam išlo i o hrdlo. A oni by sa odhŕňali azda?“ spýtal sa Drobeckého so smieškom v očiach.

Drobecký sa vystrel a pozrel naň uveličený. Vidiac toľkú hotovosť na obeť, schytil ho zápal a osvedčil sa:

„Prvej som povedal, že sa chystám po tieto dni ísť, kde sa platí v hotovosti celá podlžnosť, v nadchnutom Sbore, so spoludlžníkmi. Z tých dobrovoľných daní veľadí sa, myslím, najväčšmi prepotrebný poklad pospolitosti, na ktorom ona stojí.“

Maduniak mu prisvedčil vážne, bez smiešku a opakoval:

„Dobrovoľne, s celým Sborom. Závidím im. Len aby sa vydarilo!“ Potom doložil: „V Sbore sa platí ľahšie, veria mi. Ľudská zlosť, odporkyňa šľachetnosti,“ rozohnal sa päsťou a oči mu blysli, „przní náročky čistú túžbu vyplatiť podlžnosti, aby jej odňala, čo je v nej vznešeného, temer posvätného. Do pokonného výkonu vkladá, len aby sa obeť neodbavila v oddanosti a ochote, úzkoprsé machle, nízke čachre, vynájdené čajsi prefíkanými prokátormi a nesvedomitými sudcami. Výplatu odťahujú a odročujú, aby za ten čas mohli urážať, tupiť odsúdeného, či by nemohli zotrieť z platenia, čo je na ňom velebného, najčistejší pel ochoty. Vymyslia otupné skúšky podlomiť silu slabšieho. Taká je nástraha ľudskej skazenosti, keď chce strhávať do blata, čo smerovalo k hviezdam.“

Drobecký cítil, že sa kôra prelomila, prebíja sa na svetlosť, čo bolo skryté pod ňou. Gregor by mohol počať šípiť, o čom tu rokujú. Aby im nebol na závade vysloviť doprosta, čo leží na srdci, šiel k nemu a vtiahol ho do kúta.

„Tu som vám prihotovil niečo.“ Vtisol mu do tvrdej, ale už nie mozoľovitej dlane novú, šuchotavú košútku. „Mám s nimi ťažkú jednačku. Vidíte sami, súdili sme sa. Ak ich obesia, prídem o spravodlivé pohľadávky. Nechajte nás len chvíľku samých, azda sa ľahšie dojednáme. Chcel by ich dostať, aby mi pustili aspoň tohoročnú úrodu na splátku.“

Gregor vopchal košútku do vrecka obdratej mentieky. Čo by robil pri nich? Hovoria o dlhoch, vykrúcajú, že by radi platiť, ale neplatia. Takí sú všetci dlžníci. Jeho kroky ozývali sa o chvíľu na druhom konci chodby.

„I tu sme ako v Sbore,“ ohlásil sa Maduniak, keď už boli sami, „lenže trochu miešanom. Vy, budúci, máte zasiahnuť do dejov. My,“ sklonil hlavu, „obávam sa, len bývalí. Či nie, sused?“ Obrátil sa k Záborovi skoro ako s výčitkou. „Keď sme vtedy nevystúpili, ako sa patrilo, už nezasiahneme viac do nich. Sme bývalí. Ach, beda, prebeda!“

Chytil sa oboma rukami za hlavu. Ťažko bolo pozerať na žravú bolesť človeka tvrdého a mocného, keď pochybuje o sebe.

Drobeckému sa pohlo srdce hlbokou ľútosťou, nemohol sa hnúť, ani úst otvoriť. Zábor sedel rovno, očima blúdil z Maduniaka na Drobeckého, akoby nepozorovali, čo ich vzrušilo. Naostatok sa pohol, akoby sa bol spamätal.

„Neželej!“ položil ruku na schýlené plece Maduniakovo. Obrátil sa k Drobeckému a riekol: „Keď ste zo Sboru, vyrozprávame vám, ako sme vystúpili ostatný raz.“

Zamĺkol. Pery sa mu stisli. Bolo okolo nich čosi horkého. Začal rozprávať. Keď vyslovili ortieľ smrti nad nimi, odviedli ich spred Sumrákovského domu s muškami na rukách. Išli po dvaja v radoch hore námestím. Gardisti ich obstúpili. Urastený pobočník s dvoma kamarátmi šiel popredku, červený dôstojník na konci. Ohromná hŕba ľudí sa zhŕkla okolo nich, išla rovným krokom s nimi, kričiac: ,Šibenica — šibenica‘ a zasa: ,Vlastizrada — vlastizrada‘; ako deti, keď kričia: ,Seno-slama, seno-slama‘, chcejúc sa držať kroku. Hŕba iste čakala na väzňov hotová, najskôr ju zohnali sem dojedať, naskakovať na nich. Gardisti jej nebránili vskakovať medzi rady, pľuť na väzňov, alebo ich biť päsťou a palicami. Naskakovali ani besní psi. Zábor ukázal belasý vráž na oboch rukách a Maduniakov na šiji, nad kňazským golierom. Šli tu dohora, tu dolu námestím, zasa z jednej strany na protivnú, ako robil cestu pobočník s kamarátmi. Väzni začali tušiť, že ich predbežne nevedú pod šibenicu; hádam ich len chcú ukázať, vedúc ich sem-tam cez najväčší stisk. Námestie bolo ako nabité, lebo bol trhový deň. Tí, čo išli s nimi, kričali, pľuli, nadávali; čo stáli obdaleč, dívali sa na čudný sprievod. Mnohý sa i smial a podhuckával zberbu.

„Nevedeli sme, načo to robia s nami, rozmýšľať nebolo kedy,“ pokračoval pokojne Zábor. „Ohlušila nás pŕška palíc, slín a nadávok. Ak nás jednako vedú pod šibenicu, cesta nebola tichá a velebná, aby sa myseľ mohla zabrať voľne ta, odkiaľ zostupuje sila a pokoj boží. Zbili nás, nečisté sliny tiekli po nás. Nedali nám myslieť na velebu obete.“

Drobecký bol vzrušený, stŕpal na celom tele. V hlave mu búchala myšlienka: ,To isté čaká teba‘.

„Boli sme zbedovaní, zbedovaní,“ pokračoval Zábor, akoby čítal z akejsi knihy jednotvárnym hlasom príbehy veľmi dávne. Jeho sivé oči so zelenkavým odbleskom upreli sa do kúta. „Zbedovaní, nie preto, že nás opľuli a zbili, ale preto, že zdepčili, čo sa má dvíhať dohora, k výšinám. Socali nás medzi červov, zemeplazov.“

„Zbedovaní, zbedovaní, na tele i duchu, až veľmi,“ ohlásil sa Maduniak, zdvihnúc hlavu z dlaní.

Drobeckému sa ich uľútilo. Tak, ako on na nich, pozerá dobrý dedinský ľud na gazdu, ako sedí na medzi a hľadí na siatiny, ktoré sa vlnili nedávno, sľubujúc bohatú žeň, a dnes sú potlčené na mrvu, z ktorej len kde-tu trčí okyptený kočianik, nezdrvený veľkým kamencom. Či sú tak zariadené tie splátky podlžnosti? O koľko by bolo výhodnejšie, keď platiť, platiť čo hneď i krvou, hoc i na šibenici, ale razom, keď už nie v poli, pri hukote diel, ako ochudobniť takto o všetko vznešené, spadnúť na biedneho žobráka.

„Ale Boh nás nedal zašliapať až do zeme!“ zvolal Zábor, oči mu ožili, i tvár sa vyjasnila. „Ako nás viedli z jedného boku námestia na iný, zazreli sme my dvaja,“ ukázal na Maduniaka, ktorý sedel, bradu opretú do dlane, a pozeral k zemi, „zazreli sme náš ľud. Boli od Detvy a Hrochoti, stáli len na niekoľko krokov od nás pri svojich neveľkých, krátkych vozoch. Či to nebolo šťastie? Padlo na nás ako manna^[82] z neba.“

Drobecký sa pohol prudko, stisol dlane medzi kolená a naklonil sa napred. Bol vo veľkom napätí, čakajúc, že ide počuť niečo divného.

„Náš ľud tiež pozeral, ako nás vedú, čo robia s nami. Nepohol sa ani jeden, nevzkypel hnev ani v jednom. Mocní chlapi dívali sa ľahostajne, ako na akékoľvek podívadlo. Ale nám sa jednako uľavilo od radosti, že sú tam. Mocný hlas zajasal vo mne: ,Hľa, náš ľud, za ktorý treba priniesť obeť!‘ Boh nám ho poslal na útechu, na pozdvihnutie.“

Strhol sa Maduniak s premenenou tvárou. Oprel sa päsťami o stoličku a pozeral mračno na nich.

„Na pomoc, sused, nie na potechu. Na pomoc! Pomoci nám bolo treba, nie potechy.“

Jeho mocný hlas rozbúril tíšinu domu, v izbe zadunelo. Kdesi v chodbe ozvali sa kroky Gregorove, začali sa blížiť k izbe.

Drobecký vystrel ruky k Maduniakovi, tíšiac ho.

„Ticho, ticho — počuje nás.“

Načúvali, či sa kroky budú blížiť. Zaviazli kdesi o chvíľku, pri ktoromsi obloku.

Maduniak pohol plecom.

„Nech prídu, počujú!“ Ale hlas pridusil jednako, až sa zvlnil, spierajúc sa slúchať. „Načo dávať falošný výklad, keď je niečo cele zjavné? Boh nám poslal Detvanov a Hrochoťanov. Keď som ich zazrel, prišlo mi vnuknutie: ,Zahrm na nich: Ľudia, nevidíte, čo robia s nami? Ale nás dáte biť a opľúvať od zberby, najatej nepriateľom? Nevidíte, že sme vaši?‘ Nebolo dobré vnuknutie?“ opýtal sa Drobeckého.

„I ako!“ potvrdil mu s ohňom. „Ale vám by bola z neho skaza, nie pomoc. Gardisti by vás boli poklali na mieste, najmä vás dvoch, prv, ako by vás ľud bol mohol vyslobodiť.“

„To veľmi ľahko. I mne to prišlo na um.“ Vyskočil s rozpálenou tvárou a nachýlil sa nad nimi. Hovoril im skoro pošepky. „Neviete, že sa strhol divný víchor vo mne, hoci som bol hotový? Chcel vymiesť ako smeť práve to, na čom stojí vnútorný človek. Začalo sa knísať, čo som myslel, že je pevné ako Kriváň. Naľahla na mňa takáto myseľ: Všetko je pletka, iba ty si, čo si. Národ je pletka i jeho poslanie a bytie. Sliny sa mi nehnusili. Mať ruky slobodné len na chvíľku, ľahko by ich bolo poutierať. A palice a nadávky? Čo nám škodia? Majúc odvisnúť, nie nám je to isté odvisnúť čistým, najčistejším, ako zaslineným, s belasými vrážmi po tele? A možno nás neobesia. Hádam nás len vodia ľudu na smiech a zábavu po námestí; šibenice nevídať nikde. Dobrý Boh nás ochráni násilnej smrti, obmäkčí srdce katov, zošlúc len žalár miesto smrti. A čo je žalár vlastne? Smradľavá diera. Nám pristane v nej ako nikde, i tak sme zapľutí a zbití. Hodia nás, kde nepočuť, či ti nadávajú, či ťa chvália. Dali by nám i jesť. Cestou nám dávali dosť hnusné netopiere. Brud mi začal prirastať k srdcu, sliny a palice prestali sa hnusiť, ideále vyhasli. Život a budúcnosť národa? Čo mi je z výdobytku, za ktorý sa načim dať najprv obesiť alebo dorúbať, aby ho užívalo jedno pokolenie, o ktorom nik nevie, kedy príde na svet?“

Drobecký sa hniezdil, nemohol obsedieť pokojne, ani Zábor. Bolelo, veľmi bolelo počúvať mrzké rúhavé slová z tých úst. Cítil sa, akoby im tiekli husté lipkavé sliny dolu tvárou, akoby takí zapľuvaní išli po ozornom námestí, na ktorom sa zišli trhovať všetky národy, škeriac sa nad ich hanbou a podlosťou. Zábor zbledol, ruky sa mu stisli do pästi a sedel ako v zamretí.

„Myslíte, že som to necítil?“ spýtal sa ich Maduniak zvlneným hlasom. „Cítil, ako ma tu vidíte, v tejto osobe, a mne sa vtedy jednako menilo, že to bola cele iná osoba. Neviem, kde sa vzala, iba keď bola tu, iná, nová; sám som sa jej divil, ako to mohla cítiť a odobrovať. Podkopala dosť hodne podstavec, na ktorom stál dotiaľ poriadny vnútorný človek.“

„I podkopala ho?“ spýtal sa Drobecký s veľkou účasťou nad jeho zmučenou tvárou.

„Nie!“ vystrel sa hrdo Maduniak. „Vnútorný človek sa pochlapil. Vykopol podliaka.“

„Teda ste zavolali na Detvanov a Hrochoťanov?“ spýtal sa Drobecký premeneným hlasom.

Počúval by, ako deti počúvajú povesť o zaznatom hrdinovi, ktorý zabije draka a zaujme zakliate kráľovstvo, keby bol počul, ako sa chlapi od Poľany hodili na gardistov a poklali ich do nohy, i škrekľavú, najatú luzu. Nebolo by sa zišlo dať zmlátiť — nie zabiť do smrti — len zmlátiť na mäkko oplana Hutyánszkeho?

Ale na tom by nebolo ostalo. Mohla z toho skrsnúť veľká, rozhodná bitka. Chlapov z dedín by boli nebodaj dorúbali, bolo ich predsa len primálo na toľkých gardistov. Detva by to nebola nechala bez pomsty. Bola by sa zdvihla, s ňou všetky okolité dediny. Zdravá, mocná sedľač bola by vtrhla do Bystrice ani búrka vymiesť z nej cudziu, nazháňanú háveď. Bola by v Bystrici veľká bitka o slovenskú národnú vec.

Čakal od Maduniaka veľmi veľké slovo. Ale Maduniak si pritisol dlane k tvári a sklonil hlavu. Stáli nad ním dlho bez slova. Naostatok sa osmelil Drobecký, spýtal sa ho ticho:

„Zavolali ste ich?“

Maduniak zastonal veľmi bôľne, skrútil tuho hlavou, že nie. Drobecký buchol päsťou o kolená, že podskočil. Kdeže by bol zavolal! Nech zavolá, či by sedel tu? Ležal by v zemi, dorúbaný na kusy. Nepanoval by nad Bystricou rákoš gardistov, ale by vývodil ľud.

Teda sa predsa poddal tej novej osobe. Čakal odpoveď, ale Maduniak sedel, hoci sa hľadel vyrovnať, nachýlený; jeho mocná postava akoby bola prišla o akúsi spruhu, padala na hŕbu. Naostatok stisol plecia a ukázal na Zábora. Ten sedel na stoličke, hladil si dlaňou belasý vráž na ruke.

„Nespytujte sa jeho. On chcel zavolať, ale sa radil mňa — ja som mu nedal,“ riekol Zábor veľmi ticho.

„Beda-prebeda!“ vzdychol zasa Maduniak, krútiac hlavou.

Drobecký neveril vlastným ušiam. Len pred chvíľou meral postavu Záborovu, diviac sa, kde sa mohlo spratať toľko hrdinstva: a tu aká chabosť! Tiež nový neznámy prišiel nebodaj podkopať vnútorného človeka? Kde sa podejeme, ak nový neznámy zbujnie a začne vyhadzovať z truhál drahocenné poklady obetí a ochoty? Čo bude z národa?

Drobecký vstal, postavil sa pred Zábora. Tu by prichodilo súdiť, a veľmi prísne. I to je chabosť, a nebezpečná, keď sa kto vkradne medzi hrdinov ako hrdina v broni, majúc srdce bojazlivé. Tiež taký Úložitý, prestrojený v hrdinu. Ukáže pravú tvár, keď môže pokaziť veľa, všetko.

„Od tých čias sme nestratili slova o tejto veci,“ preriekol Zábor, obrátiac sa k Maduniakovi. „Tamdolu sme nemohli medzi novou spoločnosťou: a mlčať bolo ťažko, či nie? Teraz sme, ďakovať Bohu, tu, medzi sebou. Povedz, brat, čo je na srdci. Bude ti ľahšie, keď sa vytúžiš a ja sa očistím.“

Obrátil sa k Drobeckému, ale Drobecký nestál pred ním brať pachtive každé slovo z jeho úst a klásť ho zbožne do priečinkov, kde sa ukladá najcennejší, vyberaný tovar. Prešiel prázdnou izbou ako ohlušený; potom zastal v kúte, pozerajúc na pavučinu. Pavúk, ako vidno, darmo utkal toto predivné, umelé pletivo. Nechytil ani jednej tučnej muchy, nevidieť ani šupinky z nej. Zato nachytal hodne daromného prachu, až pletivo ovislo pod ním, ledva ho nesú.

Hľadiac na pavučinu, požehnával dosť úprimne slávny kožuchový diplom, i hodinu, keď si ho prisvojil. Nemať ho v tajnej priehradke tobolky, nebol by sa vtrepal do kaše súdiť zbabelca, ktorý chce okrášliť chabosť.

„Len povedz smelo, brat, čo myslíš,“ nahováral medzitým Zábor Maduniaka. „Dosť si sa namlčal, prežierajúc toľkú horič. Iba čo tvoje oko udrelo na mňa pečať chabosti hneď vtedy, keď som ti povedal: ,Nerob! Narobíš zle!‘ Pozrel si na mňa tak, ako teraz ty, i on,“ ukázal na Drobeckého.

Drobecký sa obrátil prudko k nemu od pavučiny. Chcel mu privolať: ,Darmo ti snovať prepodivné umelé pletivo. Nechytíš doň tučnej muchy, najviac ak nečistý prach, v ktorom sa udúša pravda.‘

„Ten pohľad by ma bol ranil do srdca, nebyť dobre obrnené,“ pokračoval Zábor.

„Dobrým svedomím vari?“ ozval sa Maduniak, skočiac na nohy pred neho s iskriacimi očami.

„Svedomím,“ prisvedčil Zábor, „ale i vedomím, že keď môže Štúr niesť pohanu neúprimnosti a zrady k družine, prečo by ja nemohol znášať hanbu chabosti? Ale to i bolí trochu, bolí. Maduniak a brat Drobecký nie sú Greisleri, ale bratia. Ťažko niesť ich neporozumenie, veľmi ťažko.“

Drobecký sklonil hlavu dosť hlboko; preberá sa prstami v čiernych vlasoch, ale sa i kvakne veľmi často. Zhrýza sa, že ho nevolali súdiť, ale on súdil ani štatariálny súd^[83] a či práve ako Arminko, bez výsluchu a pokonávania. Pravda, schybil Zábor, nedajúc Maduniakovi obrátiť oje dejov, ale tú výhodu prichodilo kúpiť vlastným životom. Kde je hrdina, aby bol hotový platiť tou mincou na mieste, bez rozmýšľania?

„Ja som ti nevytýkal, sused, čo mi podkladáš,“ vyhováral sa Maduniak. Slová Záborove dotkli sa mu srdca.

„Pohľad vytýkal, pohľad, hneď tam,“ žaloval sa Zábor. „Ale i slovo ma šľahlo; vieš vtedy, keď sme minuli chlapov z dedín. Povedal si mi: ,Keby nemal ruky v muškách, sused, podoprel by ťa. Vykývalo ťa akosi.‘ To už znamenalo, myslím, čosi, toľko, koľko i náhly súd.“

Maduniak odmietol tú žalobu od seba.

„I to mlčanie tamdolu, sused! Oči by boli mohli povedať slovo, ak sa ústa okúňali pre spoluväzňov, ale mi vyhýbali. Bolo im ťažko stratiť slova s chabcom. I prvej si mi dal znať, ako som si obľúbil sliny a palice. Ani ten nový neznámy nebol u Maduniaka. Čo by bol hľadal u neho?“ Položil Maduniakovi ruku na plece, ktorá akoby zaťažila Maduniakovi; naklonil sa k nemu a riekol mu skoro pošepky: „Maduniaka oklamali oči. Nevidel ho u seba, ale u mňa.“

„Uznáš sám, sused, také okolnosti, všakové,“ odpovedal Maduniak veľmi udobrený. Nebol si povedomý, že by ho bol urazil, ale ak ho urazil, bolo mu ľúto. „Čo sa stalo, už sa neodstane. Zabudnime. Daj ruku.“

Dal mu ruku, ale už nevypustil z nej Maduniakovu.

„Mal som ti jej vlastne nedať, kým ma neuznáš za dobrovoľníka, za akého som sa zverboval na Sychrave. Ale z presvedčenia musíš ma uznať zaňho, nie z veľkodušnosti. Ja sa i teraz cítim dobrým dobrovoľníkom, hotovým umrieť za národ kedykoľvek.“ V Záborovej ruke trhla sa prudko Maduniakova, ale ju zadržal a pokračoval: „Neuznávam, že som zbehol vtedy. Neuznávam a neuznám.“

Maduniakova ruka sa potrhla tuhšie, možno chcela sa vyslobodiť zo zajatia pod takými podmienkami, ale Záborove prsty ju zadržali. Bolo v nich sily; vedeli držať, čo chytili. Drobecký sa nahneval: aká smelosť hlásať ako istotu, čo odporuje pravde! Bol by ho i zakríkol, ale mu zišlo na um, že neprišiel liať smolu na oheň, ale vyrovnať rozpor. Pomyslel i na ženu a deti, na ich držanie pred mocným na Matejovom hrade. Potom či má právo odsudzovať koho, keď neodsúdil Úložitého? Príležitosť zasiahnuť do dejov hrdinsky, ako chcel Maduniak, utiekla, ale sa môže nadariť iná. Úložitý sa schápe i Zábor vstúpi do seba. Nahradí iným razom, čo pokazil teraz.

„Mal som vnuknutie, bratia, hneď na prvý pohľad, že je to nie príležitosť, aká by sa pýtala,“ začal rozprávať Zábor veľmi spokojne, pozerajúc na nich slobodne, jasným okom. Maduniakovu ruku zasa potrhlo mocne. „Vidím jasne i teraz, nebola ani zďaleka, ako sa ukazovala. Svedomie sa sprotivilo dať ju využiť, čo ako skvelá sa ukazovala.“

Maduniak vytrhol ruku. Z očú mu sálal oheň, prudko sa dvíhali prsia.

„Vysvetli. Dokáž, povedzme, že je teraz nie deň, ale noc.“

„Porovnaniam pokoj!“ odhŕňal rukou jeho narážku. „Boli by sme narobili zle národu, uvaliac veľký hriech na jeho čistú vec.“

„Hriech! Vysvetli, vysvetli!“ dychčal Maduniak.

„Hriech nevinnej krvi, preliatej bez oprávnenosti, proti zákonu božiemu!“

Maduniak vyskočil, navreli mu žily na čele. Ruky sa stisli do pästí.

„To hlásaš?“ dychčal mu skoro nad samou hlavou. „Pred chvíľou si povedal, že si ten istý, ako na Sychrave. Nevieš, že si podložil krv, život? Nepamätáš?“

„Viem, pamätám. Ale tam sme hovorili, brat, o svojej krvi zodpovednej. Tej prislúcha tiecť, hoci do ostatnej kvapky, za vec, ale tu je reč o nevinnej krvi ľudu. Veru nevinnej. Uznaj, že je nie zodpovedná, lebo nemá v sebe živého povedomia o národe, o jeho právach a snahách, o jeho minulosti a budúcnosti, o jeho prastarých i cele nových hriechoch, o hriešnom zabudnutí na seba samého, o tupom hlivení cez storočia, o jeho veľkej ochote položiť si cudzie jarmo, i neveľkej ochote odriecť sa domáceho pohodlia kvôli práci okolo ,pospolitej‘ veci. Z toho ťažkého povedomia, ako olovo, nebolo zrnka, ani potuchy v krvi ľudu, ktorý sa díval na nás. Myslíš, sused, že sa ho dotkla len raz starosť o národ, o jeho veľké biedy, o jeho storaké, tisícoraké potreby a nadovšetko o poslanie, ktoré chce vyplniť v budúcnosti? Preliať, bratia, tú krv za živú vec národa bola by len mláka krvi, ktorá nehojí rany, ale ich jatrí.“ Zábor si vydýchol zhlboka, vypol neširoké prsia a vyhlásil: „Národ môže vykúpiť len krv, preliata dobrovoľne, s ochotou, z čistého presvedčenia; nie krv, preliata v náhodilej pračke, a čo by bola tiekla riekou väčšou, ako v tej bitke, čo stála za Štefana kráľa.^[84] Takú krv ja nemám, bratia, za obeť príjemnú Bohu, ale za nový hriech. Necítite, že jedna a druhá krv nie je tá istá minca?“

Kde by necítili rozdielu medzi jednou a druhou krvou? Rozdiel je zrejmý, ako medzi srvátkou a živou, horúcou krvou. Ale Maduniak mal iný náhľad. Vyslovil ho tiež jasne:

„Sloboda sa rodí z krvi, sused, či vinnej, alebo nevinnej. Toľko viem, toho sa držím.“

Zábor veľmi krútil hlavou, jeho tvár bola ustaraná.

„Sloboda, zrodená z tých pomiešaných mlák, sused, tiež je pomiešaná všakovak, nie z celiny: má viacerakú tvár, každej strane ju ukazuje inú. I z veľkej revolúcie^[85] vyšla taká sloboda. Naša z meruôsmeho ju ukazuje tiež — vidíme sami — inú Maďarovi, inú Slovákovi, lebo ju neumiesili z povedomej krvi, ale z nevinnej, nepovedomých, zavedených más. Načo by bola nášmu národu miešaná sloboda? Či by ozdobila i tými mlákami nevinnej krvi, ako sa patrí, prvé stránky našej histórie? Zľakol som sa, sused, že zalejeme ich nečistou machuľou, preto som ťa prosil: ,Nerob, narobíme zle!‘“

„Vysvetli lepšie, ukáž vec, ako je. Netúlaj sa vo všeobecnostiach,“ napomenul ho Maduniak.

Hnev mu vykypel, rozhorčenie ochladlo. Chcel by porozumieť, uvážiť.

Zábor sa tiež stíšil, vidiac na Maduniakovi, že nemáta v ňom mrzké podozrenie z chabosti. Keď ho vyhodil z mysli, bude súdiť voľnejšie a rozsudzovať.

„Keď som zazrel náš ľud, pozdvihlo ma, že nám ho Boh poslal, aby sme pamätali, za čo trpíme. Ale ho poslal pre inú, väčšiu vec; aby videl naše utrpenie a naučil sa tušiť, ak nie zoznať, za čo treba pracovať a trpieť. Tam ti bola roľa dedičná, preorávalo ju naše utrpenie, aby naša obeť alebo i krv nasiala do nej zárodky povedomia, kde by klíčili a vzišli v sľubnú siatinu. Boh ho poslal odniesť si podvedomie domov a rozosiať ho všade, nie biť sa za nás. Mať ten ľud sprvoti živé povedomie, čo sa tam robí, nebol by čakal na tvoj mocný hlas. Bol by priskočil sám. Dobre som rozoznal, že je to nie ľud s povedomou krvou. Vidieť ho ja v hotovosti povedomia, bol by jasal proti nemu: ,Poď, bráň nás, lebo v nás brániš seba.‘ Ale som mu nevidel v ruke valašky a osekanca.“

Maduniak pozeral naň s poľutovaním.

„Ak sa oprieme len na povedomých, koľko nás bude?“

„Málo, ale z mála môže byť mnoho, ak Boh dá požehnanie. Teraz sú požehnané časy pre našu prácu. Povedomie sa seje, kde nebolo nikde slýchať o ňom. Naše Sbory ho rozniesli po slovenskej zemi, i do odľahlých kútov. Útisk a krivda, naša strádoba zanesie ho i do ľudnatých, mocných dedín okolo hrdinskej Poľany.“

Zábor sa oduševnil. Viera v zdar práce ho rozohrievala. Ale Maduniak pokrúcal hlavou. Jeho oči videli hmlu, neistotu, málo tej siatiny, veľmi málo.

„Uznám, povedomie bude zárod pravdy a krásy, ale nemysli, že pravda a krása porastie na šírych poliach ako pohánka. Bude ti to vždy len kvietok záhradočiek, i tam ho pokrývaj na noc, aby ho neobaril mráz. Súc jej málo, málo, vykrváca prvej, než by premohla veľkú presilu zla a mrzkosti. Prečo by dobrote a kráse nepomohli v nerovnom boji postranní a nahodilí? Ich je mnoho, nájdeš ich všade. Nech pomôžu! I tí na rínku boli len takí, videl som i ja, ale by im bol trafil na žilu. Medzi nami bolo dosť kňazov, našich i vašich. Dať im znať, kto sme, neboli by skočili?“

„Nie, brat, nebolo by dobre chytať sa tej rukoväti. Náboženstvo rozsieva lásku, nedelí kráľovstvá a víťazstvá v našich nížinách.“

Maduniak sa odvolal, že Kossuth sa chytal neprestajne tej rukoväti, neraz pohýbal ozorný stroj proti Slovákom. Prečo sa jej nechytiť, keď bola naporúdzi? Náhodilí a postranní urobili by to isté, čo povedomí; iste nie z presvedčenia, ale zo slepého popudu. Iní tak stavajú svoje stavby. Nevyberajú, z čoho.

„My máme kameň, dobrý a mocný, náš ľud,“ riekol Zábor. „Nemáme prečo priberať pomocných. Spájame kamene dobrou maltou povedomia, a stavba bude pevná. Keď bol Hurban v Badišove, pol dediny by sa bolo zverbovalo: niektorí vraveli, že treba vziať všetkých a postaviť do radov: pri dobrom sa, vraj, napraví i plané. Ja som sa sprotivil, vediac, že sa od nesúceho nakazí i dobré. Nepovedomých som nedal vziať. Miesto šesťdesiatich išlo pätnásť, ale tí sú i dodnes v radoch a ostanú až do konca. Na chlapoch po rínku som hneď videl, že nemajú valašiek a osekancov. Keď som ti to povedal, zakríkol si ma, že majú lievče a rázvory. Vtedy sme sa nedorozumeli a pozdejšie sa už nezhovárali o veci. Teraz teda poviem, čo som vtedy nemohol povedať.“

Zastal si pred Maduniaka. Bol i nižší, plecia mu trčali dosť ostro, ale v chudorľavej tvári vyrážala sa sila.

„Chcel som ti povedať: Nie sú pripravení. Lievče a rázvory, kosy a motyky je všetko len náhodilé zbrojstvo, komukoľvek do ruky: ale Detvanovi a Hrochoťanovi patrí do ruky valaška a osekanec, inými slovami: živé povedomie, že sú naši a my ich. Dubec potrebuje osem rokov, aby stvrdol na osekanec. Každý rok robia doňho záseky, ktoré zalieva a hojí zdravá miazga, robiac z nich hrčavú tvrdinu. Tak i do svedomia musí život pozatínať nejeden raz, aby sa prebudilo a stvrdlo na pevné odhodlanie.“

„Dlhá robota, sused,“ riekol Maduniak, i dupol nohou. „Nieto kedy čakať na osekance a valašky. Ber, čo príde, hádž do furmy. Máš kedy preberať každé zrnko? Nie sme v Badišove, ale v kraji, kde niet z čoho vyberať. Pri vedomých ber i nepovedomých, postranných, náhodilých, ba i lakomých a ziskovných. To všetko dovedna ti je národ, tak, ako je, ako ho vidíš pod týmto naším slnkom.“

„Nepatrí dovedna, lebo sa rozsype na mrvu, len rozober furmu a sním obruče. Štrk ostane štrkom, ak ho nemá čo zliať dovedna. Živé povedomie robí z hŕby štrku ladný, mocný celok. Lepiť dovedna bez povedomia je klamlivá robota, robia ju národy pachtivé, náhlivého vzrastu; do rozsýpajúcej sa hŕby lejú klia a umelé lepivá, najviac z rozpustenej ctibažnosti, lakomosti a pôžitkárstva. Lepivo drží dovedna, kým ho lejú. Nikdy ho nieto dosť, nikdy! Myslíš, je práca ľahšia a lacnejšia zháňať také lepivá, čo chce nenásytná hŕba? Ja radšej sa poobzerám, či by sa nenašlo povedomia nadostač liať ho do sypkej, rozpadajúcej sa hŕby, urobiac z nej kus brala.“

Maduniak myslel, že by bolo treba dobré obruče, dúhy, povrazy, prúty, aby sa držala furma dovedna, kým by sa pri tom lepive nemohlo začať liať do nej povedomia, čim viac, tým lepšie.

„Mne je predsa len ľúto, že som nezavolal chlapov z dedín, čo priam s lievčmi a rázvorami. Ale tebe nedávam vinu. Nie si chabý, len veľmi prieberčivý. Chcel by si dokonalosť; ale nezabudni, že dokonalosť nepredávajú na rífy. Daj ruku!“

Dali si ruku, i usmiali sa udobrení, ale hoci sa držali za ruku, nesúhlasili. Stáli proti sebe ako dvaja stavitelia: jeden by chcel veľkú stavbu, lebo je veľmi mocný, cíti silu v sebe držať ju v kôpke; druhý, chcel by ju hoci menšiu, ale pevnú, lebo je opatrný.

Zábor sa nezdržal, aby mu nedal výstrahu.

„Robota ti pôjde na hŕbu, sused, čo si aký mocný, bez dobrej malty.“

Drobecký bol obozretný kupec, vypočítavý gazda. Začal hútať, odkiaľ vezme chudobný národ zlata a hodností, koľko bude treba, keby prišlo odmeňovať priveľkú hŕbu postranných a nájomných, čo priskočia pomáhať v pračke s lievčmi a rázvorami. Tu neodpustia najmenšej veci; pribehnú s nadstrčenou dlaňou naskutku po odmenu. A tej im nikdy nebude dosť. Ak by ich chcel držať v hŕbe, národ by musel robiť na nich do úmoru, a predsa by sotva zasýtil ich večný hlad.

„Málo nás je, veľmi málo,“ riekol, pristúpiac k nim, „ale sa neobzerajme na postranných a nájomných. Nemáme z čoho na nich nakladať. A potom ani nevieme, koľko uvládzu tie lievče a rázvory. Ja myslím, neostáva iné, tým, čo sme tu, ako robiť každý za štyroch a priskočiť, kde ožihá najväčšmi. Vy ste už na postati, pod samou šibenicou. Vaše slovo a strádoba prisporí národu povedomých, dobrovoľných robotníkov, nie za zlato. My čo sme ešte nie v smradľavých dierach, musíme ísť do poľa so starým švihrovským dedičstvom. Len by omladlo na slnci slovenskej pravdy.“

Ukázal sa znova hajdúch Gregor, pozrieť, či tá jednačka nebude už hotová. Zastal pri dverách, pozerajúc na skupinu už nie na sediskách, ale na nohách. Na tvári im hneď poznal, že sa pojednali. Musela spustiť ktorási strana, ale nepoznať, ktorá. Možno spustili obe po troche, aby sa zišli v pol ceste. Aký bude oldomáš? Drobecký mu kývol hlavou, že je už hotový. Obrátil sa ešte k väzňom.

„Ako stojí naše gazdovstvo dnes, myslím, bola by chyba obrobiť ho odrazu až po ostatnú medzu, keď nieto nákladkov na to. Koľko skvelých obchodov vyšlo navnivoč pre veľkú netrpezlivosť a veľké nároky, ktoré sa nesú za veľkým, veľkým. Nám sa to azda nestane. O dedovizeň sa pôjdeme jednať, ktorí máme pri sebe hodnotu za ňu. Ak komu chybí niečo, alebo veľa, bude sa jednať o záhon alebo kus pašienku. Kto vydal všetko, čo má, nech nepodkladá hlavu pod záloh. Dobrá hlava sa zíde i napotom obrábať dedičnú roľu. Nenarastie druhá, ako na kapuste. Čo poviete na to?“ obrátil sa ku Gregorovi. „Azda sa tiež rozumiete trochu do kúpy-predaja.“

„Budú mať pravdu,“ prisvedčil hajdúch Gregor. „Kto nenesie v opasku, koľko treba, nech sa nepodberá na moc.“

„Tak je! Len neopúšťať i to málo, čo máš,“ dodal Drobecký. Podal väzňom ruku a stisol ju tuho. „Dedovizeň azda nevyjde na skazu.“