ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobecký prichádzal každý deň aspoň raz do krčmy za bránu. Zebulon skoro zakaždým vyšiel proti nemu. Hutyánszky, keď sa zjavil, býval veselý, rozjarený. Viac ráz opakoval, že je toto šťastnejší deň jeho života. Drobecký mu závidel. Tých dní bolo už viac, ako by porátal na prstoch jednej ruky. V jedno odpoludnie, keď zasa prišiel, Hutyánszky bol rozjarený ešte, ale len čo si poutieral fúzy, zvážnel veľmi. Drobecký začal tušiť, že mu má povedať niečo nedobrého.

„Do týchto čias mal som samé najšťastnejšie dni, Drobecký,“ začal sa chváliť, rozvaliac sa na stoličke. „Dneska ma dali zavolať a oznámili mi, vedia čo?“ Buchol päsťou na stôl, že podskočila tučná pintovka. Drobecký musel čakať, kým sa stíšil spoločník, aby dopovedal, čo ho tak najedovalo. „Že sa musím poberať z Bystrice dnes-zajtra. Taká novina!“

Zredikal sa zo stoličky a stál pred ním v celej veľkosti.

„A to kde?“ spýtal sa ho skoro usmiaty, mysliac, ako by sa potešil Zebulonko, keby vedel, čo je vo veci.

„Čo ja viem, kde?“ okríkol ho Hutyánszky. „Ale čo by bolo neviem kde, hoci do hlavného mesta, nepôjdem. Poviem, ako je; mesta nad Bystricu nieto. Srdce mi k nej prirástlo.“

Drobecký prikyvoval uznanlive, že sa mu nediví. Hron dumný a zasa veselý; zelený Urpín a potom tento hlavný stan za bránou pri tichých sadoch, voňavých záhradách, to všetko môže mať dosť príťažlivosti. Netreba zabudnúť ani na čisté povetrie. V ktorom meste hučí večne čerstvá voda z grantov, ako tu? A naostatok i svetoznáme ,onajské‘! Trafil dobre klinec na hlavu, kto povedal prvý: ,Za živa v Bytrici a po smrti v nebi‘.

Prešli ho smiechoty, keď Hutyánszky doložil:

„Mal by zasa viesť väzňov. Vždy len ja, akoby nemal kto iný!“

„Odvedú väzňov?“ podskočil Drobecký. Hutyánszky prisvedčil, že veru. „A vedia kde?“

Hutyánszky stisol plecia, že sa o to nestará veľmi. Potom jednako len doložil: „Dosť ľahko do Pešti. ,Neugebäude‘^[55] osirela z politických väzňov, odkedy vypustili vlastencov, ktorých Windischgrätz nemal kedy dať postrieľať. Dajú najskôr týchto ta.“

Drobecký bol ako na tŕňoch. Badišovská farárka božeká veľmi po každej návšteve u muža, že sa ešte nepomeril s Maduniakom. Rozmýšľal mnoho, hľadal spôsob, ako si vykonať prístup k obom odrazu. Dosť si nalámal hlavu, ale nemohol vyžmýkať z nej nič suchého.

„A nechcú ich viesť?“ dohováral mu Drobecký. „Prečo? Ja by najradšej, keby ich viedli oni.“ Hovoril mu veľmi vrele, i dlane mu položil na plecia, pozerajúc mu veľmi zaliečave do očú. „U nich je srdce, Hutyánszky. Dva, tri razy to dokázali.“ Hutyánszky sa smial silene, hádzal rukami, nech netára, nevediac koniec ani počiatok piesne. „Oni by ich zastali. Viem!“ dotušil mu Drobecký.

„Dajú pokoj! Z Bystrice sa nepohnem, väzňov nepovediem. Mám väzňov potiaľto!“ Ukázal na hrdlo. Zamračil sa a dodal: „Nevedia, že som ich musel vodiť po rínku v trhový deň? Druhý raz by to neurobil za celú Bystricu, hoci ju radšej, ako seba. Alebo by dorúbal niekoho, alebo by dosekali mňa.“

Drobecký vytreštil oči. Čo sa stalo na rínku? Azda väzňom? Dobýjal doň, ale Hutyánszky nechcel vyjaviť ani slova.

„Ak sa väzňom niečo stane v ceste, Hutyánszky, nebudú mať pokoja v svedomí. Mali ísť, ochraňovať ich.“

„Ja? Azda som ich patrón?“ okríkol ho veľmi nahnevaný. „Ale som ja oni, trieliť do Zvolena, alebo sa chystať hen na gubernátora? Mne pokoj! Z Bystrice ma nevypoďkajú, a čo by mal ochraňovať samého Kossutha.“

Drobecký ho už neprehováral. Šiel k žene, a zhrýzal sa, že bez Hlavča si nevie poradiť. Bez neho sotva vyhúta niečo poriadneho, ako sa zísť s väzňami.

O ceste nespomenula nič, ale horekovala pre Maduniaka. Muž sa už neúfal, že by sa kedy udobrili. Zatvorení s obyčajnými väzňami, nemôžu medzi sebou prehovoriť dôvernejšieho slova.

Ale Drobecký ju už nepočúval. V hlave sa mu otvorili akési dverce do zadebnených komôr, z nich vyleteli myšlienky podarené a veselé. Cesty a chodníčky sa urovnávali.

Odobral sa od nej naponáhle. Kľúč mal dávno v ruke otvoriť si dvere k neprístupnému, len nevedel, ako vymôcť od neho, čo chcel dosiahnuť. Dnes i na to našiel spôsob. Pobral sa rovnou cestou k Elekovi báčimu vyhotoviť napochytre spis, aký potreboval. Vec bola veľmi bežná, nezaneprázdňoval sa ňou ani sám prísediaci súdu, mohol ju dať vyhotoviť pisárovi.

So spisom v ruke išiel na stoličný dom. V úrade súdu pýtal sa k neprístupnému.

„Mám závažnú sťažnosť proti dvom väzňom,“ osvedčil, keď sa ho spýtali, čo chce. Na ďalšiu otázku, akej povahy je sťažnosť, udal: „Takej, že sa môžem zveriť s ňou len samému sudcovi.“

Nastali rozpaky, čo si počať s ním; ale šípili, že donáša iste dobré dôkazy proti niektorému z väzňov. Jeden z pisárov išiel do vnútorného oddielu. O chvíľu sa vrátil po Drobeckého.

Predstúpil pred veľkomožného s kossuthovskou bradou. Sedel pri stole rozopätý, pre horúčavu, ktorej nemohol urobiť nič ani otvorený oblok. Drobecký nevedel, pred kým stojí: či pred samým neprístupným, alebo niektorým menším, hádam prísediacim.

Drobecký mu oddal svoje papiere na dôkaz, že je Jozef Drobecký z Drobíc, majiteľ obchodu s miešaným tovarom, lušteninami a zbožím v Ohradnici. Nezabudol napomenúť mimochodom, že je mladší brat Drobeczky Ödöna, známeho juris asesora, tiež z Ohradnice. Nachodiac sa na tento čas v Bystrici, v obchodných konaniach, dozvedel sa, že Teofil Zábor, evanjelický farár, a jeho druhovia sú pre vlastizradné účinkovanie odsúdení na smrť povrazom. Súc dotyčný farár, i ešte jeden z odsúdených, uňho zadlžený, rád by s ním prísť na poriadok, prv než bude na nich vykonaný ortieľ smrti, inak by dedičia mohli odtajiť dlh.

Predstavený ho prijal vľúdne, vidiac pred sebou zemana, a ako sa vidí, vlastenca, keďže je brat takej veľmi ctenej, vynikajúcej osobnosti. Ale keď zvedel, že prišiel vymáhať dlhy, ochladol trochu. Neprinášal nové, závažné udania na väzňov o vlastizrade. Nedal znať na sebe ochladnutie; umienil si zaobísť ho trochu, či by sa nedozvedel mimochodom niečo podstatného o živote jedného z ťažko obžalovaných.

„Ortieľ nebude vykonaný,“ tíšil predovšetkým kupcovu ustrašenosť, „aspoň nie bez predbežného súdobného pokračovania. Je i tu v platnosti sloboda a osobná zábezpeka. Obžalovaní dostanú i obžalobu, aby sa mohli brániť ako ktokoľvek iný.“

Drobecký mu prikyvoval, krútiac v rukách klobúk s káčerovým perom, ale podotkol, že hoci žijeme v časoch nových občianskych výdobytkov, časy sú búrne; nemôže sa žiadať od spravodlivosti, aby hovela zločincovi, ak je jeho vina zjavná.

Predstavený sa usmial nemotornej poznámke, ktorá, už či z vlasteneckej priveľkej horlivosti, alebo z pomstivosti veriteľa, chce dávať naučenia spravodlivosti. Nechcel ďalej kutať, čo hosťovi vnuklo také ukrutné slová. Šiel radšej k veci.

„Koľko vynáša vaša požiadavka?“

„Roky a roky odberal zo sklepa, čo bolo treba v dome. Kedy-tedy i platil, iste očistom. Dlh sa vliekol, rástol z roka na rok. Sám neviem, ako sa stalo, iba keď som našiel na rováši dvetisíc rímskych konvencionálnej mince^[56] bez sedemnástich.“

Predstavený sa zhniezdil, či je to nie primnoho za tovar pre domácu potrebu na obyčajnú dedinskú faru?

„Rodina je dosť chudobná, ako som počul. Ako mohla spotrebovať toľký tovar?“

„Mohol by vykázať každý grajciar, v čom som ho dal,“ veril sa Drobecký, položiac dlaň na prsia. Poznámka predstaveného, ako vidno, ho urazila. „Nepripísalo sa ani grajciara, skôr zabudlo vpísať. Posielali do sklepu najviac v trhové dni, keď sa nevieme obhrnúť od roboty, všakver’ ľahko sa zabudne vpísať v náhlosti? Uznám, suma je veľká; ale zas viem, že všetok tovar neustrnul v badišovskej fare. Pri robení komputu^[57] prišiel som na to, že tovar z veľkej čiastky šiel z Badišova na katolícku faru do Sychravy.“

Predstavený sa pohol v kresle, buchol dosť tuho o hŕbu spisov medenou bachantkou,^[58] ktorá ich drží pritisnuté, krepčiac na nich celé dni bez pohybu vo veľmi skrútenom postoji.

„Teda sa zložili oba farári vyjesť váš sklep?“ zasmial sa predstavený.

„To by som nemohol dosvedčiť, ale myslím, badišovský prepúšťal tovar sychravskému a peniaze kládol do mešteka.“

Predstavený si ďobol prstom do čela. Vedel sa chytiť rozumu badišovský, vedel; tovar bral na bradu a peniaze nechal sebe, keď ho predal.

„Máte svedkov?“ pýtal sa dosť pokojne kupca; ale odpoveď čakal dosť napnute. Neškodilo by k vlastizrade pripriahnuť i podvod; bol by pekný záprah odviezť pána farára pod šibenicu.

Kupec nachýlil hlavu. Horké jeho dôkazy; iba podozrenia, ale nie vzaté z povetria. Vzdychlo sa mu v tej omáčke.

„Sám som si vina. Mal som sa prizrieť fígľom dávno zblízka a prištipnúť zručného kupca, alebo aspoň len vystíhať svoje rok s rokom. Nebola by sa nazbierala toľká hŕba.“

Predstavený mu prisvedčil očima, že po rade bývajú páni múdri, i uškrnul sa, ako sa kramár skrúca, keď mu dohára, ani had v rázštepe. Dvetisíc je groš! Len si darmo lámal hlavu, prečo ho prišiel unúvať kupec, nemajúc svedectva z klamstva a podvodu. Či mu on má dopomôcť k peniazom? Tu mu prišlo na um, že ho chcel vyspýtať nepozorovane o obžalovaných, teraz sa ho spýtal veľmi vľúdne, ako brata váženej osobnosti:

„Máte sa aspoň čím pokryť? Nájde sa hotových?“

„Hotových ani babky,“ hodil kupec omrzený rukou. „Viem od ženy. I dneska som jej musel dať čosi hotových. Vytrovila sa v ceste s dvoma deťmi. Kto cestuje, musí mať jednostaj ruku v mešci. Na deň vyjde jedno s druhým sedem rímskych“.

„Málo!“ zahriakol ho predstavený. „Sám furman stojí viac.“

„Furmana nerátam,“ opravil ho kupec. „Taký farár má foršponty; furman ho darmo vozí, hoci farár neodpustí najmenšej veci furmanovi. Dať som jej dal,“ vyhováral sa, „lebo by mi ešte dlh odtajili. Pokryť by sa pokryl, keby nie — hm…“ Ukázal na hrdlo, kde má prísť slučka. „Badišovský mal by čím splácať, má pekné gazdovstvo!“ riekol závistlive; poznať, ako mu naň sliny tečú. „Ale keď ide odvisnúť, neostáva mi nič iné, ako pritisnúť sychravského, aby prevzal na seba dielik. On má i hotových.“

Predstavený sa usmial. Pritisnúť sychravského? Neškodilo by ho podšklbať trochu. Ale ako?

Kupec sa pechoril, že by išlo hvízdajúci. Nachýlil sa k sudcovi a riekol dôverne:

„Stoja jeden za druhého. Sychravský nedá prischnúť na ňom potupu klamstva, radšej otvorí mešec.“

Predstavený otvoril oči naširoko. Kupec mu vyjavil vlastne mrzký fígeľ; chce im nahnať strachu a vydierať od nich peniaze. Zabudol od lakomstva, že je pred úradnou osobou. Ale mu neprezradil nechuť, lebo sa ešte nedozvedel nič bližšieho o Záborovi. Prikročil teda rovno k veci.

„Badišovský má teda hospodárstvo. Inak tí páni stavajú na odiv apoštolskú chudobu.“

„Mohol by si stáť dobre,“ položil kupec dlaň na prsia s presvedčením. „Môžem i prisahať na to.“ Tu začal vyratovať na prstoch. „Má kravu, dobrú dojnú, čo dostal so ženou z Tesnej Bane.“ Predstavený utrčil ústa, že čo je to. Nazdával sa, budú aspoň tri. „Prosím, má i jalovicu a teľa. Jalovica sa otelí o fašiangoch a krava pôjde na predaj. Má kŕdlik sliepok, desať húsat, kačiek tiež niekoľko i osem morčiat. K zime už chová dvoje ošípaných. Vynáša hodne i včelín o tridsiatich klátoch. Toho leta bude z nich dosť ľahko štyridsať.“

Predstavený utŕčal gambu. Čo narátali dosiaľ, nemôže považovať za veľké gazdovstvo.

Kupec sa urazil trochu, že jeho mienku znevažujú, pokračoval čosi podráždene.

„Má prosím i riadne dôchodky!“ Predstavený začal počúvať pozorne. „Angaria^[59] vynáša sedemdesiatdva rímskych v striebre.“

„Na mesiac?“

„Na rok, v riadnych štvrťročných rátach.“ Predstavený podskočil, tľapol si od divu po kolenách. „Má zôsyp o fašiangoch,“ začal mu vysvetľovať. „Pšenice len osem prešporských mier, ale zato žita sedemnásť, jačmeňa päťadvadsať. Má od každého gazdu pol centa švábky, po päť dobrých hláv kapusty, po kyte dobrého vytretého ľanu. I syra dostane hrudu. Nuž dajú mu všetkého.“ Predstavenému ovisli gamby už dosť hodne. Bolo toho všetkého spolu málo. Kupec sa ponáhľal ukázať mu, že sa pán z mesta mýli. „Netreba zabudnúť koledu: aspoň dvadsiatnik v každom dome, potom sobáše, pohreby, krsty a vádzky šestonedieľok. Sedliak sa nerodí,“ dodal závistlive, „ani neumiera a tobôž sa žení, aby sa nemusel ohlásiť na fare a doniesť čo-to farárovi.“

Predstavený pozrel s poľutovaním na kupca, že môže závidieť také bedárske dôchodky, najmä vezmúc do povahy, že pohrebov a sobášov sotva bude v Badišove toľko, ako v Bystrici.

Kupec videl, že si veľmi zadal. Začal dodávať: „Má i ofery! Tri do roka! Vo výročné sviatky, i to v prvý.“ Vystrel prst, aby sa prvý sviatok nepúšťal zo zretele. „Vtedy býva kostol ako nabitý.“

Predstavený sa už rozrehotal.

„Koľko bude gombičiek bez uška?“

Kupec sa urazil, ako obracajú na smiech vážne veci. Ak sa nájde v ofere gombička bez uška, zato sa neraz nájde i s uškom. Ale to už nepovedal, len dodal:

„Má i dary. Panstvo mu odmeria každého leta šesť siah bukového dreva a dvanásť najkrajšieho jedľového. Znášajú mu i slamu, neviem, po koľko šúp od gazdu, i sena hodne centov. A čo nemá? Dobre môže stáť, dobre!“ pokyvoval hlavou s presvedčením.

„Ja že má poľa!“ ozval sa predstavený.

„Má i poľa — akože!“ prisvedčil mu, zahanbený, že mohol vynechať takú závažnú položku. „Jeden ovocný sad, jednu peknú záhradu pri dome a dobrej, najlepšej oracej zeme sedemstopäťdesiatšesť štvorcových viedenských siah.“^[60]

„Dobre, že nie jutár!“^[61] rozosmial sa predstavený.

„Mohol si dobre stáť, mohol!“ pokyvoval hlavou kupec.

Ale predstavený zvážnel a zamyslel sa. Nechápal, ako mohol badišovský Zábor s tým, čo dáva fara, vyjsť a ešte hýbať celým vidiekom, postaviť sa vlivu mocného, zagazdovaného zemianstva. Musel mať i iné dôchodky, o ktorých nevedel závistlivý kupec. Nadhodil teda:

„Je obhoditý. Vedel si zadovážiť bočné dôchodky. Viem iste, že predával knihy, pravda, nie v krajinskej reči a vlasteneckom duchu vystanovené. Mal sklad kníh, hotové kníhkupectvo.“

Tu sa rozosmial zasa kupec.

„O kníhkupectve viem. Chytil sa doň tuho; myslel, že zbohatne na ňom. Nám sa chcel tisnúť do remesla. Ale do kupectva treba skúsenosti. Keď videl, že mu knihy nekupujú, začal spúšťať z ceny. Tak skazil, ak bolo čo skaziť; lebo neviem, žeby bol kto zbohatol na knihách.“

Predstavený sa mu díval posmešne do očú. Vydáva sa za kupca, a vidno, rozumie sa do veci, ako hus do piva.

„To by už netvrdil,“ riekol mu v povedomí prevahy. „Viem, že sa pri knihách mal dobre akýsi Inštitoris-Mošovský.^[62] Tablic^[63] tiež nemal škody z nich. Urobil veľké dary pred smrťou, i dedičom nechal hodne.“

I vyrátal mu, na aké ústavy dal hotových, i koľko, i komu poručil bibliotéku.

Kupec zdúpnel, skadiaľ berie predstavený toľkú zbehlosť v dejinách písomníctva. Spýtal sa ho okúňave, kto bol ten Inštitoris a Tablic.

Predstavený pásol oči na jeho údive, ani mu neodpovedal.

„Veru tak!“ pokračoval v poučovaní cele nevedomého. „Obchod s knihami vynáša. Či ste nepočuli, že Jiří Palkovič^[64] zhonobil tiež pekný groš na liternom umení?“

Kupec sa skoro urazil. Odpovedal dosť odmietave:

„Kde by to počul? Kupčím so zbožím a hrachom a inou strovou. O knihy som nikdy nestál.“ Ale ako Drobecký, bol zastrašený. Predstavený, ako vidno, podkoval sa dokonale. Nebude sa ľahko Záborovi pasovať s ním. Zato sa on nedal. Odpovedal cele naľahko. „Iní, možno, zarobili. Ich šťastie. Ale on, viem, nezarobil. Mohol si stáť dobre pri toľkých dôchodkoch, nech dá kupectvu pokoj. Mal sa držať svojho remesla.“

Predstavený videl, že ho darmo bude poučovať; poučenie sa ho chytá ako husi voda; vždy len hudie tú istú: ,Mohol si stáť dobre — mohol si stáť dobre.‘ Prešiel na veľmi šteklivú vec, spýtal sa ho: „Čo myslíte o Sreznevskom?“^[65]

„A kto je to?“ pýtal sa ho kupec veľmi úprimne. I Drobecký by sa ho bol mohol spýtať s dobrým svedomím. O akomsi Sreznevskom počul kdesi čosi, ale už by nevedel veru v akom súvise.

Predstavený vycítil z otázky kupcovej i celého držania, že sa mu darmo úfal. Z jeho úst sa nedozvie nič bližšieho o slovenskom hnutí a osobách v ňom zúčastnených. Má pred sebou kupca, zabratého do svojej roboty, trochu hádam i udretého vrecom po hlave. Pušného prachu sotva vynájde. Vysvetlil mu, kto bol Sreznevskij. Prišiel rovno z Ruska s peniazmi navdať Štúra.

„Neprišlo niečo z tých groší i do Badišova?“ spýtal sa ho.

Kupec sa vyhováral veľmi hanblive. V okolí Ohradnice nebolo slýchať nikdy o ruských peniazoch.

Predstavený mu prisvedčil. Verí, čo povedal o Ohradnici; Ohradnica je vlastenecká až do špiku. To isté sa nedá povedať o Prahe. I tam bol Sreznevskij, doniesol peňazí Šafárikovi; za ne zvolali do Prahy kongres^[66] všetkých Slovanov. To je ten Sreznevskij.

Hosť, vidno, sedí ako na tŕňoch. Premína sa, počesáva káčerovo pero. Tu i tu sa i zahľadí na odkvap domu oproti, ako sa tam klbčia vrabce. I predstavený zbadal, že ho kupec nepočúva. Prestal hovoriť o ruských peniazoch, čo podostával Šafárik; pozeral na hosťa, čo tu hľadá ešte. I hosť sa díval naň, akoby čakajúc čosi. Pozerali hodnú chvíľu jeden na druhého, až hosťa trhlo, že čaká toľko nič po nič. Zakrútil klobúk medzi rukami a spýtal sa doprosta:

„Môžem sa úfať ochote súdu?“

Predstavený stisol plecia, nadhodil omrzlo, že ešte vlastne ani nepočul, čomu ďakovať za túto návštevu.

Hosť sa prebral zo zmätku. Pohniezdil sa a riekol:

„Prepáčte, ani som nezbadal, že som nepredostrel svoju poníženú prosbu.“

Tak mu oznámil nakrátko, že by potreboval pozhovárať sa čím skorej s dlžníkmi.

Predstavený bol síce sklamaný. Dozvedel sa máločo od neho o pálčivých veciach. Bol by chcel mať dôkaz, že ruské peniaze prišli do Badišova. Chudobná fara nemohla stačiť malými dôchodkami na takú tuhú činnosť. Ale kupca mu bolo jednako len ľúto; hoci nevedomý, je vlastenec. Treba mu byť na pomoci.

Sľúbil mu, že dá predvolať oboch väzňov; tu naľahnú na nich otázkami, naženú ich do klepca. On mu pomôže.

„Daromná robota by bola,“ skočil kupec veľmi znepokojený. „Pred súdom by tajili, ja by labu lízal. Azda sa budú okúňať takí pridať ku zločinu vlastizrady i priestupok klamstva? Mať ja dobrých svedkov proti nim, neprosil by sa nikomu, ale by ich bol dávno oddal súdu. Lenže musím vyznať, takých svedkov nemám. Musím ich hľadieť dostať na podchytky. A dostal by ich, len by sa mohol pozhovárať s nimi.“

Predstavený krútil hlavou veľmi nechutne. Väzňom pod hrdelným procesom nedajú sa stýkať so svetom. Ešte keby s prokátorom, ale s kupcom pre dlhy nie, nemôže byť.

Hosť sa nedal odpraviť naľahko. Odvolal sa na svoju vlasteneckú horlivosť, na zásluhy, na dobrého priateľa Hutyánszky Gábora, ba i na Eleka báčiho. Ale najväčšmi spomínal meno juris asesora z Ohradnice.

Predstavený vždy len krútil hlavou. Čo nemôže byť, nemôže byť. Kupec mu predložil úpis, ktorý by si chcel dať podpísať od nich. Ukázal mu i miesto, kde prídu podpisy.

„Len ich dostať semka, semka,“ ukázal na miesto, kde by mali byť podpisy, „nosili by hodne rôčkov putá a mušky, i ak by sa vyplietli z väzenia. Ja by ich skrotil! Mojich pút by sa už nesprostili.“

Predstavený sa uškrnul. Hľa, vynaliezavosť lakomého kramára! Chce podkúpiť súd, núkajúc sa mu za šarhu obžalovaných, ak by im súd nemohol pristúpiť. Ale i to je darmo.

„Nie je obyčaj, nedovoľuje zákon.“

Kupec už videl, že nevykoná nič. Drobecký musí vytiahnuť kožuchový diplom. Ostatne vedel hneď, keď sa poberal sem, že sa nezaobíde bez neho.

Vzdychol, vzal záložný list a začal ho skladať pomaly. Odvrával rozhorčený:

„Keď som nemal šťastie tu, skúsim zaklopať inde na dvere. Nedám, aby vlastizradci búrili naše kraje za moje statočné peniaze. Pán veľkomožný sa presvedčí, že mu je daromná robota hľadať akési ruské peniaze, kde je mojich spravodlivých dvetisíc. Moji ľudia dosvedčia, komu dávali tovar; knihy vykážu, koľko zaň prišlo do kasy. To sú veci na dlani, tie nik nevycical z prsta, ako kadejaké rozprávočky o peniazoch, ktoré sa vraj roznášajú.“

Predstavený skočil, pohladil kossuthovskú bradu, oči mu zasvietili.

„Čo, zastrájať sa a v úrade! Neviete, kde ste?“

Uprel naň nahnevané oči; začal zapínať dolomán, akoby sa chystal za pasy.

„Zastrájať sa? Chráň večný Bože! Viem, i predobre, kde som.“ Odhŕňal rukou také podozrenie od seba, i klaňal sa. „Ale i najväčší chabec vyrastie v hrdinu, keď príde brániť svoju kožu. Keďže moja puká pre toľkú škodu, bolo mu ľúto, že slávny súd mi nepreukázal viacej ochoty, lebo mám na ňu právo.“

Zdvihol hlavu i vypučil prsia.

„Právo?“ zvolal predstavený, ruky stískal v pästi, ale ich zasa popúšťal.

Hosť mu prikývol hlavou.

„Nespytoval som sa, čo je obyčaj, čo je nie obyčaj, keď prišlo klásť obete za vlasť a jej ochranu.“

Pozrel predstavenému smelo do očú. Tie oči prvý raz mu uhli v neistote.

„Prosím vysvetliť, nerozumiem,“ zajakal sa. Slová hosťa boli záhadné i držanie bolo podivné. Chcel by vedieť, čo sa skrýva za tutlanými výčitkami a trochu i hrozbami.

„Keď musí byť — ale verte, nie vďačne.“

Bol na odchode, ale zasa odložil klobúk a naň úpis bez podpisov. Z bočného vrecka vyňal veľkú tobolku, otvoril postranné priehradky a už mal medzi prstami kožuchový diplom. Rozložil ho temer so zbožnou úctou, aby bol textom dohora, a oddal ho predstavenému. Odvrátil sa ako hanblive. Nech predstavený má času vhĺbiť sa do obsahu a zmyslu písaného; oprašoval si prsia sivého kabáta a hútal, že nemať kožuchového diplomu, nebol by sa pozhováral tak obšírne s predstaveným.

Keď pomyslel, ako k nemu prišiel, sám sa musel diviť nad zákrutami, ktorými sa mu dostal diplom do pobočného oddelenia tobolky koncom januára tohto roku, v meste Ružomberku.

Brat Edmund mu v ten deň dohováral tuho, že sa stráni vlasteneckých snáh, kým ho nenahovoril ísť spolu s ním do Ružomberku na veľké oslavy Görgeyho a jeho vojska. Edmund bol v slávnostnom obleku, s kepeňom malinovej farby o širokých čiernych prámoch i veľkej pracke ako dno od strednej bryndzovej pušky. Hodil sa do parády, lebo mal predviesť vyslanstvo ohradnických kušnierov, ktorí mali na jeho podnet a trochu i nátlak odniesť dar slávnemu vodcovi. Práve v tie dni kožušnícky cech bol odobril majstrovský výrobok jedného prepusteného z učňovstva, červenkavý kožuch s veľkými tulipánmi. Cech vypravil najlepšieho chlapa, aby sa na ňom vyprobovalo majstrovské dielo. Brat Edmund rozpálil horlivosť majstrov, aby kožuch bol ako uliaty na postavu hlavného vodcu. Bol videl vozy, ktoré prišli za vojskom a medzi nimi i vozy s kožkami. Vyrátal si, koľko by boli hodny, koľko by sa dalo zarobiť, keby on prostredkoval pri odpredaji kožiek kušnierskemu cechu v Ohradnici.

Po odmäku bolo pritiahlo tuho. Kožuch sa veľmi zapáčil hlavnému vodcovi i zišiel sa mu. Majstrom zaďakoval za toľké priateľstvo a prepustil ich blahosklonne. Ich vodcu, juris asesora, zadržal u seba, zhováral sa s ním veľmi priateľsky. Mladší brat za ten čas chodil pred domom; dupkal tuho, lebo mrzlo, že klince skákali z dachov.

Juris asesor nadškrtol čosi o kožkách, že by sa ich veliteľstvo mohlo sprostiť výhodne, prepustiac ich kožušníckemu cechu v Ohradnici; ale Görgey neodpovedal na to, akoby nebol dopočul. Keď juris asesor vrátil sa k veci trochu otvorenejšie, veliteľ ho odbavil veľmi nakrátko.

„O tej veci je už rozhodnuté na príhodnejší spôsob,“ riekol mu sucho.

Juris asesor sa zobral. Keď vyšiel z domu, neboli by ho zobrali na sedem vozov.

„Pôjdeme hneď do Ohradnice,“ riekol bratovi, červený ako rak. „Nech sa tu traktujú.“

Ale mladší bol už raz tu, vo vrecku mal pozvánku na veľkú traktu a po trakte tanec. Potom chcel si obzrieť zblízka hrdinov, ako je Görgey, Aulich a Kmety a iní a iní.

„Čo pôjdeš? Ostaňme!“ nahováral brata.

„Neostanem. Neuvidia ma viac. Akýže je tu poriadok? Tu je veľmi mrcha poriadok. Keď chceš, ostaň. Nemôžem pozerať na taký poriadok.“

Tak na večeru šiel bez brata. Keď sa chýlila ku koncu, prišiel k nemu vážny dôstojník, že hľadá pána Drobeckého, ktorý bol u veliteľa s kožušníckym cechom.

„Môj brat sa prechladil,“ oznámil mu, „šiel si ľahnúť, ani zajtra nepríde.“

„Veliteľ kázal mu poslať poďakovanie.“ Vytiahol list z vrecka i ukázal ho Drobeckému. „Ale nieto adresy, nevedeli sme ju.“

„Jozef Drobecký z Drobíc v Ohradnici,“ riekol mu, ani nespozorujúc, že v zmätku udal svoje meno.

Tak sa stalo, že mu dôstojník o chvíľu oddal list na brata, ale s chybnou adresou.

Položil ho do vrecka, smial sa na omyle a na bratovi, ako ho bude mrzieť omyl. Ale na druhý deň sa nesmial, keď prečítal list. Rozvažoval o ňom pilne a vysmial sám seba, že ho chcel dať bratovi. Načo by mu bol taký list, jeho Edmundovi. Možno by mu polichotil, ale udobriť by ho už neudobril pre tie kožky. Iste by chodil s ním po známych chvastať sa a ktovie, či by ho nestrhol ešte hlbšie do vlasteneckého prúdu. Keď raz znie na neho, prečo by si ho nezadržal on? Chodí veľa po kraji, môže prísť do pomykova; taký list by mu mohol byť na dobrej pomoci, keď by sa s ním preukázal.

Vtedy, pravda, sa mu nesnívalo, pri akej príhode sa vytasí s ním prvý raz, i aký bude mať účinok.

Predstavený pozrel na list, vytreštil oči a hneď ich uprel skoro predesene na kupca, ktorý stál, usmievajúc sa pod nos, počeskávajúc káčerovo pero. Oči predstaveného vrátili sa k diplomu, hltali neobyčajné slová.

„Vysokourodzený pán a milý priateľ!

Nemajúc iného spôsobu zaďakovať Vašej Milosti dostatočne za veľkú priazeň a obetivosť, robím to týmito riadkami, čakajúc, kým sa budem môcť príhodnejšie odslúžiť. Zostávam“ atď. Podpísaný: v Ružomberku, koncom januára roku 1849. Artur Görgey.

Písmo nebolo Görgeyho, ale pečať bola jeho, i podpis vlastnoručný. Adresovaný bol na Jozefa Drobeckého z Drobíc v Ohradnici.

Predstavený zložil list a oddal ho s veľkou úctou kupcovi. Ten si ho položil zasa veľmi pečlive do pobočnej priehradky.

Za ten čas mal predstavený kedy premeniť náhľady o kupcovi. Keď ten zastrčil tobolku na miesto, videl pred sebou ruku predstaveného, ktorá čakala na jeho ruku. Dal mu ju udobrený.

„Prečo bolo odťahovať toľko a neukázať hneď hlavnú vec?“ vytýkal mu veľmi láskave.

„Vaša milosť uzná,“ vyhováral sa kupec, trochu hanblive, „že takú pamiatku ťažko vytiahnuť na svetlo pre osobné výhody. Verte mi, i teraz som veľmi váhal, ale nemohúc vyhnúť inak veľkej škode, premohol som okúňavosť.“

„V tomto prípade, pravda, vezmeme zreteľ na všetky okolnosti,“ riekol predstavený trochu prichrípnutým hlasom. V hrdle ho driapala akási suchota. „Zajtra ráno o deviatej vám predvedú väzňov, môžete sa s nimi zhovárať, ale,“ doložil veľmi okúňave, „bez svedkov to nemôže byť.“

Kupec sa trhol, pozrel naň skoro nastrašený.

„Nebudú obťažní, nebudú,“ uspokojoval ho predstavený, položiac mu dlaň na rameno. „Nemusia byť obťažní. Zákon to nevyžaduje.“

Usmial sa mu veľmi prívetive, tuším i žmurkol, keď si dávali ruku.