ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V bočnej vypukla veľká radosť. Drobecký bol učupený na stoličke, neopovážil sa pohnúť po nezdobe, čo narobili chlapci, iba čo si poprihládzal vlasy, do ktorých sa mu boli nanosili, i pochlpenú bradu. Šatôčku si previazal ako-tak, ale nosu nebolo rady. Iba čo krv mohol zastaviť, kde ho boli doškriabali. Zablatené pečate na sárach ostali, ako ich tam nechali črievice chlapcov.

Radosť vypukla len cez oči, ústa museli mlčať pre strach židovský, aby všemohúci tam vo svetlici, čujúc ju, neobanoval, že čo dal, je viac, ako mal dať, a neodobral z toho aspoň viac od polovice. Drobecký dopočul odchýlenými dvermi mnoho z toho, čo sa tamdnu hovorilo, ale keď mu ukázala list, nemohol sa zdržať, aby mu neblysli biele zuby spod čiernych fúzov od radosti.

Radosť odročili; držali sa veľmi vážne, keď prišiel dôstojník, hrdý, že sa dielo zdarilo. Uhovel pajtášovi^[38] a uhovel i jej. Nie je veľký pozorovateľ, ale mu neušlo, ako preletujú v tmavosivých očiach iskierky. Vypučil prsia: jednako nie je zbytočný, môže deliť milosti.

Keď šiel pred nimi dlhou chodbou a dolu vŕzgavými schodmi, kníšuc sa v páse, myslel si, keby fŕkali také iskričky naňho z takých očiek niektorej Zvolenčianky, nechodieval by večerom s principálom popri dumnom Hrone, ale by štrngal ostrohami popod jej obloky.

Varta v bráne urobila široký priechod pomedzi stisk, kým sa s ním lúčili. Keď prešli na druhú stranu hŕby, prešiel ešte dva-tri razy sem a tam. Tešilo ho, že je nie zbytočný, vidiac toľké oči, upreté na sebe žiadostive. Ale v hŕbe neboli ani jedny také, aké by si žiadal.

„Každému sa ujde, každému z dobrého,“ potešil čakajúcich, tíšiac ich náhlivosť. „Máme stihu, chvalabohu! Görgey vydobyl Budín, nemáme sa čo náhliť.“

„Éljen!“ ozvalo sa na ozvenu z čakajúcej hŕby. On sa poklonil, salutoval a zmizol za uhlom spred žiadostivých očú.

Idúc dolu vŕškom, prezerali si list osvieteného. Bol zapečatený, ale znel na neprístupného v Bystrici, na samého predsedu súdu. Drobecký sa radoval. Väzni padnú predsa len do ruky spravodlivosti. Aká je, taká je, hoci neraz i slepá, nie je umiesená azda zo samej ľubovôle, chvíľkového vrtochu a pudovej ukrutnosti. Ona netušila, že list vlastne obsahuje milosť, lebo nevedela, že nad mužom už vyslovili výrok smrti. Jej zneli len slová, čo povedal chlapcovi, že ho otec odprevadí do Miškovca. V nich videla sľub, skoro istotu.

„Dobrý je človek,“ zverovala sa Drobeckému. „Srdce neskamenelo, ale hlava, hlava! Viete, čo mátoží v nej?“

„Pravdaže! To, čo vo všetkých, ktoré zamýšľajú napraviť božie diela na svoje kopyto. Spupnosť a pažravosť ich prevrátila.“

Drobecký musel prejsť pod plachtu, do Korčuhovho voza. Išli rozhovory o väzňoch, ich dielach a trapiech, o Zvolene. Štúrovo mesto spustlo, zosmutnelo, hoci sa v ňom hmýri mnoho cudzieho sveta. Vonkajší ruch bez ducha, nie je veselosť, ale iba bezúčelné prtenie červače. A ducha v ňom udusili, polapujúc Slovákov, alebo rozoženúc ich do hôr. Zberba z cudzích krajov robí v ňom verejnú mienku nad hlavami zbitej Slovače.

Nad všetkými, dobrými i zlými, švihá osvietený korbáčom na hrade kráľa Mateja Spravodlivého.

Ale pod plachtou pozdejšie začalo byť veselšie. Tí, čo boli pod ňou, nesedeli vlastne v Korčuhovom voze, ale sa prechádzali po akomsi bájnom Badišove. Drobecký zvedel mnoho o Jonatánovi Záborovi, o fare, záhrade, o Žofke Drozdíkovie i kurátorovi Drozdíkovi, o richtárovi Hamuľovi, o Hrbáči nad Badišovom i o zôsype, koľko ktorého zbožia a koľko kýt ľanu, ba s chlapcami šiel napásť i Rysuľu s teľaťom a jalovicou. Drobecký otváral oči na ten nový svet, o ktorom netušil do tých čias. Badišov je apoštolská chudoba: chudoba de Badin, psota de Garanseg.^[39]

„Ale sa dobre žije, veľmi dobre sa žije!“ chválila sa ona, ani len svojho vena nenačala.

Drobecký pozeral na ňu s obdivom, na jej malé ruky, ktoré pradú, tkajú, šijú i vedú veľký domáci poriadok. Pokrúcal hlavou. Nebola ani vo Spiši, ako Zuzika a predsa gazdiná i hrdinská žena.

Ako sa blížili k Bystrici, tak začal prichodiť na ňu nepokoj, starostlivosť. Drobecký si lámal hlavu, čo ju preletelo, že je smutná, keď by mala byť najveselšia. Veď uvidí muža. Už sa jej chcel spýtať, skadiaľ sa berie tá mrcha zmena, ale sa mu ona sama zverila.

„Bystrice sa bojím väčšmi, ako Zvolena.“ Drobecký vytreštil na ňu oči. Čoho by sa mala báť? Má predsa pri sebe list všemohúceho. „Nikoho sa nebojím, iba muža.“ Sklopila oči zahanbená. „Či tak?“ usmieval sa. „Teda i u nich sa dymí z komína? Poharkali sa?“

„Nezhody sa zabudnú,“ tešil ju Drobecký. „Radosť nad šťastnou schôdzou po toľkých utrpeniach rozoženie drobné chmárky.“

Krútila hlavou starostlive. Naostatok riekla:

„Neviem, či bude toľká tá radosť. Môj muž neodobrí, že som bola vo Zvolene.“

Drobecký podskočil od údivu.

„Neodobrí — prečo?“

„Že som šla prosiť milosť,“ riekla stiesneným hlasom, bojazlive sa obzerali jej oči. „Sľúbila som, že milosť prosiť nepôjdem k nikomu. Za národ sa trpí vraj všetko, čo príde, dobrovoľne. Môj muž myslí, že len z obetí sa buduje budúcnosť národa: čím sú väčšie a čím ich je viacej, tým krajšia bude budova.“

Drobecký sa zamyslel. Čo to Zábor nevyhútal! A predsa myšlienka má v sebe mnoho pravdy. Všetky národy budovali budúcnosť utrpením a obeťami, väčšími i menšími. Slovenský národ začal hneď trpieť, keď sa prichytil do stavby: utrpenie bude čím ďalej, tým väčšie, ak má stavba rásť a dariť sa. Má pravdu Zábor; spod utrpenia sa nesmie vynímať, kto národ nosí v srdci. Zažiadalo sa mu veľmi pozhovárať sa s ním.

„Keby sa mohol dostať k nemu,“ riekol jej, „sňal by z vás všetku vinu: viem najlepšie, že ste neprosili milosť, ale len hájili pravdu. Kto háji pravdu, neprosí, ale iba pýta.“

Bystrica sa vyspala z veľkých osláv nad zaujatím Budína hradu. Čosi vrčala hlava od sudov, vyvalených na rínku; hučala v nej prázdnota, ako i v sudoch, ktoré až na druhý deň pred večerom odpratali. Nastalo utíšenie po veľkom hurhaji. Elek báči sa škrabal za uchom v pomykove, keď prišli k nemu. Nebolo tak ľahko vyhotoviť spisy, ako si predkladali. Treba čakať, čakať.

Drobeckému bolo otupno v meste. Nebolo ku komu ísť. Keď prišiel k Hutyánszkemu, i to nie často, natrafil temer zakaždým na Zebulona, ako jajčí po dome. Hutyánszky vyhládzal si fúzy, bol ako na tŕní, neraz i zíval v trapiech, či sa hosť nezasedí.

Chodil po meste, i na prechádzky pod Urpínom; dával sa do známosti, kto mu podbehol, či nepočuje čo nového. Ale masa bola stíšená, otupela od veľkej istoty, že je nepriateľ vymetený z krajiny, najskôr navždy. Na bezúhonných vlastencoch, ktorí mali prístup k predákom, pozoroval dosť skoro, že keď pozreli jeden na druhého, nemohli ututlať, čo sa tamdnu hýbalo a strašilo kdesi.

Drobecký oznámil farárke, že spisy nebudú hotové tak chytro, takže musí ostať v Bystrici, sám nevie, dokedy. Zaradovala sa. Ostala by i ona tu, kým sa on obriadi. Vychodilo už raz tak akosi, že sa im najlepšie vrátiť spolu domov. Korčuh sa veľmi škrabal za ušima pre tú fúru liatiny, hádam i pre Maru. Držali veľkú poradu, na nej bol i Korčuh a Hlavčo. Ustálili, že Korčuh pôjde naprázdno s vozíkom Chudých do Ohradnice, nechajúc Hlavčovi svoj voz. Za to sa Hlavčo podzvolil prepustiť svoj pod fúru s liatinou. Ostal v Drobeckého dvore v Ohradnici.

Hlavčo sa tiež škrabal trochu. Liatina je mrcha fúra, strhá vozy väčšmi ako prevážanie ľudí.

List komisárov len čo oddala na stoličnom dome, dostala skoro zápäť odpoveď. Uviedli ju do prázdnej izby, kde nebolo temer nič, iba stôl, lavice a dve-tri stoličky. Sadla s deťmi, privyknutá už dosť dobre čakať, čakať.

Nečakala dlho. Dvere sa otvorili, v nich stál Zábor holohlavý, bez pút, bez mušiek. Stál ako stĺp, oči prižmúril trochu. Svetlosť v izbe mu bola prituhá. Ona vstala, že sa hodí k nemu, ale tiež zastala. Dívala sa zarazená. Údivu bolo u neho dosť, radosti veľmi málo, alebo nič. Skôr bolo badať nepokoj.

Pristúpil k nej, objali sa i bozkali bez slova. Dala hlavu na jeho plece, držiac ho ramenami. On ju tisol k sebe; pocítil, ako sa potrhávala v jeho náručí. Slzy tiekli bez slov, ale nemohla zvládať hlboké vzdychy, bôľne poryvy. Hladil ju po pleci a šepkal jej: „Moja, moja…“

Obstali ich chlapci, tisli sa k nim, nepustili mater od otca. Bolo i výkrikov i smiechu. Naostatok sa rozsypala skupina. Otec sadol na stoličku, držiac chlapcov, na každom boku po jednom. Proti nemu sedela na lavici ona. Utierala si slzy bez slova.

Chlapci mali mnoho čo rozprávať: o Korčuhovi, o Hlavčovi, ale i o Drobeckom, o cifrovanom i o strýkovi. Zmiešali všetko dovedna. Sama mater sa ledva vyznala v tej motanine, hoci ju prežila.

Hajdúch s kľúčom stál vo dverách. Pri tichom i búrnom výjave ostal nehybný, iba čo oči chodili sem-tam po izbe. Bol mocný, vysoký chlap, dobre v pleciach. O chvíľu cítil na nich ťarchu; zavalilo sa na ne povedomie, že je tu zbytočný. Čo sa má prizerať statočný človek, čo sa odohráva v rodine iných? Bolo mu tu zle, cofol sa na prázdnu chodbu a privrel tichučko dvere.

„Vidíš, Mária, i tu sa nájde poriadnych ľudí,“ riekol jej, keď ostali sami. „Náš Gregor je človek jednoduchý, ale vie, čo sa patrí. Všade sa nájde ľudí hodných, nie?“ prikývla mu ochotne, utierajúc si tvár. I ona má dosť čo rozprávať o dobrote. „A kde sa tu berieš?“

Pohýbala plecami v rozpakoch, trochu sa i zahanbila. Tvár sa zaliala rumeňou, ani mladému dievčaťu, keď má vykričať svoje taje. Oči jej horeli tichým ohňom.

„A hádam si i zabudla, na čom sme boli ostali vtedy!“ Hlas bol nežný, ale v chudej tvári s vpadnutými lícami a najmä v očiach so zelenkavými odbleskmi bolo čosi nepokoja a či strachu.

Vzala medzi prsty strapčeky kosičky, ktorú mala okolo hrdla. Mädlila ich chytro, len tak mihali tenké, hybké prstíky.

„Ľahko bolo ostať na čomkoľvek, Milko, vtedy. Bol si pri nás. Ale keď ťa odviedli, odpusť, zabudla som. Všetko sa ukázalo inakšie. Nebol si niže dediny, a ja — ako hovorím — začala som inakšie myslieť.“

Pozrela naň hanblive. Čakala, že pozrie na ňu s výčitkou, alebo veľmi prísne. Ale on nemal sily súdiť prísne. Sklopil oči.

V tie časy mysleli oba na tú istú vec: na rozhovor, čo mali v pôstnu nedeľu po večierni. Skončil sa veľmi krásne; boli uveličení, že zmýšľajú jednako o závažných veciach. Bez prehovárania, samovoľným súhlasom dorozumeli sa, že sa on neschová, ak by začali lapať Slovákov. Vtedy úplne chápala, že kto má obetovať národu všetko, súc jeho dobrovoľník, nesmie uhýbať, keď nadíde čas vziať svoj diel a vydať svedectvo pravde.

Nebola by, možno pristala tak ľahko na to, nebyť nešťastného listu od bratranca. Bol ju urazil a nahneval, zadrapujúc do muža, do Štúra i do vecí, drahých Slovákovi. Hanbila sa pred sebou, ako mohol skrsnúť taký mrzký list v jej rodine. Predesila sa, keď list zapotrošila akosi, že padne do ruky mužovi, alebo niekomu cudziemu.

A list sa mu dostal do ruky, na nešťastie.

V prvých dňoch februára dostala ho z Viedne. Doniesol jej ho a oddal pod rukou dôstojník slovenského Sboru, keď prišiel do Badišova po zverbovaných chlapcov. O niekoľko dní, v sobotu popoludní, muž sedel v bočnej, pripravujúc sa na zajtrajšiu kázeň, keď sa vkradol k nemu akýmsi činom najmladší, že ho nik nespozoroval. Doniesol v ruke papier, aby mu otec vystrihol čiapku s perom, ako mali dobrovoľníci.

Klement bol taký mocnár v dome, že i on, prísny, slúchol. Vzal papier; videl, že nestačí na čiapku a je k tomu popísaný, odložil ho nabok a zložil mu akú-takú čiapku z väčšieho papieru. Klement sa odpratal, otec sa chcel dať znova do práce, ale trafil pozrieť na papier. Podpísaný bol Hancko Holúš. Hneď prvé slová ho znepokojili. Znel takto:

„Drahá, nešťastná Mária! Už dosť dávno, čo sme Ti nepísali, Nácko a ja, ale ani od Teba, leider,^[40] nemali ani riadka. To, myslím, nie je dobre. Prvej sme mohli byť ako vlastní bratia a sestry: prečo si máme byť cudzí? Odcudzila si sa Tesnej Bani, rodine, nám tuná. Pochovala si sa v rubárskej psote medzi švábočkou a kapustou. Pomaly sa zosedliačiš. Ak neobuješ krpce, obujú ich neomylne Tvoje úbohé deti.

Mali sme Ti písať, hoc Ty o to nestojíš, hneď v septembri minulého roku. Ale hádam ste zvedeli i v tej dedine, že vo Viedni bola vzbura, ozajstná revolúcia.^[41] Jelačić a jeho Kroboti, ale ponajviac firšt Windischgrätz, urobili poriadok. Náš Greislerei^[42] nerozbúrali, ďakovať Bohu, ale jednako sme sa dosť naboli v pivnici, v takej jame, kde držiavame v lete maslo, vajcia a také veci. Nad hlavou sme mali pomostiny, ani v štôlni, aby nás nezabilo, ak by sa preborilo sklepenie na pivnici. Bol ozajstný súdny deň. Greislerei nám vyjedol Pöbel^[43] do zniku: choď teraz, vymáhaj náhradu. Bol som i u bána,^[44] aby mi dal aspoň Lieferung.^[45] Pýtal som si lístok na neho od pána Štúra i Hurbana, ale panská láska na zajačom chvoste. Keď som im spomenul Tvojho muža, stisli plece títo priatelia, čo vás, viem, chodia často vyjedať. Tak sa im úfaj, Mária! Tak z Lieferungu nebolo nič. Tak i Vy pochodíte. Kto sa spúšťa na takých, čo s veľkými pánmi ploty pletú, labu líže. Keď ho vyjedia, ukážu mu straku na kole.

Ale sú i väčší páni od našich zo slávnej Národnej rady, tí tiež ukážu straku na kole pánu Štúrovi, Hurbanovi, Hodžovi i všetkým ich mendíkom a sluhom; na nešťastie i Tvojmu mužovi, lebo tiež s nimi do jedného mecha duje. Má sa za veľkého Politikera^[46] pred Hospodinom, ale, pochovaný v randavej dedine, nevie, ako svet beží. V múdrej hlave myslí, že sa krúti svet okolo neho, ale svet nemá ešte motolice v hlave, aby sa skrúcal, ako mu pískajú v Badišove.

Ak neviete, poviem Vám ja, že pán Štúr, Hurban a Hodža nie sú to, za čo sa vydávajú. Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Viem o zvade, čo bolo medzi Mannschaftom^[47] a vodcami^[48] v ten čas, keď pán Štúr vytresol pohnutlivú reč pred samou prísahou. Sviece horeli pred krucifixom, ale čo opatrnejší spýtali sa najprv pána Štúra, aby im vysvetlil dopodrobna: kto ich naverboval, komu budú slúžiť, kto dal peniaze na výpravu a koľko, s kým sa uzrozumel, s kým majú slovo: či s ministrom, s kamarilou, aké sú podmienky, kde sú záruky a zábezpeka pre tých, čo pôjdu do boja. Strhla sa zvada, pán Štúr nechcel pojaviť. Povedal iba toľko, že sa vernosť prisahá cisárovi a národu a poslušnosť Národnej rade. Záruka a zábezpeka je vraj slovenský národ a jeho sloboda.

Na tie slová čo rozvažitejší odišli. Nechcelo sa im trčať naslepo v osídlach zaťatých zapálencov, alebo hazardérov a ľahkomyseľných Abenteurerov.^[49] Ostatní, čo tam ostali, zavedení od vodcov, prisahali cisárovi, ktorý o nich nestojí, ani ich pomoci nepotrebuje, prisahali i slovenskému národu.

Len si pováž, Mária, čo znamená: prisahať slovenskému národu! O ňom, Mária, neslýchať nikde; máta kdesi v hlave Štúra a jeho Fanatikerov.^[50] Hľadali ten slávny národ inakší Sachkenneri,^[51] ako pán Štúr, na mapách, v starých kronikách, v spisoch starých i nových i vo všetkých dejoch sveta od Nimroda po Napoleona,^[52] i po archivumoch, ale nikde nenašli ani slova o slovenskom národe. Našli iba to, že Slováci sú ani nie Slováci, ale iba pozostatky kadejakých národov, ktoré už vykapali; akýchsi Kvádov, Sarmatov, Markomanov, Vendov, Bulharov, Jazygov a naostatok Nemcov, ktorí ich prišli naučiť obrábať bane a viesť remeslá.

Mária! Ak si celkom neotupela v tej dedine, lebo si doma bola dosť rozumná, vstúp do seba, pomysli na seba a na nešťastné deti. Videla si, kadiaľ prejde pán Hurban a jeho sbor dobrovoľníkov, za ním sa stavajú šibenice. Bedli, aby na niektorej neodvisol Tvoj nešťastný, zaslepený muž. Pomysli, čo by bolo s tebou a deťmi s potupou po otcovi. Dá Ti azda penziu Vaša brdárka? Vari otrhaní, spití sedliaci? Dá Ti ju ten rozchýrený, vychytený slovenský národ? Na nás bratrancov by si bola mohla čo zväčšieho rátať, keby nás neboli vyjedli, hoc Nácko sa má vôľu oženiť a ani ja, Hancko, by nebol od veci, keby sa trafila súca partia. Vieš, že je v tých prípadnostiach bližšia košeľa ako kabát, najmä keď prídu deti. Len si pováž, že sme ani nie Slováci! Vieš dobre, že starý otec Tvojho otca písal sa ešte Hans Hohlhaus.^[53] Uhliari, keď šli kupovať k nemu, prekrstili ho na Hancka Holúša a leňoch farár zgazdovať tri litery zapísal ho do matriky Holúš. Ale nám tej cti netreba, nebudeme sa trhať zapísať dušu…“

Bolo tam ešte niekoľko riadkov, iste ako predošlé. Záborovi sa menilo v očiach, litery popreskakovali. Zložil list a zahrabal ho medzi spisy.

Vtedy pochopil, prečo mu ho žena nedala čítať, ako iné listy, ktoré dostávala, alebo písala. Iste sa hanbila zaň. Ale v ostatné dni badal na nej zamyslenosť, najskôr utajený žiaľ. Čomu ho pripísať? Žiaľu nad zmýšľaním bratrancov a či žiaľu nad mužom, že drží so Štúrom?

Znepokojil sa. Čo by bolo z neho, ak by obanovala žena, že sa vydala za človeka, posväteného národu? Mal by rozbroj vo vlastnom dome, s ňou, s ktorou nažíval v úplnej zhode a šťastí.

V tú nedeľu nebol spokojný s kázňou. V nej bolo mnoho násilných skokov a medzier; nebolo vzletu, ktorý strháva mysle. S večierňou tiež nebol spokojný; modlili sa ústa, ale duch vedel máločo z toho, čo hovorili. Nevšímajúc si ani ľudu, ako bývala. Hladil ju nežne po líci. „Spálime ho?“ spýtal sa jej ticho.

„Nie,“ strhla sa a vystrela pred ním. „Drž ho pri sebe, aby sa nestratil. Mala som ho v kožúšku, bola som s ním u Drozdíkov. Zľakla som sa, že mi vypadol u nich alebo dedinou z vrecka, pováž, aká by bola hanba! Mala som ti ho hneď ukázať.“

Vyrozprával jej, ako mu ho doniesol chlapec. Iste duloval po vreckách, či mater nedoniesla od Drozdíkov lieskovcov alebo sušených plánočiek. Miesto nich natrafil na list.

„Spáliť ho nespálime,“ riekla chytro, i oči jej zaiskrili. „Mohol by sa zísť; ak by prišla tvŕdza akákoľvek. Napomenie mi, u koho nehľadať pomoci.“ Tmavosivé oči sa rozšírili, hádam od strachu nad slovami, ktoré práve odzneli; možno, stala pred ne desná vidina, lebo sa upreli naň predesené. Iba pery sa stisli pevným odhodlaním.

„A ku komu by si sa uchýlila v tvŕdzi?“ Pozeral i on veľmi starostlive na ňu. Časy boli zlé a neisté, nebezpečenstva dosť všade; hádam i zrada už strežie kdesi. Nezaškodí pozhovárať sa i o najhoršom, čo by ich mohlo zájsť.

„K Bohu, Milko!“ riekla vážne, zvlneným hlasom. „On môže pomôcť jediný v tých tvŕdzach. Nedám si detí viedenským boháčom. Zaprznili by ich duševným bedárstvom za kôrku chleba, ktorú by im dali. Budem si ich chovať sama, mám ruky, i v obchode by sa vyznala. Nie, detí si nedám nikomu.“

Rozliala sa v nej horič a dala jej hovoriť smelo a odhodlane o veciach, o ktorých dosiaľ nerozmýšľala ani v najskrytejšej samote. Ale cez horkosť prebíjal ukrutný strach. Hovorili o všedných starostiach, o chlebe, ale spod jednoduchých slov vytŕčala hlavu vidina šibeníc a väzenia. Chápala, že hra ide o život, o ktorý prirástla životom. Čo jej ostane, ak by zmizlo razom, v čom kvitne celé jej blaho?

Videl v jej očiach prechodiť čierne chmáry; vedel dobre, že nesú v sebe strach o neho, i o ich blaho; a jednako, hľa, i nad strachom vládla moc. Tá mu láme najostrejšie ôste, a to je sila ženskej duše, ktorá sa posvätila vyšším túžbam.

„Vyslovila si sa tak, Mária, ako som si žiadal, aby bolo, ak by ozaj prišla na vás, moji — taká tvŕdza.“

Hovoril veľmi vážne, ale bol uveličený, že si vedela zastať pred horou zlých predtúch. Kde sa nabralo toľko odhodlanosti a rozmyslu v jej neveľkej a nie mocnej postave?

„Ale by mohlo i nebyť tvŕdze, Mária. Dalo by sa jej vyhnúť. Jozef Miloslav rozprával, keď bol u nás, počula si sama, ako sa mohol zachrániť Šulek,^[54] keby bol utiekol na Javorinu, miesto ísť do Krajného. I my tu máme Hrbáč, staré salaše na ňom. I inde by sa našiel úkryt. Halič je blízko a z Haliče ľahko prejsť na Moravu. Vrátil by sa k vám po búrke a bolo by všetko pri starom. Povedz!“

„Ja, Milko, cítim, že to neurobíš, nepôjdeš na Hrbáč ani na Moravu. Povedz ty.“

Pozrela mu skúmavo do tvári; v pozore videl i napäté očakávanie i strach.

„Veru ťažko by mi padlo, Mária, ťažko. Ostať tu je zle, ale utiecť je ťažšie, Mária — mnoho, mnoho ráz ťažšie.“ Znížil hlas a riekol skoro pošepky. „Vieš, čo by sa stalo na tej ceste, pri schovankách? Tam po úkrytoch a všakových krčmách ponechával by po troche, čo mám najlepšieho, podstatu žitia. Myslím, po búrke nevrátil by sa ten, čo som. Bol by chudobnejší o čistotu zmýšľania. Povedz, čo myslíš, Mária? Odhodiť sa od nej?“

„Ja vždy chcem to, čo ty,“ riekla rozochvene, ledva ju dopočul.

Schytil ju a pritiahol k sebe. Pritúlila sa k nemu, k jeho prsiam, v ktorých hučala búrka bôľu, ale i čistých odhodlaní.

„Vôľu ti lomiť nebudem,“ riekla tichučko. „Neboj sa!“

„A bude sily, Mária, bude sily?“ spýtal sa jej dychtive. Pozrela naň cez slzy a prikývla hlavou. Pritisol ju k sebe; od nej prechodila do pŕs sila, akej v nich nepocítil nikdy dosiaľ. I v nej sa ustálil pokoj, ktorý sa už nedal porušiť. „Nechcem sa ti vrátiť prázdnou nádobou, škrupinou bez jadra, i potratiť, na čom sme postavili život. Vieš, čo tým rozumiem?“

Prikývla mu, prejdúc si dlaňou po čele, aby zotrela z neho lipkavý pot. „Viem, nebol by si ten, čo si.“

I tak neutiekol. A keď prišlo, čo sa hádam úfali, že nepríde, stoja tu, zoči-voči, pod skúškou.

Ona neobstála, nemala sily nadostač. Vychytila sa v slepom strachu, chodila ktovie kade, otĺkala prahy mocných a spupných. Na každom, hoci nevdojak, stratila omrvinku zo zásad, z toho, na čom, ako vyjavil vtedy, stojí život. Pozeral na ňu veľmi skúmavo. Vidno, prešla skúškami i zásekmi. Ba či sa nepootĺkali i ostré hrany hrdosti, cez ktoré čistá, bezúhonná ženskosť hrá najkrajšími farbami! Pozeral v strachu, či si nemá hádam čo vytýkať. Bolo mu bôľno. Počul o komisárovi, že je najkrajší človek na Horniakoch. Nezadala si uňho?

Sklonil hlavu strápený. Začal sa jej vypytovať, ako sa sem dostala, kde všetko bola.

Keď mu vyrozprávala všetko čo zväčšieho, uspokojil sa trochu, ale jednako chcel mať viac istoty. Váhal, ale naostatok spýtal sa ticho:

„Nezadala si si v niečom, Mária?“

V jeho oku zbadala až úzkosť. Začervenala sa, tvár jej obliala horúčava. Veru mu nespomenula v náhlosti, kde si najväčšmi zadala. Vyrozprávala mu teda teraz, ako prišla k rozobratému mostu na Váhu, ako musela sadnúť na hradu a pomkýnať sa ponad hučiacu rieku na druhú stranu. Pohľad musel byť neobyčajný na ženu v takom postavení. Teraz nahliada, že si zadala.

On vydýchol. Vyhovoril jej, že si nezadala pred nikým preto, čoby bol pozeral na ňu nielen Korčuh a deti, ale i celé mesto. Vytýkal jej len neopatrnosť a prenáhlenosť. Mohla spadnúť do Váhu a utopiť sa. Ale niečo iného dotklo sa ho nepríjemne.

„A kto je ten Drobecký, Mária, čo chce?“

Bolo mu ťažko, že je podlžen primnoho človeku, ktorého ani nezná. Aké môže mať pohnútky pomáhať jeho žene? Nekryje sa za nimi nič podozrivého?

Opísala mu ho a vyrozprávala, ako oslobodil Úložitého pod Šturcom.

„To bolo pekne od neho,“ riekol trochu uspokojený. Rozpamätal sa dobre na ozorného chlapa, ktorý nadával Hodžovi a Slovákom. Odľahlo väzňom, že sa sprostili chabca. Bolo trápne hľadieť na toľký strach; pohľad naň by vykántril odvahu i v odhodlanom naveľa. Strach je chytľavý a každý má v sebe malý zárodok z neho.

„Drobeckého sa mi žiada vidieť,“ riekol jej. „Chcel by som mu zaďakovať,“ vysvetlil jej. Ale vedel, že nevraví, čo myslí. Chcel by ho skôr poznať, vynájsť, aké sú v ňom pohnútky.

Ale vedel, že Drobecký nebude mať prístupu k nemu. Potom sa obrátil k chlapcom; držiac ich za plece, obrátil ich, aby boli tvárou k nemu. „A vy prečo ste kľakli pred osvieteného? Zabudli ste, pred kým sa kľačí?“

Zmiatli sa i preľakli. Cítili dávno, že nemali prosiť na kolenách. Cyril sa vynašiel prvý.

„Kľakli sme za pokutu, lebo sme sa nedržali, ako patrí v cudzom dome.“

Pokrúcal hlavou, že sotva kľakli preto, ale nechcel viesť prísne súdy. Ani v chlapcoch nepatrí hľadať viac sily, ako jej môže poskytnúť ich vek a možnosť.

„A ako je tebe, Milko?“ spýtala sa teraz ona starostlive.

„Vidíš, dobre; lepšie, ako býva tam, kde nás držia. Hľa, pripustili i vás ku mne. Nie je to mnoho?“

Jej sa vzdychlo. Predstavilo sa jej, čo všetko schodila, kým sa jej dostalo tej milosti.

„Najhoršie je, Mária,“ riekol jej priduseným hlasom, so stiahnutými obrvami, „že sa neznášame Maduniak a ja.“

Bola zarazená. S katolíckym plebánom zo Sychravy schádzal sa dosť často. Skoro zakaždým sa hádali, neraz sa nemohli ani rozlúčiť; i po dve hodiny sa vyprevádzali a hádku nerozhodli. Ale pritom sa znášali.

„A čo je?“ spýtala sa. „Nemôžete sa zhodnúť?“

Pokrútil zronený hlavou.

„Ani sa nehádame, Mária,“ zveroval sa jej. „Nemôžeme sa hádať. Čušíme. Každý vrčí v inom kúte. Nevieš, Mária, ako je ťažko čušať, keď by bolo toľko čo hovoriť? Čosi nás hatí i to, že nás zavreli medzi obyčajných väzňov; pred nimi nemôžeme hovoriť o našich veciach cele slobodne. Ale hoci nie slovom, mohli by sme si porozumieť pohľadom, keby…“ Zamĺkol. Opustil hlavu.

„Tak nehovoríte jeden s druhým?“ zvolala preľaknutá.

„Hovoriť hovoríme, ale čo je z toho, keď nie o tom, čo nám leží na srdci. Tak, Mária!“ Pomlčal, zamyslel sa a doložil: „Zle je, zle mlčať o veciach, ktoré obom ležia na srdci.“

Stŕpala od divu a žiaľu. Žmýkala si prsty v trapiech.

„A čo je príčina?“

„Nieto úprimnosti, čo bola medzi nami. I očima si vyhýbame. Rozdiely v náhľadoch sú veľké, ale to by nebolo nič, keby nemyslel veľmi mrzko o mne.“

„Mrzko?“ vykríkla.

Prikývol hlavou a stisol pery. Naostatok riekol:

„Drží ma za chabého, Mária.“

„Ako, prečo?“ vystíhala.

„Tak, Mária. Z nerozmyslu, zo zlosti sotva, skôr z pohodlia. Na každú vec chce pozerať svojimi okuliarmi, a tie sú nespoľahlivé.“

Bola ohromená. Potom sa schápala, vypytovala sa na podrobnosti, ale dostávala krátke odpovede, kusé.

Videla, že je zronený; nespomenula už Maduniaka, obrátila reč na Badišov. Ale on počúval roztržite, hádam ani nevedel, o čom je reč. Naraz sa znova ozval:

„Vidíš, Mária, veľmi som rád, že si tu. Ale to ma ešte väčšmi podkope u Maduniaka. Pomyslí si: ,Jednako je len chabec. Navdal ženu schodiť pánov a vymôcť ho spod šibenice.‘ Bolo by bývalo lepšie, keby si bola mohla ostať v Badišove — omnoho lepšie.“

„Veď je to nie pravda,“ ohradila sa. „Mňa nik neposlal, ani som neprosila. Bránila som len pravdu.“

On stisol plecia, skoro beznádejne.

„Hovor, čo chceš, Maduniak neuverí. Ty nevieš, akú má hlavu: čo raz vsadí do nej, nedá si z nej vybiť.“

„To je nepekne, a ja mám svedka,“ zvolala rozhorčená. „Drobecký dosvedčí, ako som sa držala: dôstojne, alebo nie.“

Spomenúc Drobeckého, zišlo jej na um, že by mohol Drobecký ľahko presvedčiť a hádam i udobriť mrchavého Maduniaka, keby mal prístup k väzňom. Škoda, že je nie prokátor: tak by ho mohla ľahko uviesť.

Odišla od muža velmi znepokojená. Ako budú väzňovať takto? Takáto väzba bude im už ozaj i väzba i súžba.