ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Držal sa hodnú chvíľu Hutyánszkeho, až prišiel ako-tak k sebe; ale ani potom nemohol zobrať myšlienky dovedna. Rozleteli sa po divých kiaroch a braliskách akéhosi Rozsutca. Ostal sám na ulici. Ako vo sne sa mu mení, že sa odobral od Hutyánszkeho suchými slovami, iba čo mu sľúbil prísť na večeru za bránu. Na večeru! Bude sa napchávať pečienkami?

Šiel za ľuďmi, nevediac, kde. Počul zvony, zas durkot, akoby stála bitka niekde za mestom: ale sa mu ťažilo myslieť, čo to všetko znamená. Šiel popred krčmu, z otvorených dverí zašiel ho tuhý zápach pálenky, prebral ho krik ľudí, tam od stolov. Vošiel dnu, dal si slivovice. Upíjal pomaly z kocúrika i začal zajedať onajskou.

Keď vyšiel na ulicu, bolo mu lepšie. Vidí splašených mešťanov otvárať obloky, načúvať, aká je to zas sodoma.^[9] Azda sa len nedoredikal Görgey zatvoriť sa v ich peknom meste! Nemec sa dovlečie za ním, pobijú sa, a kto vyhorí, bude mesto. Víťaz mu nadiktuje mastnú kontribúciu, vyprázdni súkromné a verejné truhlice.

Idú celé kŕdle ľudí pod zbrojou i bez zbroje. Spievajú, až vrie: „Kossuth Lajos azt üzente,“^[10] a kričia: „Éljen!“ Tento ľud, vidno, nie je domáci; ktovie, skadiaľ sa ho dohrnulo toľko. Skadiaľsi doliehajú zdrapy muziky, ktorú prerážajú zvony a delá. Na domy vyťahujú zástavy, na obloky prestierajú krajinské trojfarby, alebo aspoň pestré šatky, koberce.

Staré, slávne mesto, v ktorom vyvolili kedysi Bethlena^[11] za kráľa, strojí sa osláviť veľké víťazstvo vlasteneckých zbraní. Národ dokázal znovu, že jeho hrdinstvu neodolá nijaká sila.

Na námestí panoval stisk. Odpratali sa i skromné šiatriky so šťúplymi onajskami. Pod sochou vyhráva muzika. Čvrlikot husličiek pridúša ťažkavá masa ľudu; iba čo počuť barboru dotušovať, ako spod zeme: ,Dú-dú, dú-dú…‘ Lepšie sa prebíja nad hlavy hutnícka muzika, trúby a píštele prerážajú šum ľudu. Neďaleko sochy zastal voz, zhadzujú z neho triesky a polená. I dym sa počal dvíhať tam odtiaľ.

Hlavy sa pohýbali, ale nemôžu dozrieť, čo sa to chystá, lebo pred nimi sa nadstrkujú tiež hlavy. Šťastní mešťania vo veľkých poschodových domoch! Zotvárali obloky na námestie, nad jarabými šatkami a kobercami tisne sa hlava na hlavu. Odkiaľsi sa blíži krik a tupý hukot mnohých hlasov, sťaby hučal rozbúrený Hron. Od dolného konca idú mocní, zažití chlapi v bielych zásterkách. Prvák nesie topor, z ktorého veje široká stuha v krajinských farbách. Za chlapmi vedú paholci bieleho vola. Hoci je priučený slúchať, trhá sa a skrúca sem-tam. Krik a huk ľudu ho straší. Okrem toho mu ovešali pozlátené dlhé rohy stuhami; stuhy vejú i na šiji, ba i na vôdzkach, na ktorých ho vedú. Kriky sa rozmohli do ohluchu. Sňali sa i spevy zhora a zdola, nedajúc sa nijako zviesť do jedného koryta.

„Bude sláva — bude sláva!“ čuje Drobecký okolo seba. „Upečú vola na ražni na staroslávny vlastenecký spôsob. Vyvaľujú sudy, sudiská! Í-huhú!“

Bol rád, že je tu. Prudké výbuchy radosti, oduševnenia stavajú ho na nohy. Striasol zo seba slabosť a ohlušenie. Kde sa obráti, akoby videl všade veľké slovo o čiernych literách: „Odsúdení — odsúdení!“ Tento istý ľud pôjde, spievajúc divo zápalisté piesne, pod šibenice za odsúdencami.

Pravdaže! Treba robiť, naskutku, tuho a bez strachu.

V meste býva veľmi vplyvný mešťan z poprednej rodiny. Idú o ňom zvesti, že praje Slovákom a či práve, že je utajený Slovák. Nebol s ním nikdy na slove, ale čo preto? Časy sú také, že neznámi sa snímajú ako najlepší známi; najlepší známi zas bočia jeden od druhého, lebo si nedôverujú.

Trvalo hodnú chvíľu, kým mu natrafil do bytu, dlhými chodbami, až kdesi do zadnej, ako na vyhnanci. Dobre mu padlo nájsť bohatého mešťana veľmi ochotného. Meštianske, sebavedomé pohodlie akoby mu sľubovalo, že nájde tu, čo hľadá.

Rozložil mu, čo ho k nemu doviedlo. Chcel by využiť jeho vlivu u veľkých pánov v prospech odsúdencov.

Mešťan sa veľmi urazil, čo to prišli pýtať od neho; akoby sa vlivy len tak požičiavali!

„Bola i jedna pani s dvoma deťmi v takej veci. S jej rodičmi mám známosť ešte z mladých rokov, keď som bol v Hutách. Nemohol som vyhovieť ani jej. Nemám styčnosti!“

Durdil sa v sebe, že ho prišli unúvať pre takú rozbabranú vec. Chceli by ho strhnúť k sebe, zapriahnuť do tvrdého jarma jeho meno bez poškvrny a orať na ňom svoje skôrnatené, zanedbané prielohy. Čo sú mu oni, alebo on im? Ak zastal náhodou inokedy Slováka, zastal ho iste nie preto, že je Slovák. Čo sú vlastne Slováci? Majú postavenie vo verejnom živote, aby sa vyplatilo položiť za nich ruku do ohňa a vziať na plecia ťažkú zášť mocných? Čo zvýšil Jozeffy,^[12] že viedol vyslanstvá pred najmilostivejší trón? Národu neosožil a hladké, blahosklonné slová kniežaťa Metternicha^[13] neoslobodili ho od prenasledovania a hnevu rozbúrenej vlasteneckej spoločnosti.

„Prosím len nikodémsku službu,^[14] nie verejné vystúpenie,“ prehováral ho neústupný Drobecký. „Kto by chcel pritiahnuť na Vás pomstu slepej, bezohľadnej zášti? Pomôžte potajme!“

Vplyvný mešťan nedal sa naviesť na to.

„Nemôžem, nevidím spôsobu!“ odhrýzal sa dôsledne.

Drobeckému bola i tá tvrdosť na osoh. Rozhorúčená zaujatosť stvrdla od nej, ako keď zamočia rozžiarené železo do studenej vody. Zaumienil si, že pôjde orodovať za nich, a čo by bolo neviem ku komu. Prekliesni si on cestu, prekliesni. Má, ďakovať Bohu, kožuchový diplom!

Vplyvný mešťan ho vyprevadil až na chodbu, ba ešte pozeral za ním, ako sa poberá kamsi, ratovať, čo sa nedá ratovať.

„Nikodémsku službu, nerečiem konečne,“ rozvažoval dôkladne a opatrne. „Ale načo sa prenáhľovať, keď nenadišla hodina? Nikodémovia a Arimatejskí vystúpili až po smrti Ježiša. Ak na to príde, vystúpim i ja, vykonám im ostatnú počestnosť, hoc nie prvej klasy. Naše opatrné mesto nebude chodiť za desať dní pod šibenice pozerať na obesených, ako robili inde. Také prechádzky patria do temných, surových časov, nie do našich, slobody, rovnosti a bratstva.“

Drobecký vyšiel na námestie, tmolil sa sem-tam, zhrýzajúc sa, že sa nevie vynájsť. I žialil, i hanbil sa sám pred sebou. Jeho malomoc akoby oslavovali okolo neho: okrášlené domy, vejúce zástavy, natešené tváre. Miestami, kde je nie priveľký stisk, dá sa dozrieť až k vatre. Paholci obracajú vola na ražni obďaleč od veľkej kopy žeravého uhlia. Majstri v bielych zásterách dozerajú na pečienku. Prenasledovala ho i tu vidina ženičky s dvoma deťmi. Kde bude teraz? Tam niekde sa trasie od strachu, nemohúc sa dostať k všemohúcemu komisárovi.

Nemal ani na námestí miesta. Pobral sa k Hlavčovi, že sa poradí s ním. Videl, že si nevie bez neho rady.

Hlavčovi len toľko, že nevypadla zapekačka spomedzi zubov, keď zvedel, že väzni sú odsúdení. Prestupoval z nohy na nohu, i čiapku mykal tu nad jedno, tu nad druhé ucho.

„Nemohli by sme probovať ísť do toho Zvolena?“ navrhol konečne. Ísť do Zvolena sa mu páčilo najväčšmi preto, že by nebolo treba nič robiť naskutku, a potom že by neboli na jednom mieste. Cestou sú i trampoty akosi ľahšie. Ale vynašiel i závažné príčiny, pre ktoré treba ísť. „Ak nepomôžeme jemu, aspoň ju dovedieme, aby sa tam nepotĺkala nič po nič. Ešte sa hodí do Hrona s deťmi, ak jej povedia, že ho idú obesiť. A povedia jej radšej viac, ako menej. Tam je vraj ešte viac cudzieho sveta, ako tu. Raz neviem, odkiaľ sa ho berie toľko.“

Drobecký okrial, rada sa mu páčila veľmi: tiež najväčšmi preto, že nebude loptieť na mieste. Rozkázal mu kŕmiť a byť napohotove. On ide na večeru, ale sa nedá zadržať do noci. Po večeri by sa mohli teda pohnúť.

Ohlásil sa v hostinci, zariadiť tam veci a vziať si kapsu, aby sa mu nebolo treba vracať potom. Bolo hádam i privčas. Tým lepšie. Ak nezastihne Hutyánszkeho, nechá večeru večerou a pôjde ku Hlavčovi.

Hutyánszkeho našiel doma. Stvorenie s máčikom bolo v izbe o piatich dverách zas opreté o stôl. Hutyánszky mu vysvetľoval čosi veľmi pilne; možno, o najkrajšom dni života. Bol veľmi vzrušený; prezradzuje to rozpálená tvár i trasľavá ruka, keď si vyhládzal fúziská.

Drobecký, zaujatý vážnymi starosťami, usiloval sa nazrieť do tmavej noci, čo pokladajú hviezdy o ceste do Zvolena, ale sa hlava odvrátila veľmi ľahostajne. Videl zas len veľké uzlisko vlasov a pod ním nakučeravené jemné vlásky. Stvorenie sa urazilo, že v noci nedá pokoja, hľadelo ho odstrašiť prísnym pohľadom a naostatok sa vytratilo do vnútorných izieb.

V bočnej bolo hostí, ale akiste menej, ako o poludní, lebo nebolo toľko kriku. I predná veľká sa vyprázdnila poriadne. Gardisti nebodaj išli na námestie pozrieť, či sa pečienka darí.

Bolo zle bez stvorenia. Hutyánszky nemal miesta, kým nepohol rozumom. Vybral sa dlhou chodbou za šranky, o chvíľu sa vrátil s hodnou fľašou hriateho s medom a škoricou. Kalíšky vytiahol z vrecka dolomána. Prezeral ich pečlive proti svetlu i fúkol do nich tuho dva-tri razy, ak by bola v nich nejaká mrva.

Hutyánszkemu sa pri kalíškoch vyjasnilo pomaly oko.

„Ako povedám, drahý Drobecký, najšťastnejší deň života!“ Otváral oči naširoko, boli i jasné, i ligotali sa. „Najprv ten Budín a potom, uznám vďačne — oni. Bol som už ako kostolná myš. Takto príde do ruky okrúhla suma.“ Ukazoval mu dlaňami, ako sa zaokrúhlila. „Zas hupnem do koľaje.“ Tu začal vyratovať na prstoch. „Najprv pozrezávame staré rováše, potom príde tichý, poriadny život, cele domáci. Bez väčšej sumy to už nešlo. Prišlo pohľadať záplatu zo strany.“

Drobecký prikyvoval, zívajúc trochu. Vedel už tú pesničku dosť dobre naspamäť. Záplata zo strany sa tiež poderie, dnes-zajtra príde prišiť na ňu novú zasa zo strany, kým ,strana‘ uvládze. Huty pôjdu po kuse na záplaty, rozsypú sa na omrviny. Keď bude zle, začne hľadať veľmi širokú záplatu, záplatu záplat, nebodaj v jednom z tých domov, čo majú na tichú ulicu obloky o vypučených zahnutých mrežiach na prúty, i široké podlhovasté listy. Tam je hanblivá meštianska panna. Mohol by ju pohľadať, možno, i vo veľkom, ospalom kaštieli na dedine, pred ktorým sa prechádza s pierkami na hlave hrdý páv s rozšíreným chvostom o menistých okách. Čože panským synom z popredných rodín! I úradík vytrhne, keď už všetko išlo dolu vodou.

„Veria mi, nieto nad tichý domáci život!“ roztápal sa Hutyánszky v akýchsi zmäknutých vidinách, vystlatých páperím. „Najtiaž doniesť verejné veci do poriadku. Najbližšie nebezpečenstvo sme zahnali spred prahov domu. Keď slnko pokoja zasvieti, začne prekvitať i domáce blaho.“

Drobecký sa mraštil: tieto výlevy ho neuspokojujú. Ešte keby bolo aspoň stvorenie tu, hoc i s máčikom. Hľadel by nazrieť do tej tmavej noci. Takto mu prišiel na um Zvolen, ženička s deťmi, i šibenice, na ktorých visia nové a nové obete. Jeho čaká biely, voňavý kvet v Zrnovci, ozajstná ľalia; ibaže smradľavý čmud prítomnosti hádže tône i na čistú belosť a pridúša sladkú vôňu.

„Čo myslia, Hutyánszky? Neobráti sa oje dnešnej politiky súcejším smerom? Vlasť vydýchla, vláda príde zas do Pešti: nebolo by na čase prestať už raz katovať neškodných ľudí? Iste by sa utíšilo vrenie, keby tak dal gubernátor alebo už snem vyhlásiť rovnoprávnosť všetkým národom v krajine? Nebola by to velebná oslava víťazstva a či skôr víťazstva nad všetky víťazstvá?“

Hutyánszky len pokyvoval hlavou. Hľa, múdrosti takého Ohradničana, ktorý myslí, že je svet zámok na stračej nôžke; prestane sa krútiť len ho okríknuť: „Staň!“ Čo môže vedieť, bedár, keď nebol pred Múzeom lanského marca, nevidel rozpálených más a oduševnenej marcovej mládeže^[15] v daždi. Inakšie tam vykladajú slobodu, rovnosť, bratstvo, ako v takom Mikuláši alebo Zrnovci.

„Ja myslím, Hutyánszky, dnes-zajtra prihrmí z Pešti milosť zlapaným i odsúdeným. Načo preliať túto krv, keď vlasť je už i tak zachránená?“

Hutyánszky len stisol plecami. Čo mal povedať? Jeho vysokosť nepôjde sa var’ radiť do Ohradnice, čo robiť dnešného dňa. Má vymerané cesty a méty. K nim sa pôjde cez krv. Kvet slobody sa zalieva krvou, ak sa má vydariť.

„Keby sa mohlo zaobísť bez krvi!“ vzdychlo sa mu naostatok. „Ale vidia sami, ako sa rozpálili náruživosti.“

Zachmúril sa. Videl výbuchy slepej, surovej zášti, bridili sa jeho duši. Ale kto skrotí bes toľkých ľudí? Môže ho ochladiť len horúca krv, ako ho chladila i vo veľkej revolúcii. Nie, slobody nebolo a nebude bez krvi.

Doniesli večeru. Drobecký sa nedal nahnať do hriateho, a nemal sa ani do jedenia. Jedol veľmi málo, hoci dnes celý deň nemal skoro ničoho v ústach. Bol zamyslený.

„Ale ako ich mohli odsúdiť bez súdenia!“ zvolal a udrel na stôl. „Či taká ide byť, Hutyánszky, sloboda a výdobytok veľkej občianskej istoty?“ I vidličku položil na stôl.

„Čo im je?“ okríkol ho naostatok Hutyánszky a vygúlil naň jasnosivé oči. Naježil i červené fúziská. „Vari ich omína, že sme dostali Budín? Nechápu, že až odteraz môže sa rozmáhať občianska zábezpeka a voľnosť?“ Začal si ho obzerať pozornejšie a dodal ticho. „Alebo azda nedržia s nami?“

Drobecký sa strhol. Hutyánszky, netušiac sám, dotkol sa boľačky. Drobecký sa už nemohol utíšiť. Vstal, položil ruku na stôl a riekol:

„Ako sa radovať, keď sa nemôžeme radovať všetci občania? Skôr sa protiví pozerať, ako jedni výskajú, keď druhí plačú. Nech čert vezme takú rovnosť!“ Prihol sa k nemu a doložil skoro pošepky, aby nikto nedopočul: „Nevedia, že mám priateľov, ktorí stoja pod šibenicou?“

Hutyánszky tiež položil päsť na stôl. Tak je. On ich doviedol do Bystrice, vlastne pod šibenicu. A nielen doviedol, bolo čosi viac. Rozkázali mu doviesť ich rovno na námestie. Tam prišiel k nim mladý Görgey a vyriekol nad nimi ortieľ smrti. Potom dostal rozkaz povodiť ich po námestí. Čo sa pritom robilo, nad tým sa i hanbí sám pred sebou, i krv sa mu búri.

Hľadel nemyslieť na to, ale rozpomienka na tie výjavy sa vracala jednostaj. Chcel i okrašľovať, vyhovárať, ale tamdnu čosi kričalo, búrilo. Prvej sa mu služba len protivila, ale od tých čias začal sa hanbiť za ňu.

„Čo teda, Drobecký? Čo mi kazia najkrajší deň života? Všetko sa poddá pomaly.“ Drobecký hádzal rukou sem a tam, že nie, nepoddá sa. Také veci sa nemôžu napraviť čakaním. „Tak čo chcú? Povedia — môžem im pomôcť?“

Drobecký mu pozrel vážne do pehavej tváre. Oko mu začalo jasnieť. Hľa, odkiaľ sa ukazuje pomoc; núka sa, keď sa jej úfal najmenej. Chytil ho tuho za ruku.

„Vidím znova, Hutyánszky, majú srdce. Oni mi pomôžu. Nepýtam, čo sa protiví ich zásadám, len vec zákonitú. Pomôžu, ak môžu, prekliesniť žene cestu ku komisárovi. Šla do Zvolena, ale bez odporučenia, viem, nedostane sa k nemu.“

Hutyánszky tiež vedel, že sa nedostať k nemu ľahko, najmä kto chce orodovať za vlastizradcov. Prísny komisár nedá na prosby nič, ide rovno na rozjatrený vred rozpáleným železom. Ale každej veci spôsob. Nájdu sa zadné dverce.

„Prístup žene a či im?“ riekol trochu posmešne. Uvádza sa po troche za obrancu vykričanej veci. Drobecký sa mu postavil, i tisol sa mu pod nos, že sa nebojí komisára. Hutyánszky sa zasmial, položil mu dlaň na plece. „Sadnú si, sadnú. Nech sa len idú nadrapovať pred neho, dá jednoducho vsadiť do chládku nezvaného prokátora.^[16] Prosiť ako patrí, obmäkčovať srdcia, veria mi, do toho sa lepšie rozumie žena a fagani. Ale oni by len zhumpľovali všetko. Nech si dajú pokoj. Sľúbia mi?“

Sľúbil mu vďačne, dal mu i slovo i ruku na to.

Hutyánszky rozmýšľal trochu.

„Žena nech probuje, nemá čo stratiť,“ riekol naostatok.

Drobecký pozrel naň, ako na nový zjav, z iného sveta. Bol by ho zbožňoval a vyhlásil za najväčšieho štátnika medzi vlastencami, za lumen medzi marcovou mládežou.

„Oni jediný ukázali kúsok politickej múdrosti!“ vykríkol so zápalom. „Najprv pri Úložitom pod Šturcom, teraz pri tejto žene.“

„Dajú pokoj Šturcu i Úložitému. Tej pesničke nevedia ani konca, ani počiatku. I táto o žene vychodí na iný rým. Netrafia naň. Radšej jedia!“

Drobecký sa dal znova do pečienky, ale teraz nemohol jesť pre rozčúlenie a radosť. Tvár sa mu zapálila, akoby si bol prihol.

„Pôjdem do Zvolena, pôjdem do Zvolena!“ opakoval. „Moja cesta bude veselá. Nikdy som nešiel nikde tak rád, ako ta. Za to mám čo ďakovať im!“

Hutyánszky len hodil rukou, aby nešemotil. Byť osoblivý, bol by chválu prijal a zastrčil. Takto sa smial do pästi a myslel si: „Málo stojí roboty oblažiť prostých duchom: len načarbať niekoľko riadkov na kúsok papiera, ktorý všetko znesie.“ Keď videl, že je Drobecký ako na tŕňoch, riekol: „Čo sľúbim, splním na mieste: taký som. Počkajú, kým ho napíšem. Len chvíľočku!“

Obrátil sa k dverám, ktorými sa ide do vnútorných izieb.