ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obrátil sa k nej. Stála pred nim ako stĺp, ale, vidno, záskočná, vypočítavá. Oči sa prestali ligotať. Slza sa rozišla, alebo ju vypili oči. Preto hádam svietia tak jasne, alebo sa hádam radujú, ako ho odzrojili.

Pomkol jej stoličku mrzute, i ukázal rukou, že si má sadnúť. K slabosti pridá i kúsok zdvorilosti. Keď prišla po spravodlivosť, nájde ju, keď už bezohľadnosť zbedzgala.

„Nemáte sa čo diviť, že sa manželovi stalo, čo ho zašlo,“ začal hovoriť prísne, chrapľavým hlasom, i odkašlal. „Dosť sa prehliadalo, zhovievalo. Ale zlá náuka brala zhovievavosť za slabosť a zneužívala ju. Krčah nechcel prestať chodiť na zmútenú kaluž zrady, áno, prosím, podlej vlastizrady,“ tu už hrmel jeho hlas izbou. „Neprestal začierať čím diaľ, tým hlbšie. Ale na dne bol kameň, čujná stráž, a krčah sa dobre natresol. Už nezvoní, len hrká. Ale ani hrkať nebude dlho, pôjde na čriepky. Veru tak, prosím, mohli by byť i čriepky.“

Bol spokojnejší so sebou. Zlosť sa uľahla trochu. Veď i hrmel dokonale, i to v nemčine, až sa hory zelenali. Mohol pozrieť spod chmúrneho obočia na závadu tam na stoličke, o koľko côlov opadla.

Nuž nenarútila sa, ani neopadla, skôr sa vyrovnala. Zachmúrený pozor stretol sa s tmavosivým, veľmi veľkým okom. Otvorila ho rozhorčenosť, ale nezamútila jeho čistej jasnoty.

„Môj muž nezrádza,“ riekla spokojne, temer hrdo. „Jeho krčahy nechodia po mútnych kalužiach, ale po prameňoch čistých a živých. V nich sa nekryje vlastizrada. Vidí ju v nich len zlosť, alebo — alebo…“ pozrela naň okúňave. Možno povedala viac, ako patrí.

„Dopovedať — počúvam,“ zahromžil, i napravil sa v kresle. Keď podbehla, vypočuje ju svedomite. Pozeral na ňu pošmúrne.

Osmelila sa a opakovala, že áno, zdroje sú ako krištáľ. Pravda, zlosť hľadá v nich mútnotu, úfajúc sa loviť v mútnom. Zlosti pomáha mútne oko, porazené beľmom, vidiace všetko mútnym a kalným. Pri nich sa drží najhoršia zo všetkých, nepohodlná lieň a zadubenosť množstva, ktorému sa ťaží postáť pri ohovorenej veci a prizrieť sa jej zblízka. Radšej opakuje nepovedome, čo počuť po kútoch.

Bola rada, že mohla povedať, čo myslí o zdrojoch čistých. K trom utrhačom chcela pripriahnuť štvrtého, vlastne gazdu a či pôvodcu, najímača tých paholkov, ktorí robia mútnym, čo je prečisté, za nízky zisk. Pôvodca hľadá zádrapku zahádzať a pochovať zdroje vody živej, lebo ho veľmi mrzia: nemôže na ne pozerať. Ale radšej dala pokoj veľkému najímačovi, má ruky veľmi dlhé. A potom neprišla brániť zdroje, ale muža. I tak, ako vidí, zašla priďaleko. Nebodaj ho urazila, namiesto pohľadať mu srdce, ak ho má niekde. Začala žmýkať prsty vo veľkých trapiech nad tým, že kto nesie pravdivú pravdu (nie zdanlivú pravdôčku) pred ľudí, urazí ich márnivosť, čo by ako nechcel jej ostrými hranami.

Pohniezdil sa na mieste; zapálil sa trochu v tvári. Rád by vedieť, ku ktorým ráta jeho: ku zlostným, slepým, alebo lenivým? Ale i tak bolo mu akosi, akoby ho bola žihľava šibla po tvári. Štipľavý je jazýček, štipľavý!

„Nenazdávajte sa,“ zahrmel, až dudnelo v svetlici, „nebude sa nám ťažiť prihnúť sa. Prizrieme sa vašim zdrojom, nájdeme azda, čo je na dne. Nateraz vysvetlite, na čo sa bolo uviesť, ako manželka evanjelického farára z Badišova, Teofila Zábora, ak je u vás všetko také priezračné. Váš manžel je nie Teofil. Kde je tá čistota?“

Zapálila sa teraz ona, i sklopila oči. Hľa, čo sa zvýši nejsť doprosta s pravdou na štíte! Ale Teofila má v krvi, keď má hovoriť o ňom pred prespoľnými. Jej rodinka v Tesnej Bani ani počuť o Bohumilovi, súc Bohumil niečo rárohatého, čo sa neprace do Tesnej Bane. Teraz sa musí pýriť, akoby ju boli prichytili v krádeži. I on sa pasie na jej zahanbení; len švihol spakruky, a dobre ju šľahlo.

„Vedela som, že Bohumil je kameňom úrazu svetu. Aby neurazila citlivosti, užila som Teofila. Odpusťte.“

„Za Bohumilom kladie V. Čo to znamená?“ V očiach mu mihol smiešok na chvíľku.

„Valizlosť,“ riekla priduseným hlasom. „Viete sám veľmi dobre, keď sme už pri menách, že Bohumil je preklad Teofila. Valizlosť vlastne nie je meno, ale iba pochop, alebo skôr heslo.^[34] Mládež v Bratislave si priberala mená, v ktorých našla predstavenú nejakú dobrú snahu.“

„Nie je to tak, pani,“ hromžil nahnevaný hodnostár. „Viete i vy dobre, že v tom mene je úmysel, hotový program. Váľať zlosť znamená v dobrom preklade vyzývať vlastencov, znižovať ich snahy, udierať im na čelo potupnú pečať odrodilstva. Váľať, rúcať nie zlosť, ale najkrajšie stĺpy chrámu drahej vlasti. Samsonovia^[35] sú to, pani, slabí zrútiť mohutný chrám, ale zruční podkopávať piliere, aby nemali na čom stáť. V mene, pani, je duch i čin. Škerí sa z toho mrzká tvár vlastizrady.“ Hlas sa mu niesol mocne dvoranou, oči hádzali iskry.

Vystrela sa s iskrivým okom. Vybúšil z nej žiaľ i hnev.

„Môj muž je nie v tom, v čom ho potvárate! Vlastizradca sa nebude modliť za blaho a rozkvet vlasti spolu so svojím ľudom. Nešiel by ďakovať pred božím oltárom v Dávidovom žalme^[36] za veľký dar slobody, ktorý sa dostal vlasti v apríli minulého roku.“

„Neverím!“ skríkol na ňu. „Falošné sú to žalmy, poprekrúcané. Ústa hovoria, ale srdce vkladá iný zmysel do slov. Ide svojou cestou, ponad slová.“

„Nie, osvietený,“ riekla veľmi ticho, rozochveným hlasom, i oči sa zaligotali slzou. „Ako to robia ľudia, že jedno sľubujú i prisahajú a iné myslia, neviem. Verím,“ položila dlaň na rozvlnené prsia, „môj muž nepredstúpil nikdy v kňazskom rúchu s falošnou mysľou pred tvár Hospodinovu. Urobiť tak, zahrúžila by ho kára božia, jeho, mňa, všetkých nás.“

Keď dopovedala tichým hlasom veľmi závažné slová, jej čujné ucho dopočulo, že sa v bočnej strhol akýsi nepokoj. Hoci bola myseľ vo veľkej napätosti, lebo ju obracali a prehadzovali ako na hrabkách, i podchytávali, predsa sa vracala starostlive k deťom, bojac sa, že nevydržia tak dlho pri cudzom človeku. Teraz už rozoznávala jasne pridusený plač a či krik, potom dupot, štabarc, šuchot okolo dverí, šťukanie kľučkou. Po ostatných slovách, ako ozvenou, zabúchala čiasi päsť na dvere. Vidiac, že je zle, skočila.

„Prepáčte,“ riekla osvietenému a otvorila dvere na bočnej.

Vyrútili sa z nej chlapci.

„Mama, drahá mamička!“ Oblapili ju okolo pása.

Za dvermi bol Drobecký, veľmi vzrušený. Hlavu a bradu mal pochlpenú. Šatku okolo hrdla mu rozviazali, jeden rožtek visel kdesi po brucho. Pokrútil hlavou zúfale. Spotený odfukoval: „Tfú-tfú“.

Hoci jej nebolo dobre, musela sa usmiať, vidiac ho doriadeného. Lesklé sáry boli plné veľkých, zablatených škvŕn.

Prichýlila dvere na bočnej, ostanúc pred nimi, na mieste. Nemohla sa hnúť, chlapci ju držali oblapenú. Začala im dohovárať tichučko. „Ach, deti, deti, čo ste urobili! Nenazdala som sa hanbe, že to urobíte v cudzom dome. No, dobre, dobre — neplačte. Ale mne je ľúto, deti!“ V očiach mala slzy, ale i v hlase. Prišla prosiť za muža a miesto uprosiť rozhorčila mocného. Už videla, že bola daromná všetka námaha. K spravodlivosti sa tu nedostať. „A teraz už čo, keď ma máte?“ karhala ich žiaľne.

„A keď sme sa báli, mama! Odviedol ťa cifrovaný, a tu sa vadili s tebou, kričali,“ vyhovárali sa, jeden i druhý.

„No, dobre, už sa nebojte. Pôjdeme.“

Keď sa vystrela, videla osvieteného stáť pri stole: tiež pozeral zadivený, čo sa stalo. Vyhovárala sa po nemecky, že sa chlapci naľakali.

On jej prisvedčil hlavou, že rozumie. Zahanbil sa, že pozdvihol hlas priveľmi na ženu, hoci nechodila na pravých cestách: on, vždy zdvorilý a ochotný k ženám. Po Sliači a v Bystrici neosopil sa veru ani na jednu, keď sa mal okolo nich. Obrátil sa k väčšiemu a spýtal sa ho: „Čo ti bolo, synak? Prečo si plakal?“ Stíšil hlas, i vložil doň nehy, i v tvári zvľúdnel. Slovenčina znela v jeho ústach milo.

Chlapec sa zadíval naň; videl, že čaká odpoveď. Rozhovoril sa teda ochotne, lebo mu bolo, akoby padala tieseň z neho so slovami. Naľakali sa veľmi, brat i on, vidiac, ako mater odvádza taký cifrovaný, ako ten, čo odviedol otca. Potom bolo počuť, ako na ňu kričia.

Osvietený pohol plecom. Spýtal sa: „A bojíš sa ma ešte?“

„A čo by sa bál? Vy ste nie cifrovaný.“

Uškrnul sa v sebe. Boja sa ho teda deti, keď nie odrastené, i to, kým ho nevidia. Dobre, že je nie v uniforme; jeho je ešte cifrovanejšia. Sadol na predošlé miesto, jej ukázal zasa stoličku. Nadišla ho vôľa pozhovárať sa s deťmi z vykričanej rodiny. Deti sú nie precibrené zatušovať city a okrášľovať zmysel slova. Tu je vlastne ten zdroj čistý a priehľadný. Vyplatí sa pozrieť doň na dno.

„Vieš ty, čo je vlasť, synak?“ spýtal sa staršieho.

„Mať naša!“ odpovedal mu hneď.

„Všetkých, všetkých, čo v nej bývame!“ doplnil mladší, zahanbený, že sa jemu neprihovoril ani raz.

Počúval veľmi vážne. Na deťoch badať pečlivú opateru v šatstve a telesnej čistote; badať i výchovu z prebudeného, pestovaného ducha. Pozrel na ňu na stoličke. Kto pilňuje väčšmi okolo nich: ona, alebo Bohumil Valizlosť?

„A milujete tú mater?“ spýtal sa hlbokým hlasom.

„Milujeme — modlíme sa za ňu!“

„Modlíte sa!“ Skoro podskočil, akoby ho bolo niečo ujedlo. V dome vlastizradcu ohláša sa modlitba za vlasť! V koľkých, veľmi vlasteneckých domoch sa ozýva? A jednako nehrajú naučenú komédiu. Keby ústa hovorili krivo, nezlyhajú oči. Upreté sú naň čisté, bez poškvrny. Dá sa v nich čítať ľahko. „A ako sa modlíte? Opakuj modlitbu, nevynechaj slova.“

Chlapci ostali zarazení. Pozreli jeden na druhého.

„Čo — nenaučili ste sa ešte naspamäť? Veď sa modlíte každý deň!“

„I ráno i večer,“ prisvedčili zasa. Tu starší vydýchol zhlboka a dodal: „Keď sa nemodlíme každý deň jednako. Každý raz vychodí inakšie“.

„Hm-hm,“ pokyvoval hlavou. „To už neviem, ako je. Teraz neviete slova povedať, a tam sa vraj viete modliť.“

„Ej, my sa nevieme modliť z hlavy. Starý otec vie modlitby naspamäť, lebo jeho hlava je múdra a pobožná. My len hovoríme za ním.“

„Kto, synak?“

„Všetci. My deti, mama a — a otec!“ Do hlasu sa mu namiešalo znezrady sĺz. Doložil s plačom: „Ale sa už nemodlí s nami. Ak by hádam sám kdesi.“

Osvietený si naprával čosi na kabáte. O chvíľu sa obrátil k nej už po slovensky: „Kto je ten starý otec — z čej strany?“

„Môj svokor, Jonatán Zábor, čuhársky rechtor na odpočinku.“

Umienil si, ak pôjde cez Badišov, ohlásiť sa vo fare. Rád by vidieť starého Jonatána Zábora, ktorý predrieka modlitby deťom a vnukom ráno a večer.

„Ale jednako, synak, i ty si múdry, ako starý otec, lebo sa modlievaš. Povedz mi aspoň zďaleka, čo najviac žiadate v modlitbe. Čo pýtate tej vlasti?“

„Pýtame zakaždým pokoj, aby sa rozmáhal, veľké požehnanie od Boha; aby neboli rozbroje a vojny, aby neupadla do škody a nebezpečenstva.“

Prikyvoval hlavou. Čo lepšieho žiadať materi-vlasti? Pred chvíľou ľutoval, že nemá dobrého stroja, ktorý by zašiel, vyrezávajúc vredy, hoci do zdravého: a jednako i ten vytupený zašiel do zdravého, zaťal bezohľadne do rodiny, ktorá sa modlieva za vlasť ráno a večer. Ak to robil v obrane vlasti, pred kým ju mal brániť? Pred ich modlitbou?

Začal stŕpať, aké sú to prevrátené časy, že sa môžu stávať také mýlky.

„Povedal vám starý otec, synak, prečo sa modliť tak pilne za vlasť, až dva razy na deň? Nie je primnoho?“

„Vraj treba sa modliť veľmi vrúcne a často, lebo že je veľmi chorá. Deti, čo má, nenažívajú vraj dobre, ako by mali deti tej istej matere.“

Podskočil, ale hneď sadol. „Pravdu povedal starý otec. Dobre uhádol. Ale povedal iste, ktorý brat je najhorší?“

„Nie, nechcel povedať. Spytovali sme sa ho. Ale on len vždy: Skusuj seba. Nerob iným, čo nechceš, aby iní tebe robili. Modli sa, aby Kristus vládol v srdciach.“

Bol premožený. Okúňal sa pozrieť na ňu, mater takých detí. Schytil chlapca za rameno, pritiahol ho k sebe, hoci sa odťahoval. Bočil tuho, najskôr sa bál. Začal hovoriť, nachýliac tvár k chlapcovej hlave:

„Urobil si mi veľkú radosť, synak. Nezažil som jej dodnes takej. Hodní ste chlapci, dobrí vlastenci. Keď prídem do Pešti, vyrozprávam, ako sa v Badišove u Zábora vrúcne modlia za chorú mater-vlasť. Keď sme bratia, buďme ozajstní. Ty a tvoji bratia ste mne synovci, ja váš strýk. Budeš ma volať strýkom?“

Prikývol veľmi ochotne. Odtiahol sa trochu od neho, prezerajúc si pozorne nového strýka. Zapáčil sa mu. Hlas mu je mäkký, citný; oči pozerajú ozaj strýcovsky.

„Nezabudnete na strýka?“

„Nie, strýko — budeme vás spomínať.“

„Ďakujem, synak, ďakujem. I pomodlite sa za mňa niekedy, pomodlite.“

Prikyvovali mu oba.

„Keď povieme starému otcovi, zloží peknú modlitbu o vás.“

„Tak, tak, deti! Nech Hospodin zhliadne na nás, na všetkých!“

A už rozvažoval, ako treba napraviť chytro, chytro, čo stroj pokazil v náhlosti, z nedopatrenia. Veru napraviť od koreňa; nevinných vypustiť z tmavých dier, i odprosiť.

„Veru tak, deti! Brodíme sa v mnohých hriechoch, bludoch. Modlime sa, aby sme vyšli z nich na požehnané polia zhody, bratskej lásky. Keď vybŕdneme, deti, budeme zasa bratia, už ozajstní, vlastní. Chorá mať ozdravie, ovenčí sa kvietím od radosti nad svornosťou detí. Všetky budú jednaké, akoby jedno druhému z oka vypadlo: Slovák, Chorvát, Srb, Rusín, Rumun i Nemec ako Maďar. Budú naozaj jedno srdce, jedna myseľ, jedno telo, jedna duša, jedna reč, jediná, naša milá, ľubozvučná uhorská. Naučíme sa ju všetci, obľúbime si ju, ako svoju, aby sme sa mohli rozumieť medzi sebou. Prestanú odrazu rozdiely medzi nami: jedna reč ich vyrovná.“

Chlapec sa odtiahol od neho. Pekne bolo počúvať, ako hovoril, i citne, i nežne. Slová zneli vábne, i utešene, ale zmysel bol zamútený. Vedeli chlapci už čo z väčšieho, čo znamená jedna reč. Starší mu hneď povedal:

„Nie jedna reč všetkým, strýko! Každý nech má svoju.“

„Ako by to vychodilo: deti jednej matere, a každý mať inú reč? Aký by bol dom, kde nerozumie brat brata?“

„Nech sa učí každý. Ja tiež pôjdem do Gemera na maďarčinu. Maďar nech príde do Mikuláša na slovenčinu.“

„Prídete do Miškovca!“ rozkázal mu. „Tam mi je bližšie. Do Gemera mi je ďaleko. Ale Maďarovi je ťažko ísť do Mikuláša, synak. Tam sú tie ozorné vrchy, veľké snehy, on by ti tam neprivykol, a o liptovskej múke! A načo by sa mal učiť reč iných, keď sa iní beztak naučia reč jeho? Verte mi, krajšie bude mať všetkým krásnu, milú reč uhorskú, ako každý drhliť svoju.“

Starší odstúpil dosť ďaleko od neho. Pozeral, či hovorí naozaj, čo hovorí. Spomínajúc krásu uhorskej reči, slová mu tečú ako med. Bolo poznať, v nich sa triasol cit.

„Nie, strýko, nie,“ začal starší krútiť hlavou. „Starý otec vie lepšie, čo je pekné. Vždy hovorieva: ,Láska v kvete je krajšia, ako hrada s rozkvitnutým makom, lebo na lúke je nie jednaké kvieťa, ale jeden kvet krajší od druhého‘.“

Tu zasa strýk veľmi krútil hlavou, i veril sa, že byť v celom chotári samý červený mak, bola by veľká krása. Ale chlapci si nedali vyhodiť pestrú lúku z hlavy.

„Starý otec vie lepšie, strýko. Vždy hovorieva: ,Cudzie nebrať svoje si nedať‘.“

„Bože-prebože,“ horekoval strýk, chytajúc sa za hlavu, „Ako váš starý otec kazí, čo malo byť najkrajšie. Či tak môžeme byť bratia, a vlastní?“

Spytoval sa ich, prehováral, rozprával o Miškovci a ľubozvučnej reči uhorskej, ale chlapci sa zaťali. Hoci je strýk, začali pozerať naň trochu zboka. Neverili v bratstvo, keď im berie, na čom si zakladajú nadovšetko. Bratstvo by malo, vraj, žičiť, nie brať.

Strýk si veľmi ťažkal, že sa nemôžu pojednať. Už nebude môcť rozprávať v Pešti o horúcom vlastenectve Badišova. Čo by povedali na sneme, alebo u jeho vysokosti, čo marcová mládež na také vlastenectvo, ktoré nechce zahodiť cudziu, nezmestnú reč? Tam dávno vyhlásili: ,Jeden Boh, jedna vlasť, jeden národ, jedna reč.’ Preto vlastne i tečie krv na všetkých stranách vlasti. I spevec zavolal: ,Talpra magyar!’ Vedel, že len Maďar môže byť vlastenec a čiahať za slobodou zlatou.

„Škoda, preškoda, deti!“ zvolal stiesneným hlasom. Nedýchalo sa mu voľne. „Koniec nevyšiel taký pekný, ako pokladal počiatok.“ Prešiel si rukou po kyslej tvári, pozotierať z nej ružové preludy. „Povedzte ešte, hoci ste mi nie vlastní synovci, ako sa voláte. Ty?“ Uprel prstom na staršieho.

„Cyril.“

„Hm, a ty tam?“

„Metod.“

„Hm, Cyril a Metod! Čo je to?“

„Svätí apoštolovia Slovákov.“

„Teda apoštoli! Máte bratov ešte?“

„Ostal doma so starým otcom.“

„Ako sa volá?“

„Klement.“

„No, chvalabohu! Aspoň znamená čosi. Môže potešiť každého kresťana, nielen Slováka.“

Starší myslel, že nevlastný strýk chcel by im zobrať i Klementa, ako im berie reč, ohlásil sa ako na výstrahu:

„Klement bol tiež apoštol, ale južných Slovanov, učedlník Cyrila a Metoda.“

„Teda samí apoštoli!“ pokrúcal veľmi starostlive hlavou. „Samí slovanskí! Svätý Adalbert,^[37] svätý Štefan, svätý László, svätý Gelért nič? Tých nebolo na svete?“

Pozrel na ňu na stoličke, nie veľmi dúžu, ale jednako mater urastených šarvancov. Bol by sa jej spýtal, či Slovania majú ešte mnoho apoštolov a či sa ich podoberá uviesť všetkých do badišovskej matriky, ale nad nimi je nový obraz jeho vysokosti, gubernátora. Vyslal ho do piatich stolíc plieť kúkoľ spomedzi pšenice, a nie viesť starosť o badišovskú matriku.

„Tak sme sa pozhovárali, chlapci. Máte ešte čo povedať strýkovi? Niečo pekného!“

Starší ho chytil za ruku a bozkal mu ju.

„Nech nám pustí drahý strýk otca! Veď mu je brat!“

„Eh, synak, bratstvo! Keď sme nie vlastní!“

Vysadla mu trpkosť na tvár. Mať stroj v poriadku, ako má byť, otca by nepustil, ale by ho dal obesiť a deti by dal na lepšiu výchovu. Stali by sa z nich dobrí vlastenci, hoci ich vzali pod svoje krídla slovanskí apoštolovia. Áno, tak by sa pýtalo.

Mladší kľakol pred ním a zložil ruky.

„Pusťte ho, strýko! Budeme sa za vás modliť i spomínať vás budeme. Strýk Korčuh urobil vo voze dobré sedisko zo šúp, pokryl ho kobercom. Otec by sedel pri mame. Ja by stál pri otcovi, Cyril pri mame.“

„Ale iba po Šturec! Na Starých Horách by sme čarovali,“ zastarel sa starší, i kľakol ku bratovi. Metod chcel strýka podkúpiť dobrým sediskom. On má niečo inšieho, čo ho skôr pohne. Zložil ruky a riekol: „Na Šturci je utešene. Drozdy hvízdajú pekne! Viem i jedno hniezdo: ukázal by ho otcovi.“

Strýk sa hladil po hlave, odvrátil oči od chlapcov. Hľadal stroj, dobre napravený stroj. Bolo by treba robiť dobrý poriadok. Chcel povedať niečo, od čoho ustrnie krv v žilách, vysadne studený pot na čelo. I ruky sa triasli, i naprával jazyk na slovo, ktoré sa pýta. Ale z úst tečú slová ako mlieko; nie tie, ktoré sa tmolia v hlave.

„Teraz vstaňte pekne. Cyril si zachová, kde je to hniezdo, ukáže ho otcovi iným razom.“

Znova si hladil hlavu, tíšil hladkou dlaňou myšlienky, ktoré búchali v nej, ako keď zvonom bijú nabok: ,Bim-bom-bim-bom.‘ I stroj, dobrý, nový stroj sa mu natŕčal. Ale tu začala búchať iná myšlienka v hlave, ešte mocnejšie, že prehlušila predošlé. „Nebyť priekov o tú jednu reč jedinú, o jednu vlasť, jeden národ a jedného Boha, badišovský farár Bohumil Valizlosť Zábor mohol si poprezerať Šturec, i hoci vybrať tie drozdy.“ Na jedinej veci sa všetko prekopŕclo. Ale Cyril bol ešte na kolenách, chcel sa dozvedieť niečo istejšieho, a strýk pokračoval:

„Iným razom, Cyril, najlepšie, keď pôjdeš na tú maďarčinu do Miškovca. Hoci som nie vlastný, ale iba akýsi zboku, postarám sa, aby ťa on podviedol. Ako postranný strýk viac urobiť nemôžem.“

Podvihol bezradne obe ramená a potom ich spustil. Dlane tľapli naprázdno o stehná. Pozrel na ňu, akoby jej dával na známosť, že je toto už posledné slovo v tejto jednačke.

Ona zložila ruky, v jej tvári čítal radosť a vďaku za také dobré slovo. Ale tmavosivé oči pozerali v očakávaní, naostatok hovorili, kričali. Zasa len zabudol na dobrý stroj.

Porozmýšľal, potom sadol za stôl. Pero driapalo jedovate na drhľavom papieri. Keď kládol podpis, rožky sa potkli o akýsi hrbolec, rozfŕkli sa drobné kvapôčky na všetky strany. Studničky na machuľkách a literách vypil pomaly čistý piesok Hrona dumného, ktorý sa hádam skrútil nárokom na Zvolen, aby pozrel ostatný raz na slávny hrad Mateja Spravodlivého. Ten vraj žičil všetkým jednako.

Zapečatil list prsteňom a obrátil sa k nej.

„Tento list prináleží na stoličný dom v Bystrici. Ktorí sú pod obžalobou, dostanú obžalobu do ruky. Nech sa bránia, Váš sa tiež bude brániť. Niektoré body ste tu predniesli, len ich zobrať lepšie dovedna. Viac urobiť nemôžem.“ Pre seba dodal: ,Keďže sme nie vlastní.‘

Schytila list, zajala mu i ruku; bola by ju niesla k ústam. Dal jej práve to, čo prosila pred chvíľou, ale nevyriekla v slovách.

Keď zbadal, kde mu nesie ruku, vykrútil ju, stisnúc jej prsty.

„Môžeme ho navštíviť?“ spýtala sa nesmelo.

„Vy, deti, i prokátor, ak by sa chcel radiť prokátora. Navštíviť ho môžete i viac ráz, ak sa zabavíte v Bystrici.“

„Ako vám ďakovať?“ spýtala sa.

Pozrel na ňu zboka. Spytuje sa, čo už dávno vie.

„Učte deti hlavnú vec, aby sa im viedlo dobre na zemi,“ riekol jej vážne, „a aby sa im nedostalo pút: ,Jeden Boh, jedna vlasť, jeden zákon, jeden národ, jedna reč‘.“

Pritiahla deti k sebe, akoby ich chcela obrániť od krutého evanjelia. Jeho čierne krídla čula šumieť nad hlavou nevinných detí, sťa krídla netopiera, ktorý tiež lieta v cudzom, nesvojom živle na blanavých krídlach.

Uškrnul sa v sebe, zbadajúc obranný pohyb. Orlica bráni orlíčatá. Dokedy? Mladým podrastú krídla, odletia v iné svety, a orlica môže lietať, lietať-hľadať orlíčatá. Taký bude ďalší vývin, najtiaž oratovať vlasť.

Zacengal na dosť hodnom spiežovci, nemali mu ani kedy nasadiť rukoviatko. Dôstojník vstúpil do svetlice, zavrúc dvere na čakárni.

Osvietenému zišlo na um, že si ho zaumienil vyhrešiť a poslať do poľa. Ale, vidiac tú istotu a samodôveru, ktorou sa honosil, ľúto mu ho zahanbiť. A potom i hnev vyšumel. Nezlomil, to je pravda, ale hádam ohne mladé stromky.

„Miška, odprevaď!“ ukázal okom na ňu i na synčekov. Neukazoval pred ním, nepredvídavým, veľký záujem o túto rodinu. „Pošli, na kom je rad!“ rozkázal mu.

Dôstojník mal kedy kývnuť v čakárni na nasledujúceho, kým sa rodina pratala zo svetlice. Synovci to už zariadili tak, aby boli tam všade, kde sa má mater obrátiť. Osvietený medzitým prehrebal sa v spisoch, raz pozrel i na jeho vysokosť na stene. Spytoval sa ho: „Počula vaša vysokosť? Na Horniakoch majú radšej lúku hoci s ohnicou, ovsihou, štrkáčom a mačím chvostíkom, ako podarený lán pekného červeného maku.“

Dôstojník uviedol nasledujúce číslo, ale osvietenému ešte vždy mátalo v hlave slovo Jonatána Zábora o chorej vlasti. Ako ozdravie, neborká? Kedy, keď nedostať nikde napochytre tuhého kossuthovského lieku: ,Jeden Boh, jedna vlasť, jeden zákon, jeden národ, jedna reč’.