ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobecký chodil izbou, pozeral trochu jedným i druhým oblokom, potom i odchýlenými dverami do dvoríka. Bol neveľký, ale čistý. Pod ústreším bola lavica za rozkvitnutým orgovánom. Pekné miestko na obyčajnú krčmu. Dobre má Hutyánszky, že sa do nej usalašil. Za dvoríkom sa prestiera záhrada, v kúte sú i ovocné stromy.

V izbe okrem stola a stoličiek je náradia málo: akési truhly a na stene obraz Kossutha medzi oblokom a dvermi.

Z vnútorných izieb akoby bolo počuť hlasy. Možno je to len klam sluchu; skadiaľsi počuť i veľmi usedavé mravčanie. Je veľmi vzrušený; nie div, že počuje všakové hlasy a zvuky. Ale mravčanie je skutočné, najskôr biely máčik sa ziape, zaťahujúc tak divne, akoby chcel napodobniť plač dieťaťa.

Drobecký nemohol vydržať, mravčanie veľmi domŕza, až zalieha v ušiach. Pobral sa ku dverám, za ktorými musí byť máčik. Našiel ho vo dverách, ako pozerá naň a mravčí tiahle, ani čo by sa žaloval. Drobecký nazrel do izby a či komory, zapratanej kadečím.

„Róžika mu ho napíše,“ čul hrubý hlas. Bol ako Hutyánszkeho a zasa, akoby nebol jeho; kde by mohol tak zmäknúť, vyhladiť a ozdobiť sa toľkým citným trasením? „Ej, veru ho napíše.“ To už doliehalo akoby kdesi zďaleka, že ledva sa dá počuť. „Napíše, napíše…“

Drobecký načúval zmäteným, priduseným slovám, spretŕhaným akousi búrkou. Máčik sa ziapal, chodil sem-tam a zasa len prichádzal k nemu, akoby ho volal. V izbe sa nič nehýbe.

Drobecký sa osmelil vojsť do dverí, pozrieť, čo sa to tu robí.

Z povaly visí mnoho kožiek ovčích i hrubých hovädzích. V jednom kúte sú stôsy tmavého súkna, tam ďalej celá hŕba nových paniev i veľký stôs čistého medeného plechu. Kde sa to tu všetko berie? Veď len v medi a panvách je celý majetok. Görgey neodvliekol teda minulej zimy všetky drahé kovy z banských miest. Čosi ostalo i v tejto izbe a potom i hodne koncov dobrého súkna. Prostriedok izby bol zaprataný náradím: kasňami, rozobratými posteľami, cele novými. Riad je pekný, z dobrého dreva. Hľa, do čoho vkladá rozvažitý hostinský hotové peniaze, ktoré pritekajú do krčmy v planých košútkach! Musel sa smiať. Kossuthov obraz majú na stene, klaňajú sa mu ako modle, ale Kossuthových peňazí nechcú. Hľadia sa ich sprostiť, ako veľkej galiby.

„Drž rúče! Tento prstík takto — tento takto. Vieš písať vaše háčiky a pazúriky!“

„Načo mi písať? Dosť, že viem čítať.“ Tento hlas bol taký ľúbezný, že sa Drobecký musel nachýliť pol telom spoza širokánskej skrine, len či by ho nepočul lepšie. I máčik ho počúval, nemravčal chvíľu.

„Budeš písať mne, keď ma tu nebude,“ natískal sa hrubý hlas.

„Radšej povedať, ako písať. Ruka nevypíše, čo sa tu dnu robí.“

Tu už nepočul ani on, ani máčik sladkého hlasu. Akoby sa bol prepadol kdesi. Naveľa sa ozval, ale veľmi pridusený.

„Takto už ani písať, ani hovoriť.“

„I písmu, i rozumu, Róžika, najlepšie ísť spať, keď—keď…“ Hlas sa spretŕhal, ani stará, preležaná priadza. „Všetko je haraburda; vieš, lieskovec, taký, čo má, keď ho otvoríš horko-ťažko, počernú kožtičku miesto jadra. I mne sa všetko zoschýna na takú suchú krkošku, keď sa ozve ľúbosť. Lebo život v svete je samá šaľba a klam, veľká parádna svetlica, v ktorej sedia vylízaní, napomádení, s nohou jednou na druhej veľmi slušne, aby nepovedali na nich, že nevedia sedieť poriadne. Ruky tiež preložia krížom na lone. Keď vojdeš do tej svetlice, opičíš sa, strúhaš múdru tvár, aby sa nepoznalo, že nieto v rožku ničoho nič; že je prázdnota i v tej kasni nad plným bruchom, kde čosi búcha a bije. Iba ľúbosť, Róžika, je tá vlastná izba, v ktorej som ozaj doma, dýcham svojimi pľúcami a myslím rozumne touto kotrbou. Ty si v tej izbe, dievča, kráľovná. Skrúcaš ma, ako chceš, okrúcaš hrubé lano — lanisko okolo prstíka.“

Drobecký vypľaštil oči ako plánky, otváral ústa; kde by sa bol kedy nazdal, že Hutyánszky sa takto vie vynájsť v svetliciach a izbách. Ten chlapisko sa rozpúšťa ako nové, žltkavé maslo na slnci. Jej oči by mohli byť to slnce v lete.

Máčik mraučal, akoby ho na nože bral, obšmietal sa okolo Drobeckého, i čelom ho tĺkol do sáry. Volá ho niekde; ako vidno, vybral si ho za spojenca. Drobecký sa natiahol spoza skrine, oči mu padli na pootvorené dvere. Máčik ich pootvoril najskôr. I teraz sa mu tmolil okolo nich, ako na mukách; trel sa o ne, ako vtedy o jej sukňu, otvárajúc ich čím ďalej, tým väčšmi.

Drobecký mal sa na čo dívať. Na stoličke sedel Hutyánszky, široký chrbát obrátený k dverám. Na kolenách, ako vidno, sedí mu stvorenie. Žltkavá sukňa s belasými zvončekmi sa spúšťa po sáre až na zem. Jeho rameno objíma hybký driek a ide až ku ruke. Z ne] trčí dohora brko s oprenou zástavkou.

„Drahý Miš-ka!“ začal slabikovať hrubý hlas, preskočiac tu i tu do výšky, temer až piskľavej.

Pero driapalo po papieri, zástavka sa hýbala nad oboma rukami.

„Odporúčam ti vrele osoby, ktoré ti donesú tento lístok. Obslúž ich, ako by si obslúžil mňa. Hľaď ich uviesť čím skôr pred Osvieteného. Jedna z nich má súrne pokonávanie v osobnej veci.

Tento lístok Ti, Miška, píšem samým končitým koncom svojho srdca. Držím ho v ruke.“

Červená veľká hlava sa sklonila, dobrá polovica z nej zmizla kdesi pod čiernymi vlnami vlasov. Pehavá tvár musela prísť kdesi do záhybu medzi dolnou sánkou a bielym hrdlom. Drobecký počul mocné fučanie, máčik mraučal žiaľne.

Postava v žltkavých šatách sa veľmi pohýbala. Hybký driek sa skrúcal i odskakoval, vybúšil i rozkochaný chichot.

„Takto nemôžem — nemôžem písať. Ľaľa, machuľa!“

Červená hlava sa podvihla zasa. Bolo čuť hlboké oddychovanie, v ňom už bolo až čosi bôľneho.

„Vidíš sám, Miška, ako ťažko je ovládať také srdce s končitým končekom. Poznáš na trasľavom písme, i na machuľkách, ktoré frkli, keď sa vzpieralo, vzpieralo. Ale jednako ver mi, drahý Miška, písať končitým koncom srdca nie je najhoršia vec, a ty mi odpustíš, že vediem tieto riadky cez toľké trasľaviny.“

Prestali písať. Hutyánszky najskôr hútal, čo by prichodilo pridať ešte. Tu sa ozval veľmi sladký hlas, spretrhávaný chichotom.

„Miška nebude vedieť, od koho je list. Nepozná písmo.“

„Ach ty prečistá studnička múdrosti,“ zvolal hrubý hlas, nadetý veľkou nežnosťou. „Dobre, že si ma upozornila. Ja len spievam, dievča, spievam, zatváram oči, ako tetrov pred svitaním. Nevidím veci, aké sú, lebo si myslím, že sú také, aké by si ich žiadal, aby boli. Napíšem dodatok a udriem pečať. Pečať je táto.“

Hlavu jej skrútil, tvár prišla pred jeho pehavú, rozpálenú. Ústa sa sňali samy od seba, vediac už nebodaj, kade sa ide na tie postrety.

Drobecký sa vykradol zo skladu a vošiel do izby. I dvere pritiahol za sebou. Nedal nič na mraučanie, hoci bolo pohnutlivé, že by sa bol kameň zmiloval. Radšej stal pred obraz jeho vysokosti, gubernátora krajiny.

„Vaša vysokosť napočúvala sa dosť vlasteneckých pesničiek v krajine, ale sotva ktorá bola ľúbeznejšia od tejto piesne nad piesňami, ktorá okúzľuje, hoc i nemá rýmy.“

Naostatok prišiel Hutyánszky. Tvár mu žiarila ani veľká lampa pri dverách mestského domu, hneď pod mestským címerom na balkóne. Fúziská si veľmi pilňoval, a mal i čo. Boli celkom pochlpené; nerozoznať, kde je riťovie, kde klasie…

„Miška je dôstojník, nájdu ho kdesi pri komisárovi, lebo pri ňom slúži.“ Poletoval mu úsmev okolo úst, akého ešte nikdy nevidel uňho. Drobecký si odložil drahocenný list do bočnej priehradky v tobolke, hneď ku kožuchovému diplomu. „Pozdravia ho odo mňa. On ich obslúži, je dobrý šuhaj.“

Drobecký ho počúval pilne, ale si ho i obzeral. Má ho pred sebou, pravého Alexandra Veľkého, v ťažení za svetovým panstvom;^[17] premocného Marsa,^[18] zapleteného v záhyboch žltkavej sukne so zvončekmi.

Hutyánszky sa mu usmieval záhadne. Bol by ho mohol odporučiť i na vyššom, oj, vyššom stupníku veľmi ľahko, možno, i u samého komisára, nebyť vec taká chúlostivá a zababraná. Ostatne ho ani neprosili orodovať, ale len prekliesniť cestu k osvietenému. Cestu im už urovná i Miška, obyčajný dôstojníček, v milosti u mocného. Nebude mu ťažko, keď pomocný komisár je kdesi v Štiavnici a či Kremnici a nebude mať kedy vstrčiť nos do veci, o ktorej píše v liste a pohľadať na nej štrbiny. Smial sa, ako si dal zaplatiť za robotu na mieste mincou, ktorej sladkosť cíti ešte na ústach.

„Hutyánszky, ďakujem.“ Drobecký mu schytil i ruku s listom a potriasol ju. Nemohol sa zdržať, aby nedoložil: „Som istý, že tento list diktovalo žičlivé srdce.“

„I písalo, priateľ, i písalo!“ opravil ho, i pery oblizoval. „Mohol by prisahať na spasenú dušu.“

Udieral si rozšírenou dlaňou po prsiach. Oči sa mu smiali, v nich blkotali plamene, skoro ako tie popoludní na námestí.

Vedel, prečo sa usmieva. Uhovel smutnému hosťovi a urazenej ľudskosti, pritom si nenaštrbil dobrého mena a vlastenecké] bezúhonnosti. Lístok je veľmi nevinný, netrčí z neho kopýtko vlastizrady. Zatušil ho obratne ,osobnou vecou´, aby neodstrašovalo. Pomocného komisára nieto, aby pozrel, čo sa skrýva za osobnou vecou. A Miška veru nepozrie, lebo je dobrý, úslužný šuhaj, nejdúc veci na koreň. Ak by sa čo skúrilo pre bezočivú vlastizradu, že sa vkradla v nevinnom rúchu až pred samého osvieteného, skúri sa na Miškovi.

Šúchal si dlaň o dlaň, akoby chcel zotrieť z nich, ak by sa bolo čo prilepilo na ne z lipkavej vlastizrady. On ich chce mať čisté, i dlane i ruky.

„Ktovie, kedy sa vrátim zo Zvolena, Hutyánszky, ak by musel ísť pred samého gubernátora,“ riekol Drobecký veľmi vážne.

Myslel, že by sa mohlo i to stať. Má ďakovať Bohu kožuchový diplom; s ním sa dá ísť ďaleko. Vytiahol veľkú toboľku a odčítal vyjednanú sumu.

„Zaplatím hneď, aby mi nezavadzali cudzie peniaze. Oni si medzitým môžu zariadiť veci.“ Začal mu vysvetľovať tichšie. „Ak by im zvýšilo z peňazí, nedržia ich pri sebe v hotovosti. Môžu sa poradiť s krčmárom; on im už povie, ako im nájsť dobré miesto. A teraz idem.“

Chytil sa klobúka, Hutyánszky čítal bankovky a nechal ich na stole.

„O zvyšných sa poradím, ako hovoria. Ale môžem sa pochváliť, že ma nezjedá starosť o ne; nikdy nezvyšuje, aspoň do týchto čias. A šťastnú cestu, Drobecký. Veľký pozor, aby na nich neprischlo čo-to z toho, okolo čoho robia. V tých veciach netisnú sa gubernátorovi na oči. Vyprevadil by ich vďačne aspoň na námestie, ale…“ zazívalo sa mu, temer mu sánku vystavilo, „akosi ma napopáckall driemoty. Ledva stojím na nohách.“

Drobecký mu zaďakoval, že ho chcel i odprevadiť, zarátajúc chcenie, akoby sa bolo stalo. Vyšiel na podstenu a pajtou na ulicu. Bolo by už tma, ale vykukol mesiac spoza vrchu, usmiaty, veľký ani lopár.

Prešiel hodný kus cesty; hľadel nemyslieť na podivnú písačku a na máčika. Rozvažoval, čo ho čaká vo Zvolene a čo všetko môže mu byť treba. Tu zbadal, že nemá pri sobe kapsy. Ostala v izbe, kdesi v kúte pri obloku. Boli v nej všetko potrebné veci, bez ktorých by sa mu bolo ťažko zaobísť. Musel sa vrátiť.

Krčma bola dosť tichá, iba vo veľkej bolo čosi kriku. Nechcel vzbúriť celý dom, najmä priateľa hneď z prvého sna. Vošiel do pajty a podstenou ku dverám, ak by boli ešte otvorené. Dvere sa na šťastie podali. Bol zasa v dome. Dali sa otvoriť i tie z piatich, ktoré vedú z pitvora do izby.

Keď vošiel na prstoch, zasvietili proti nemu dve žltkavé svetlá tam odo dveri do dvoríka. Ozvalo sa hneď tiahle, smutné mraučanie. Máčik sa mu začal otierať o sáry.

„Čo ti je zasa, ty večné mraučadlo?“ prihovoril sa mu s účasťou, ale len v duchu. Zohol sa, vystrel ruku, že ho pohladí. Ale kocúr sa uhol, dlaň sa ho nedotkla. ,A čože chceš teda?‘ hrešil ho v duchu, nachýlený k nemu.

Odpovedalo mu mriauknutie, že sa až srdca dotklo. Máčik sa pobral pred ním pomaly, akoby ho volal, i obzeral sa tuším. Nechcel sa dať hladiť, ale, ako vidno, veľmi sa mu úfal. Šiel ku dverám odo dvoríka, odchýlil ich a zmizol za nimi. Drobecký vstrčil tiež hlavu do dverí. Búšila mu vôňa orgovánu do nosa; rozvoňal sa mocne v tichej, teplej noci. Dvoríkom sa lialo bájne svetlo mesiaca. Tôňa najvyššej hrušky rozvalila sa lenivo až k samej stene domu.

„Róžika, ten máčik sa jednostaj naťahuje. Povedz, čo chce?“

Počul hrubý hlas, namäknutý veľkou nežnosťou, tam spoza orgovánu.

„Môj Zebulon, chudák,“ odpovedal mäkký, rozcítený hlások.

„Tvoj — tvoj?“ spohýbal sa veľmi orgován. Veľké strapce kvetov sa knísali, ich nežná farba sa menila svetlými i temnejšími odtieňmi. Veľký nočný motýľ podletel z jedného, vyplašený toľkým knísaním. „Odvolaj — odvolaj!“ bolo čuť roznežnený hlas, pridusený hodne. Sfučal zasa obťažný dych spod akýchsi záhybov. Odpovedal mu tichý, spretrhávaný chichot. „Nech si vyhodí z hlavy rozmaznaný Zebulon tisnúť sa medzi nás!“ hromžil hrubý hlas čosi zreteľnejšie.

Drobecký odstúpil odo dverí. Vzal kapsu a prevesil ju cez plece. Máčik sa ho nespúšťal, volal ho naliehavo. Vo dverách do pitvora prihol sa zasa k nemu, nepohladil ho, ale mu dal radu, pravda, len v duchu:

„Darmo sa mi úfaš, Zebulonko. Na tieto rany nieto lieku. Najlepšie sa ti stratiť. Vidíš, i ja idem.“