ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno prišiel teda na stoličný dom. Šiel popod ťažké klenby akoby bol stoličný dom jeho.

Len čo sa oznámil, odviedli ho do prázdnej izby. O krátky čas vošli väzni, Zábor a Maduniak. Zadivili sa, ako sa dostal k nim, najmä Maduniak, ktorý dosiaľ neslýchal o ňom. Predstavil sa im po maďarsky, obzerali si ho divne.

„Pýtal som sa k vám poradiť sa o veci, ktorá sa ma týče veľmi zblízka,“ oznámil im veľmi chladno. „S privolením súdu pozhováral by sa s vami, ak by vás neobťažovalo.“

Pohli plecom, že ich neobťažuje vojsť do izby, hoc nie veľmi čistej, ktorá predsa je nádherná dvorana v porovnaní s ich pivnicou. Posadali si. Väzni na stoličky, on proti nim na lavicu. Začal hovoriť o počasí, o úrodách, aké sa ukazujú, ale akosi veľmi vyberane. Väzni počúvali, diviac sa cifrovaným zvratom jeho maďarčiny.

Hajdúch Gregor postál. Odnechcelo sa mu počúvať a rozumieť máločo alebo nič. Tu bolo počuť výrazy, o akých neslýchal na vandrovke v Miškovci. Radšej vyšiel na chodbu pozerať do iného dvora, ako majstri klepkajú mlatkami na kotlíkoch a panvách.

„Hutyánszky sa ukázal veľmi dobrý k väzňom,“ začal po slovensky, keď ostali sami.

Vyrozprával im, ako pustil Úložitého, ale nechcel ani počuť, keď ho nahováral dať utiecť i iným.

„I to bolo pekne od neho,“ riekol Maduniak svojím hlbokým spevným hlasom. „Oslobodil nie jeho, ale nás, od zbabelca.“

„Hutyánszky dopomohol panej dostať sa ku komisárovi. Nevykonalo sa mnoho, ale predsa len čosi. Komisár dnes trochu inakšie hľadí na veci, ako prvej. Môžem sám svedčiť.“

Maduniak mu prisvedčil.

„Vydali nám i obžalobu. Tak aspoň vieme, kto nás žaluje a prečo. Mňa akýsi Nehemko Žulovic. A teba?“ obrátil sa ku Záborovi.

„Mňa Samuel Primitivus Robko z Robkova,“^[67] oznámil Zábor.

„Aký Samuel Primitivus?“ zadivil sa Drobecký. Čudné mená sa ho dotkli smiešne, ako každého, kto ich počul po prvý raz. „Kto je to?“

„Badišovský ,lidumil‘ a rechtor. Mával som s ním zrážky pre školu a také veci. Osobná pomstička. Pospomínal v žalobe všetko. I Sreznevského vytiahol zo starých novín a ruské peniaze, slovanský kongres a Šafárika, moje kníhkupectvo, Inštitorisa-Mošovského a Tablica, ba i Palkoviča. Pomyslite!“

Rozosmiali sa; Maduniak chutne, až dunelo v izbe, Zábor zdržanlive a čosi stiesnene, Drobecký veľmi radostne. Včera sa bol naľakal veľkej zbehlosti predstaveného v dejinách literatúry; teraz mu odľahlo, že jej sotva bude o vlas viac, ako čo naň frklo zo žaloby záškodného Samuela Primitiva. Maduniak sa ešte smial, tľapkajúc rukami po kolenách.

Potom uprel prst na Zábora.

„Vidíš, sused, čo sa vykotúli z veľkej obetivosti? Vždy som ti hovorieval: obetivosť šanovať, kým jej nepríde čas, ale vtedy vytiahnuť ju celú, neobdratú. Ale ty ju všade nosíš so sebou; chcel by si jej založiť hádam chomút. Na obetivosti sa nesmie orať ako na koni; inými slovami, neupotrebuj jej v denných veciach, kde ju zneužijú. Držať sa mojej rady, bol by si zarobil na knihách ako iní, obozretní, nebol by si zmiatol ľudí, že pod obetivosťou hľadajú ruské peniaze.“

Drobeckému sa zapáčil Maduniak. Prisvedčil mu. Nepochopenou obetivosťou žaloba vypchala strašiaka o ruských peniazoch. Bude mať Zábor roboty obrániť sa od neho.

„Potom sa ti nebolo oškliviť toľko so Samuelom Primitivom, sused. Mal si ho vysánkovať zo školy, ak robil zle. Ale ty si prisýpal len tej obetivosti. A Samuel Primitivus za ten čas varil pomstu a obliekol jej obhodito vlastenecký dolomán. Dostal si po hlave, dostal. Pochválim ťa, keď mu zas odpustíš a budeš ho trpieť ďalej z obetivosti, ak sa kedy vrátiš do Badišova.“

Zábor sa zhniezdil. Vysvetlil mu, že rechtora vyhodiť zo školy nie je ľahko, najmä ak má ochrancov v konzistóriu.^[68] „A ty s Nehemkom — čo? Rozštvrtíš ho?“ Posmieval sa mu Zábor.

„Ak sa kedy vrátim,“ riekol veselo, akoby sa mal vrátiť z prechádzky, „pôjdem rovnou cestou do Posadiny a dám si ukázať Nehemka Žulovića, lebo ani neznám ohavu, čo žaluje na mňa. Ak je chlap, chytím ho, až mu schrapštia rebrá, ak je bedár, vyťahám ho za ušiská. Musí ich mať veľké.“

Drobecký sa smial schuti, bolo mu veselo pri nich. Radoval sa, že nezanevreli jeden na druhého, hoc je medzi nimi rozdiel a či rozpor v náhľadoch. Nie je tak zle, ako ho strašila Záborova žena.

„Z obžaloby vidím,“ riekol Zábor, „že čo som konal, nebolo mnoho hodno. Žaloba ma nestíha pre veci, ktoré som vykonal a na ktorých som si zakladal najväčšmi, ale len pre podstrčené akési, ktoré by iste boli viac hodny.“

„Čo ma do žaloby?“ riekol Maduniak. „Či s ňou, či bez nej, budem robiť, čo uznám za dobré.“

„Zvedel som od Hutyánszkeho, že vám vyhlásili ortieľ smrti hneď z príchodu,“ ozval sa Drobecký, nechcejúc, aby sa priečili pre žalobu. Maduniak, vidno, keď mohol zadrieť do Zábora, nedal sa dva razy núkať. „Preto som sa usiloval preboriť panej čím skôr cestu pred komisára. Bál som sa, že sa oneskoríme.“

Pozrel z jedného na druhého; mohol vidieť hneď, že sú teraz nie, čo prvej. Zachmúrili sa oba. Maduniak bubnoval prstami na boku svojej stoličky. Čierne oči mu iskrili. Zábor uprel na hosťa sivé oči so zelenkavými odbleskmi. Tiež mlčal, stisnúc pery dovedna.

„Hutyánszky sa vracal viac ráz k tej veci. Muselo sa stať niečo veľmi mrzkého, keď povedal, že by alebo on dorúbal niekoho, alebo by dal dosekať seba radšej, ako pozerať na to, čo vraj vtedy bolo…“

Väzni ho počúvali. Zábor pozrel tu i tu, ako ukradomky, na Maduniaka. Ten sa neozrel oň, bol zachmúrený. Potom sa ozval dosť trpko:

„Váš Hutyánszky bude veľká ledačina. Neverte mu, ani sa nebojte oň. Búcha naprázdno do sveta. Chráňte sa slúchať prázdnych slov, ak vám smiem radiť pri prvom stretnutí. Keď sa nedal dosekať pri prvom raze, nedal by sa ani pri desiatom.“

Hovoril Drobeckému, ale Drobecký vycítil, akoby slová padali na niekoho iného. Zábor tiež cítil čajsi to isté. Pozrel zasa dva-tri razy na Maduniaka, kým hovoril.

Drobecký sa osvedčil, že nielen smie mu radiť, ale on i čaká radu od nich, lebo prišiel o radu. Zberá sa vstúpiť medzi dobrovoľníkov, ale si je nie istý, či bude dostatočný; prišiel k nim pozrieť, čo všetko si vziať na cestu, keď sa chystá ísť popod samú šibenicu. Nechcel by vziať na seba veľkú hanbu, podkľaknúc, keď ho postavia pre ňu.

Podali mu ruku bez slova. Jeho slová ich uspokojili. Mali ho hneď ako za svojho; nedivili sa, čo vlastne hľadá u nich.

Maduniak mu povedal:

„Dobre robíte, že sa skúšate. Verte mi, nikdy je nie zbytok v tom, čo sme si vzali do cesty. Vždy by sa zišlo viacej.“

Čelo sa mu veľmi zachmúrilo. Zábor sa odvrátil trochu, jeho oči zasvietili tuho a upreli sa do prázdneho kúta. Tvárou sa mu rozliala trpkosť. Pery sa stisli, aby z nich nevybúšilo, čo sa iste tislo na ne.

Drobecký cítil, že čo Maduniak povedal dosiaľ, nepovedal jemu, ale Záborovi. Čakal, kým sa ustália v sebe. Vidno, roztrpčuje ich niečo, čo si majú povedať a nepovedali si ešte.

Zašli ich rozpomienky, ale nie na to, čo ich potkalo v Bystrici. Tu zažili iba nepokoje a trpkosti. Mysleli na to, ako búchalo srdce predtuchou a radosťou, že sa blížia veľké dni, keď boli ešte doma.

O fašiangoch dostali od vrchností formulár s otázkami, ktoré sa vzťahovali na ich činnosť. Každý týždeň museli zodpovedať písomne na dané otázky. Boli teda pod policajným dozorom ako podozriví. Počiatkom mája ohlásil sa u Zábora pred samým večerom úradník Mikuláša Uzdica s odkazom, aby prišiel k jeho pánovi do Ozubín čím skorej. Uzdic bol hlavný išpán^[69] rubárskej stolice; ale keď nastali v apríli meruôsmeho premeny v krajine, musel odstúpiť z hodnosti. Neráčil sa s Kossuthom a jeho stranou, nesúhlasiac s jeho smerom v politike.

Hneď na druhý deň ráno vybral sa k nemu. Opatrný Ondrej viedol ho chytro k pánovi, že sa ho Zábor nemal ani kedy spýtať, ako sa má, ani pohladiť bieleho Skorocela, ktorý šiel za nimi, ňuchajúc mu dlhé krídla na kabáte.

Osvietený mu povedal nakrátko:

„Včera som bol v Posadine a dozvedel som sa, že sa chystajú na vás. Spevákovi som dal znať hneď včera, čo sa robí. Zajtra-pozajtre bude už na Boradiach. Preoblečte sa i vy. Ak by ste chceli, mohol by vás poslať i vášho Drozdíka do Novohradu, na majer mojej ženy. Jurkovi Maduniakovi povedzte, nech tiež nečaká, kým prídu poň. Môže ísť do Prešporskej, ak chce; tiež na náš majetok.“

Bol veľmi vážny, radil neodkladať, ale sa ponáhľať. Nedobré idú časy, nehodno sa spoliehať na spravodlivosť, slušnosť. Lepšie sa uhnúť surovej sile, nevzdorovať.

Zábor mu zaďakoval. Vedel, čo urobí, odkedy sa dohovoril so ženou, ale nechcel ukázať prvým slovom, že neberie hore jeho radu. Nedal mu znať, že v tej veci má už oddávna iné zámery.

„Idem rovnou cestou do Sychravy poradiť sa s Maduniakom. Pred večerom by prišiel s odpoveďou, ak dovolíte.“

„To je dobre,“ pristal Uzdic. „Len nezabudnite, že strežú na vás. Tu náš pán rechtor, urodzený Sztupay. V Badišove tiež bude, verte, kto sa veľmi stará o vás.“ Uzdic sa usmial, keď Zábor len pohol plecom na narážku. „Radšej si dávať pozor, ako sa spoliehať na šľachetnosť ľudí,“ pohrozil mu.

Zábor odpovedal:

„Pôjdem dorovna. Medzi nástrahami priama cesta je ešte najistejšia.“

„Ako kedy, priateľ, ako kedy,“ riekol múdry Uzdic, položiac mu ruku na chudé plece, i vyprevadil ho tak, skoro kamarátsky pred chutný kaštieľ o vypučenom krove naokolo, sťaby bol opásaný dotuha úzkym opaštekom. Nad dverami bol vmurovaný címer, uzda na bielej hlave koňa s veľkým forgovom.^[70][71] Predstavuje vraj tú uzdu, na ktorej dávny, dávny predok Mikuláša Uzdica odvádzal bieleho koňa, keď Svätopluk bol prepustil zaň kráľovstvo vlasť kupujúcemu Arpádovi. Za tú robotu dostal címer, polia Zemerud a Blatiská, ktorých už nenájsť na mape, tak že ostal z nich len prázdny predikát.^[72] Zato novší predikát ,de Ozubinis‘ nie je jalový, zdobia ho veľmi pekné zeme.

Na priestore, vysypanom bielym pieskom, rozlúčil sa ďaleký potomok Svätoplukovho sluhu so zápalistým žiakom Ľudovíta Štúra.

Zábor sa poberal z Ozubín do vrchu, do vrchu, poľnými cestami a chodníkmi ta kdesi k horám. Potom sa spustil úbočou a či grúňom k roztiahnutej dedine pri potoku, do vrchu, s mrzkými rozdriapanými brehmi. Kade šiel, nebolo nič, iba lúčky a záhonce, zasiate ovsíkom. Okolo dediny, v zemi napravenej hnojom, zelenajú sa temné vňate švábočky, ba tisne sa do očú i počerná škvrna konopí. Okolo domov boli napospol jasene, rubárske palmy s konármi, súcimi ovciam na zimu. Ovciam patria i vŕby s mohutnými hlavami, že zďaleka sa predstavujú za pne veľkého akéhosi viniča, ktorý by bol mohol zasadiť otec Noah.^[73] Vŕby sa zídu nielen ovciam, ale držia v pôvodnom koryte i vrtkavú Sychravku, ktorá, keď spŕchne vo vrchoch, reve ani besná dolu dedinou, hľadajúc nové korytá. Terajšie sa jej hádam nepáči že je zem veľmi červená.

Tu zima zavíta o niekoľko týždňov včaššie a zabaví sa o toľko týždňov dlhšie. Na Sychrave sa jej väčšmi páči ako v Badišove, alebo práve v rozmaznanej Posadine. Preto si tu zariadila dlhšie zimovisko. Do radu vŕb sa zatárali i tri-štyri topole. Dali by sa vysadiť teda i topoľové aleje, len by bol kaštieľ.

Zábor vpadol dedine do chrbta. Prišiel k ohrade zo skladov, stojacich hore koncom, otvoril dvercia. Spoza živého plota videl Maduniaka vyčnievať pol driekom. Na hlave sa mu belel široký slamený klobúk.

Zábor sa zaradoval. Aká je tá hlava pekná, zdravá, ako si stojí pevne na širokých pleciach! Podali si ruku. Mocný v reverende si prezeral šťúpleho, či nespadol veľmi z mäsa, odkedy sa nevideli. Nuž drží sa ta, hoci sú plecia nie zaokrúhlené, ako by patrilo. Zábora prejímal i mocný, hlboký hlas domáceho pána. Neľutoval by veru cesty, ak by ho mohol počuť v bazilike intonovať ,Te Deum‘, ale pod arcipastierskym ornátom.^[74] Ta by patril ten hlas, sychravský kostol mu je primalý.

„Dneska si prikvitol, sused!“ ozval sa mocný hlas temer s výčitkou. „Nevieš, že je pôst?“

„Čo ty budeš, budem i ja,“ tíšil ho Zábor. Maduniak sa usmial na také pechorenie. On môže držať veľmi prísny pôst a byť chlap na mieste; nech sa len začne postiť taký súkenník, uvidel by, čo by ostalo z neho „Čo porábaš?“ spýtal sa ho Zábor.

„Vidíš, riadim vinicu!“ Ukázal hrdo na živé ploty v radoch, medzi nimi hriadky.

„Bude oberačka toho roku?“

„Obrodilo,“ ukázal na ríbezľové kriaky. „Len nevedieť, čo povedia svätí naši: Pankrác, Servác, Bonifác.^[75] Tí majú veľké slovo na Sychrave.“

„I v Badišove!“

Spustili sa popri plotoch ríbezlia, čosi i pôľčia. Vošli do dvora zadnými dvercami. Bol priestranný, ale padal prináramne na ulicu. Ktovie, či bude na Sychrave pár koní, aby vytiahli veľkomožného z cesty predo dvere. Ale on je nie biskup, môže vyjsť rúče na svojich nohách a ešte vyniesť v postranných vreckách po takom Záborovi. Oči mu pozerali veselo, len sa tak smiali.

Z pitvora vpustil hosťa do prednej. On sa ohlásil v kuchyni s novinou tetke, že majú na obed veľmi rozmaznaného hosťa.

„Čo mu dám?“ zalomila rukami ustaraná.

„Na čom bol rad?“ spýtal sa jej veľmi vážne.

„Mala byť rascovica s mrvami, a tie obarené — vieš, so soľou.“

„Dobre. I on bude rascovice i obáraných,“ zvestoval jej, tľapnúc do dlaní.

„Ježiš, Mária, Jozef!“

V parádnej prednej, sediac každý v jednom kúte divána, zhovárali sa ticho. Zábor mu dal znať, čo mu odkázal Uzdic.

Maduniak sa pohol prudko, že diván zaškripel. Pozrel Záborovi ostro do tváre.

„Povedz, kde sa schovám? Pôjdem ako borsuk do diery? Kde sa podejem s týmto hlasiskom? Všade ma poznajú. I teba vyňuchajú, sused, i teba. Razíš na strelenie dobrou štúrovčinou.“

Zábor mu vyrozprával, na čom ostal so ženou.

„Dobre!“ pristal Maduniak, tľapnúc do dlaní. „Načo troškáriť?“

Boli veľmi radi, že sa zrozumeli. Nebolo treba už reči o tom šíriť.

Zábor, vyberúc sa do Ozubín, bol si umienil, že zaskočí na Sychravu, hoci vtedy netušil, že ho ta pošle Uzdic. Chcel sa pozhovárať úprimne s Maduniakom o veľmi závažných veciach. List Hancka Hoľúša mu vrtel v hlave, najmä čiastka, ktorá tupí Štúra, obviňujúc ho z povrchnosti, ľahkomyseľnosti, nesvedomitosti, ba skoro zo zrady na družine. Prečítal mu ho od počiatku do konca.

Maduniak počúval veľmi pozorne. Bolo vidno, rozberá obsah. Zábor čakal, skončiac list, i tešil sa, ako jeho spoločník vyskočí rozpálený a buchne päsťou na stôl.

Ale Maduniak ostal pokojne sedieť, ani sa nepohol.

„No, vidíš ho!“ riekol naostatok, keď sa prebral z myšlienok. „A kto je ten Hancko Hoľúš?“

„Greisler z Viedne. Nevyrozumel si z obsahu?“

Maduniak prisvedčil, že skutočne vyrozumel, ako obsahu veľmi zodpovedá forma, takže dovedna je to veľmi greislerovské.

„Pomysli si, mojej žene prvý bratranec!“ požaloval sa Zábor.

„Nech si to neberie veľmi k srdcu, neborká,“ riekol Maduniak, položiac mu dlaň na plece. „Nie je Hancko sám vo Viedni alebo v Molschaue Greisler. Na každom rohu nájdeš ho aspoň jedného. Ale nájdeš ho i v popredných domoch mešťanov a najskorej v palácoch. Greislerstvo je viedenský výtvor. Čo si počneš? Nech si ho majú.“

Nebolo jemu do greislerstva.

„Nepovšimol si si, akú hanu kydá na Štúra? Vytýka mu všetko, i nedbalosť i lenivosť, zavádzanie družiny.“

Keď spomenul tie veci, schytil ho nepokoj; nemohol obsedieť na mieste. Prešiel veľkou izbou dva razy, pristúpil k obloku. Pod starou vŕbou s ohromnou hlavou bol stolec, pri jednom i druhom konci stálo po ženičke s piestom, obrábajúc zafúľané košele, ktoré potom plákali v skrotnutej Sychravke. Bola by sa dala zahatať richtárovým klobúkom. Až do izby bolo počuť, ako si ženičky narážajú piestmi.

„Veď to všetko patrí ku greislerstvu, Hancko to vytiahol z neho,“ ozval sa spevný hlas Maduniakov. „Viem, znáš Ľudovíta, ako seba; vieš, že je čistý. Ale ako národovec pozeraj na vec slobodnejším okom; nemiešaj greislerovsky osoby s vecou. Štúrovo dielo je bez úhony, už či on plával v chybách alebo samých občianskych a osobných cnostiach. Vieš, ako pracuje v ústave roky pri mládeži, i pri dospelých a naostatok i na diéte. Vždy mal pred očami len poslanie národa. Vidím ho od rokov chodiť do Viedne, iste nie na zábavy a kratochvíle. Predvídal dnešné búrne časy a, myslím, schodil tam nižších i vysokých Greislerov vždy so zreteľom na poslanie národa. Keď dohrmela búrka, vymohol od nich, čo sa dalo. Koľko a po ktorú medzu? Či my vieme, kam až siaha dobroprajnosť a šírka rozhľadu takého zadubeného veľkopána? Ja ľutujem len jeho. S úprimnou, čestnou dušou, nadchnutý vysokým ideálom, ustarostený o budúcnosť národa stýka sa s ľuďmi uzučkého rozhľadu, úzkoprsými bedármi, ktorí mu nemôžu rozumieť, majúc ho za podivína, romantika alebo dobrodruha.“

„Na Ľudovítovi nebolo poznať nikdy, že by ho sužovalo nízke greislerstvo viedenských známych a priaznivcov,“ riekol Zábor, aby sa neposudzovali krivo veci.

Maduniak mu prisvedčil.

„Čistému je všetko čisté. Nebolo sa mu ťažko jednať ani so skývraživou, skupánskou nežičlivosťou, podstúpil čokoľvek. Obeť ho neodstrašila, ak ju bolo položiť na oltár ,pospolitosti‘, ako označoval národ a jeho poslanie. Necnej si teda, že, považujúc i smrť za ľahkú, predstúpil pred družinu, pýtajúc od nej najvyššiu obeť v mene národa, i ak nemal písaných zmlúv, výhod a záruk. Alebo myslíš, že to nemohol pýtať?“

Zábor mu prisvedčil, že mohol. Družina sa zaviazala dávno pred verbovačkou pracovať, trpieť i život položiť za národ. Sľub bol dobrovoľný; kto nemal vôle, nemusel ho dať. Ale neverí a neverí, aby bol Ľudovít predstúpil pred nich neúprimne, s klamom alebo s pritajenou pravdou.

„Nemohol poškvrniť čistotu veci neúprimnosťou, alebo záskokom a klamom k svojim. Neverím, čo tu píše, neverím.“

Zamračil sa, stisol pery, pozeral s bolesťou pred seba.

„Neverím ani ja,“ riekol Maduniak veľmi pokojne. „Ale myslím, keby to i tak bolo, Štúr by si nebol zadal.“

Zábor podskočil, akoby ho bolo šľahlo.

„Nemôže byť. Keby tak bolo, nebolo by dobre. Nie. V práci za národ a jeho budúcnosť nemôže byť odskokov od pravdy, úprimnosti a svedomitosti.“

„Klamu, zrady a neúprimnosti bol by sa dopustil, keby sa bol spreneveril veci,“ vyslovil Maduniak s veľkým dôrazom. Slová doprevádzal päsťou, búchajúc ňou o stôl. „Dopustili sa klamu a nesvedomitosti tí, čo vystríhali zmluvy a záruky, miesto prisahať bez výhrad. Urobil dobre, že im neukázal zmluvy a záruky, lebo nepatrili k veci. Zárukou im bola zbraň v ruke a odhodlanosť, svätá zmluva mala byť vec, ktorej sa posvätili. Urobil dobre, že odohnal spomedzi druhov takých, ktorí to nechápali, hľadajúc výkruty.“

Zábor krútil hlavou. Vec je jemu len vtedy bez úhony, keď sa ide k nej rovnou cestou, v úprimnosti a čistote. Veril, že Štúr tou cestou neblížil sa nikdy k podstate veci.

Maduniak sa strhol, nahneval sa naostatok.

„Pozeraj, sused, na podstatu, nie na cesty a spôsoby, ktorými sa k nej berieš. Nehľaď ani na osoby. Uznám, dobre by bolo pôsobilo na zaľúbený do svojej neomylnosti vulgus,^[76] keby sa bol vytasil zmluvami s ministrom Latourom,^[77] alebo práve s arcikniežaťom Ludvigom.^[78] Bol by vyhlásený za veľkého štátnika. Ale Štúr sotva mohol myslieť na také výhody. Prečítaj si, čo hovorí Greisler o národe: to, čo on, hovoria o ňom kde-kade veľkí i malí. Keď ho nenašli v starých knihách a listinách, im je to už dôkaz, že ho niet. Koho nieto, s tým sa nerobia zmluvy, ani kúpy a predaje. Ak mal s niekým slovo alebo sľub, nemohol naň dať mnoho, keď pochádzalo od takého, ktorý neuznával za živého, komu ho dal. Také slovo je panské, nedrží sa a neznamená nič.“

Zábor sa neuspokojil: veď nebola reč o tom, čo Štúr mohol alebo nemohol, ale či predstúpil pred druhov s klamom alebo nie. Na čistú, posvätnú pravdu lepí nečistú, ohyzdnú chrastu, kto vraví, že sa môže ísť k nej cez klam a podvod.

Maduniak sa nahneval, že hosť prežúva v sebe samú trpkosť so zmučenou tvárou, s bolesťou v duši. Vstal, prešiel izbou a pristúpil k obloku. Videl i on práčky pod vŕbou. Zavolal ho k sebe. Stáli jeden pri druhom, pozerajúc na robotu, ktorú vídať každý deň na dedinských potokoch.

„Pozri, sused, tú chlapskú košeľu, čo vytiahla z hŕby tá staršia. Nie je doriadená? povedal by si, že bola kedy biela, alebo že bude ešte biela? Vidíš, čo všetko sa nalepí na čisté, biele tkanivo v ťažkej robote na našej čiernej, kôrovitej roli. Vidíš, plieska tým piestom, prevracia zabrudené tkanivo pod ním, žmykne päsťou, nečistá, kalná voda sa leje zo stolca. Teraz pláka tkanivo v Sychravke, len ho pretiahla dva-tri razy, a voda odnáša brud, nečistotu a blato. Netreba ani Dunaja, dosť je našej Sychravky vymyť takú nečistotu, nalepenú v práci. Pozri košeľu teraz. Nemyslíš, že bude zas biela?“

Držal mu ruku na pleci, i potrhával ho, akoby dávajúc dôrazu slovám. Zábor stál pri ňom v dumách; bolo mu clivo a bôľne, že predsa len obchádzajú ožihavé boľavé miesto a nerečú priamo, že nesmie byť, čo nemá byť.

„Čistému je všetko čisté,“ dohováral mu Maduniak. „Nahádž, koľko máš blata a brudu na biele tkanivo, očistí ho najmenšia Sychravka, a čo by ho koľko bolo. Čistý, biely útok nepríde o čistotu v svojej podstate. Štúr nezavádzal nikoho a najmenej mládež. Kto ukazuje čistú pravdu v životnej skutočnosti, nezavádza, ale vedie k nej. Vieš sám, ako vás pojal za ruku a doviedol k živému, skutočnému, ktorý tam kdesi čakal dlho, či si ho kto všimne, zabudnutého. Doviedol vás do týchto kútov, uviedol pohodenú reč zabudnutého do kníh a novín, i do školy. On vás prvý naučil hľadať živého v živote tu, kde je, žije a tvorí. Dneska už vedie zabudnutého na otvorené pole dejov. Teraz počne ten, komu nevedeli mena, písať prvú stránku do veľkej knihy pod vlastným menom, i svojou živou živúcou krvou. Ak nechcel Štúr, aby deje prehrmeli zas ponad zabudnutého, nesmel čakať na zmluvy a zábezpeky. Ak sa pohol len s vierou v poslanie národa, ja v tom nevidím neúprimnosti k druhom, ani nesvedomitosti, ale len dôslednosť a vernosť veci.“

Zábor pozeral na potok. Veril, že čistá vec je čistá, netreba ju prať piestmi a plákať, lebo neprischlo na nej poškvrny. Bolo mu ľúto, že Maduniak sa nezhoduje s ním vo všetkom, nechcejúc sa vysloviť o tom, čo jemu nedá pokoja.

I Maduniak možno ľutoval, že sa nezhodli, ale jeho duch sa nedal mýliť, lebo držal len vec pred očami. Riekol Záborovi pri obloku, obrátiac sa k nemu:

„V časoch činov nepatrí sa obzerať, čo kto hovorí alebo myslí. Národ čaká obete v činoch a krvi, nie hádky. Príde udrieť pečať na to, čo si veril a hlásal. Plať, čo si dlžen, ak príde na to, i krvou.“

Stál pred ním slávnostne akosi. Slnce padalo na neho zboku, že hlava sa mu kúpala v svetle. Zábor zabudol na hádku, schytil ho zápal.

„Budeme platiť,“ riekol slávnostne.

„Nemať toto rúcho na sebe,“ ukázal Maduniak na reverendu, „dnes by bol najskôr v Sbore, ale i keď nemôžem prelievať krv, zato môžem byť dobrovoľníkom národa. Zbrojou môže byť i slovo, nielen oštep a meč. Ako dobrovoľník nemôžem uhnúť; ak sa ma prídu spýtať, za čím stojím, nesmiem čušať.“

Zábor ho chytil za ruku.

„Držím s tebou.“

„Vieš, čo robíš,“ riekol mu Maduniak ticho. „I tam sa platí krvou, kde sa zberáme. Povážil si, že máš ženu, deti?“

Zábor sa urazil. Už prvej mu povedal, že je žena uzrozumená. Maduniak mu položil dlaň na plece, prešiel okom po jeho štíhlej postave s neširokými prsami. Zábor sa začervenal. Bolo mu, akoby čítal v oku druha: ,Uvládzeš? Bude sily? Myslím, neškodilo by mať širšie plecia.‘ Zábor mu už chcel odpovedať v mysli: ,Nie je beh na silných, ani boj na udatných,‘ ale zápal ho prešmaril ponad nemilý pocit, že o ňom pochybujú.

I Maduniak ho pustil, prešiel izbou až pred veľký čierny kríž na stene. Zastal pred ním, prežehnal sa i ukázal na Ukrižovaného.

„On je cesta, i ukáže cesty!“

Prešiel ešte raz izbou a vrátil sa pred Zábora. Oči sa mu smiali ako inokedy.

„Veľká vec, sused, začínať robiť históriu, klásť prvé kamene. Či vieš, že sme tam malí, kde bol raz každý národ hocijaký mocný a slávny — pri počiatkoch? Z nich môže narásť i div pri božej pomoci. Ani Maďar neprišiel na svet s hotovou históriou: musel ju robiť po kúsku. Má veľmi slávne strany, ale i nie najslávnejšie. Keď ju začali Maďarovi pomáhať robiť iní, robota išla omnoho lepšie od ruky. A kde stojí, že je mnoho hoden iba národ so starou, prituchnutou históriou? Naša nech nebude stará, ani dlhá, len nech bude v nej pravdivé, statočné slovo a dielo. Azda jej nebude na hanu, že ju začíname robiť bez záruk a zmlúv.“

Zábor sa zamračil. Prišli mu na um hany v liste, na Štúra i národ. I ten spor ostal nerozhodnutý. Maduniak banoval, že nadhodil zas vec, o ktorej sa nezhodli. Chcel utíšiť hosťa, aby ho to netrápilo toľme. Vrátil sa znova na list.

„Ten kuvik chcel zakuvikať veľmi mrzko o národe, ale nevdojak vyspieval mu chválu. Náš národ je vraj miešanina kadejakých odhodkov vyhynutého sveta. Ak je tak, teda naši predkovia boli zázrační majstri, keď vedeli z takej nechutnej miešaniny umiesiť niečo celého, nie celkom nesúceho. Miešanine vdýchli i dosť pekného, svojského, na čom oko môže spočinúť s úľubou: prizrime sa len kroju, spevom i celému bytu nášho ľudu. Keď sa oni vedeli tak preukázať, azda sa preukážeme i my. Napíšeme niečo pekného na tie prvé strany.“

K stolu sadali veselo. Zábor pozabudol na spor. Po rascovici s mrvami prišla misa obarených sychravských gaštanov — dobrého bôbu z veľkej záhrady s ríbezľovými plotmi. Tetka pridala sušenej rybaciny. Bola dosť slaná. Maduniak nalieval ríbezľového, dobre stiahnutého.

„Škoda, že sa už chýli k letu,“ smial sa hosťovi. „Bol by ťa počastoval sychravskými žabami ak by sa neurazil tvoj krásocit, že sa stehienka pred vyprážaním potrhávali v soli.“

Rozlúčili sa nad samými Ozubinami, až ta ho odprevadil Maduniak. Stisli si ruku dlhšie a tuhšie, ako obyčajne, i pozreli si do očú, nájduc v nich súhlas o hlavnej veci. Na spor už nemysleli.

Zábor o chvíľu vošiel k osvietenému ďakovať mu za starostlivosť a priazeň. Oznámil mu, na čom sa uzniesli s Maduniakom.

„A čo urobíte?“

„Ostaneme doma čakať, čo bude.“

„Čo bude?“ zasmial sa osvietený. „Nič iného, iba že vás zlapajú.“ Zábor pohol plecom, osvietený mu prikývol. „Nemyslite, že vás budú vláčiť po salónoch.“ Zábor zas len stisol plecia. „A žena, deti?“

Zábor dal znať i jemu, že sa o tom už dohovorili so ženou.

Uzdic pozeral naň veľmi zarazený, ako na človeka, ktorý ide kročiť na chodník, z ktorého by mohlo i nebyť návratu. Prezeral si ho skúmavo, či si je povedomý dokonale, čo berie pred seba. V očiach mu našiel odhodlanosť.

„Musí to byť?“ riekol mu ticho, trochu s výčitkou.

„Maduniak a ja myslíme, že nastal čas,“ riekol mu Zábor. „Dobrovoľná služba veci nesmie zaviaznuť v polovičatosti, najmä pri malom národe, ako je náš, keď robí prvé, samostatné krôčiky.“

Uzdic mu stisol ruku, vyprevadil ho na cestu, pred šramkovanú ohradu veľkého dvora. Pozeral za ním, kým sa nestratil za zákrutou cesty. Dobýjala naň myseľ, že sa videli možno ostatný raz.