ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobecký prekľuckal i túto noc vo vozíku, opálajúc hlavou všakovak. Bolo krásne letné ráno, keď sa poberal Zvolenom. Na bielych murovaných, ale i na drevených sedliackych domoch viali zástavy. Mesto, ktoré sa kedysi opovážilo vyslať Štúra na diétu,^[19] slávilo tiež šťastné dobytie hradu Budína.

Vtiahli do pajty medzi sedliacke vozy; bol i jeden panský medzi nimi. Pri každom stál pár vypriahnutých koní, driemajúcich nad senom alebo sečkou. Hlavčo tiež vypriahol, namiešal krmu do kreptúcha a vybral sa do mesta.

Drobecký ostal na vozíku; rozložil sa pohodlnejšie, že si zdriemne, ale sen mu nechodil na oči. Miatli sa všakové myšlienky, o Hutyánszkom, ktorý má veru divný odpočinok za bránou, ak ho má vždy taký, ako včera večer. O Zebulonovi, ako sa domáha miesta, ktorého už nedostať. Potom sa mu urobila veľká jasnosť, videl všetky veci ako na dlani. Ani jedna sa mu neukázala tak okrúhlo, ako tá, že z neho je vlastne nič bez Hlavču. Nemajúc ho pri sebe, drepenie. Nevie, či sedí, či leží, spí alebo prezerá Zvolen.

Hlavčo ho prebudil. Pochodil všetky pajty, krčmy i prázdne pozemky, kde obyčajne bývajú vozy, čo nenašli miesta v pajtách. Keď nenašiel nikde Korčuha, začal dulovať po dvoroch: v jednom ho našiel naveľa. Dvor patrí k domu, do ktorého sa uchýlila farárova žena.

„Čo povedal?“ spýtal sa ho, nevediac sám, načo.

„A čo povie? Korčuh je Korčuh,“ zašomral, myknúc čiapku nad ucho. „Driape sa domov. Odnechcelo sa Zvolena. Zárobok sa máli.“

„Či je Korčuh taký?“ strhol sa Drobecký napaprčený.

„Oplan je. Za dobrými furmankami piští srdce,“ hromžil Hlavčo.

Drobecký hmkal, pokyvoval hlavou a redikal sa z pajty.

Vybral sa po meste, prešiel ho z jedného konca na druhý. Čítal, koľko je zástav, ale sa mu zmiešali čísla. Zatáral sa až k Hronu. Závidel mu, ako si tečie spokojne pomedzi lúky, akoby bol najväčší pokoj vo vlasti. Od Hrona sa díval na zámok, obľúbený kráľom Matiášom.^[20] Prišiel mu na um i Martinko z Detvy a jeho Elenka.^[21]

Pobral sa hore vŕškom ku bráne. Chcel vojsť do dvora, ale: „Staň!“ okríkol ho chlap pod zbrojstvom.

Pozdravil ho a začal sa mu zverovať, že by mal robotu v zámku. Chlap sa ani neozrel oň, iba čo zavolal kdesi dnu. Prišiel akýsi mocnár vo veľkých čižmách a čákove.

„Mám pokonávanie u osvieteného. Kedy by som mohol prísť?“

„Tak o hodinu. A dovolenie?“

Drobecký vložil ruky do vačkov dolomána, premeral chlapa od hlavy do päty a zašomral fufnavo: „Azda sa len nebudem tisnúť do hradu Zvolena bez dovolenia!“ Chlap salutoval, Drobecký zdvihol blahosklonne ukazovák ku klobúku s káčerovým perom. Mocnár pozeral za ním v dumách, aká to významná osobnosť sa domáha prístupu do zámku.

Drobecký medzitým kráčal dolu vŕškom, premýšľajúc, či sa ženička osmelí prejsť cez tú bránu. Brána je veľká, veľká, a ona taká malá. Kedysi tu rozkazoval mocný spravodlivý, teraz rozkazuje mocný prísny.

Musel prejsť dlhým dvorom do zadného domu popri furmanskom voze pod plachtou. Pred stajnou sedel na múriku Korčuh. Omrzená tvár sa vyjasnila, oči sa prebrali z myšlienok, ktoré sa krútili stále okolo toho, akoby sa dalo ísť čím kratšou cestou zo Štúrovho mesta do Badišova.

„Keby bolo aspoň kde zatiahnuť,“ žaloval sa, keď sa dokýval k Drobeckému z nohy na nohu, pri čom sa vážil hore-dolu široký opasok s lesklými šajbami. „Ak zmrholí, namočí i krm i slamu na sediskách.“

„Čo ste neostali v pajte?“

„Mrcha sú tu ľudia krčmári. Ak neutŕžiš mnoho, zazerajú.“ Vzdychlo sa mu, pozrel po okolitých strechách. „Doma fúra liatiny čaká, ja tu s koňmi a vozom.“ Drobecký mykol plecom, čo tam po liatinách. Aspoň si vydýchnu kone raz do roka. Ale Korčuh dohováral: „A čo sa tu dočkáme? Do svätej Trojice nás nevpustia do zámku, a po nej ani tak.“ To už doložil veľmi ticho a žmurkol, ako človek oboznámený s vecou. „Bol som sa pripáčiť, všade samá varta. Vrabec nepreleti.“

Drobecký sa usmial, že načo horekovať, jazyk drať nič po nič. Pobral sa k pitvoríku. Korčuh pozeral za ním sklamaný. Rúče mu preukázal, kde ho omína, a on mrdne plecom a vyškerí zuby. Ľahko sa smiať pánom! Nerozsúšajú sa im kolesá na slnci. Polievaj ich hoci tri-štyri razy každý deň, i tak sa rozsúšajú. A Mara — Mara! Čo tá povie?

Drobecký sa udobril, keď vošiel do izbičky. Paniu našiel oblečenú, deti vyriadené. Zaradovala sa veľmi, akoby mala pred sebou najlepšieho známeho. Dva dni, čo je vo Zvolene, chodiac od rána do večera od Piláta do Kaifáša;^[22] nevidela ešte prívetivej tváre. Všade starosť, tupá nechuť i šomravá odmietavosť. Teraz sa vyberá k akejsi starej panej, tá má známosť s pani kastelánkou.^[23] Po tej známosti sa jej azda len otvorí veľká brána do zámku.

„Ak by ani tak, už neviem sama, kde sa obrátiť,“ doložila a pohladila si účes nad umným čelom pod čepcom. Sivé oko sa zamútilo zahanbením. „Ľudia bočia, mrzko pozerajú, náhle poviem, čo chcem. Nás nemajú ani za ľudí, aby sme cítili krivdu a domáhali sa svojho.“

Drobecký prisvedčil. Cítil zasa živo, ako sa pomery prevrátili v krajine čím hore, tým dolu. Darmo sa v nich domáhať práva a pravdy, keď rozumu nieto doma!

„Rozmyslela som si,“ povedala nesmelo, i sklopila zahanbené oči, „ak ma nepustia k nemu, postriehnem naňho. Večerom chodieva k Hronu na prechádzku. Zastavila by ho.“

Drobecký sa strhol od údivu nad ňou. Bola iná, ako vtedy pod Šturcom. Ustrojila sa trochu po mestsky, šaty, hoci nie nádherné, sú vkusné, ale na tvári už nesídli dôvera, že všetko pôjde, ako má ísť. Od čistého obočia spúšťajú sa tiene na jasné, dôverčivé oči. Chlapci, oblečení veľmi pekne v plátenných hábočkách, stáli pri nej ako stráž. Pozerajú i naň zastrašenými očami. Drobecký chcel položiť ruku na hlavu mladšiemu, ale ten uskočil. Hosť sa zasmial. S dedinskými deťmi bieda v meste.

Mať položila dlaň na plece mladšiemu.

„Začali sa báť len teraz,“ vysvetlila mu. „Prestrašili sa vtedy, keď im prišli po otca s puškami a okovami, nočnou hodinou. Neublížili nikomu, ale deti sa jednako prestrašili nad otcom v putách.“

Pozrel na nich nežne, na podielnikov všeobecnej strádoby. Keď našla prístupu až k deťom, značí, že siaha dohlboka, prežierajúc sa k samým koreňom. Onedlho sa rozleje po širokých poliach. Do citlivého srdca detí nahnala súžba len strachu, ale keď ju pocítia masy, pohnú sa; nastane veľké rátanie.

Ale rátanie je ďaleko. Masy ešte necítia nič. Kedy sa pohnú konečne? Do tých čias prichodí sa hýbať prebudeným a povedomým, každému za desiatich: za tých, čo hlivejú. I on urobil, čo mohol.

„K Hronu nemusíte ísť,“ potešil ju. „Ale na zámok treba ísť čím skôr. Išli by ste dnes?“

Neodpovedala zaraz. Videl, ako zbledla, zatvorila na chvíľku oči. Ale sa zobrala, hoci sa jej hruď tuho vlnila. Vidiac jeho súcitný pohľad, sa vyhovárala:

„Nespala som dobre tieto noci, tak mi prišlo trochu zle. Ale keby mala prístupu, vďačne by šla i hneď.“

Hľadela sa i usmiať, ale tŕpla v sebe. Tak dnes sa ide rozhodovať nad životom muža, nad šťastím a budúcnosťou všetkých! Išla toľké svety hľadať rozhodnutie, žiadala si ho; ale keď klope na dvere, srdce sa trasie.

Šípil čo z väčšieho, čo sa v nej deje; ako sa podlamuje odhodlanosť pod obavami.

„Rozhodnutie má komisár v rukách,“ riekol jej. „Je mocný, všemohúci vraj, ale je nie Prozreteľnosť. I on je len človiečik, ako my. Rozhodnutie mu treba vykrútiť z ruky. A vykrútime mu ho. Uvidíte!“

Vrátila sa jej farba do tváre. Dýchala voľnejšie. Jeho slová ju posmelili. Predsa je len nie opustená. I on sa uspokojil. Nevedela našťastie, čo vedel on, že muž je vlastne už odsúdený. Ktovie, či by sa nepodlomili sily pod tou úhrozou.

Keď mali ísť, radil jej, ukážuc na chlapcov:

„Nebolo by lepšie nechať ich tu? Mohli by byť s Korčuhom, kým sa odbavíme. Tam budú na závade.“

Chlapci bočili od neho, ako od bobáka. Tisli sa k materi, k širokej, tmavej sukni s dvoma lesklými pásikmi tamdolu nad obrubou.

„Nie, nie,“ smiala sa. „Nebojte sa, deti, pôjdete so mnou. Nenechám vás.“

Drobecký nepovedal nič; nedal znať, že ho chlapci mrzia. Nedal by im on v každej veci na vôľu, nie veru! Pravda, on je veľmi pevný chlap, ona slabá ženička.

Pred bránou nenašli prázdno, ako bolo pred hodinou. Zobrala sa pekná kôpka ľudí, ktorí čakajú dostať sa dnu. Bolo šomrania, pravda, len pod nos, i nadávok pošepky. Ľudia tí patrili do stavu, ktorý je nie ani stavom, lebo sa mätie, bez určitých hraníc, zbierajú sa, ako nečistá šamotina na polievke, nad všetkými stavmi. K ľudu sa nechcú pridať, lebo im je prinízky a surový, meštianstva sa boja, lebo je priopatrné a ťažkavé v obyčajach a zásadách. Medzi pánov je zahradená cesta, lebo páni sú pyšní a netrpia medzi sebou nečistej hávede. Tak sa mocú, šepletia, čakajúc príhodu chytiť sa Fortúne^[24] na plášť, prijímajúc do tých čias opovrženie od nízkych, stredných a vysokých.

Drobecký nechal paniu a deti von z hŕby, on sám sa zamiešal do nej. Prihovoril sa jednému-druhému, načúval, o čom sa zhovárajú, že zvie, čo ich sem doviedlo. Nuž odstrkovaní prišli hľadať slamku, ktorej sa chytiť na topení. V zámku sedí veľmož, pán piatich stolíc; jeho priazeň a blahosklonnosť je hotový chlieb, manna z neba. Môže dať miestko za pisára, za kastelána, ba hádam i za kasaperceptora.^[25] Treba sa mu len natisnúť. Ani šťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch; najtiaž mu vedieť podbehnúť. Vládny komisár zabral majetky najtuhším Slovákom a cisárskym pod maďarský fiškus.^[26] Nebolo by od veci dostať sa za správcu na majetok takého Mikuláša Osztrolúczkeho,^[27] cisárskeho komisára, alebo Streženického, bývalého mešťanostu.^[28] Takému správcovstvu by nechytil ani dobrý úrad. Vidiac toľké domŕzanie, nahliadol i Drobecký, prečo postavil všemohúci túto prísnu stráž do brány.

Obrátil sa k mocnárovi, aby ho spustil. Hovoril krátko a sucho, jeho vystúpenie zmiatlo kaprála; nevedel si vysvetliť, kto môže byť pyšný zemaník s káčerovým perom. Keď dostal do ruky lístok, obracal ho dosť dlho v hrubých prstoch, neistý, či ho nevyhreší dôstojník, že mu nosí také listy. Obavy svoje i vyslovil Drobeckému, vyhovárajúc sa, že nevie, čo je v liste a či ho pán dôstojník uváži.

Drobecký ho okríkol surovo.

„Nemáte čo vyzvedať, čo je v liste, ale ho oddať, komu patrí. Zviete na mieste, či ho uvážia alebo nie.“

„Odpusťte!“ zajakal sa zmýlený kaprál.

Čo stáli okolo, zasmiali sa. Nebolo im proti srsti, že sa našiel niekto znosiť spupného strážcu. Netrvalo dlho a vojak prihrnul zahanbený. Kývol zďaleka na Drobeckého. Sám im robil cestu medzi ľuďmi, ktorí teraz už nepozerali veľmi žičlive na ženu s deťmi a chlapáka s káčerovým perom.

Išli po drevených schodoch pošmúrnej, starobylej budovy, po neširokých chodbách s hrubými múrmi. Chlapci pozerali so strachom na zámocký dvor, kde sa prechádzali vojaci. I chodbami sa báli. Stal im pred oči nočný výjav, keď prišli zobrať otca práve takí chlapi, ako tí vo dvore.

Pred jednými dvermi čakal ich mladý, driečny dôstojník. Mal čierne fúziky, na lícach krátku, úzku briadku. Tvár bola počerná; čierne, živé oči pozerali veselo spod veľkého čákova, ktorého remenec šiel pod oholenú bradu. Oblek palatínskeho husára stál ani uliaty na jeho hybkej postave. Plecom mal prehodenú mentieku. Ostrohy zaštrngali veselo, keď kročil proti nim.

Čierne oči zastavili sa s úľubou na tvári mladej ženy, posudzujúc a odobrujúc. Nebola vysoká, ale bola strojná. V tvári bola švárna, hoci okrúhlosť kazili trochu vpadnuté líca. Oči sa mu veľmi páčili, tmavosivé, o akých sníval často; pravda, nehľadeli na neho ako tie, čo vídal vo snách. Ale údiv sa predsa ukázal v nich, vidiac ho v toľkej sláve s gombami a šnúrami, s chlpkavými prámikmi na mentieke a s prebohatými ciframi na nohaviciach a na dolománe. Zahanbila sa pod pozorom jeho smelých, vystíhavých očú, bolo jej nevoľno. I on sa začervenal od uveličenia. Postrehol v jej oku úprimný obdiv, privlastnil ho svojmu vystupovaniu, ktoré mal za veľmi hrdinské. Patvarista v Pešti, jediný syn panskej rodiny v maďarskom kraji, zverboval sa medzi palatínskych. Doma pozerali s hrdosťou na mladého husára, ale i so strachom, či neprídu v krvavých bojoch o jedinú nádej slávneho rodu. Vykonali pod rukou, že nádejný hrdina bol pridelený Beniczkému, o ktorom sa už vedelo, že hoci vojak, dostane poverenie od vlády viacej civilné, ako vojenské. Pri jeho boku ich syn nebude azda v toľkom nebezpečí, ako by bol v poli, a predsa bude sa môcť i pri ňom vyznačiť v práci za vlasť.

Mladý hrdina sa veľmi nahneval, že musel ísť, miesto na pole slávy, na hrbaté Horniaky. Komisárovi dával vinu, že ho pripravil o vavríny. Ale dosť skoro sa udobril, i obľúbil si ho, keď vyrozumel, že mu ani na Horniakoch nebude hrdzavieť šabľa v pošve. I tam sa ukazovalo, že nastanú tuhé boje. Beniczky ho tiež mal rád. Zbadajúc, že si zakladá na lesku, vykonal mu postup na poručíka po slávnej bitke pod Budatínom na počiatku decembra meruôsmeho proti plukovníkovi Frischeisenovi^[29] a či skôr vlastizradnému Hurbanovi. Vysielal ho často s posolstvami k vláde i do hlavného stanu.

Na týchto cestách zmenil sa veľmi; stala sa v ňom revolúcia v náhľadoch a citoch, máločo menšia od tej, ktorú prežila mládež v marcové dni minulého roku. Zverboval sa horlivým kossuthistom, Kossuth bol modla, vrchol dokonalosti, ale po návšteve v hlavnom stane modla sa vyvrátila. Našiel tam starých priateľov, i zadovážil si nových, všetko medzi panskými synmi; z nich mnohí slúžili pri husároch. Medzi nimi boli i bývalí dôstojníci pri cisárskom vojsku; poniektorý z nich ani nevedel dobre po maďarsky, ba nebol ani Maďar, iba čo vedel kliať alebo vynadať ako-tak, s mrcha výslovnosťou. Vojenské rozumy nemali v sebe nadostač občianskeho vzletu osvojiť si a stroviť prebrúsené subtílnosti kossuthovského evanjelia. Chápali veci viac zhruba, po vojensky, bočiac od prokátorského prekrúcania i od zápalistých rečí s našuchorenými frázami. Možno, prišlo niekedy i clivo za službou u cisára, ktorý predsa len znamenal viac, ako taký gubernátor.

Duchom protikossuthovským napáchol tam veľmi chytro. Bol vlastenec ako prvej, ale neveril v Kossutha. V koho veril, nevedel ešte. Na komisára začal pozerať trochu zhora, s ľútosťou, ako na nepotrebnú rárohu, prekonané stanovisko, ktorému sa ani nesníva, že sa vyžilo dávno. Keď bol ostatný raz v hlavnom stane, trafil vo Vacove práve na pohreb cisárskeho generála Götza, ktorý padol v boji.^[30] Vidiac toľkých maďarských najvyšších dôstojníkov okolo rakvy cisárskeho, začal veriť, že Debrecín bol omyl, deklarácia zo 14. apríla prázdna bublina. Ona neostane ostatným slovom maďarského národa. Aké príde za ňou? Nevedel predbežne nikto. Ale Görgey vie, čo robí. Alebo skruší kamarilu,^[31] alebo sa s ňou pomerí.

Komisár si myslel, že duch dôstojníka ide s ním po širokej ceste, v tôni utešených alejí, ako ich vysadil Kossuth samospasiteľnými zásadami, kým mladý duch sa už túlal bočnými chodníkmi za Görgeym, nevediac, kde povedú. Komisár netušil, že mladý pozerá s útrpnosťou i na jeho najnovšie pôsobenie na Horniakoch, že ho má za zbytočné i smiešne, nevidiac nikde príčiny na toľkú daromnú prácu. Odkedy je na Horniakoch, vidí všade pokoj a poriadok. On sa nestretol nikde s buričmi krvavých papúľ; všade našiel poriadnych ľudí, dobrých vlastencov. Ak by bolo niekde niečo, Görgey to už dá do poriadku, najtiaž mu prísť na poriadok s Viedňou.

Drobecký mu predstavil paniu, prekvapil ho dobrou maďarskou výslovnosťou. Dôstojníkovi sa páčila dobrá maďarčina v ústach horniackeho vlastenca, najmä keď komisárova nebola bez úhony. Pani nehovorí síce maďarsky, ale hovorí nemecky veľmi pekne.

„Pani má predostrieť osvietenému niečo závažného v osobnej záležitosti,“ vysvetlil mu Drobecký.

„Uvediem vás, naskutku, keď sa skončí audiencia dodavateľa. Nie ta,“ zastúpil im cestu k čakárni. V nej už sedelo mnoho ľudí na laviciach: i prichlopil na nej dvere. „Bolo by dlho čakať, kým by prišiel rad.“

Otvoril dvere do neveľkej izby, ktorá bola temer prázdna; vidno bolo v nej stôl, stoličky a na stene obraz Kossuthov. Druhá polovica bola zastretá plachtou.

Drobecký pozrel zbežne okolo seba; usúdil, že sú v akejsi bočnej. Zo susednej doliehali hlasy pridusené hrubými stenami. Pozrel na paniu, ako sedela na stoličke. Behala i ona očami po prázdnych stenách. Noha sa jej hýbala prstami hore-dolu, opretá pätou na podlahe.

V susednej bolo čuť hýbanie, stoličky sa strkali, ozvali sa kroky. Dôstojník otvoril dvere, prepustil pred sebou zažitého dodávateľa. Otvoril mu i druhé dvere a vypoklonkoval ho na dlhú, prázdnu chodbu. Keď sa vrátil, usmial sa, kývol im hlavou a zmizol v susednej.

„Chlapci by mali ostať jednako len so mnou,“ riekol Drobecký ticho. „Budú vám tam prekážať.“

Niahliadla, že by neškodilo, keby ostali pri ňom. Začala im čosi šepkať, hladila ich po hlave. Naveľa pristali. Doviedla ich k Drobeckému, ktorý ich vzal k sebe, držiac každého okolo drieku. Nie ochotne sa mu podávali.

Dôstojník sa vrátil, poklonil sa pred ňou.

Prešla pred ním do veľkej svetlice, kde čakal osvietený s prívetivým úsmevom. Dôstojník prešiel svetlicou k iným dverám a zmizol v čakárni, kde sa pohýbali čakajúci, mysliac, že prišiel rad na nich.

„Len chvíľku trpezlivosť!“ tíšil ich, usmievajúc sa. „Dodavateľ má ešte predložiť kvitancie^[32] za seno a ovos.“

Pani si vydýchla s obľahčením, vidiac vľúdny úsmev. Oči, ktoré tak pozerajú, nemôžu byť ukrutnícke. Zadivila sa, že má pred sebou mladého človeka, povereného toľkou vládou nad piatimi vidiekmi. Predstavila sa ako žena Teofila Zábora, evanjelického farára z Badišova.^[33] Po tieto dni prišli do badišovskej fary nočnou hodinou gardy, odviedli muža v putách najprv do stoličnej temnice a potom do Banskej Bystrice. Udali, že na rozkaz osvieteného pána komisára piatich stolíc. Osmeľuje sa teda predstúpiť pred jeho osvietenosť a prosiť o záštitu.

Rozprávala po nemecky. Sprvoti bol hlas trochu neistý, bol by sa chcel i triasť, ale krv jej búšila do tváre nad takou chabosťou. Pomyslela si na muža v okovách, na deti, na svoju sirobu a nadovšetko na lásku, v ktorej nažívala s mužom. Začala z nej padať stiesnenosť, vydychovala voľnejšie. Ale keď sa myseľ dotkla muža i veľkej lásky, v akej nažívala s ním, oči sa zaliali slzami. Stála naprostred izby ako oslnená, nevidiac ničoho nič pred sebou, iba veľkú svetlosť.

Šťastie, že ju oslepili slzy; nevidela, čo sa stalo s osvieteným. Pri mene Teofila Zábora z Badišova pochytil ho hnev a rozhorčenosť. Usmiata tvár odrazu stvrdla, oči pozerali prísne. Dala sa uviesť v ,osobnej záležitosti‘, myslel, opatrná ženička prišla pýtať úradík mužovi. Veď sa ich toľko prichádza núkať, odkedy sa usmialo veľké šťastie vlasteneckým zbraniam! A tu odrazu predstúpi bezočive žena vyvrheľa, buriča; i ako smelo, s istotou. Chcel už zazvoniť, že ju dá vyviesť potupne cez čakáreň a pred zámok, pomedzi škodoradostné diváctvo, ale trafil pozrieť na ňu; v jej očiach videl, ako sa ligocú slzy.

Zahľadel sa na ne, akoby nebol nikdy videl očú v slzách. Dotklo sa ho čosi, čomu by vlastne nemalo byť miesta v tejto izbe. Zlosť na ňu akoby sa bola prepadla kdesi. Odvrátil sa, prehŕňal sa v spisoch na stole. Hľadal, pilne hľadal zlosť, prísnosť, bezohľadnosť. Stisol zuby, ani čo by ich mal vylámať a zlosť naveľa našiel, oj, našiel jej kôpku, ale na seba. Nemá súcosti v sebe. Načo kaziť dobré horniacke povetrie ďalej? Vláda ho poslala: ,Choď, bdi, iď za šľakom zrade, šibaj a kruš, kde nájdeš odpor, zradu, viedenské a domáce machle, ctibažné chúťky za štátikom v štáte, ktorým hovejú buričia cudzieho jazyka, zneužívajúc štít slobody, rovnosti, bratstva, aby roztrhali krajinu na kusy a urobili z nej javisko sporov a nepokojov.‘ Prišiel, šliapol hneď širokou podošvou do včiel. Skučali, vyleteli celé roje, hádzali sa, že štípať: ale ich skrotil, pustiac na ne mrcha kúr. Tu je teda vystrojený, prihotovený: v ruke nôž, len zarezať do vreda, vyňať ho i s koreňmi. Vred našiel, prikladá nôž, a tu čo? Ženské slzy sa ligocú, ruka s nožom sa trasie, nemôže rezať, ako treba, hoc i po zdravom, aby sa zaokrúžlila celá boľačka, čo hneď i cez ne, cez slzy.

Mladší Görgey, ten je šťastný! Poslali ho šliapnuť a šliape, bije, reže. Mal rozkaz postrašiť väzňov, že šibeň čaká na vŕšku: a on hneď pridal, vyhlásil im trest smrti. A dal by ich povešať bez ľútosti, ešte by si hvízdal, lebo je chlap na mieste, má dobrý stroj v sebe, srdce zdravé, neprístupné slzám. Má podarený popud preháňať, trápiť, ničiť a kochať sa bôľom a krvou. Mať tak jeho stroj! Upotreboval by ho s rozmyslom, v službe vlasti, ktorá je v nebezpečí.

S takým strojom mal prísť, okrvaviť ruky až po lakte, poprezerať Horňač, ako ovce v košiari, vyčistiť prašinu zo všetkých kútov. Tieklo by krvi, ale od nej by stučnela zem, obrodila by novou, bohatou žňou. Národu sú potrebné veľké žne, aby vyrástli kríže ani Kráľova hoľa a Kriváň, lebo národ nerastie zo seba akosi. Krv prišľachetná nie je vraj plodná, ako krv otrokov.

Prehrabal sa v spisoch, ale v ňom vždy len tie isté hlasy: ,Načo si prišiel? Čo si sa zastrájal, keď srdce mäkne, ruka sa trasie? Chceš liečiť Horňač, a štítiš sa krvi a sĺz!‘

Hodil na ňu okom zboku. Zasa pohodil medzi spisy zlosť na seba, lebo je malomocná, nič z nej nekynie. Pochytil zlosť naňho, na dôstojníka. Koho si to obľúbil? Srdce prosté, bez falše, nepodozrievavé. Má pri sebe cifrovanú hračku, aby sa premávala okolo neho, blýskala a jagala sa čačkami. Prečo netrafil na takého Görgeyho mladšieho? Mal by sa aspoň za koho skryť a nepozerať, čo sa robí. Tento tu sa dal iste zaviesť prosbami, doviedol ju priamo bočnou, s obídením záslužných. Teraz sa kníše kdesi hrdo, blýska šnúrami a gombami. Zišlo by sa ho poslať do poľa, do hukotu diel; nech by čmud prachu prihasil trochu blysky a jasy čačiek. Prechádzky popri Hrone tichým večerom boli by hádam trochu smutné bez neho; ale či komisára poslali do banských miest prechádzať sa popri dumnom Hrone?