ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jelka sa vyplakala do dobrej vôle na pleci pani Terezy. Vadila sa sama so sebou, že mu mala toľko čo povedať, a povedala mu veľké nič. Keď sa jej šiel jazyk rozviazať, priam vtedy utiekol. Ktorá má milého, nech mu nedá bystrého koňa: radšej ho vypraviť pešky. Môže aspoň ísť s ním. Ľúbosť je divný výmysel: darí sa a kvitne, len keď sú obaja spolu opatrovať ju a hájiť. Ak sa rozlúčia, primieša sa do sladkosti taká horká kvapka, že otrávi celý kalich.

Vbehla do izby, umyla oči, vyutierala sa. Červeň z nosa odišla, kde ju slzy nahnali. Oči sa vyjasnili. Jagali sa krajšie ako indy. Škoda, že nebolo znalca nazrieť do nich a povedať, či sa mu páčia.

Vošla do kuchyne, pozrela ukradomky na gazdinú: šípi dačo, či nie. Bolo jej ako zlodejovi, keď sa vráti z kváru. Korisť prekryl, ale sa obzerá, či ho neuhľadeli. Videla jej všednú tvár, veru nie veľmi peknú. Stľapkavený nos jej dodáva k tomu zanovitosti a zadubenosti. Čo si vybrať z nej? Nevyčítala z nej nič, ako nerozoznať, čo je v cisterne, keď pozrieš do nej, hoc v lete o pravom poludní. Najviac, ak ti povie, že je v nej tma a ak by sa zablyšťal kde-tu kúsok hladiny.

Pozorovala ju pilne; nenašla v nej tmu, lebo duša tetky nie je čierna, ale mala všetko ako pod závojom. Nevedieť, čo sa skrýva pod ním.

,Tak už neviem, či vie dačo, či nie!‘ jedovala sa. Gazdiná drhne tuho; jej tvár nezjavuje, čo je pod závojom. Jelka bola by sa najradšej dať znovu do plaču alebo sa povadiť poriadne s ňou. Veď ona vtedy vymyslela odvliecť ju k pani Flóre, kde sa jej zle povodilo. Dosiaľ stŕpa, keď pomyslí, čo sa malo z toho vykľovať.

Naveľa sa gazdiná vystrela nad kaďou, lupla na Jelku očima; ale nepovedala slova, či vie dačo alebo nie. Vytratila sa do dvora. Vošla do izby pána Andriju a vybrala spomedzi klincov najkrajší, červený ako krv. S ním v ruke stala si pred Jelku v kuchyni.

„Klinec ti vyplavel akosi, moja dievka. Nikdy som neslýchala, aby kvety vyplaveli ako háby. A ešte keby na slnci, ale toto, pováž si, cez noc! Len ako je to?“ Jelka sa prizerala, či nevidí dačo dnuka: ale cisterna bola veľmi tmavá.

Schovala sa i ona do tmy a zvolala: „Ale naozaj! Sama som nezbadala!“

„Porobenina, stvorička; úrek, alebo čo. Dobrému sa neúfať.“ Začala ju strašiť naozaj. „Bojím sa naň hľadieť. Radšej ho daj! Hodíme ho do ohňa. Polož si tento, vidíš, čača!“ Dávala jej červený.

Zasmiala sa Jelka a zvrtla. Nemusí hlavu lámať: cisterna dala predsa nazrieť, čo je v nej. „A ja si ho nedám. Aký je, taký je, ale je môj. Bude mne, budem naň pozerať, lebo sa ho nebojím…“

„Dobre, dobre: ja že nestojíš oň.“

„Veru nedám!“ istila Jelka.

„Veď tak. Opatruj si ho. Zaslúži,“ riekla už veľmi vážne. „Viem, že sa môžeš spoľahnúť; znám ho dávno. Vtedy u pani Flóry ma zašiel ošiaľ: nemohla som veriť vlastným očiam a predsa som uverila.“ Zasmiala sa a drgla ju do ruky. „Hneď som sa radovala, keď si začala vstávať tak zavčasu…“

Priznala sa Jelka, že sa hanbí. Predsa chytro sa to zmlelo. I prichytro, až hanba.

Ale jej vyvráva hanbu. V Puntarene tie veci nepreťahujú, ale pokončia čím skorej. Že je v Puntarene zima! Ale ľúbosť chytro rastie i zreje. Čo by bolo, keby bolo teplejšie! Tebe lepšie pokončiť,“ napomenula jej. „Budeš na pokoji. Keby nevedeli, že si v slove, mala by si každý deň pytača.“

Neprišli jej domŕzať. Sedela doma, nechodila k nikomu, po troche prestali hovoriť o nej a myslieť na ňu. I pánu Dolčićovi doniesli sporák do poriadku. Nemusel chodiť na obedy von z domu. Onedlho celkom na ňu zabudli, akoby jej nebolo.

Zabudli i na iné veci, lebo o jednej jedinej hovorilo sa, kde si sa obrátil: výprava z Ohňovej zeme sa vrátila!

Nastal veľký ruch v meste. Behali, vyzerali, načúvali po uliciach a kluboch, aké prišli chýry. Odborný znalec sa neukázal nikde. Bol na obede u pána Ramosa i s pánom Fortunatom. Rovno od obeda šiel vraj na veľký most a previezol sa na poštový, ktorý odchodí o pol štvrtej do Liverpoola.

Zvedavým klepli zuby naprázdno; nemohli sa dozvedieť nič istého. Niektorí sa vyviezli na samý parník čakať ho, že sa pozhovárajú s ním pred odchodom. I zhovárali sa dosť dlho, ale máločo si vybrali z jeho rečí. Myseľ akoby už nemal v Puntarene. Čakali ho inde dôležité práce. Vyrozumeli len toľko, že urobí súvahy a konečné výpočty. Otázka je vraj na riečici, cúdi zrno od plevy. Nemôže súdiť pred časom, či podujatie vypadne dobre alebo nie.

Puntarenci, ktorí boli s výpravou, boli veľmi spokojní. Vyčítať im z tváre, že nechodili darmo.

V obchode pani Terezy rozprúdil sa nový život. Pán Andrija prihrmel ako zjašený. Pani Tereza ho privítala ako obyčajne.

Hneď pri dverách sa spýtal: „Že vraj prišla?“ Radoval sa, keď mu povedala, že i Krešimír bol tu. „A kde je, kde je?“ Je netrpezlivý, hádam i zarmútený trochu.

„Najskôr sa riadi,“ vyhovára sa pani Tereza.

„A tak!“ zasmial sa uveličený. „Netreba sa jej mnoho cifrovať, všakver? Bude driečna i beztoho.“

„Nuž ďakovať bohu, nechýba jej ani to.“

„A ja aký!“ Predstavil sa jej. Nebol ako obyčajne. Vlasy podrástli; jednostaj, že sa vrátia, že sa vrátia: v tej úfnosti nedal sa ostrihať. Ohorel v tvári, že bola ani z medi. „Idem sa ogabať. Ani jej nepovedzte, že som tu.“ Zažmurkol na ňu dôverne.

Išla k Jelke, našla ju veľmi spokojnú. „No, teraz bude tanec!“ pokyvuje starostlive hlavou.

„Čo sa bojíte?“ tíši ju. Zachovala si, čo povedal Krešimír, keď odchodil. Má sa na koho spoľahnúť. A nemať ani jeho, má otca. Ilija Kunović vládze zastať dcéru, hoc je nie tuná.

Pán Andrija prihrnul od holiča. Oholili ho, vyhladili: nasypali mu i voňavého prachu. Štica sa ligoce ani zrkadlo.

„Len sa preobliecť ešte. Kdekoľvek, hoc v kuchyni alebo vo vašej izbe. V Krešimírovej bude ešte Petar?“

„Už je na robotách. Ale môžete ísť do svojej.“

„A ona? Nie je tam?“

Nebolo sa kedy vypytovať. Šiel do izby, poobzeral sa po nej. Vošiel do slávnostnej spálne; nepoznať, že by boli v nej gazdovali iní. Nedotkli sa ničoho, nepremenili najmenšej veci. Obliekol sa chytro, len tak hádzal šaty na seba. Čo sa má cifrovať? I tak je chlap na mieste.

„Prečo ste jej neponúkli izbu? Viete, ako sme ostali,“ vytýka pani Tereze v kuchyni. Zapínal sa a riadil ešte kvavatu. Oblek zas ukazoval, že nepatrí vlastne naň. Okolo neho sa šírila tuhá vôňa vodičiek od holiča i jeho vlastných, ktorými sa vypolieval.

Vošla do miestnosti. Hádam čakala, kým sa obriadi. Nebolo jej do smiechu, ale sa ho ledva mohla zdržať, keď sa k nej obrátil. Bol vylízaný.

Podali si ruku; stisol jej ju tuho a že: „Vitaj!“

Oddala mu pozdravy z Pravého Zorovca i zo Širokého Dolca.

„Či si privykla?“

„Skoro ako doma,“ pochválila sa.

„Veď tak. Z maznania nič,“ odobril jej veľmi vážne. „Čo má byť, nech bude; radšej privyknúť.“

„I ja tak. Nech bude. Čo je v piesni, nech sa kliesni.“ Z očú jej len tak leteli strely. Pohlo ju, ako si vedie. Dôveru v seba a svoju veľkosť nezabudol v Ohňovej zemi.

Ale hoc verí v svoju veľkosť, neušiel kúzlu, ktoré zavialo naň z jej zjavu. Malá je Dalmácia, samá skala, a hľa, čo odpleká na svojich prsiach! Prižmúril oko, keď blúdilo po jej tvári, ktorú podliala zdravá, ohnivá krv. Má ohňa, má slnca a jasu dosť. Obdivoval jamky okolo úst. Z očú šibe naň živý oheň. Ešte je nič, pridúša ho, ale čo bude, keď vzbĺkne a začne ožihať. Také je hrozno, čo donesú ženy v opáločke za rána: tiež vyrástlo na brale, z čistej skaly, ktorú horúce slnce hreje celý deň, že večerom až páli: a predsa je plné, svieže nacicané do puknutia sladkej, zdravej šťavy. Odkiaľ ju vzalo?

Pozerá na jej driečnu postavu a voľnosť pohybov: kráča si ani bohyňa. Akú krásu poslala sem chudobná Dalmácia!

„Nech sa kliesni, kým sa nevykliesni,“ opakoval ako vo sne. „Prečo mi nedáš ,ty‘?“

„Ešte vari nie!“

Usmial sa a pohol plecom: čo sa vlečie, neutečie. Vieme, na čom sme. Hladil si fúzy.

„Musíme sa zhovárať,“ oznámila mu. „Lepšie vedieť hneď, na čom sme.“

„Vieme, ďakovať bohu, i dobre.“

„Ja som sa nevybrala na to, na čo myslíte,“ osvedčila sa vážne, ale on sa zasmial a trel si dlane.

„Taká je obyčaj. Teraz budeš vedieť, na čo si prišla.“ Pozeral na ňu významne, že je už všetko v poriadku, ako má byť. Ale jej nepochválil, že neostala v izbách.

„Mám svoju, veľmi poriadnu.“ Iba sa usmial a hodil rukou. Neskúsená je, keď môže povedať takú vec. „V nej i ostanem,“ doložila mu vážne. (,Nuž ostaneš, ale dokedy?‘ pozeral na ňu, že musela sklopiť oči.) „Kým budem chcieť,“ povedala mu ešte.

Veď to sú všetko pletky: čo sa s ňou priečiť? Nech býva, kde chce.

„Od vás som čakala ,vy‘, ako je tu obyčaj,“ nadhodila mu.

Tak išla hádka o pobočné veci, o pletky, ako povedal pán Andrija. V pletkách popustil, hodil rukou: nech si urobí, čo chce. Dokedy potrvá vôlička? Po sobáši vezme do ruky liace; naučí ju chodiť v brázde. Tu i tu predsa nadhodil po slovíčku. Tak raz, že prišla na jeho ruky a za jeho peniaze.

„Ja som nie tovar, nedám sa objednávať, ani platiť cestu za seba!“ Pozeral na ňu s obdivom. Bola veľmi pekná, z očú sa jej len tak sypali iskry. „Prišla som ako vy alebo hockto iný.“

„A čo robiť, Jelka? Kopať zlato alebo strihať ovce?“ A keď sa popásol na jej prázdnom hneve, zasmial sa. „Trochu bude i rozdielu medzi tebou a nami? Alebo ho nevidíš! Nevykrúcaj a nezmýšľaj, stvora. Prišla si sa vydať a vydáš sa.“

Keď prišli na stržeň veci, Jelka sa zaradovala: aspoň dokončia hádku.

„Nezariekam sa, vydám sa,“ jej hlas mu zunel akosi zhlboka, veľmi slávnostne. I tvár sa jej premenila: nebola rozpajedená. „Ale nie naslepo. Chcela by vedieť za koho: aký je, čo je hoden.“

Trochu ho zháklo, čo počul. Pravdu mala matka, že mu posiela niečo lepšieho, ale i sebevoľného! Nebude ju ľahko naprávať. Možno ho i hlavička zabolí. Pri peknej žene zíde na um zlatá slobôdka. Ešte sa nezohriala, ani mu je nie žena a doškriabala ho ani mačka. Požaluje sa domov, požaluje, čo mu poslali.

Pozeral len na ňu, dokiaľ sa bude s ním dohadovať. Ale i jej sa zunovalo. Akoby sa bola spamätala, zamĺkla a o chvíľu dodala:

„Dajme tomu radšej pokoj, načo prieky? Nie je silená vec ženba, ale ani vydaj.“ S tým sa obrátila a vyšla.

„Aká ti je!“ Začal rozmýšľať trochu pohodlnejšie. Nemýlila ho, keď ju nemal na očiach. Keď bola pred ním, ani nepočúval veľmi, len pozeral: bolo na čom pásť oči. Podchvíľou sa mu nadhodilo niečo iného pod oči, všetko i milé, i krásne. I keď zhromžila, bola pekná. Hnev je tiež pekný, keď vrie v takej peknej nádobe. Nuž herskú mu poslali akúsi. Nebodaj natrafil na sekeru. Bude mu preberať driemoty. Hádam bude s ňou i oštary. Ba či nebude treba tu i tu obruče nabíjať! Nuž všakovak sa triafa: niet domu, aby nekadilo tu i tu z komína. Ale ešte je nie čas na tie veci. Prižmúril oči a pozerá radšej, akú ju videl pred sebou: hrdú, zapálenú v tvári a z divných očú blčí oheň, oheň…

Vošiel do kuchyne. Pani Tereza sa mala okolo obeda.

„Či ste videli, čo balamutí? Čože má v hlave?“ Podoprel ruky na bedrá, rozkročil sa, hlavu pohodil nazad, že brada s jamkou sa jej natíska do očú.

„Hm,“ pohla plecom. Zberá varechou šamotiny z polievky.

„Predsa budete vedieť dačo z toho, čo zmýšľa!“ naliehal.

„Ale ja viem, čo si nadrobili zaľúbení? Vidíte, medzi nimi sa inakšie varí, ako tuto táto vára,“ odvráva mu dosť opatrne.

„Zaľúbenosť, nerečiem ešte u nás, ale v Amerike! Na čo by bola? My sme ako oddaní, nie šialení zaľúbení.“

„A čo ja viem, čo ste?“ Usmiala sa. „Ale neviem, či môže byť oddávania, kým nevedia, či sa majú radi. Prvej bývalo inakšie. Spoznávali sa, veru i zaliečali, a potom sa zobrali. Možno i ona myslí, že má byť tak: vy zas na iný spôsob. Každý myslí akosi inak. Keby sme jednako mysleli, boli by sme vraj v nebi…“

Pozrel na ňu zboku. Vykukuje šidlo z vreca. Chytá jej stranu. Vraj stará skúsená stvora!

„Ale som sa jej dosť nenazaliečal?“ Vybúšila z neho nespokojnosť. „Čo chce viacej? Poslal som jej obrázok, videla ma. Nemohla vidieť zaraz, či sa jej páčim alebo nie? Poslal som jej sto funtov na cestu. Mohla vedieť, na čo sú. Vzala ich. Myslím, ukázala sama dosť dobre, že ma chce. A tu vykrúca zrazu inakšie. Čo poviete?“

Pohla plecom mrzute. Čo mu povedať? Čo vie ona, ako sa napravia? Ona len pokrúca hlavou. Prečo by mala myslieť a tobôž inakšie ako on. A ona, stará stvora, tiež akoby chcela poťahovať na jej stranu. Nie je slepý. Vidí, že dujú obe do jedného mecha.

Nemôže ju nechať len tak. Musí jej napraviť tvrdú kotrbu, aby sa do nej zas pratali slušné náhľady. Bol by sa povadil s ňou ako patrí, ale sa rozleteli uličné dvere hlavnej miestnosti s veľkým buchotom, akoby sa mali vyboriť, a zápäť sa pripáčili. Teraz sa ohlásili ťažké kroky, pri každom cvendží čosi.

Vyšiel z kuchyne pozrieť, čo je. Gazdiná tiež stála v kuchynských dverách a čaká.

„No ty!“ ozval sa pán Andrija. „Kdeže sa tu berieš!“

„Dobrý deň, mladý pán!“ Poznala hlas Petra Bubinovića.

Šla proti nemu. Vytreštila oči, keď ho videla oholeného, bez ovisnutých fúzov, s veľkými ostrohami na čižmách. Keď sa pohol, zacvendžali až div.

„Zlatá, drahá pani Tereza! Zo mňa bez vás nič. Prišiel som do mesta. Prvá mi bola starosť pozrieť, ako sa má gazdinká.“ Hladil ju po pleciach a tvári; usmial sa, nachýliac hlavu nabok.

Pozerala naň ako na vežu; stál proti druhej veži, pánu Andrijovi. Ona medzi nimi ako spustošená búdka vo vinici. Nemohla sa prenadiviť, aký je. „Ale synku, vybral si sa s maškarami?“

Stiahol obočie, napravil sa veľmi vážne. „Prišiel som z Ria Colorada, po práci čosi. Mám konať na jednateľstvách paroplavby a všeličo zhľadávať po najväčších obchodných domoch.“

„Nože no, synku! Tu skapem!“

Vyrozprával jej, čo všetko mu naložil mocný gazda. Pokrúcala hlavou: nemohla uveriť, že by si bol taký boháč našiel práve jeho na tú robotu.

„Ostanem len dakoľko dní!“ zaliečal sa jej.

„Veď i lepšie bude ísť na zdravú stranu,“ odobrila mu.

„Najradšej by u vás. Stadiaľto je bližšie na jednateľstvá a do veľkých obchodných domov, ako tam zo starej hospody.“

Pristala, že by mohol zabrať zasa Krešimírovu izbu. „Ibaže sa ti bude hádam máliť, keď si vo veľkom úrade. Izba ti bude, synku, malá na tie ostrohy. Mal si ísť radšej rovno na ,Hotel Central‘.“

„Váš je mne najväčší ,Hotel Centrál‘ všetkých Amerík!“ osvedčil sa. „Mňa sa nechytá pýcha, keď mám dve peče v kešeni.“

Potľapkal ju, vyšiel do dvora a popod stenu k bráne. Otvoril obe krídla dokorán, že zvrzgotali a buchli o prahy. Z ulice doviedol za uzdu koňa, vysokého faka o tenkých nohách, ktoré boli biele, do kolien i s kopytami. Na bokoch a slabinách mal tiež veľké biele záplaty. Na hlave lampáš skoro po nozdry; i mihalnice sa mu beleli. Ale bol pekný, strihal ušima, hádam, že ho vedú do neznámeho dvora.

Pani Tereza si šúchala lakte a otvárala oči. Takej paripy veru nebolo ešte v jej dvore. Začala veriť, že svet vyletel z pántov a ide sa prekoprcnúť. Pán Andrija stiahol obrvy. Ťažko mu pozerať na pekného koňa, na anglické sedlo o troch, či štyroch kapsičkách na boku. Ani pán správca ,Anonimy^[9] Puerto Bueno‘! Závisť ho ujedla ako vretenica. Hľa, ako sa vodí laganom! Šťastie sa im vešia o otrhaný kabát!

Petar rozpínal pracky na sedle. Rozprával o priateľovi, pánu Flankovi, o jeho bohatstve, koľko má oviec, o nádhere, keď mu zariadi izby a vyčistí náradie. Cvendžal ostrohami. Jelka vystrčila hlavu z obloka obzrieť si nevídaného hosťa. Srdce jej zabúchalo, akoby chcelo vyskočiť z pŕs, keď ho počula jednostaj spomínať Rio Colorado. Stislo sa jej horúcou túžbou, keď ho videla vnášať veci do Krešimírovej izby. Vtiahol do nej iný a on, neborák, kdesi na pustatine! Vsádza kolíky do tvrdej zeme…

Nikola bol prechorel tri, štyri dni. Iste prechladol. Včera vstal, dneska sa už tiež obliekol; na poludnie sa zberá k stolu. Opatrovala ho gazdiná, ale i Jelka nakukla často k nemu.

„Dneska ste už chlap,“ radovala sa. „Budete obedovať s nami!“

„S nami? Veď ty vraj neješ, štebotavá lastovička!“

„Ale dneska budem,“ zastrájala sa. Pohodila smele hlavou.

„Aha!“ dovtípil sa. „Viem, odkiaľ vietor duje.“

„Kvôli vám.“

„Len neposmeškuj, falošnica!“ Pozrel na ňu významne. Prišlo mu ťažko. Andrija je tu. Keď je tu, vyjde sa i ona presúšať ako zakopaný poklad. Predsa sa len znôtia. Škoda jej podoby! Ale keď pozrel na ňu, zas sa udobril. Prekáral ju všakovak. Nuž aspoň sa čas míňa.

Práve, že pôjde do veľkej miestnosti, keď mu zaklopali na dvere. Jelka otvorila; stál v nich pán Katović. Zarazil sa pred zjavom, ktorý mal pred sebou. Aká krása u starého medveďa! Poklonil sa, pozdravil ju španielsky.

„Nieže tak, pán Simon!“ okríkol ho Nikola. „To vám je naša Jelka, Kunovićova dcéra zo Širokého Dolca!“

Podal jej ruku a predstavil sa. „A ako sa máte, slečna Kunovićová v Puntarene?“

„Ani tak, pán Simon,“ opravuje ho Nikola. „Radšej len Jelka, alebo ak už, tak slečna Jelka. Tieto víly premenia priezvisko, ani sa nenazdáte! Ale Jelkou bude do smrti.“

Zahanbila sa, pozrela naň s výčitkou.

„Veru premenia!“ Usmial sa hosť. Jej krása nedá mládencom pokoja, kým si ju neodvedie daktorý.

Zvrtla sa, pohrozila Nikolovi spoza chrbta hosťa a zmizla.

„Aká švárna dievčina!“ zvolal pán Simon.

„Pomyslite, Andrijovi!“ Knísal Nikola hlavou sem a tam veľmi starostlive.

„Nuž pekne. Náš človek bude mať niečo súceho,“ tešil sa pán Simon.

„Aký človek, aký!“ zahniezdil sa a zodvihol päsť. „Gazdu priniesol do hrobu, i vás škubol dosť dobre. Čo je na ňom? Všetky hriechy, všetky!“ Nemohol sa zdržať; vyrozprával mu, čo vedel o dvanásťsto i o iných pečiach, o úžere a o podozrení, že vyjedol gazdu do špikov. Nemôže mu žičiť ani toto šťastie, ani bohatstvo, ktoré vykutal v Ohňovej zemi. „A vy nepýtate svoje! Dvanásť stovák vzal a tovaru koľko?“

Pán Simon sedel pred ním ako na vine. Iba ho tíšil; nech dá pokoj. Zo starého námorníka hovorí pravda, ale kričí i závisť. Závisť prehlušila i pravdu. Vedel i on, čo vedel o pánu Andrijovi, ale zas Nikola pozerá iným okom na tú istú vec. Nevyšvihol sa na stupeň, odkiaľ pozerajú iba na vec. Osobu nechať naboku. Nikola zas hľadí najviac na osobu, vec i tratí spred očú, lebo ich zastiera neprajnosť alebo závisť. Pán Katović vidí brud, ale sa hľadí držať v čistých vidiekoch, kam nemôže blato frknúť. Vidí ho, ako sa v ňom brodia, ale vidí i svetlejšie strany. Veď vcelku sa predsa usilujú naši. I mládenci! Hľadajú a robia peniaze z každej veci.

„Vzmáhame sa čo ako, Nikola. Hľadáme bohatstvo, hádam ho i dostaneme. Čo mohlo z nás vystať, nech nám doprajú odbornú vzdelanosť. Pozrite nášho Fortunata! Neslýchal o baníctve nikdy, a ako zdarne baníči. Veľkí odborníci ho uznávajú!“

„Pán Fortunato, áno,“ uznal vďačne Nikola. „Pred ním dolu klobúk kedykoľvek.“

„Pozrite, aké krásne devy prichodia našim mládencom! Či je to nie veľké bohatstvo?“ zvolal oduševnený.

Nikola sa zahniezdil a zahundral. „Pozrite, komu prichodia! Perla padá do bahna; nie je vám jej ľúto?“

„Na tú vec hľadím inakšie, Nikola,“ vysvetľuje mu. „Možno nie je hoden, komu pripadne, ale múdre riadenie božie vie, prečo mu ju udelilo. Iste, aby ho napravila a viedla na lepšie cesty. Nie, neverím, že by sa stratila v bahne. Perla je perla i v blate. I blato sa vymyje, Nikola. Očistí sa, keď prídeme na zmysel peňazí.“

Nikola pozeral zanovite do zeme. „Kde je zlo, staň mu na hlavu ako hadovi, nie to mu voľkať. Zo zla sa ľažie zlo. Nenapravíte ho, keď ho zmiešate s dobrom. Kúkoľ ostane kúkoľ, hoc mu primiešate pšenice.“

„Nikola, zachovajte si,“ podvihol prst. „Nikto je nie dokonalý; pri dobrom má vždy niečo zlého i najlepší. Ale ja myslím, nikto je nie celkom zlý. I najhorší má v sebe iskru dobra. Len ju vedieť rozožať, nedať jej zhasnúť.“

Krútil tuho hlavou, pán Katović ide po srsti oplanom. Boli by sa hádali ešte, ale o chvíľu zazvonilo poludnie, volalo na obed. Pán Katović sa poberal.

„Až dneska som zvedel, že ste chorý. Ale vidím, že ste chlap na mieste. Nuž teší ma.“

Nikola sa pobral s ním. Vo veľkej miestnosti bolo viac hostí ako obyčajne. Medzi nimi viedol predok Petar. Vystatoval sa; nevedel, kde sa podieť od pýchy, že sa vyšvihol. Pán Andrija žiarlil tuho naňho. Veď hostia prišli vlastne kvôli nemu, Andrijovi, dozvedieť sa, aké noviny donáša z Ohňovej zeme. Prišli naschvál včaššie, i pán Dolčić zavítal, hoc sporák už bol v poriadku. A tu len čo ho privítali, i to náhlive, obstali — Petra. Počúvajú jeho veľké príhody, akoby sa bol vrátil z Kalifornie.

Pánom Dolčićovi, Vodopijovi a i Dargašovi padlo do oka, že sa naveľa ukázala i dievčina z Európy. Koľko sa naobzerali za ňou dosiaľ, a vždy márne. Dnes prvý raz prišla medzi nich. Predstavila ju sama gazdiná. Žmurkli jeden na druhého, čo znamenalo, akoby boli povedali: ,Prišiel Andrija. Keď je on tu, ukázalo sa i jeho budúce rebierko!‘ pozerali na ňu; páčiť sa im páčila, ale sa jej nepriblížil ani jeden. Na čo sa mať okolo nej, keď je už nie slobodná? Koho by ctilo tisnúť sa do zahájeného?

Otvorili oči, keď vstúpil Nikola a s ním pán Katović. Bohatý veľkokupec na návšteve u nočného strážcu! Veď dosiaľ nechodil k nikomu; iba čo v nedeľu prejde k priateľovi, pánu Mešetarovi.

„Keď sme spolu, všetko naši, tešilo by nás, keby ste išli s nami,“ navrhol Nikola.

„Nebolo by od veci,“ zastarel sa i pán Dolčić. „Tiež som prišiel z priateľstva vypiť pohár vína s priateľmi.“

Pán Katović sa poobzeral po prítomných. Samé usmievavé, priateľské tváre; akási sviatočná úprimnosť. Potiahla ho chuť posedieť si po toľkých časiech zasa medzi svojeťou.

„Veru vďačne, len aby vám nebol na obtiaž. Medzi bratmi chutí najlepšie.“

Pani Tereza dívala sa naň ako na zjav z iného, lepšieho sveta. Keď počula jeho slová, strhla sa zháňať riad. Spravila mu miesto na hlave stola, kde obyčajne sedáva Nikola.

„Krv nie je voda,“ riekol, keď si sadal medzi nich. „Necítil som to nikdy tak živo ako teraz, keď mám prečo byť pyšný na svoj pôvod…“

„Hej, človek sa ťahá k svojim,“ uznáva pán Dolčić. „Najradšej by jednostaj s nimi, keby mohol.“

Pozreli v dive jeden na druhého, čo to hovorí. Nevidelo ho ich oko ešte nikdy na zhromaždení alebo na zábave s krajanmi. Žmurkli na seba, akoby chceli povedať: „Kde by nie, keď tak mriete za nimi.“

„Najradšej poslúžim krajanom, keď ma zavolajú na krštenie alebo na svadbu zvážať hostí. Či nie, perla?“ ozval sa Dargaš. Tľapol Petra tuho na koleno, že podskočil.

Žmurkli zas na seba. Kde by nie? U koho sa vodí Vidovi ako u našich? Nejednajú sa, platia na mieste; usadia ho za stôl medzi hostí; nachovajú ho a napoja, že okolo polnoci musí začať verše strúhať.

„A mne nie je nikde tak ako pri našej gazdinej,“ priznal sa Petar.

„Najmä, keď by bolo ísť do špitála,“ dodal pán Andrija.

Vybúšil smiech okolo stola. Petrovi zišla na um nemocnica. Ostatní sa pučili, koľko strachu vystál pre ňu. Pán Andrija hľadel vytrvale do taniera; srdce mu rástlo, ako zaťal Petra. Bol spozoroval, že sa začal mať priveľmi akosi okolo Jelky a ona mu tiež nevyhýba.

„V chorobe sa preukáže priateľstvo,“ potvrdil Petar veľmi pokojne. „Statočný krajan nevyženie krajana z domu, keď ho navštívi choroba.“

Bol by mu vysvetlil, aká bola jeho choroba, nebyť jej a hosťa. Také veci nemohol spomínať pred nimi, ktoré sa pýtali.

„Veru svojeť priťahuje,“ dosvedčil pán Katović. „V cudzom svete nám je ako kúsok domu: zahrejeme sa v ňom, v teplom kútiku. Dnes mi je ako sviatok. Tu sú i naši, ktorí prišli z Ohňovej zeme.“

„Len či sa im dobre vodilo!“ zvolal pán Dolčić. „Našlo sa zlata naozaj?“ obrátil sa k pánu Andrijovi. Ledva čakal, aby počul niečo o podieloch.

„Dosť ho je, len ho mať v truhle!“ istí on.

„I my máme podiel!“ pochválil sa pán Dolčić. „I my by sme ho chceli dostať štipku. Kedy vyjdú účastiny?“ Nik neodpovedal. „Pán Kuzma by mal vedieť!“ vyzval pána Vodopiju.

„V Ohňovej zemi som nebol, ani som sa ešte nezhováral s nikým,“ ohradil sa pán Vodopija. „Poniektorí hľadali inžiniera. Neviem, či ho našli.“

„Nič nepočuť!“ oznámil Dargaš. „Zberá sa vraj dneska nazad s poštovým.“

„Čo sa náhli toľme? Vari nejde byť nič zo všetkého?“ vybúšilo z pána Dolčića. Sám sa zľakol, čo povedal. Obzeral sa na ostatných, či ho neokríknu. Všetko čuší.

„Či bude dačo, alebo nebude, ostane nám chlúba, že náš človek natrafil na zlato, ale ho nezneužil na čachry. Zeme dal oceniť znalcom, či môže pýtať na ne peniaze od účastinárov alebo nie. Či nám to neslúži ku cti?“

Pán Katović popozeral naokolo, čo povedia krajania.

„Ako by nebola chlúba!“ zvolal Petar. „Mohol zbohatnúť odrazu, keby bol chcel. Ale on nie: hľadal najprv, či má pravdu alebo nie.“

„Dobre ste povedali!“ pochválil ho pán Katović. „Hľadal nie peniaze, ale ich zmysel. Neulakomil sa na nespravodlivý zárobok.“

Pán Dolčić sa zahniezdil na stoličke. Také reči v ústach obchodníka! Pozrel naň pozorne, či sú to nie žarty. Nespravodlivý zárobok! Akoby zárobok mohol byť nespravodlivý!

„Tak prídeme o naše peniaze!“ sprotivil sa veľmi rozhodne. „Nech vypustia účastiny, mohli sme mať peniaze od účastinárov, i zarobiť.“

„Práve to nás hatilo dosiaľ pri zlate, že vypúšťali účastiny, kde nemali,“ vysvetlil mu pán Simon.

„Načo sú nám podiely, keď nedostaneme za ne účastín?“ A pán Dolčić pozerá z jedného na druhého, akú majú mienku.

„Vzal som si ich dva,“ riekol Nikola. „I zaplatil za ne, hoc som zaraz vedel, že je na neistô. Ak vyjde dačo, vyjde: ak nie, nuž keď sme nezarobili; ani sme neutratili mnoho.“

„V tých veciach je tak: jedni kliesnia cestu, ale z nej sa vrátia chudobní. Kolumbus vynašiel Ameriku, ale nezbohatol z nej. Ukázal cestu iným, ktorí žali, čo on sial. On má slávu naveky, iní osoh dočasu. Tak i pán Mešetar má slávu a podielnici s ním, lebo mu pomáhali kliesniť novú, dobrú cestu. To im nik neodškriepi.“ Pán Vodopija pozeral veľmi pokojne naokolo po tom osvedčení. Pán Dolčić skrúcal tanier sem a tam. Zamračil sa.

„Moje dva som oželel,“ ohlásil sa Vid Dargaš. „Ak nedostanem nič, nemám si prečo ťažkať. Nik ma netisol kúpiť. Ale si mám zaveľa, že som ukázal dôveru pánu Fortunatovi, lebo je dobrý človek.“

,Ľahko sa tebe pechoriť, máš ich dva, ale ja dvadsať!‘ vadí sa s ním — ale iba v sebe — pán Dolčić. ,Toľké peniaze vysoliť jedným vrhom‘. Chytilo ho mocne za srdce, musel zaškúliť na pána Vodopiju. Očima by ho preklal! Sedel prefíkaný kalafaktor^[10] nedbale, oberal krídelko smaženého kurčaťa, dotkol sa tu i tu úst čistým obrúskom, ale opatrne, aby nepochlpil fúziky. Počúva, čo hovoria, najmä keď otvorí ústa gazda, pán Katović. ,Ľahko vám, magnáši! Peniaze sa vám kotia…‘

Prišlo ovocie a fánky. Vypriadli skadiaľsi dlhú fľašu s talianskym. „Moscato spumante“.^[11] Hádže iskry ako šampaň, ale je sladšie. Gazdiná ju vytiahla na slávu hosťa a dobrodinca. Dvere od ulice sa otvorili s hurtom. Vstúpil do miestnosti nový hosť. Má sivé šaty; nevedieť, či boli také zanova a či vyplaveli, alebo sa zaprášili. Na čižmách vidno hrubú vrstvu prachu. Ktovie odkedy sa ukladá na ne. Čierne fúzy a vlasy tiež akoby prachom posypané.

„Ach, Jozo, ľaľa!“ Skočil pán Dolčić, hodil obrúsok k tanieru; šiel chytro proti nemu. „Čo si nepísal, že ideš,“ vytýka mu.

„Načo kaziť papier, keď som mal prísť beztoho? I čas zabíjať písačkami?“

„Človeče, skadiaľ ťa vietor doniesol?“ vykríkol Dargaš.

„Vidíš skadiaľ; netreba sa spytovať.“ Ukázal na seba hrdo. „Rovnou cestou z kampa. V dome mi povedali, že je Frane tu; nuž som prišiel, hoc takto.“

Urobili mu miesto. Musel prisadnúť. Zvítal sa so všetkými, krátko a odmerane. Načo márniť čas na poklony? Keď ho predstavili Jelke, strhol sa trochu. Zmárnil hodný kus drahého času, pozerajúc na ňu. Oči sa nechceli odtrhnúť od nej; ale sa zachmúril, že jej prišiel na oči takýto.

„Len na chvíľku,“ vyhováral sa. „Ľutujem, príjemná spoločnosť, ale som z cesty. Statok som pustil do dvora u suseda.“

„Koľko koní?“ žmurkol naň Dargaš.

„Dva pod ťarchu, jeden pod sedlo.“

„A naložené, už vieme. Karrety prídu o dva, tri dni,“ podkúšal ho pán Vodopija. „Moc kožiek?“

„Horký!“ hodil rukou mrzute. „Pomaly sa zbierajú. Divinu vystrieľali. Amerika je už nie Amerika.“

Všetci sa majú okolo neho starostlive akosi, ale i veselo. Vypytujú sa, kde chodil. Šiel do kampa, len čo sa jar otvorila. Strihal ako ktorýkoľvek robotník. Po robotách začal skupovať kožky.

,Aký usilovný ľud!‘ jasá v sebe pán Simon. ,Chytá sa práce i podujatí, všetko aby sa mohol vrátiť čím skôr k prahu svojho domu. Myseľ na vlasť nesie sebou všade; ona ho zas prenáša cez všetky ťažkosti. Hľa, ako sa raduje, keď sa nájde medzi svojeťou! Vedia už hľadať peniaze, oj, vynájdu im zmysel, vynájdu…‘

Pán Simon plával v ďalekých, šťastných vidiekoch. Pozeral na svojich, načúval ich rečiam a tlkotu sŕdc. Oko sa mu vyjasnilo, zažali sa v ňom ohne. Víno sa perlilo v širokých pohároch. Vstal a podvihol pohár.

„Bratia a sestry! Na svornosť a lásku medzi svojeťou! Nezabudnime, že sme deti jednej matky, list z našej hory. Nosme ju v srdci. Pracujme na jej sile a moci, aby bola čím by nám byť chcela. Hore sa do práce, aby naše more bolo ozaj naše. Nech zasa nosí naše koráby. Držme dovedna. Hľadajme postať sebe a deťom doma, nehľadajme stratené po cudzom svete. Vráťme sa k remeslu otcov, odvážnych námorníkov a podujímavých kupcov. Nemarme bohom zverené vlohy v prácach, ktoré sú nie naše. Naučili sme sa hľadať peniaze, odteraz sa učme hľadať im zmysel. Lebo sú veľká moc. Čím ich máme viac, pravda je, že tým viac moci máme v rukách, ale ich moc sa zjaví len tak, keď ich zložíme dovedna k zveľadku obce.

Nehľadajme v peniazoch márnu chválu, rozkoš a pôžitok, prepych a nádheru. Držme sa tuho zdravých, starých mravov. Nedržme ich u seba na vyciciavanie bratov veľkým úrokom; podložme ich na podujatia, aby sa pracovitým otvorila práca a podala výživa. Tak môže skvitnúť naša Mati, vlasť; tak bude môcť dať nám všetkým dobrú, prirodzenú postať k statočnej, užitočnej práci.

Sestry! Pomáhajte verne mužom a bratom! Vaša milota a krása je ozdoba rodu, ale i jeho bohatstvo. Nemrhajte veľký dar, nerozhadzujte ho po cestách na prázdnu márnosť. Krásu a svoju moc dajte do služby myšlienke. Matky, učte deti od malička hľadať zmysel peňazí. Ženy, majte mužov; devy svojich ctiteľov, nech začnú čistiť naše rady od hnusného sebectva. Uveďte nám do domu a do obce pravú Lásku a Svornosť.“

„Bratia a sestry, hore sa! Jeden za všetkých — všetci za jedného!“

Štrngali si nad stolom, z pohárov sa črpkalo. Zmysel peňazí zaboril sa im zasa do pamäti. ,Veru zmysel,‘ húta pán Andrija. ,Mne budú mať zmysel, keď pováľam rohy Pavčevićovcom. Povediem zas predok v Zorovci.‘ Zišlo mu na um, ako ho preháňa dievka, zmysel zabŕdol kdesi do neschodných skerkov.

„To je slovo!“ oduševnil sa Petar. Od uveličenia vsotil celý pohár perlivého spumante do hrdla. „Nie to úžera zdierať do deviatej kože neboráka v núdzi. Kto ma zratoval, keď som musel ubziknúť do kampa? Či povážili zmysel peňazí? Ale i ja podfutrujem vestu funtíkmi. Ukážem im, že som ešte tu; tiež im poviem, že mi capy neorú a kozy nebránia.“

„Zmysel peňazí,“ rozvažuje pán Dolčić. „Pekný zmysel, keď ich opáliš celú kopu odrazu. Vari podložiť svoje peniaze na akési koráby? Podložil som ich na podiely, a čo mám z nich? Z koláča dieru, z pečienky papier.“

„Zasa len zmysel, môj pán Simon,“ prevára v sebe jeho myšlienky Nikola. „Kde sme od neho? Verubože prijmú ho chtive hádam iba trhani ako ja. Kto je ako kostolná myš, vedel by prísť peniazom na zmysel, ale ako obrastá blahobytom, tak prihadzuje zmysel zemou, nech pod ňou odpočíva v pokoji.“

„Pekne si žijú, bohuprisám,“ obzerá sa naokolo pán Kolčić. „Dobré obedy, čisté obrusy, mäkká posteľ, spumante a pekné reči. Choď, hľadaj zmysel peňazí po kampe! Naučí ťa, od koreňa, čo znamenajú. Čidali, hotový obed, len sadnúť. Keď zvonia poludnie, naučí ťa jesť, ako sa trafí, neraz i nejesť. Pôjdeš spať, kde ťa noc nájde, najskôr pod čierny kriak alebo najviac ak pod kalafat.“

„Rozjaril sa starý, rozjaril,“ potešil sa pán Vodopija. „Zišlo by sa mu častejšie vytrhnúť sa z tej hrdlovačky.“ Obrátil sa k Petrovi, ktorý sedel proti nemu.

„Dokedy ostanete v meste, majster?“

Petar vypučil prsia. Podskočil mu význam, odkedy sa holí a začína sa držať vážne. „Do nákladného parníka, ak nie i ďalej. Neviem, ako sa ukážu roboty.“

„Akú máte robotu?“

„Na tento čas halaškujem. Na Rie Colorade veľké roboty mi stoja.“

„Pozhovárame sa iným razom,“ sľúbil mu pán Vodopija.

,Dievča ako mandľový kvet,‘ myslel si Petar. Jelka nosila na stôl a obsluhovala. Prichytil ju dakoľko ráz, ako pozerala naň ukradomky. ,Nech ma čerti vezmú, ak nepozerá na mňa!‘ Udrela mu krv do hlavy; vytrúsil i druhý pohár spumante. ,Už je raz tak, buchla sa do mňa, buchla…‘

Pán Simon videl samé oduševnenie, žiar v očiach a úsmevy v tvári. „Myšlienka si kliesni cestu; prerobí si ju, prerobí.“ V duši sa mu rozlieva teplota. „Kvapka padá za kvapkou, urobí v žule jamu. Skvelý motýľ musí prehrýzť tvrdú kožu škaredej larvy, ak chce zahrať menistými farbami na slnci.“

Ženy v kuchynských dverách, stará ani mladá nespustili oka z rečníka. Počúvali ho zbožne o veciach, o ktorých neslýchali dodnes. Vštepovali si do srdca náuky; zatúžili za krajom, kde zavládne večný zákon dobroty a lásky. Mladá pozerala naň s okúňavou úctou; staršia zložila ruky a ústa akoby šepkali tichú modlitbu.

Keď sa spoločnosť rozchodila, prišiel sa pán Simon odobrať od nich. Jelka mu pozrela s obdivom do tváre, hľadala v nej stopy jeho náuk. Gazdiná schytila mu ruku do svojej vyrobenej, tvrdej. Strhol sa, keď pocítil, že ju priložila k ústam.

Keď ju vyslobodil z jej rúk, zahanbený, že si ju dal vybozkávať, ruka bola skropená slzami.