ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Simon pocítil, že nastal čas konať. Nieto čo čakať a odkladať. Prichodí robiť poriadok: zle zakeroval, treba vyjsť na dobrú cestu.

Obchod sa šutruje na zlé základy; dávno poukazoval na to pán Ipolito. Základy sú prázdne, podomieľa sa zem pod nimi. Stoja na sypkom piesku, ktorý sa rozsýpa. Ako by obstáli na dlhoch nedbanlivých dlžníkov, od ktorých sa nedajú zohnať? Či je to nie piesok? Trasovisko je dlh po knihách a úpisoch; na ňom sa ťažká stavba kníše.

Kým plecia vládali, držal, podopieral. Ale ustali, nevládzu podopierať…

Držal sa tuho zmyslu peňazí v svojej práci. Nenaháňal slabých, nepritískal ich k stene. Mnohých i oratoval hádam, iných postavil na nohy. Bol rád, že im pomohol. Ale ukazuje sa, úskoční, keď pochopili jeho zásady, zneužívali ich. Hľa, čo dával Kesicovi a hádam iným, neostalo im, ani ich vdovám a sirotám, ale padlo do pažeráka nenásytných pažravcov. Úžera tučnela na jeho obetiach, čapovala mu krv zo žíl. Zverený tovar šiel bez poriadku do vrecka nesvedomitých a len podráždil väčšmi ich pažravosť a nepomohol nikomu.

Bolo mu smutne. Dogazdoval. Dobré úmysly vyšli nazmar. Pekné, vznešené zásady nemohli si nájsť miesta v živote, ani pôdy, aby skvitli a obrodili. Musí ich sám odvolať a vyhlásiť o nich, že sú nie súce. Viedli nie k zdaru a šťastiu, ale k zhube jeho a iných.

Ťažko mu bolo ukázať svetu, že neobstojí v živote, čo si napredkladal pekného a veľkého. Prihol šiju, naložil na ňu ťarchu svojho omylu. Umienil si predať, čo má. Aspoň sa sprostí zodpovednosti pred veriteľmi, ktorí mu zverili tovar. Radšej dnes ako zajtra; kým nebude neskoro.

Keď dozrelo rozhodnutie, hneď mu odľahlo. Dávno sa necítil tak voľne. Vôňa boroviny a mora pod tuhým slncom navštívila ho zasa. Prechádzal sa po dvoroch, keď pod stĺporadím ho chladilo.

Obchod prepustí ako je, v celosti. Nech nezmizne bez stopy ako bublina na mláke. Bude pôsobiť naďalej, hoc už nie v jeho zásadách. Nedajú sa previesť, nedajú v celosti. Ktovie, či sa neosvedčia aspoň čiastočne v rukách zručnejších, usilovnejších obchodníkov. Odpredať po kúskoch a na čiastky je hotová smrť i obchodu i jeho hrdosti, hoc by hádam utŕžil viacej.

Šťastie, že bude môcť vyhovieť zaviazanostiam: pre jeho chyby nikto nepadne do škody. Hádam i jemu zvýši čosi. Čas bol výhodný; badať všade, že je peňazí mnoho. Vlna a mäso bolo v cene; utŕžili sa veľké peniaze toho roku. Banky majú zbytok peňazí, dávajú vďačne, ešte ich i núkajú.

Popoludní sa teda zobral na svoju púť.

Dávno predvídal, že ju musí nastúpiť, bál sa jej, ale teraz, keď ide stúpiť na ňu, nie je zronený, ako sa bol obával. Má pred sebou vec, ktorú pokonať čím skôr je i výhoda i dobrý skutok.

Vošiel do veľkého obchodného domu na rohu ulice Manuel Rodriguez a Temuco, tam bol veľký nápis „a la cindad de Londres, Paris y Talca“.

Pán Dolčić posluhoval ako obyčajne; hosťa prijal veľmi zdvorile, trošičku akoby ponížene. Nedal mu čakať ani chvíľočku, viedol ho zaraz do jedálne. V sklepe sa obriadil čím prvej, ale zasa nie oprekot. Naostatok sťa kedy mu zvedieť, čo zavialo k nim nafúkaného pána Katovića. Možno šípi, možno nešípi. Kto by vyzvedel, čo sa robí v duši pána Dolčića, obozretne pozamykanej?

Pán Simon sedel iba chvíľočku, keď sa otvorili dvere, protivné predošlým. Vedú niekde do vnútorných izieb, hádam i na dvor. Vstúpil pán Kolčić; s ním sa vhrnula tuhá vôňa vodičiek. Hlava sa mu ligoce, na nej sa belie chodník od ľavého obočia po hviezdu. Pán Kolčić bol vysoký, driečny chlap, čosi chudorľavý. Bradu holil, fúzom dal smelý švih dohora.

Bol mladý, ale keď pozrel chladným skúmavým okom na hosťa, i neskúsený a dôverčivý pán Simon sa sklátil. Videl pred sebou človeka starého na skúsenosť a obozretnosť. Ústa sa trochu usmiali, ale oči pozerali vážne, skôr neúprosne.

„Onehdy som mal šťastie s vami u vdovy Kesicovej,“ začal sa uvádzať. „Úfal som, že vás zastihnem doma a teší ma, že som sa nesklamal. Bál som sa, že ste hádam išli zasa do kampa.“

Dal fúzom dobrý smer, hodne dohora. „Sprotivilo sa mi v kampe. Obchody viaznu.“

„A vlani bol chýr, že ste urobili dobré obchody.“

„Urobilo sa čosi, ale nikdy, ako hovorili. Toľko, že nemusíš ísť do truhly brať na vyžitie. Toľko, máločo viac.“ Vypučil prsia; nemohol ani hlave zakázať hodiť sa hrdo nazad. Nuž celá jeho osoba opiera sa o solídny kapitál. Chladné oko sa vpilo do pána Simona. „Čo povieš na to, človiečik?“

Pán Simon nepovedal nič na to. Dakedy bol priehľadný ani krištáľ, ale dakedy sa zamútil sťa jarný potok. Dnes si tiež nechcel dať pozrieť dnuka; hádam sa pásol na zvedavosti, ktorá ho prezerá. Pozeral naokolo veľmi pokojne.

Ale vstúpil pán Dolčić do jedálne s úradnou tvárou. Máva ju, keď obsluhuje ľudí. Tvár vysmiata, samá zdvorilosť a úslužnosť. Drží sa pravidla: „Kupovača obslúž, daj mu čo pýta. Dodaj vľúdnosti a úslužnosti čím najviac. Dostaneš ho, a za takú vec, ktorá ťa nič nestojí.“ Tak sa mu úsmev prilepil. S ním rozdáva srdečnosť, uznanlivosť, v nehodách i veľkú ľútosť a účasť.

„Veľmi zriedkavý hosť, pán Katović, v tomto príbytku,“ začal hneď rozhovor. „Ak sa nemýlim, bude prvý raz, čo máme toto šťastie. Prepáčte, že vás prijímame len tak, mládenecky, nevýhodne.“ Zasmial sa, oči pozerali ešte s väčšou účasťou na hosťa.

„Nieto čo odpúšťať. U vás je pekne. Videli by ste u mňa!“

„Nuž ako môžeme.“ Pozerá naň s účasťou, akosi naliehave. Vidno, leží mu veľmi na srdci objasniť túto vec zo všetkých strán. „Nemáte kedy myslieť pri závažných obchodoch na pobočné veci. My zas pri našej nepatrnosti zaobchodíme sa, ako môžeme. Ťažko dostať ženskú obsluhu, najmä neženatým. Len si ju doveďte! Nahľadíte sa, čo nenavymýšľajú o vás.“

„Klebetné hniezdo!“ doplnil pán Kolčić a zahniezdil sa. „Ale nehľaď na klebety, choď rovno. Neboj sa nikoho.“ Podvihol sa a dorovna, keď vyslovil pravdu, ktorú je ľahšie hlásať, ako vyplniť.

„Mohli by sme vari poslúžiť niečím?“ začal pán Dolčić. Drží sa radšej skutočného života a myslí, že prázdnych rečí bolo dosť; čas pomýšľať na to, z čoho žijeme.

Pán Simon sa usmial, že mu napomenuli ,odhajduchuj, čo máš, a choď o dom ďalej‘.

„Veľmi som rád, že môžem o veci, ktorú mám pred sebou, hovoriť obom pánom spoločníkom. Umienil som si utiahnuť sa od práce. Prišiel som vám ponúknuť, či by ste ju neprevzali.“ Pán Dolčić sa veľmi zľakol takej noviny. Pozerá naňho s ustrnutím ako na veľmi zriedkavý úkaz. „Ale naozaj? Ach, ako ľutujeme!“ Bol naozaj rozcítený. „Taký priateľský dom! A ku každému.“

„Len ľutujeme,“ poklonil sa pán Simon, „že som nemohol mať šťastia poslúžiť nikdy práve vášmu domu, hoc som si veľmi žiadal.“

„Nebolo skutočne príležitosti,“ vyhovára sa pán Dolčić. Bol by šiel neviem ku komu, len nie k nemu utŕžiť. Pán Katović bol horenos. Nemal ho rád.

„Záujmy rozkazujú, záujmy,“ označil pán Kolčić vec, ako stojí. „A kto ich neslúcha?“

„Snažil som sa byť každému na pomoci,“ vysvetľoval pán Simon. „Najmä našim ľuďom.“

Pán Kolčić pozrel naň zboku. ,Chudáčisko, aké má pletky v hlave! Či je to obchodník? V obchode hľaď na seba a záujmy. To ti je začiatok a koniec. Každý sebe priateľ a dobrodinec.‘ Tieto úvahy, pravda, nechal pre seba. Nezjednali ho naostatok rozdávať rady a naučenia darmo. ,Maj rozum a drž ho pre seba,‘ pomyslel si.

Pán Simon videl, že odpovede vlastne nedostal ešte, iba poklony a prázdne poznámky.

„Osožiť iným, najmä našim ľuďom, bola moja snaha,“ začal znovu. „Jej by chcel dať výraz i pri tomto kroku, ktorým končím obchodnícku dráhu. Prišiel som teda najprv k vám, ako k našim ľuďom, ponúknuť vám môj obchod. Tešilo by ma, keby vás videl pokračovať v diele, ktoré som viedol až do dneska.“

Spoločníci sa zamysleli. Akoby ich bolo zarmútilo, že sa im dostalo dedičstvo ľudí, ktorí odstupujú. V obchodníckom zmysle to znamená smrť. Kde je smrť, musí byť i smútok. Nesvedčilo by sa prezradiť pachtivosť za dedičstvom práve pred ním, ktorý umiera.

„Povďační sme za toľké priateľstvo,“ ozval sa naostatok pán Dolčić. „Budeme ho vedieť oceniť a odslúžiť sa.“

„Ale neviem,“ ozval sa pán Kolčić, „či budeme dostatoční do toho podujatia.“

„Súci by ste boli,“ istí pán Simon. „Podujatie by vám zodpovedalo. Každý ide za pokrokom a rozšírením poľa, ktoré obrába.“

„My sme chudobní,“ nadhodil pán Kolčić. Vypučil prsia, fúzy narovnal dohora. Narážka na chudobu bola mu povinnosť, nezanedbal ju splniť. Rad je na hosťovi urobiť svoju a podvrátiť tú istú narážku. Preto najviac i dodal: „Na také podujatie treba i kapitál.“

„Ach, čo po kapitáli!“ hodil pán Simon rukou. „Vy ho máte.“

„Mali sme straty,“ oznámil pán Kolčić. „Kúpili sme podiely na Caňadón Arriagadov. Myslím, neuvidíme nikdy peče. Peniaze, hodené do vody.“

Opovržlive pozrel na pána Dolčića, ktorý sklonil tvár a zbieral akési vlákenká po rukáve. Čo sa vrátil z kampa, vo dne v noci ho hryzie pre podiely.

„I ja ich mám dakoľko,“ pohol pán Simon plecom. „Nerátal som na ne, ani nerátam. Keď nevyšli účastiny, podiely samy v sebe moc nestoja.“ Pán Dolčić pri týchto slovách stŕpal; pán Kolčić zazrel naň: či vidí, čo vyparatil? „Nuž ako povedám, ak budete chcieť a ak vám zodpovedá, máte môj návrh,“ dodal pán Simon a zahniezdil sa na sedisku, akože už nemá čo povedať. Ísť ďalej, znamenalo by, že sa im chce prosiť alebo natískať.

Pohli sa potom už i oni. Nehodno ho odstrašiť. „Koľko by bolo treba kapitálu? Hoc len naokolo,“ vyzvedá sa pán Kolčić.

„Veľmi málo.“ Pán Simon ostal sedieť, že sa jednačka predsa len pohne, hoc i ťažkopádne. „Čosi zaviazanosti po bankách a čosi za hranicou, najmä v Európe. Ale to sú závislosti veľmi pohodlné; nestúpajú na päty. Keď vyprší termín i pozhoveli by, keby sme pýtali pozhovieť. Privátnym osobám nie som dlžen. Môj obchod by mohol prevziať skoro i kto nemá kapitálu, ak je spoľahlivá osoba. Čo by prišlo platiť mne, ja by počkal; peňazí nepotrebujem na tento čas.“

„A načo ho púšťate?“ oslovil ho pán Kolčić. Hosťa popchlo trochu. Bolo mu, akoby bol počul výčitku. Ale sa prevládal.

„Z osobných príčin, ktoré necháme stranou,“ zavrátil ho trochu a pohodil hrdo hlavou.

Pán Dolčić stŕpol; stískal sa do hŕbky, čo robí spoločník. Strieľa capy, natíska sa cudziemu človeku za kazára. Jedným okom žmurkol naňho, držať jazyk za zubami. Potom sa vystrel, pozeral hosťovi veľmi srdečne do tváre, keď zachytil jeho pozor a pobádal v ňom trochu nechuti, žmurkol druhým okom i jemu. To znamenalo: ,Neber si k srdcu, ale jedným uchom dnu, druhým von. Boh ho trpí, trpme ho i my.‘ Že by museli mať času rozvážiť si, či sa podobrať alebo nie, navrhol pán Kolčić. Pán Simon pristal vďačne, len aby nepreťahovali veľmi. Keď sa už poberal, doložil: „Zajtra do druhej odpoludnia by počkal. Po druhej mám slobodné ruky. Ak si chcete obzrieť niečo, ako sklady a inventár, nech sa páči, máte slobodný prístup.“

„Obzreli by sme si, ak by sme sa rozhodli,“ uvedomil ho pán Dolčić. Vstal a podáva klobúk pánu Simonovi. „Prezerať pred rozhodnutím nebolo by hádam na mieste.“

Na spiatočnej ceste pán Simon rozvažoval, či urobil dobre a či pochybil. Spoločníci sa mu nepáčili. Pán Kolčić bol bezohľadný, jeho surovosť ho odbíjala. Srdečnosť pána Dolčića sa mu protivila, lebo sa neprihovárala k srdcu.

Keď obaja spoločníci ostali sami, mlčali hodnú chvíľu a až keď pán Simon zašiel za uhol ulice, zatvorili sa do jedálne a začali sa diviť. Pán Dolčić česal spoločníka, že strieľa capy; je neokrôchaný a zádrapčivý, jazyk má ako driapačka. Pán Kolčić ho zaťal, že nevie nič, iba márniť; robiť mrcha špekulácie a škodu. Čo vysolil za podiely, nemôže mu prijať do spoločných účtov.

Pán Dolčić zamĺkol, akoby bol prežrel jazyk. Táto hrozba visí nad ním toľké časy; nevedieť či sa i nevyplní. Ak mu príde škodovať? Dvadsaťtisíc pečí hodilo by ho o zem. Nie, nevie, aký je trpký chlieb spoločníka! Čo urobíš, všetko vypáli zle. Zle je, že kúpil; nekúpiť, bolo by ešte horšie, ak by boli podiely podskočili v cene.

Ale hnev sa pomaly stíšil, prestala i zvada, ktorá sa odbavovala pošepky. Dom nemá múrov, iba tenké doštičky a obliečku zo zinku; neslobodno kričať ako na ulici, lebo by ich počuli. Keď sa udobrili, pozreli jeden na druhého. Pánu Kolčićovi sa nadula tvár ako mechúr, potom vybúšilo z úst povetrie, spolu so smiechom.

„Dotiahol. Vypriaha. Pýchy moc, dúšku málo…“

„Vystieral sa veľmi, perina nestačila, nohy trčia holé. Nech sa nesponáhľa, neostalo by čím pokryť ani zadok, s odpuštením pre neslušné slovo. Nerozum, pýcha, nedbajstvo! To je chýrny pán Katović.“ Odľahlo mu veľmi. Myšlienky idú bez okrás a príveskov. Dobre padne kydnúť na iného, keď musí prežierať deň po deň, čo jemu nakydajú. Zavadzal im oddávna: zaberal miesto, ktoré by im pristalo. Preň ich i odtískali nazad, lebo sa netisli dopredku, hľadiac iba svoje. Ale sa ide vysvietiť, kto pôjde od týchto čias do kúta a kto napredok…

Pán Kolčić pretrhol jeho výlevy radosti; z nich sa nenajedia. Vrátil sa k samej veci; myslí, že treba prikryť. Hľaď svoje; keď podbehol, nedať mu utiecť. Prišiel v dobrý čas, dobrý čas.

„Nemohol v lepší, nemohol!“ potvrdil i pán Dolčić, podskakujúc od radosti. Vyplnil sa dávny sen, ktorý mu nedal pokoja od samého počiatku: viesť predok medzi krajanmi. Netisol sa nasilu, kde ho ťahalo srdce, ale pracoval vytrvale na tom a hľa, prišli sami od seba, kde cieľali. Sám prišiel ponúknuť im prvé miesto; uznal, že sú súcejší obsedieť na ňom ako on.

„Keby nie podiely, čerti ich vzali, i kto ich vymyslel!“ zaťal ho zasa spoločník.

Prestal podskakovať, akoby ho bol podťal. Spoločník mu vysvetlil, že i tak boli by sa museli odhodlať na niečo. V tomto dome nemôžu sa temer pohnúť; nebolo by v ňom pokroku ani zveľadku.

„Veď to, nieto sa kde podieť!“ prisvedčil chytro Dolčić.

A mali pri tej veci pravdu; obchod sa rozrástol priveľmi, skvitol a obrodil. Nedali znať nikomu, ako sa vzmáhajú. Peniaze skrývali, požičiavali potajomky, najmä ľuďom, ktorých stisla núdza; od nich ľahko zhrabnúť mastné úroky. Ale keď začne byť peňazí primoc, vzrastajú i starosti, kde im nájsť výnosné miesto. Pán Vodopija im sprvoti pomáhal opatriť najlepšie miesta, ale potom sa odhodil od nich. Iste sa zapieral na ich mozoľoch, narástol mu hrebeň.

Tu je čas vstrčiť zvyšné peniaze do dobrého obchodu. Vynášali by viac ako na banke a boli by istejšie: lebo pri peniazoch never ani banke. Ak ostanú tu i naďalej, obchod im ochorie od napuchnutosti. Nebohý pán Martin mal ho tiež, ale iba zvonku bol ako ozajstný obchod, kým zdnuka bol prázdny: jadro vyjedla pandrava. U nich pravý opak: jadro sa nalialo priveľmi, nemá sa do čoho pratať. Bol ako slivka, ktorá je zdravá, kým nezačne zrieť. Ale prídu požehnané dažde pri zrení, naberie sa priveľmi šťavy, až sa nemá kde dievať. A tu tenká kožka praskne od tuhého vzrastu, puklinou sa začne šťava cediť. Osy sa dajú do nej, začnú cicať, kým sa slivka nevycedí a nezoschne na práchno.

Bolo by nežiaľ, keby ho mohli prestaviť alebo aspoň len pristaviť k nemu, čo treba. Ale nemajú pozemku pri dome. Odsúdený je ostať na dlhé roky, ako je „Londres, Paris y Talca“: nevystane z neho nič väčšieho, vždy len až do konca drobný odpredaj. Budú znášať doň, znášať, ale nebude kde dievať. Vyjdú na tie isté chodníky ako včely, keď je klát primalý a plný medu. Musia vysedávať a zaháľať práve, keď padne manna, lebo nemajú kde pratať.

A potom majú i niečo iného za lubom. Pán Kolčić by si už nedbal odpočinúť a oženiť sa. Kožky a vlnové ústrižky môže kupovať i v meste, ak chce. Ale i pán Dolčić by sa chcel oženiť. Kde sa podejú dva páry v troch izbách, z ktorých jedna musí ostať pod kuchyňu a druhá pod jedáleň?

Kúpiť obchod prvej triedy, zariadili by sa zaraz. Bývanie by našli inde, už či dovedna alebo každý osebe. Boli by ozajstní veľkokupci a veľmešťania, obchodovali by v centre a rodina by bývala na obvode mesta.

„Či mu ostane dačo?“ Pretrhol pán Kolčić tieto úvahy. Ktovie, čo ho nadišlo, zaoberať sa vecou, ktorá nedonáša peniaze.

Pán Dolčić sa zaradoval, že môže odbočiť na pole, kde hádam neprídu do reči podiely. Teší ho zaoberať sa i osobnými pletkami. Vystrel pravú ruku, rozšíril prsty, hýbal dlaň zboka na bok. Ten pohyb znamenáva: ,Tak-tak. Dva — menej dva, je — nič…‘

„Ale sú mu podlžní!“ Nakrivil hlavu, aká bude odpoveď.

„Má medzi svetom, má. Myslím, čo má, všetko je medzi svetom: na knihách, dačo na úpisoch. Mrcha robota, mrcha!“ Vzdychlo sa mu, akoby dvíhal bralo.

„Najviac naši!“ hádal pán Kolčić. „Obchodníci!“ Tiež ho mrzelo, kto má dve peče, stavia sa hneď medzi obchodníkov. Mať moci, rozprášil by tú zberbu!

„Hej! Kto by nevzal, keď mu dajú? Keď sa zadĺžili, odbehli mu. Keď majú hotové, idú kúpiť, kde sa im páči. I u nás berú podajedni. Ktorí mu ostali, tých mu nik nepredchytí. Samá žobrač! Ani by ho nezbehli a čo by ich metlou odháňal. Nuž naučení darmo jesť!“

Pán Kolčić vedel máločo o tých veciach. Vypytoval sa, ktorí sú najhorší. Začal spomínať mená, medzi inými i Kesicu. „Neplatil za živa, nebolo vraj čím; teraz choď, pohľadávaj!“

„Koľko bol dlžen?“

„Desať, možno i dvadsať, čo ja viem? Že vdova nemôže platiť, nechala obchod tak. Poradila si: každý sa rád vyslobodí, ak sa mu dajú!“ Odpľul si od hnusenia.

„Bude nám ich chcieť zavesiť na krk za peniaze,“ krútil pán Kolčić hlavou. „S domom vraj pôjdu i ťarchy i dlžníci. Kedy ich zinkasujeme? Načo dať svoje peniaze za ten nekľud? Mať straku na kole? Ďakujem za takú lásku.“

„Bolo by biedy zinkasovať, bolo.“ Pán Dolčić sa zamyslel, ako by bolo lepšie. Nech by ich vraj rátal spolovice, podobral by sa na nich, prevzal by ich. „Nie som pán Katović a jeho Vodopija!“ Udrel sa v prsia. „Vedel by im pomacať boky. I vdovu by vzal, ale iba ako na dôvažok. Keď nemôže zaplatiť, ale dobre varí, je čistá a robotná. Mohla by odrábať, čo je dlžna. Odrobila by a zišla by sa v dome: pozláťte jej ruky. Len ju nepustiť; pýtaj ju. Vedieť vystíhať, pustili by peria; i triasli by sa i chodili po tovar. Obchod by sa pohol, videl by si.“

Spoločníci sa radili, zhovárali bratsky, zabudli i na nešťastné podiely. Najväčšmi sa radili o dlžníkoch. Nenechali by ich za svet pánu Katovićovi. Dobre by im padlo chodiť po domoch, vystíhať svoje i nesvoje, preháňať nedbajov. Zíde sa mať vždy dakoho, na kom sa povoziť. Prišiel by rad i na pána Vodopiju zrezať mu rováš. Ako by ho vľúdne vysánkoval na ulicu pán Dolčić, veľmi hladko! Prečo nie? Či sú nie ľudia? Či budú päsť zatínať vo vrecku, keď môžu búšiť i do nosa dakomu? Čím viac bohatstva, tým je im tesnejšie. Keď je sily v pleciach, rozšír lakte, socaj a pritískaj o stenu každého, kto nemôže uskočiť.

Na druhý deň pán Simon vyzeral, či prídu. Bol skoro istý, že sa ustanovia, hoc by bol radšej, keby neprišli. Nevedel prečo, ale sa mu nepáčili.

A naozaj prišiel pán Kolčić. Stúpal, akoby meral kroky. Pozeral chladným okom po obchode na zamestnancov. Vrelo v ňom chovať toľkých darmožrútov! Keď prišiel k nemu pán Vodopija, nútil sa usmievať, i dal mu ruku.

„Čože urobiť s podielmi?“ Uprel naň oko, akoby ho mal prebodnúť.

„S akými, prosím vás?“ čudoval sa Vodopija a zobzeral ho, akoby nevedel, o akých hovorí.

„Z vášho kaňadóna so zlatom a drahým kamením.“

„Môjho? Nemám s ním dočinenia, nie je on môj!“

Pán Kolčić vypleštil naň oči. „Veď ste vraj mali sto podielov!“

„Vtedy! Ale som ich predal. Prichodili ma prosiť o ne, kým mi ich nerozobrali. Nemám ani jedného…“

Pozrel naň s výčitkou. „Omastili ste bradu — čo?“ Urobil mu neurčitý pohyb. „A my našich dvadsať máme. Čo urobiť s nimi?“

„Predať ich, ak nemáte vôľu ísť kopať sami. Účastinársky spolok sa nemôže utvoriť, ložiská nie sú natoľko výnosné.“

Pán Kolčić sa uškieral. Aký nehanblivec! Zavesil mi podiely na krk; teraz ich haní, že nestoja nič. „Tak ich kúpte!“

Váhal, škrabal sa za uchom. „Nuž dobre, z priateľstva. Keď je tak, dám vám pôvodnú cenu.“

„Tisíc za podiel?“

„Prosím, prosím, pôvodná bola dvestopäťdesiat.“

Pán Kolčić ostal, akoby ho bol ohlušil. Dávať mu štvrtinu za to, čo mu naškriepil za štvornásobnú sumu! Ale pán Vodopija nevidel v tom nič zlého. Taký je vraj obchod v baníctve. Čakal, čo povie pán Kolčić.

„Ešte počkáme,“ rozhodol sa.

Pán Vodopija pohol plecom, že nedbá. „Musíte vedieť, pán Kolčić, že podiely padajú. Dneska sú na pôvodnej ešte, ale nevedieť, či zostanú na nej.“ Dobre sa Kolčićovi nestalo dačo od jedu; najmä keď mu povedal ešte: „Vedeli by ste, čo dostanete. Päťtisíc pečí je pekný peniaz.“

Premeral ho od hlavy do päty. Ohradil by mu poctivosť, nebyť v cudzom dome. Premohol sa teda a spýtal sa: „Pán Simon doma?“

„V pisárni.“ Šiel pred ním sám, zaklopal a otvoril mu dvere.

„Aký lizoň!“ jedoval sa pán Kolčić, keď prechodil popri ňom a videl, ako sa mu poklonil. Vošiel najedovaný do pisárne a privrel za sebou dvere.

„Nuž my sa podoberáme,“ oznámil dorovna pánu Simonovi, „ak len podmienky nebudú veľmi ťažké. Koľko by ste zacenili všetko spolu?“

Petar Bubinović robil v izbičke pri pisárni, rozoznal hlas pána Kolčića a začal načúvať. Pán Simon udal väčšiu sumu. Petar by nedbal vedieť, za čo toľké peniaze.

„Prevzali by sme dlhy i vaše požiadavky?“ Ozval sa hlas pána Kolčića.

„Nuž áno, obchod tak ako je, pasíva i aktíva,“ vysvetľuje pán Simon. Petar zafučal. Na akú jednačku sa nadaril. Naťahoval uši, aby mu nič neušlo.

„Je mnoho požiadaviek?“ spýtal sa pán Kolčić.

Pán Simon mu udal sumu tiež dosť vysokú. „Ale z toho musíme pretrieť čosi. Čiastka sa nedá už zinkasovať.“

„To je rana, veľká rana,“ nahneval sa pán Kolčić, „nedostať nič za toľký tovar!“

„Akí sú, takých vám ich dáme a zarátame,“ pretrhol pán Katović jeho vyhúdanie. „O nich sa ľahko dojednať.“

„Čo by ste ich ukázali, ktorí sú tí vtáci. Azda vám nebude proti vôli, keď sa zberáme vziať i ich.“

Petar nepočul odpovede, iba počul buchnúť ťažký bachant o stôl. Nastala tichosť, iba čo zošuchotal papier, ako prevracali strany.

„Mrcha ľudia, oplani,“ jedoval sa pán Kolčić. „Od dajedného nedostanete centávy. Brali dlh na seba a vedeli, že nezaplatia.“

Že sa vraj nájdu i výnimky: poriadni a statoční, bolo počuť pána Katovića. Tak hneď táto, vďačne by zaplatila, keby mohla.

„Ach, Kesicova vdova!“ Pán Kolčić sa zaradoval, že ju nemusel pripomenúť, ale reč prišla na ňu ako náhodou. Ležala mu na srdci hádam väčšmi ako všetko ostatné. Mala toľké roky pekné hniezdo v meste, sedela si v teple. „Akože, i ona by platila, keby chcela.“

„Keby mohla,“ opravil ho pán Katović.

„Chcela, pán Katović, chcela.“ Hlas pána Kolčića doliehal k Petrovi veľmi jasne. „Neberte za hotový peniaz, čo hovoria. Kto povie, že má, keď mu pýtajú?“ Bolo počuť, ako si odpľul. „Neodhŕňala sa, keď jej dovážali tovar.“

Nastalo ticho, Petar slúchal, čo povie druhý. O chvíľu sa ozval i on veľmi ticho. „Túto som si umienil vytrieť z lajstra. Dlžobu som jej odpustil.“

„A prečo, ak smiem vedieť?“ Bolo mu poznať na hlase, že sa urazil.

„Položka len zavadzia nič po nič,“ vysvetlil mu pán Katović. „Vdova Kesicova, viem, nemá čím platiť.“

„Ostala vo všetkom, čo ostalo po mužovi.“ Bol rozbúrený nad nespravodlivosťou. Pán Katović ešte istil, že jej nič neostalo. „Oklamal vás, kto vám to povedal. Išlo k nej do domu, čo brali u vás; ako by nemala čím platiť? Tovar brať vedela!“

Pán Kolčić i hlas dvíhal, že mu ľahšie naškriepi svoju mienku. Gazda zamĺkol, neozval sa dosť dlho, naostatok povedal: „Nuž dobre, pán Kolčić. Povedal som už raz: táto položka odpadne. Už som ju odpustil.“

„Prepáčte, ako-ako! Nerobte to! Kazíte nám ľudí. Prepečie sa jej, všetci sa začnú spoliehať, že sa i im prepečie. Táto vdova žila po pansky dosť rokov o vašom tovare. Prečo by neplatila? Ak nemá čím, má ruky! Mohla by dlhy odrábať, keď ich vedela robiť. Nám by sa tiež zišla v dome, i jej by bolo dobre…“

Pán Katović sa najedoval; hoc nekričal ako pán Kolčić, hlas sa mu triasol od jedu. Uznal, že nevystíhal od dlžobníkov, ako patrilo; má škodu z toho, ale zato nepoženie nikoho odrábať. Položku vytrie.

Pánu Kolčićovi sa premenil hlas, keď sa osvedčil: „Ja nepristanem. Môžete odpustiť, komu chcete. Ale sme povedali, obchod, ako stojí, čo má dať i prijať. My sme chudobní. Nezvyšuje nám, aby sme mohli darúvať toľké položky.“

„A kto vás núti?“ Hlas pána Katovića bol ostrejší. „Ešte sme sa nejednali, iba zhovárali. Prišli sme na položku, ktorá sa vám nepáči. Dobre. Ostaneme, akoby sme neboli hovorili. Priateľstvo bude, ako bolo.“

Pán Kolčić ho zavrátil. „Vidíte, pán Katović, ako sa mýlite! Prišli ste do nás, dali ste i podmienky. Povedali ste ,obchod, ako stojí‘. A teraz idete cofnúť. Nehovorím, že narážate na svoj mlyn, ale ste zvrtli. Na škodu sebe, i nám.“ Potom obrátil, začal skoro prosiť. „Rozvážte si len, odpustiť toľké peniaze! Veď sme ich nadobúdali, aby sme ich mali, nie rozdávať nemilobohu.“

Pán Katović mu odpovedal zas celkom spokojne. „Vidíte, ja hľadím inakšie na tú vec. Peniaze chcem nie mať, ale vynakladať, a dobre vynakladať. Hľadám nie peniaze, ale ich zmysel a určenie. Peniaze sú moc. Nech teda pracuje! Nezatvorím ju do truhly, ale jej nedám ani zle robiť; najmä preháňať nevinné vdovy a siroty.“

„Ako — ako?“ prezvedal sa pán Kolčić.

„Tak, pán Kolčić,“ vysvetľoval mu. „Dosiaľ ste iba hľadali peniaze, ale nastal čas, rozvážiť si, čo sú, načo sú. Sotva, aby kopali jamu vdove Kesicovej.“

Nedal sa pán Kolčić. Zaťal ho, nech prepáči, ale nevie načo sú peniaze, ak ich odpúšťa. Jemu je, akoby ich videl hodiť do vody.

„Vidíte, že sa nepojednáme,“ zvolal pán Katović. Petar počul, ako buchol bachant kdesi o policu. „Nemôžeme sa pojednať v hlavnej veci.“

„Rozísť sa pre také nič!“ Petar badal, že i pán Kolčić sa hýbe, iste najedovaný, že sa pán Katović upriamil na takú vec.

Pán Katović ho zahriakol, že je nie nič, ale veľmi veľká vec. Len sa jemu ukazuje malá, lebo pozerá sa na ňu z inej strany, skadiaľ by nemal pozerať. „Lepšie sa nám nechytiť do ničoho, mali by sme iba daromné hádky. Nikdy by sme sa nepojednali.“

„A mohli sme sa pojednať ľahko,“ stál na svojom pán Kolčić, „len si vedieť uznať.“

„Práve vidím, že si nikdy neuznáme; radšej sa rozíďme v priateľstve.“

Počul kroky v pisárni, dvere sa otvorili; jeden vyšiel, druhý sa zasa vrátil.

Petar nemal miesta v izbičke, vykradol sa. Pred bránou sa obzeral, čo robiť. Vošiel do sklepu. Vo vchode len toľko, že sa nebúšil do pána Kolčića. Bol červený ako rak, z očú mu len tak iskry lietali. Pána Vodopiju ani nepozdravil, ako ho vyprevádzal po dvere a pozeral zadivený za ním.

„Či ste ho videli, majster?“ Ukázal naň Petrovi. „Čo sa napaprčil?“

„Otvoríte oči, pán Kuzma!“ Petar sa zaradoval, že sa má komu zveriť. Vyrozprával mu, na čom sa pohádali v pisárni.