ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ako ste si rozmysleli, priateľ? Či ste sa poradili?“ Zastavil sa kliesniteľ v to ráno v ulici San Martin pred obchodom pána Katovića. Pán Vodopija stál vo dverách. Pred chvíľou, čo ich bol otvoril.

Akoby bol pozabudol, čo je vo veci. Kliesniteľ pozeral naň ponúkave, skrútil paličku dva-tri razy medzi prstami sťa koleso na vetrnom mlyne. Pohla sa i pamäť pána Vodopiju, nachmúril sa. Odpadla mu chuť. „Akosi nevychodí. Veľmi šteklivá vec!“ začal sa žalovať. „Ponúknuť vám primálo, hanbím sa za toľkú hodnotu. Dať vám zas, koľko by sa pýtalo, nemôžem. Nemám. Prázdne priečiny v truhlici.“

„Pojednáme sa!“ dodáva mu chuti. „Nájdeme chodníky, aby bol baran celý, i vlk sýty. Mešec vydrží a azda nezjajčia priveľmi ani moje záujmy. Trochu dobrej vôle a cestička sa nájde. Vtedy som nadhodil pánu Dominguezovi polovicu pôvodnej ceny, ale to bolo ako jemu. Pôjdem na dve pätiny. Mám zo tristopäťdesiatpäť podielov. Štyridsaťpäť som bol pustil vtedy.“

Pokrúcal hlavou veľmi starostlive. Uznal, že nepýta mnoho, skôr hádam primálo, ale jemu je priveľa. Štyridsaťtisíc nemôže vyčítať.

„Dáte polovicu na dlaň; druhú polovicu budúcne o rok o dva, ako sa spravíme. Úroky malé…“

Pán Vodopija videl, že sa musí poddať, nemohol mu odvrhnúť také podmienky. Hotových by bol mohol zohnať i dva razy toľko, keby chcel využiť úver, ale ho bude potrebovať, keď prevezme obchod od gazdu. Oznámil mu, že pristane, pojednajú sa. Do sklepu ešte nezačali chodiť, mal času s pánom Fortunatom chvíľu. Začal mu držať kázeň.

Robí vraj, ako robia na našich stranách daktorí nepredvídaní gazdovia. Tiež nehľadia, čo bude zajtra, o dnešok sa starajú, keď im prihára… Keď im obrodia figy, väčšiu čiastku z nich oberú, len čo sa zaviazali, a hybaj s nimi do hrnca. Varia ich ako zeleninu. Výhovorka je, že obrodili priveľmi, strom by ich vraj neodchoval toľko. A horky nie; odchoval by, čo sa na ňom urodí, len ho pohnojiť a polievať tu i tu. Čo zjedia na večeru, z toho mohli mať desať alebo pätnásť košov, keby im boli dali dorásť a uzrieť ako patrí.

„Dobre ste povedali,“ uznal kliesniteľ, „ale keď sa ukáže zbytok, príde robiť divné veci, ktoré sa predsa ukážu, že sú v poriadku. Gazdiná vojde na hriadku, vyťahá mrkvu alebo zeler, ak je prihusto. Inakšie by mala miesto úrody motúziky. I ja sa musím sprostiť, priateľ, zbytočných batohov. Ťažko sa pretískať s nimi po tesných uliciach.“

Pán Vodopija mu uveril. Badá už dávno, že jeho dráha ide ozaj akýmisi tesnými uličkami, kde je najväčší stisk. Ak sa chce ponáhľať, nemôže vliecť veľkej batožiny. Iné by bolo letieť opreteky po rovných, otvorených poliach pampy.

„Mohli ste ich držať, vaše zeme, prenajímať po kúsku. Boli by ste mohli ísť do dielu s kopáčmi. Ak by sa bolo našlo zlata hodne, ostatok pozemkov boli by vám rozchytali, po čom by ste boli chceli. Na zlato by išli ako osy na sladké hrozno.“ Tak ho naúčal pán Vodopija.

„Nebolo by nič, kým ich nám ja. Zlato nejdem hľadať, ani prenajímať.“ Hovoril veľmi rozhodne, pán Vodopija videl pred sebou hádanku. V očiach mu blkotal oheň akejsi myšlienky, celú bytosť chytala horúčka. „Zlato bude iným, nie mne. Berte, prenajímajte, predávajte. Robte, čo chcete.“ Pán Vodopija krútil hlavou; nevedel sa vynájsť, prečo nechce sám dať kopať. „Nemám kedy!“ okríkol ho, aby ho už raz umlčal. „Čakajú ma iné dôležité veci…“

Zjednali sa teda pätinu platiť naskutku, druhú o dva roky.

Keď podpísal listinu, ktorou prepúšťa svoje bohaté pozemky, poobzeral sa natešený v úrade notára. Odľahlo mu veľmi, akoby sa bol zachytil o niečo pevného.

„Prestane azda i u mňa dočasnosť. Dosť som sa navisel na tunike mojej gazdinej náhody,“ rozprával svojmu nástupcovi, s ktorým kráčal po námestí. „Či by ste uverili, že neraz som nevedel skadiaľ vziať nájomné za dom alebo na účet mäsiarovi a mliekárovi? Čakať od náhody živnosť je často i zábavné. Nevieš, čo urobíš o hodinu, keď ti príde platiť to a to a keď prišla hodina, predsa sa našlo i zaplatilo. Ale sa zunuje i ten život naveľa; zažiada sa mať kúsoček istoty pred sebou…“

Keď sa rozišli, pán Vodopija rozmýšľal, akú istotu ide mať kliesniteľ. Má hotových dvadsaťtisíc. Mohol by vypriasť skliepok na rohu; predávať, kupovať, alebo i založiť nový obchodík. On by mu dodal, čo by bolo doň treba. Istoty by bolo vždy dosť na skromný, utiahnutý život. Ale vysmial samého seba: zapriahnuť do stálej, drobnej roboty kliesniteľa, ktorý nikdy nemá kedy! Zhynul by v skliepku od dlhej chvíle, hádam i od žiaľu, že zameškal prísť, kde sa vybral. Tušil, že vykutal iste niečo nového; hádam zas novú cestu, po ktorej ešte dosiaľ nik nelámal krky.

I kliesniteľ švihal idúcky paličkou a hútal. Dosť bolo života z dneška nazajtra. Otvára sa výhľad na niečo trvácejšieho. Skuje novú budúcnosť ako zo železa. Veľké mlaty budú samy kovať, budú ich dvíhať zuby na veľkom vale, ktorý zrúca rovno koleso šťastia…

Bol spokojný sám so sebou. Pri večeri sa usmieval záhadne, keď vstali od stola, ohlušil pani Flóru veľkou novinou.

„Ukazuje sa, anjelik, že tiež odídeme z Puntareny.“

„Ale naozaj?“ skríkla a vyskočila živo. „Vari na Sever?“ Prisadla k nemu na bočné operadlo kresla, do ktorého bol zapadol sťa do hlbín. „Na Sever — či nie?“

„Rada by si na Sever? Čo?“ Usmieval sa a hladká ju po rozjarenej tvári.

„Kto by nerád!“ priznala sa, oči sa jej smejú. Tam je rodisko, svojeť a priatelia. Zíde jej podchvíľou na um. Tu nemá nikoho, iba jeho. Keď ho niet doma, trávi sama smutné otupné dni.

„Na Sever, najskôr!“ prisvedčil veľmi vážne. „Necháš tu pani Carmen. Uvidíme, ako sa to dá napraviť!“ Zamyslel sa, zablúdil ktoviekam, ďaleko-ďaleko po obchodných cestičkách a zákrutách. Videla, že zatíchol a stratil sa jej. Zošmykla sa tichučko z operadla a začala upratovať zo stola. Smutne je, keď ho zájdu myšlienky; v také časy akoby tašiel do krajov, do ktorých ona nenakukla. Nechá ju tu zasa len samú. Ale život nemôže voľkať vo všetkom. Donáša prísne povinnosti a vystíha obete. Jej ťažká obeť je nechať ho v také časy na pokoji, keď chce ostať sám so svojimi mysľami, ale ju prináša vďačne.

Celý večer už nemala z neho nič, hoc bol pri nej; potuloval sa kdesi na svojich cestičkách. Keď zaspal, spal veľmi čujne. Strhol sa zo sna, keď bolo všade ticho, iba čo kohút zaspieval kdesi ďaleko, hádam v štvrti za potokom. Začal rozvažovať. Myseľ začierala akosi veľmi dohlboka. Videl veľmi jasne veci, ktoré za svetla viseli kdesi v hmlách, i rozberal ich na divné, nové súčiastky.

Prišiel ku grošu, bolo ho dosť hodne, ale nie toľko, koľko by ho bolo treba. Keď vstal, robil znovu výpočty. Nevychodilo. Nevystačí na všetko; ostáva špára. Ako ju zapchať? Usmial sa. Nevidel dosiaľ človeka, aby sa bol pochválil, že má peňazí, koľko mu treba. Hádam ho nieto ani na zemi. Každému vychodí perina kratšia, ako pýtajú hnáty. Nuž musí byť i on ako iní; ostať o krátkom pokrývači, nevystierať sa väčšmi ako stačí, alebo ho nadflikovať.

Prvá starosť bola ohlásiť sa v obchode priateľa zlatníka.

„Kedysi som bol videl u vás perly, riadoček na raz okolo hrdla. Boli ste mi udali i cenu. Čo sa stalo s nimi?“

Majster nachýlil hlavu a pozerá naň ľútostive, že mu nemôže poslúžiť. V ten istý deň, keď sa bol prezvedel o cene, trafilo sa mu ich predať. Zaplatili mu, ako bol zacenil.

Pokrútil hlavou, švihol paličkou. Iba jemu sa môže prihodiť, že sa upriami iný práve na to, čo on potrebuje najsúrnejšie. Dávno ich bol obecal ženuške, dávno ale na závade bol vždy ten nešťastný pokrývač. Obrátil sa, že pôjde, ale majster ho zastavil. Má riadoček ako ten, sťaby mu bol z oka vypadol. Ale zrná sú omnoho krajšie! Všetko je dokonalé, rozmery, lesk, podoba i hra farieb. Niet na nich chybičky.

„Robíme pokroky,“ zvestuje mu, kutajúc vo veľkej železnej skrini. „I perly sú dokonalejšie dneska ako za našich otcov. Keď sa muž chce preukázať žene, nemusí sa zahanbiť ako koncom minulého stoletia. Všetko tajné metódy veľkých dielní v Paríži a New Yorku. Veru tak. Amerika začína viesť predok vo vkuse a prepychu. Má peniaze, môže.“

Tak ho poučoval, kým ich zhľadával po priečinkoch. Nadchodia časy, keď človečenstvo sa dotkne ozaj stálym pokrokom samých hviezd; ibaže zručnejšie, než vtedy pri prvom pokuse, pri veži v Babylone. I reči i perly oslnili kliesniteľa nádherou i nežným hodvábnym leskom. Ako sypal slová, tak perly v riadočku spúšťal na dlaň a dvíhal znovu. Hrali pekne na svetle, hádzali menisté odblesky. Prizeral sa im tuho kupovač a konečne sa vyslovil. „Povedal by, že sú tie isté, ktoré som vtedy videl…“

Majster mľasol veľmi tuho vo tri vrhy, na znak, že je to veľký omyl. Ale sa i usmial zhovievave. Nemôže vraj zazlievať, keď nevedomý zmýšľa ako nevedomý. Rozum, hoc bystrý, nenahradí nikdy odbornú skúsenosť a cvik. Vytiahol veľkú lupu. Nech sa páči pripáčiť. Ukazuje mu jednu za druhou. Táto bola pripučená, kdesi ju pokrkvalo a tu ako sa mení, keď padne svetlosť zboku. Na tých tam nemohla sa nikdy tak zaskvieť. Hľa, ako dáva na zelenkavo! Vrcholec perlovej krásy. Táto tuná bola na tých menšia. Kričala na strelenie, že zablúdila, sama nevie ako, medzi odrastené kamarátky. Mali chybičky, hádam i zubaté chyby. Skoro každá mala jamku. Pošepol mu do samého ucha, že bol rád, keď sa ich striasol. Tieto nevideli výkladu, ani ho neuvidia. Z lepších kruhov neradi kupujú krásy, na ktorých sa pásli ktoviečie oči.

Pravdaže, kliesniteľ nechcel dať na sebe prischnúť hane, že je cele nevedomý. Prisvedčil, že sú naozaj iné. Keď prišla cena do reči, ukázalo sa najlepšie, že tieto prevyšujú tie druhé. Cena urobila skok za hodnotou. Keď ju počul, začal skrúcať, rád by sa vrátiť zas len do nevedomosti. Začal sa i božiť, že sú tie isté. Vyhúdal, že by jemu i chybné zbavili. „Mne, neskúsenému, sú naostatok hodny tieto ako tie. Jamka by nebola urazila ani moju paniu do krvi.“

Majster sa zhrozil, ako môže vzdelaný človek zmýšľať tak povrchne. On by sa ich neopovážil ani ponúknuť takej osobnosti. Pri takých nábytkoch nesmie mať slova nepatrný rozdielik v peniazoch…

Hádali sa tuho a dosť dlho. Majster začal spúšťať po troche, pán Mešetar prihadzovať: tak sa sňali kdesi na polovici cesty. Padlo predsa dakoľko stovák viacej za tieto.

Napaprčil sa pri jednačke, neprihadzoval vďačne, ako by pri inej veci. Lupa ho nepresvedčila. Majstrove reči sa ho chytali ako voda husi. I keď ich už mal, niesol s nimi črviaka, že budú predsa tie isté; čakali v priečinku, kým ich odnesie. Zaplatil úroky za mesiace, cez ktoré ležali v truhle.

Ale sa udobril dosť chytro. Boli v príhodnej škrinôčke o hodvábnom futre. Zaberal s ľahkým srdcom domov. „Cigáni ako vajda,^[23] oplan,“ nadával mu. „Videl, že som sa upriamil na ne; natiahol ma, zbojník. Koľko cigánstva vlečie na chrbte, taký loptoš! Ako nepodkľakne pod tým bralom?“

Keď otvoril dvere do čistého dvorčeka a šiel na schodíky do domu, zabudol na majstra a jeho oplanstvo. Má iné myšlienky, ako oddá darček. S ním príde ešte iný, hádam význačnejší. Dnes je v chalupe veľký sviatok: výročný deň sobáša. Mali ich už tri také, ale výročie predsa je im veľký sviatok. Z rána bol u záhradníka po perečko. Vprostriedku bola krásna, ohnivá ruža, nebodaj jediná, ktorá v ten deň kvitla v Puntarene, na slávu jeho ženy.

Deň sa minul v tichosti. Nedal znať na sebe, čo zmýšľa. Prišla večera. Ortensa rozostavila riad, prikryla i pre pána Simona. Bez neho sa nemôže odbaviť tento sviatok. Bol najlepší priateľ, ale i prvý svedok pri sobáši. Domáci pán ho čakal v jedálni, vyobliekaný, ako prislúcha vo sviatok. Naveľa zazvonil pán Simon. Pani Flóra skočila otvoriť. Kým sa vítala s ním v pitvorci, on všantročil perly pod obrúsok; pobral sa i sám do pitvora.

Veselosť zavládla hneď od počiatku. Pán Simon je iný, ako býval pred predajom obchodu; v očiach mu nesedí zádumčivosť ako vtedy. Ešte len pili pohárik pred večerou, už im zaželal dlhý rad takýchto sviatkov v spokojnosti a šťastí.

Keď zasadli za stôl, nastala ešte väčšia radosť. Vybúšila prudko, keď pani Flóra zodvihla obrúsok a našla pod ním, čo pán Fortunato skrútil do kolieska. Keď sa spamätala trochu, priskočila k nemu, objala ho náhlive, vyrazila mu i lyžičku z ruky. Pán Simon sa obzeral ako v novom svete. Prvý raz, čo mu dali nakuknúť za oponu domáceho života. Pani Flóra pozabudla vo veľkej radosti na hosťa, alebo ak hádam nezabudla, radosť preborila kôru zdržanlivosti, pod ktorou sa držia city pred svetom. Vybozkávala muža po tvári i ústach, že mu bolo v ten čas, akoby sa bol stratil. Bol tiež zadivený, keď ho vypustila. Prihládzal si vlasy, bola ich tiež tuším pochlpila.

Hádam sa zahanbila, že sa dala schytiť mocným citom. Skryla tvár na prsia mužove, čakala pritúlená, kým sa utíši po búrnom výstupe. Keď sa odtrhla od neho, uskočila do kuchyne. Trvalo dosť dlho, kým sa znovu ukázala v jedálni.

Pán Simon si nedovolil narážky na predošlý výjav. Vedel, že je vrstovník veľmi šťastný v domácnosti, ale výbuch domáceho šťastia, ktorý porúcal i priehrady spoločenských zvykov pôsobil bezprostredne, mocným kúzlom. Ani domáci, ani on nemohli dosť dlho vpadnúť do obyčajnej koľaje.

„Ani som ti nepovedal, že sa zberáme na cestu,“ oznámil mu domáci pán.

„Kedy sa zberáte?“ Obrábal kurča na tanieri a čakal na odpoveď.

„Pred zimou ešte,“ vysvetľuje mu, oddeľujúc kus bieleho mäsa spod krídla. „Punta Arenas sa zunuje časom, padne dobre utiecť najmä teraz, keď visia dažde nad hlavou. Ale z druhej strany je i žiaľ. Žije sa nie najhoršie.“

„Veci si už zariadil?“

Riekol, že hlavné áno. Už ho nič nezdržiava.

„Ako sa ti poviedlo?“ spýtal sa ešte pán Simon. Rád by vedieť, ako pochodil s podielmi.

„Nie najhoršie, keď priam i nie, ako sme si bájili. Ale vieme, triezva skutočnosť obkliesni práve najkrajšie halúzky nádejam. Nevyjde nikdy, ako si myslíme, ale zas nie ani tak zle, aby sme sa mohli žalovať. Držíme sa strednej cesty.“

Pán Simon prikývol. Vraj šťastie, kto nájde miesta i na strednej. Neraz je istejšia ako tie veľmi skvelé. Bol by chcel vedieť, či sa dlho zabavia na Severe, ale pán Fortunato nevedel mu udať nič bližšieho. Ukáže budúcnosť, ako sa im usmeje…

Pán Simon by sa bol iným časom zarmútil nad touto novinou, ale dnes ho len utvrdila v tušení, že pobyt v meste je akoby dočasná stanica, ktorí sa sňali na nej, čakajú a vyzerajú, ako sa dostať ďalej. Túžba za domom obchádza jednostaj kŕdlik čakajúcich; schytí potuteľne tu jedného, tu druhého, odvedie ho do iných krajov, ak už nie nazad domov. I jeho už má. Kým pani Flóra hrala valčíky, už sa prechádzal chodbami pod stĺporadím. Horúce slnce sa oprelo tuho o biele steny a o kamenný zrub cisterny so starodávnym krumlovaním. Musel prižmúriť oči, aby ich neslepilo…

Bolo pozde, keď sa odobral od nich.

„Po tieto dni sa zberám prísť. Navrhol by ti niečo: neviem, čo povieš,“ zvestuje mu domáci pán v pitvoríku. „Odprevadil by ťa, rozpovedať ti odrazu,“ dodal už v našej reči: „ale vidíš, v taký deň radi ostávame doma.“

Ani by sa nedal odprevádzať v taký čas. Na ulici ho už ovial studený zádych od vrchov. Ešte sa černejú, ale neminie mnoho času, zjaví sa biely plášť na grúňoch a hrebeňoch.

Pán Fortunato sa vrátil do salónika. Pani Flóra rozložila známu hru na dámu. Ale keď vošiel, zabudla na hru, ovesila sa mu okolo hrdla. Pozerá mu s horúcim citom do tváre.

„Ešte za tie perly!“ Usmial sa. Kochá sa, ako jej pristanú. Bol hádam väčšmi natešený ako ona, že sa jej mohol zavďačiť. Priznal sa, že dávno pásol za nimi, ale nevedel, kedy ich bude mať. Tie okolnosti, tie okolnosti! Rozkazujú a neraz hatia. Rozhovoril sa. Je rozjarený a zdieľny. Urobil i bližšiu narážku na ,okolnosti‘, s ktorými býval skoro ustavične v pasoch. Dosiaľ jej nikdy nedal pocítiť, že ho neraz stíhali ukrutne za samými pätami…

„A možno i dnes bola priveľká obeť!“ zľakla sa. „Šperk ma veľmi teší,“ priznala sa. Poznať jej i na očiach, že hovorí pravdu; len tak horia od radosti. „Je krásny a nádherný. Ale ak je priťažko utrhnúť naň, vďačne by sa ho zriekla. Ani by mi nebolo ľúto za ním. Zaobišla by sa i so skromnou okrasou.“

„To verím,“ prisvedčil jej. Jej pristane všetko: svetlá stužtička s peniažkom alebo štvorlístkom. I tie perly majú pred ním cenu len preto, lebo ich má ona. Čo spomenul o ,okolnostiach‘, nech si nepripúšťa k srdcu; šperk si môže zadržať bez výčitky. „Bol som dlžen a dlžobu platím statočne. Ja som taký!“ dodal hrdo.

Otvorila naň svoje veľké oči. Dlžen! Aká dlžoba?

„Viem, čo vravím,“ postavil sa už veľmi vážne. „Čestný dlh vystíha od nás, čo vyhľadáva naše spoločenské postavenie. Naše si už môže nárokovať, anjelik, takýto šperk. Raz sa mi vymkol, keď som ho bol vyhliadol; za to som ho dneska obhodil kúpiť. Ale zlatár je zlodej, hoc sa stavia ako priateľ. Chcel ma prekabátiť, ale som ho hegol!“ Vypučil prsia, keď sa bil do nich; hoc v nich sa tuho ozývalo, že sa nemá čo vystatovať. Platil daň zlatárovi za nevedomosť.

Pani Flóra pozerala naň s obdivom. Hľa, hrdina; muž, ktorý všetko vie, všetko predvída. Poobzerala sa v salóniku: padlo jej až dnes do očú, ako je v ňom chutne a útulne. „Bolo nám dobre,“ uznala vďačne. „Nič nám nechýbalo. Čo nám bolo treba, našlo sa vždy u teba.“ Zamyslela sa, ako im bolo dobre. Život dobroprajný, ktorý darúva, čo treba! „Keď sa ma spýtajú tam doma, aký máme úrad, čo poviem?“ spýtala sa ho starostlive.

Úrad? Hľadal, aký je úrad, čo zastupoval dosiaľ, ako ho menovať. Škrabal sa za uchom v pomykove.

„Alebo sme mali podujatie, robotu?“ pomáhala sa mu vynájsť.

Nuž vyjavil jej, že nemali ani úrodu, ani podujatia. Robili, čo sa trafilo. Najviac sprostredkovali pri hodnotách, keď išli z ruky do ruky. Hodnoty premieňajú gazdu, kým prejdú cez naše ruky, odpadne z nich i nám kúsok. Najviac sprostredkovali medzi zemou a obchodným svetom. Čo našli v zemi, predali obchodníkom, dosiaľ obyčajne zlato. Zlato im dávalo najviac obživy.

Spýtala sa ho, keď už bola zdieľnosť toľká, či budú vprostredkovať i na Severe.

„Ja by vďačne,“ prisvedčil jej a zahľadel sa na ňu. Prvý raz čo sa ho spytuje, odkedy sa zobrali, čo robia, čím sa zapodievajú. Mrzelo ho, že jej musí odpovedať v neurčitých výpovediach. Ani sám sa už nepamätá, čím všetkým sa nezaoberal.

Keď všetko stíchlo, mesto zaspalo, on v posteli usporadoval denné účty, ako robieva každý deň. Pri stránke dnešného dňa, prv než ju zatvorí, uvažoval, či si nemá čo vytknúť. Pri účtoch dával na tú vec najväčší pozor. ,Jej som naostatok zadovážil, čo som jej bol sľúbil,‘ položil na prvé miesto hlavnú položku. ,Sľúbiť som jej nesľúbil slovami: veď i ako, keď nevieš, či budeš môcť splniť. Čo ako perly má, či sľúbené, či nie, chúďatko. Koľká radosť, keď ich zočila! Že som sa vraj obetoval priveľmi. Nuž obeť bola — predsa na tisíce: ale či sú jej? Myslím lesku z nich padne i na nás čosi a nebodaj pomôže nám prichytiť sa postate čosi pevnejšie. Netajím, v kúpe mala prsty láska: ale nestál ďaleko od nej ani výpočet. Ukážeme predsa, že sme niečo, keď nás nehodí o zem perlový darček. Láska sa spriahla s výpočtom, hrá dovedna a ťahá káru budúcnosti. Dlh bol dlh jej, ako sebe zadržať a zaistiť si miesto v spoločnosti.‘

Čosi mu prekĺzlo cez prsty, v rozumovaní našiel veľkú trhlinu. Akási motanina! Príčiny kdesi trčia, účinky sa vykrivujú. Veď to je nie jeho pradivo. Odkiaľ prišlo? Poobzeral sa ako v cudzom, ale začal zväzovať zasa končeky a snovať ďalej.

,Zdar nezatrčiť, ale ho chytiť za ruku a s ním pokrok a vyjsť na námestie. Neskry ho v kúte, ale preukáž obecenstvu. Keď ho vidí, hneď bude viac hoden. I zlodej zlatník má výklad; ukazuje svoj zdar a pokrok. Bez neho mali by ho ešte za trhana a šaľbiara. Obchodník tiež neskryje, čo má a vládze. Keď chceš ukázať zdar vo verejnosti, nenájdeš lepšej výkladnej skrine, ako vlastnú ženu, ak sa vie nosiť. Svet nejde na samý koreň; prizrie sa, ako vystupuješ a to mu je dosť. Zachová si, či môžeš troviť alebo i mrhať; či sa nosíš vyberane; či držíš otvorený dom; či si pohostinný a štedrý k chudobe. Ani to mu neujde, ako vieš kupovať v obchode, ako platíš cechu priateľom v kantíne, či dávaš na dobročinné ustanovy. Z takých znakov svet súdi, ako sa ti vodí, či ti kvitne manie. Nepritajuj, nesocaj do kúta; čo máš, ukáž a diela sa pomknú…‘

Ustal cez deň, jednal sa, naťahoval všakovak s ľuďmi. Hľadal istotu, niečo stálejšieho a trvácejšieho. I tieto súvahy odviedli ho od akýchsi zákutí, na bočné cestičky. Sám sa nevyzná, kde je. Osnovou sa mu pretiahlo tmavé pásmo. Osnova zredla, rozošla sa. Akási hmla sa spustila. Pod nohami nieto istoty. Visí v akýchsi oblačných svetoch, kde je všetko ľahké a jasné…