ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ostali pred farským chrámom. Pán Fortunato ich zviedol na hŕbku, rozpapral pahriebku, poprikladal na ňu hlavne a obhorky, požartoval, zasmial sa a šiel svojou cestou. Nechal ich spolu, nech sa dojednajú. Ľudia pozerali na nich, či by nezbadali dačo. Šípili, že medzi nimi nie je všetko s kostolným riadom. Ani jedna, ani druhá strana neďakovala veľmi pánu Fortunatovi. Boli by ho obe skôr pochválili, keby ich bol vedel rozlúčiť, ako svedčí.

Pani Tereza s Jelkou zakerovali k domu. Pán Andrija váhal, či ísť či nie.

„Poď, Andrija,“ zovie ho Krešimír. „I tak sa zastrájaš.“

„Nedbám, poďme!“ zahundral. Bol ani mračno, keď zavisne na nebi, stemnie a začne v ňom blýskať a dudrať potuteľne.

Ešte sa pechorí pred ním, znachor, miesto schovať sa do diery! „Voláš ma, kde budú ženy!“ Nadhodil mu ticho. „Myslíš, že sa ich bojím?“ Kto ich videl kráčať za ženami, nebol by myslel, že sa idú polapiť.

Krešimír kráčal hrdo popri ňom a tíšil ho. „Neboj sa, nebudú. Budeme sami, keď sa budeme biť, nik nás nebude deliť. Ale ja myslím, prvej sa pozhovárame trochu. Keď hľadať zmysel peniazom, ako hovorí pán Katović, i bitke pohľadáme najprv zmysel. Bez zmyslu sa nebijem. Neopil som sa.“

Pán Andrija vypučil prsia, pohodil hlavou. Má silu, vládze. Zadreli doň, prečo by sa nepobil? „Mám zmysel, bratku. Keď ma nebolo tu, myslel si, že už neprídem? Priplichtil si sa nočnou hodinou ako bezočivý vráb, keď zaberie hniezdo lastovičkám, lebo sa ešte nevrátili. Rozhadzuješ sa v ňom, čvirikáš ako veľký víťaz, odúvaš hrvoľ, naskakuješ…“

Krešimír prikyvoval. „Dobre — dobre. Vyspevuj o vrabcoch. Vysvetlíš rúče, čo som ti zabral.“ Oči sa mu zasvietili, tvár mu podbehla krvou. Ženy sa ponáhľali pred nimi. Dopočuli, ako sa dohadujú. Báli sa, aby sa nestrhla zvada na ulici.

Prišli k domku, kde teraz býva pani Tereza. Do domu sa pobral za ženami Krešimír, potiahol i jeho.

„Poď len, poď, brat! Nebudeme sa vadiť na ulici. Tamdnu bude lepšie.“ Vtiahol ho popod stenu do pitvora a potom do veľkej izby.

Zobzeral sa v nej. Videl iba stôl a dakoľko stoličiek, šičku a diváň z dreva. ,Nevyriadili si bohaté,‘ pomyslel si. ,Čože! Tak chcela. Nepáčili sa jej pekné izby.‘ Pozrel na ňu jedovate, ale hnev už nebol horúci. Akosi ochladol, sem idúc.

„Tu sme medzi sebou. Rozpovedz, čo si ťažkáš!“

Stál pred nimi, ale nie tak, ako si predkladal. Nemá ho čo podpaľovať, dodávať mu sily. Prvý hnev vyfučal akosi naprázdno. Ďaleko je od kostola na koniec mesta! Mal sa kedy ochladiť.

„Čo ti povedať, bratku?“ Bol mu hlas tichý, v ňom bolo viac výčitky ako hnevu. „Bol som vtedy na Rie Colorade. Nenazdal som sa, ako ma uhryzne tá cesta. Vtedy, môj drahý brat, i viac od brata, pustil som si hada do pazuchy. Moja hlava je pomýlená: nevie pohnúť rozumom. Oči nevidia ďalej od nosa. Tak som sa spustil na teba ako temný na chlapca, keď ho vedie o palici. Ukázal som ti moju najväčšiu chybu. Iní, neviem môj brat, či majú chybičku. Ak ju majú, nech ju zjavia ako ja. Len ak sa nezahanbia priveľmi za ňu!“

„Šibeš zboku, Andrija. Hovorme zmosta-doprosta. Tebe podráža najväčšmi nohy, že si šiel do Ohňovej zeme, keď si nemal. Trochu si podťal konár, kde stojíš, keď si sa priznal na Rie Colorade, že jedna ako druhá. Či som sa ťa hneď nespýtal, či ti leží na srdci dievka z Európy? Vyrozumel som, že si nie ani teplý, ani studený. Ja, braček, od prvého počiatku som ako v ohni, hneď keď som ju zočil prvý raz.“ A vtedy mu zišlo na um, ako ju zazrel prvý raz v kôlni, keď vyňal obrázok z listu krstnej matere. Či vyjaviť, kde ju videl, ako prišiel k obrázku? Hanbil sa, hanbil, nemal smelosti hovoriť doprosta… „Zvieš bratku, keď ťa schytí ako mňa, či budeš môcť odoprieť citu a túžbe. Hadom daj pokoj, tých tam nebolo. Bola veľká búrka, vrútila sa ľúbosť, pred ňou sa učupili city; i tie okolo brata a priateľa. Keď skúsiš, kadiaľ som ja prešiel, uvidíš, či budeš môcť veľmi rozmýšľať. Pôjdeš poslepačky, kde volá cit.“

„Mal som dôveru, brat, dôveru!“ stojí on na svojom.

Krešimír mykol plecom; načo sa vracať, kde prvej boli? Jeden stojí na dôvere, on na cite. Kedy sa snímu, keď začnú hovoriť jeden o koze, druhý o voze? Bol ďaleko, prečo ho prišiel volať? „A mal si jej podobizeň?“ spýtal sa ho. Andrija prisvedčil. „Čo si sa jej neprizrel lepšie?“ naskočil naň. „Mať obrázok, nebol by poslal iného proti nej. Či som ti nedohováral na mieste, že dôvera a priateľstvo má tiež medze. Tak vidíš, srdce som ti neurazil, iba pýchu. Vzal som si svoje, nie tvoje.“

Skočil, akoby ho bol bodol, že vraj nie jeho, keď ju poslali jemu! Ale brat ho zavrátil, že nebolo jeho. „Tebe, Andrija, nemala tej ceny ako mne, lebo keby si ju bol mal vo vzácti ako ja, nebol by si sa spustil na iného.“

„Teda vina je na mne!“ rozhorčil sa pán Andrija. „Nezvalíš ju na mňa, Kreše, nie. Na tebe prilipne…“

„Nie vina, Andrija, ale dôkaz, že u teba nebolo ľúbosti, keď si pozeral na jej obrázok. Rozváž a uznáš, že jej nebolo.“ Schytil ho tuho a nahnal do kúta; pán Andrija nemohol zastať pevne na dôvere, keď sa brat opieral na ľúbosť. „Môžeš hovoriť čo chceš, ja viem, že som si zabral svoje, nie tvoje. A ostane moje.“

Krešimír vedel, že ho prevládal. Videl i brat, že táto priečka zle vypadla. Ale nechcel sa dať odsotiť; keď stojí na cite, on proti citu mal veľkú zbroj.

„Hovor, čo chceš, neodškriepiš, že si sa nanosil do cudzieho. Ak si vzal svoje, vzal si, ale, bratku, v mojom, nie v svojom…“ Podpálil i jeho akýsi oheň; i oči mu horeli. Mnoho ráz mu opakoval: „V mojom, kamarát, v mojom!“ Postavilo sa zas na pevné nohy presvedčenie, že ho ozbíjali…

Krešimíra ohlušilo. Zas kričalo v ňom, že bol v cudzom. Veď bol v cudzom stole; zhabal obrázok i list; ukradol tajomstvo. Bol na zboji. Od toho večera nebol sám svoj, odcudzil sa bratovi. Keď bol poň na Rie Colorade, už vedel, že sa vláme do cudzieho a vezme poklad sebe. Prečo ho skusoval toľme, či by poklad oželel ľahko alebo nie?

Ona mlčala dosiaľ, ale zbadala, že sa Krešimír zaplietol a nevie sa vyslobodiť. Zľakla sa, že sa dá chytiť do pasce. Zamiešala sa medzi nich. „Keď som bola vaša; povedzte, od koho ste ma vy pýtali?“

„Poslali vás na mňa!“ Hodil hlavou povedome. „Keď ste sa pohli z domu, už ste mi boli oddanica.“

„Kto ma sľúbil!“ okríkla ho. Z oka šľahol blesk naňho. „To je nie pravda! Preukážte list, že ho vidím!“

Zadíval sa na ňu, ale pozor sa podlomil; istoty v ňom nebolo. Udrela naň zboku, ale mu razom podrazila nohy. Jeho hradby sa zaknísali a zrútili. Cítil v sebe praskot, ako keď sa konáre lámu v hore pod jedľou, ktorá padá na ne podťatá. Strom krivdy, ktorý opatroval a zahrieval, vyvalil sa pod jej sekerou. Iba raz zaťala; preťala mu hlavný koreň.

„Ukážte ho len, ukážte, váš list…“

Zhľadával ho po vreckách, ale ho nevytiahol. Krešimír vedel, že ho nepreukáže. Pozrel na ňu s horúcim citom, ako ho oslobodila. Pán Andrija sa rozpamätal, čo písala matka. Vystríhala ho v ňom, aby dával pozor. Neslúchol ju, ale zneužil jej list, podšmykol mu iný zmysel.

„Ani nehľadajte!“ Usmiala sa. „Nebolo v ňom, čo hľadáte. Onedlho vám preukážem ja ich list. Uvidíte, čo vám sľúbili a na čo som pristala.“ Pozrela naň s výčitkou, keď dodala: „Veľmi som si cnela, že ste rozhlásili o mne, čo ste rozhlásili. Plakala som od hanby, keď ma voviedli do vašich izieb. Chceli ste ma kúpiť, hoc srdce som vám nedala. Bola by sa vrátila na mieste, skadiaľ som prišla, ale mi srdce nedalo.“ Pristúpila ku Krešimírovi a chytila ho za ruku. „Keď ste prišli z Ohňovej zeme, už som bola jeho.“

Nebral si k srdcu, že ju chcel zaskočiť listom, chcel si ju vziať, a naostatok aká by jej bola krivda vydať sa za Andriju Gojčevića? Veď je azda len hoden toľko ako kadejaký odkundes? Ale ho zamrzelo, že mu nakukla za dvere a vynašla spády, ktorými ju chcel dostať. Keď sa priznala, kedy dala prednosť tomu, ktorý mu bol brat, uškrnul sa a pomyslel si: ,Chytro veru. Nevyberala si dlho…‘

„Neposmievajte sa,“ napomenula ho, akoby bola zbadala, na čom sa smeje. „Prišlo náhlive. Taká bude ľúbosť. Nemáte prečo mať ťažké srdce. Miesto nebolo prázdne, keď ste prišli. Každému sa ujde diel, neminie ani vás. Možno bude viac hoden od tohoto, ktorý vás minul. A načo prieky a hnevy?“ Náhlym pohnutím podala mu ruku. „Veď ste neprišli o nič. Nevyhliadli ste si ma, ani ste ma neznali. Nebola som vám nič, keď som prišla: od týchto čias môžeme byť priatelia…“

Chytil ruku nevdojak do svojej. Nemohol pristať na to, čo mu núkala, ale nechcel ani ukázať, že banuje priveľmi za ňou. „S vami ešte,“ riekol jej hrdo. „Ale s ním, ťažko. Bol som ako skalisko, iba navrchu malo jamôčku. Do nej padlo borové semiačko; zišlo a prijalo sa. Púšťalo koreň do skaly, ako rástlo, kým ju nerozčeslo napoly, keď zmocnelo. On je semiačko! Roztrhal ma na kusy.“ Ukázal naň prstom.

Krešimír pozrel naň s výčitkou, pozor sa mu dobíjal až do duše. „Dosť si sa mi navyhadzoval na oči, že ste ma pritúlili. Ale to bola tvoja matka, nie ty. Nemať skala puklinu v sebe, nemal by bor do čoho vrásť. Tvoja mala pukliny, synku, a boli čím ďalej, tým väčšie. Bola sebevoľnosť, muselo ti byť vždy navrchu, bola i prenáhlenosť a netrpezlivosť. Ak sa nájdu iné ešte, budeš sám vedieť najlepšie. Ale viem, že chceš zabrať všetko sebe. Keď som si vzal, čo je moje, brojíš proti mne. Keby bolo ostalo na tebe, ja by nebol prišiel k tebe pohľadávať, ani vytýkať. Bol by sa schoval i s ranou na srdci. Či som ti vyhodil na oči, že som ti hľadel zadovážiť pohodlný život pri regimente i v Amerike, ako ti bol doma? Sľúbil som matke držať s tebou. Nuž či má tá bitka zmysel? Čo povieš materi, keď sa ťa opýta, prečo sme v hneve?“

Pozeral dlho spurne zboku, naostatok povedal: „Hnevať sa nehnevám, ani biť sa nebudem. Bude, ako si si zmyslel. Ale uznaj: ťažko, keď bijú a nedajú plakať. A tak,“ strhol sa, akoby sa bol spamätal: „Dobre sa tu mávajte!“

„Pekne od teba, pekne!“ Zaradoval sa a vystrel ruky proti nemu. „Buďme bratia, Andrija!“

Zmiatol ho jeho hlas, udrel ho rovno do srdca. „Uvidíme, Kreše, ako vyjde,“ riekol temne akosi. „Tu je,“ položil dlaň na prsia, „prázdnota. Dôvera sa zrútila, neviem, čo dať na jej miesto…“

Podal ruku všetkým rad-radom, ale nedal si pozrieť do očú. Pozor skrýval kdesi naboku. I ponáhľal sa ísť stadiaľto. Na ulici stiahol klobúk hlboko na oči a kráčal prudkým krokom. Keď zašiel na roh ulice, zastal, najskôr premyslieť si, kde ísť.

Krešimír stál pri obloku a pozeral za ním. Keď ho videl zájsť za roh, cítil, že kúsok srdca zašiel s ním, o toľký kus ochudobnelo. Prišla ľútosť za starými časmi, keď brat mal u brata celý diel. Tu pocítil na pleci jej rúčku; obzrel sa, stála pri ňom, túlila sa k nemu, akoby ho chcela zahriať v sirobe.

„Ľúto ti je za ním?“ prihovárala sa mu citne.

„Neviem, prečo sa majú trhať staré zväzky, keď sa viažu nové,“ požaloval sa jej. „Ako tieto mocnejú, tak tie sa rozpúšťajú. Prišiel som o brata a dostal teba.“

„Ak si želieš, bolo by mi ťažko, že som na vine,“ riekla mu skoro preľaknutá.

„Veď to je divné, že sme sa začali rozchádzať, kým toto neprišlo. Bola si doma, o Amerike si nechyrovala a my sme už neboli, čo sme boli prvej.“ Vysvetlil jej, že keď sa vyberala semka, boli už každý z nich v inom kúte. Nebolo medzi nimi zvady, ani priečky, ale už bol nesúhlas. Púšťal uzdu sebectvu a panovitosti, ako prichodil ku grošu. Peniaze ho pokazili, hádam im nevedel nájsť zmysel, ako vraví pán Katović.

„Chudoba kazí ľudí,“ nadhodila ona, „ale ani peniaze ich nepoprávajú. Hádam ich kazia ešte väčšmi od chudoby. Prečo?“

Bol pri nej, bolo mu sladko; vyplnila sa mu túžba po toľkých časiech, a predsa i na ich tiché šťastie hádžu peniaze tôňu. Pred ich žravým dychom i teplý cit skrahne. Nemôžu nevidieť, ako noví boháči sa kazia; čím majú viac, tým väčšmi sa kazia. Neprivyknutí bohatstvu, nevládzu ho uniesť. Idú s ťažkým batohom v ľudskom stisku sťa kôň s veľkým nákladom, búchajú do ľudí, socajú ich na stranu: chcú mať hneď celú ulicu pre seba. Kto sa neuhne, pripučia ho o múr. Bude na vine hádam nie bohatstvo, ale neskúsenosť; nevedia, na čo je, čo robiť s ním, na čo ho vynaložiť. Nemôžu im prísť na zmysel.

Zasmútili, že v človeku driemu také surové, ukrutné pudy, ktoré nepadajú ďaleko od zverstva…

Ale zas pomysleli si na pána Katovića; rozprával jej o gazdovi na Rie Colorade, i o niektorých boháčoch v meste, ktorí vedia, na čo sú peniaze a rozveselili sa. Vedia pripraviť peniazmi nové polia ľudskej práci, otvárajú žriedla k zárobku a výžive iným, teda k bohatstvu, ktoré dáva žiť. Vynašli zmysel peňazí sami. Možno, rodičia ich naučili vedieť vynakladať, aby neprišli o ne.

„I on azda privykne na peniaze a pochopí ich zmysel,“ prihovára sa mu ona. „Prídeme naň všetci pomaly. Bude nám potom všetkým dobre.“

Pritiahol ju k sebe, najväčšie svoje bohatstvo. Predkladá mu vidinu divných časov, keď sa brat premení a s ním všetci, ktorí sú ako on. Nebude znevažovať robotu, mysliac, že peniaze môžu robiť zaň; uveria, že bohatstvo je v práci a nie v peniazoch. Kedy sa prevrátia od koreňa náhľady o bohatstve a peniazoch? Či nahliadnu i oni, že bez statočnej roboty chudobnieme, hoc by sme mali plné truhly funtov.

„Budeme robiť!“ zvestoval jej. Primkla sa k nemu a oprela sa mu o plece. Smiala sa, čo sľubuje: nie pohodlie a prepych, ale prácu… „Budeme ozajstní boháči. Nedbal by, aby si bola najbohatšia…“

„Ale nie tu,“ odporuje mu. „Pôjdeme robiť na svoje. Máme kde. Načo sadiť stĺpiky, keď treba tam sadiť olivy, mandle, broskyne? Po vrchoch by bolo nasadiť borovíc; sú nad veselým morom, ale pozerajú naň smutne, také holé. Po úbočiach a nížinách čakajú prúty do viníc, figové a višňové stromky.“

„Robiť na svojom!“ zaradoval sa. „Myslím, že už bude na čom.“ Porátal peniaze, ktoré zgazdoval dosiaľ. Vychodilo, že by mohol mať za ne kus svojho. Hneď bol väčší a mocnejší; podvihlo ho vedomie, že bude mať kúsok svojho. ,Bohatý každý, kto má kus svojho, kde cediť znoj z čela,‘ pomyslel si. Ale akosi v tie časy mu predstúpila žena v tôni orecha na povlači. Opiera sa rukami o operadlo, dlhé rukávce, zobraté vo fercoch za päsťou, belejú sa v tôni. Jej čierne oči pozerajú naň spod menistej šatky čosi vážne, a či skôr prísne. Akoby čul jej hlas, ktorý ho zvával.

,Dôvera, synku, kde je naša dôvera?‘ Stŕpal. Keď pôjde domov, musí predstúpiť pred ňu. Ako jej príde na oči? Čo jej povie, dáva mu vinu. ,Oklamal si ho, keď sa spustil na teba. Ale chceš sa zaobísť bez dôvery?‘

Stála pri ňom i túlila sa k nemu: keď pozrel na ňu, zvestovala mu, že sa už nedajú roztrhnúť. Jej pozor sa mu zavesil až o dušu, ale bez dôvery potemnela i láska.

„Bez dôvery nikam, duša moja,“ šepkal jej. „Schradla by i láska a spustila krídla. Nie je všetko tak, ako sa ukazuje,“ začal sa priznávať, lebo srdce sa pýtalo hodiť sa dôvere do náručia. „Tiež som zneužíval, zhabal potuteľne, čo nebolo moje.“

„A čo?“ usmiala sa. „Zas o mne a o Andrijovi?“ Smiala sa, že sa vracia k tomu, čo už raz usporiadali s bratom.

„Nie,“ krútil hlavou a zapálil sa od hanby. „Kradol som tajomstvá z cudzích listov.“

„Cudzie listy!“ Poodstúpila od neho, jej veľké oko akoby bolo stemnelo ešte väčšmi; začala číhať z neho úzkosť. Aký čistý, veselý sviatok mali, svet sa im smeje a on má krádež na svedomí: cudzie listy! Zišlo jej na um, ako zalepil jej listy pred očima. Neverila mu, že by sa bol nanosil do cudzích listov.

Pritiahol ju zasa k sebe, nachýlil hlavu k nej a priznal sa jej, čo urobil v ten večer s listom a podobizňou.

Zaradovala sa, že bolo len to; nemala priestupok za zločin. Veď nešiel na cudzie tajomstvá; chcel iba vedieť, či mu neodkázala niečo krstná mať. „Tak si ma znal prv, ako som prišla?“

„Znal, a hneď som bol tvoj. Koľko ráz som ťa mal takto pri sebe, i zhováral sa s tebou, keď si ešte nebola hádam ani na mori…“

Pritúlila sa k nemu, odvalil sa jej kameň od srdca. Neležal na ňom strach pre krádež. Ako sa divne zoznámili a našli prv, ako sa sňali. Iba ju schytil nepokoj. Jej dlaň bola na jeho hlave. Vošla mu prstami medzi vlasy, zakvákala ho za ne. „Či tak? A nechcel si ísť proti mne! Čo si zmýšľal?“

„Nechcel? Akoby bol nechcel?“ Sklonil sa jej skoro k samému uchu. „Bolo očistom. Podvádzal som brata, podchytával a skusoval. Najväčšmi som skusoval: či ťa má rád veľmi alebo málo. Keď som videl, že ho nezabolí veľmi, letel som ako vták do Puntareny…“

„No veď tak!“ Odobrila mu. Ale sa zas znepokojila. „A čo, keby sa bol ukázal zaľúbený?“ Pozerala naň skúmave. Kutala po skrytých kútoch.

Pohol plecom nerozhodne. „Sám neviem, neviem podnes. Dosť som sa nahútal a nemohol prísť načisto so sebou. Povinnosť hromžila veľmi, aby sa neopovážil ísť a ukázať sa ti na oči. Či by sa bol zmohol nejsť? Neviem, neviem…“

Zas ho kvakla tuho za vlasy. „Nuž neprísť!“ Nahnevala sa, z očú jej šľahli blesky. „Nebola by sa vydala, viem iste. Bola by sa vrátila hupkom: stará dievka!“ Tu sa zasmiala, pohla sa prudko. „A ty starý mládenec! Boli by sme sa i tak našli, čo kedy!“

Bolo im zas veselo. Nesňať sa tu, boli by sa hádam sňali po rokoch v Širokom Dolci, keď by sa bol vrátil ustatý zo sveta. Nebol by vydržal nejsť za ňou čo kedy, keby sa nebola vydala za Andriju. Ako sa zišli teraz, tak by sa boli sňali vtedy: iba jar a hádam i leto ľúbosti bolo by vyšlo nazmar.

„Bolo nám súdené!“ istila, búchajúc mu päsťou na plece. „Nevidíš, že nám bolo súdené?“

Prikývol, že tak bude. Nemohli sa minúť. Bolo mu ľahšie; ale žena z povlače pozerá naň s výčitkou. ,Čo bude z môjho? Povedz, čo si urobil s ním?‘ Vyhováral sa jej, že veď vidí, ako vyšlo. Bolo tak súdené. Jej syna by i tak bolo minulo. Ale ona zasa jemu: ,Keď si bol mladý, bez nikoho, ujala som kus lásky jemu a dala tebe: delila som ju medzi vás. Naostatok obaja ste boli moji. A ty mu berieš, čo som poslala jemu. Keď vám je súdené, zoberte sa, nedbám: ale jeho necháte tak?‘

Zas schýlil k nej hlavu a šepkal jej, ako mu je ťažko. Priživil sa ozaj ako bor na skale. Mal pravdu brat: vyrástol na ňom, i rozpáral mu srdce, alebo aspoň hrdosť. Kde sa podeje, ranený a samotný? Ako ho nechať tak?

Ale rozohnala mu starosti. Dajú naň pozor, aby sa mu vlas neskrivil. Nebáť sa nič. Veď on slúchne; povedú ho a napravia ako dieťa. Nič sa mu nestane. Rozosmiala sa a dodala: „Uvidíš, naučíme ho hľadať si zmysel peňazí…“

Všetko mu bolo ľahko, keď bola pri ňom a mohol počúvať jej slová. Z každého mu pribúdalo útechy a odvahy.