ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Andrija si vydýchol na rohu ulice, aby prišiel k sebe ako-tak. Na šťastie ide k pánu Mešetarovi, bude sa mať čím zabaviť v prvú chvíľu, hoc obed ho nevábi. Neťahá ho nič.

Má prázdnotu v sebe. Bola v ňom nebodaj i dávnejšie, ale nie takáto pustá ako od tých čias, čo odišiel zo starej hospody. Prišiel akosi razom o všetko. Dnuka mu je ako v príbytku, z ktorého sa vypratali. Bol by ho zavrel, zahlobil obloky doskami a nechal ho tak prázdny a otupný i so smeťami po kútoch a starou potuchlinou. Snáď by bol tu i tu, raz za rok hádam nazrel doň špárou, čo všetko tam dnu plesnie a hnije. Ale sa mu pridalo ísť do nich, že sa vyvadí s nimi a vyctí ich dokonale. Tam ho zaskočili, zotvárali dvere a obloky: vymietli kadejaký nečin, ešte i staré haraburdie vyprášili. Neostalo dnu ničoho, všetko je prázdno a čisto. Nieto na čo pozrieť. Vyvrázený, studený príbytok, každý šuch sa ohláša hlucho po prázdnych kútoch. Vynosili ho, priniesli o všetko. Nenechali mu ani smetí, aby sa mohol prehrebať v nich, či sa nezapotrošil medzi ne šperk alebo zlatý peniaz…

U pána Fortunata predsa len okrial. Nedal mnoho na útlosť a prázdne výlevy citové, lebo z nich sa nenajesť; ale predsa mu padlo dobre, keď zbadal, že ho pani Flóra ľutuje. Čo k nim prišiel, mala sa najviac okolo neho. Musel jej rozprávať, ako šli do Caňadóna Arriagadovho, ako kopali a vymývali proby, ako museli vodu donášať v súdku, lebo na blízkosti nebolo studničky ani jarku na vymývanie.

Nuž, natrápili sa; šťastie, že sú tu. Pri obede zbadala, že si neberie, ako patrí veľkému chlapovi; sama vyberala a kládla mu najlepšie kusy na tanier.

Po obede došli do salónika. Ortensa zas kráčala na prstoch a vyhýbala sa ťažkým hlavám a labám patagónskych levov^[17] a líšok po zemi, keď niesla kávu a likéry. Zapálili habanské puros,^[18] pani Flóra sa chytila do valčíkov. Bijú tuho pod nohy, až ich zvábia podhadzovať sa voľky-nevoľky aspoň pätou a naprázdno.

Pri hudbe sa zachmúril, tvár mu je zasa ako mračno. Verabože nie mu je do tanca. Nech tancujú čerti, keď praští na všetkých uhloch. Búda, vidno, chystá sa na hŕbu. Do pekného tanca ho pochytili. Odletelo všetko, čo mal na sebe. Nuž zhrýzal sa všakovak, kým sa pán Fortunato zhováral s pánom Katovićom. Ich rozhovor nemal veľkého významu. Díval sa, ako môžu tlkotať bez starosti o veciach, z ktorých nemajú osohu, keď ide o také veľké záujmy. O ktoré? Nevie sám udať. Iba vie, čo je, bude do času. Dnes-zajtra príde rad na veľké rozhodnutia alebo cele nové poriadky. Tak, ako je, nemôže potrvať dlho…

Na šťastie prišla pani Carmen; dnes bola jej nedeľa ostať u pani Flóry. Posedeli si s ňou trochu, pospomínali, kto sa žení tej zimy a chlapi vstali.

„Pôjdeme sa obrátiť dva-tri razy, anjelik!“ zvestoval domácej panej muž.

„Tuláci, nemohli ste ostať?“ hreší ich.

„Zíde sa trochu čerstvého povetria,“ vyhovára sa. Keď mali vyjsť zo dvora na ulicu, pánu Fortunatovi zišlo na um, že zabudol vziať cigary. Vrátil sa dohora. Pán Simon vedel, čo zabudol, ale sa neurazil. Bol, akoby ho bol vymenil. Na tvári sa mu rozložila veselosť, pohráva sa na nej úsmev, z očí mu žiari radosť. Predaj obchodu vrátil mu predošlú dobrú vôľu.

Pán Fortunato ich dohonil dosť ďaleko na ulici: tvár vysmiata, spokojná. Kráča pružne a švihá čiernou lesklou paličkou. Keď išli na hlavné námestie, napopáckali pána Vodopiju.

„Nuž akože, priateľ,“ prikmotril sa k nemu pán Fortunato. Chytil ho pod ruku a vykračovali popredku. „Rozmysleli ste si?“

„Rozmyslieť, som si rozmyslel, ale sa bojím,“ zveroval sa mu.

„Peniaze išli na inú vec, nieto pri ruke. Požičať sa bojím.“

Pán Fortunato sa poškrabal. „Ako by sme mohli? Rozmýšľajte. Chcel by sa ich sprostiť akokoľvek. Vidíte, sú mi ako putá na nohách, nemôžem sa pohnúť.“

„Poviem vám úprimne, že na vaše by mal niečo. Ale pri vašich by chcel i ostatné, najmä ktoré sú rozdrobené po päť, po desať. Musel by mať slobodné ruky; zavadzajú v spolku ľudia, s ktorými ani sem, ani tam.“

„Predajú vám, a myslím lacno, keď zvedia, že som ja predal. Budú škodovať; bude zle-nedobre na mňa, že som ich nechal v blate. Nech kričia; predať musím. Najradšej by vám, hoc priam by škodoval niečo. V dielikoch sú veľké nádeje, ktoré zmizli. Ale je tak; pochovaj mŕtvych, ak sa chceš venovať živým. Rozmýšľajte, hľadajte spôsob.“

Pán Vodopija má chuti, ale nemá peňazí; podložil ich na kúpu obchodu. Ale ak gazda môže čakať na svoje, mohol by zaťať sekeru do tohoto veľkého stromu. Dve veľké podujatia odrazu; dedičstvá po oboch kliesniteľoch nových ciest, ktorí upreli oči k ďalekým métam a nemôžu niesť putá dennej práce. Dal by mu štyristo podielov za dve pätiny pôvodnej ceny…

„Zjajčia podielnici, viem, naskočia, ak predám. Budú i preklínať: najmä tí, ktorí ich majú málo. Bude kriku…“ Preletel mu tieň žiaľu tvárou, oči hľadia smutne do diaľky. Také sú ľudské cesty. Znalec odrádza od tvorenia spoločnosti. Je vraj priďaleko od ciest, zlé miesto, nieto vody blízko, ťažko doteperiť drahé stroje. Výdavky na zariadenia, stroje, platy zamestnancom a robotníkom, odmeny správe pohltili by i zlato i zložený kapitál. Z účastín neostalo by zasa nič, iba cifrovaný papier. Prichodí sa teda vrátiť z cesty, ktorú nastúpili v toľkej sláve; pozemky obrobiť po starosvetsky, motykou a lopatou…

Počúval ho s účasťou. Vďačne by ho sprostil podielov. Uľútilo sa mu kliesniteľa, vytriezveného, chudobnejšieho o hrsť nádejí. „Na krik sa neobzerajte!“ tešil ho. „Keby ste boli chceli vtedy, mohli ste utŕžiť celých štyristotisíc; smiať sa im dnes spoza plota.“

„Tá vec nepatrí sem. Nespomínať,“ napomenul ho. „Viete, že som nemohol predať, i prečo.“

„Viem!“ potvrdil mu hrdo i hrdo vykračoval pri ňom. Pýšil sa krajanom, dneska väčšmi, keď mu zapadla hviezda, ako vtedy, keď sa vyhrieval na úslní šťastia. Pýšil sa jeho priazňou a priateľstvom. Je zriedkavý zjav medzi ľuďmi, kto kladie česť vyššie ako zárobok a oročku. Privykol jej slúžiť a utužil sa v jej službe; ani už hore neberie ťažkú obeť, ktorú mu naložila pri podieloch.

Pán Katović šiel s pánom Andrijom. Vídali sa i indy, ale len zbežne. Takto zoči-voči neboli ani raz na reči. Videl ho veľmi mlčanlivého pri sebe; ani u priateľa sa neozýval veľmi, vybral si z toho, bárs ho nezná dokonale, že bude mať nebodaj akúsi starosť.

Počul o ňom všeličo, máločo dobrého. Zo všetkého si vybral, že je bezohľadný a sebecký. Nadišla ho chuť prizrieť sa lepšie, čo všetko v ňom. Bol po tieto dni spokojný a veselý, myseľ lietala voľne. Prebudila sa v ňom veľká zdieľnosť a zhovorčivosť.

„Vy bývate, pán Gojčević, u pani Kesicovej? Myslím i videli sme sa u nich, keď som tam bol,“ začal sa ho vypytovať.

Odpovedal mu dosť kyslo, že donedávna, ale už nie. Býva v hoteli ,A los dos Amigos‘ (K dvom priateľom).

„Pekné meno. Výhľad na more bude.“

More nie je ďaleko, ale výhľad je nie naň; iba do neporiadneho dvora. Voda zle odteká, jamy po dvore. V zime budú lagúny, ak ho nevytopí ako sysľa.

Pokrúcal hlavou pán Katović na ponosy veľmi starostlive. Nieto horšej veci čo mokradina. „U Kesicov je pekný dvor a aká čistota v izbách a kuchyni! Povedal som onehdy: u nej je krajšie ako u ,Zlatého Guanaka‘.“

Nuž držali čisto, uznal stiesneným hlasom. Zišla mu na um terajšia hospoda, schytil ho strach pred dažďami. Ledva pridusil ťažký, hlboký vzdych.

„Znepáčilo sa vám dačo, že ste šli na inú hospodu?“

„Ach, znepáčiť!“ odpovedal chytro. „Nebude vraj držať hotel. Musel som ísť, hoc sa nechcelo.“

„Tak nemá hotela!“ zvolal i pristavil sa od údivu. Pozeral naň, akoby bol z duba padol. Pán Andrija sa uškrnul. Hlava mu je sotva na mieste, veľkému obchodníkovi, keď môžu vyfučať z nej najhlavnejšie veci! Musel mu pripomenúť, že len toť mu gazdiná doniesla peniaze, ktoré utŕžila odpredajom náradia. Sama sa pochválila, že ich bola zaniesla do jeho pisárne. „Iba ak by bola zlyhala,“ doložil.

Rozpamätal sa naveľa; skoro rozhorčene prisvedčil. Doniesla mu, pamätá sa, ale čo! Porisko, ani porisko od sekery. Nebolo vraj viacej. Odpravili ho. „A čo poviete? Bývali ste u nich, znali ste nebohého. Viete, ako šiel obchod. Naozaj jej neostalo?“

Sklonil hlavu, pohol plecom, že nie je ľahko vysloviť sa. Premýšľal, či by nebolo na čase vyvŕšiť sa na nej. Mohol by navdať na ňu veľkého obchodníka, šepnúť mu, že nebodaj prekryla groše. Povymetal by ňou súdy, zišlo by sa jej. Ale si rozvážil. Naťahovali by i jeho ako svedka, ešte by mohla i jeho zapliesť do galiby. Neutečie mu, vyvŕši sa iným razom. Povedal mu teda, ak ostalo, neostalo mnoho; nik z toho nestučnie.

„Taký obchod!“ chytal sa za hlavu. „Prezeral som nedávno účty; len koľko u mňa odobrali! Dával som vďačne. Nebohý bol statočný chlap, ale neplatil. Vždy mal výhovorku. Čo poviete, kde sa dievali peniaze?“ Pozeral naň skúmave. Sivé oči sa mu pripili na tvár, nechceli zísť z nej. „Prekryl ich? Domov ich neodšantročil. Na bankách, viem, nekúpil nikdy poukážky ani na peču. A peňazí nič, nikde nič,“ tľapol si o vrecká vo veľkom rozhorčení.

Bolo mu trochu všakovak. Čo sa ho vypytuje? Nech sa prezvedá u vdovy! „Hrával, viem, i na lutriu,“ nadhodil naostatok.

„Čosi, ale málo,“ poznamenal pán Katović. „Prezvedal som sa onehdy u krivého Bartola. Viete, že ten vie o každom lósiku, kde utkvie. Vraj ak by vyšlo všetkého spolu štyritisíc pečí. Pekný groš, výhry naň nepadlo nikdy ani peče. Nemal šťastia. Ale čo je to za desať rokov, keď sa ich podelo nevedieť kde, hádam i šesť ráz toľko! Len u mňa koľká závislosť.“ Zaknísal hlavou sem-tam starostlive. „Kde sa mohli podieť, kde? Karty nehral.“ Pán Andrija pokrútil hlavou, že nie. „Druhej záľuby nemal ako dostihy,“ zasa pokrútil hlavou. „Iba ak by ženy!“ Tu sa už pán Andrija rozosmial. Veď chudák, pán Martin dávno čo nestúpil na ten chodník. Pán Katović pozeral naň trochu zmýlený, že ho vysmial pre ženy.

„Nedivte sa. Mám veľkú škodu; lámem hlavu všakovak,“ vysvetľuje mu. „Hľadám, habkám, nemôžem prísť na koreň. Ale na niečo som prišiel čo-ako. Myslím, myslím, že sa nemýlim.“ Pozeral naň ako víťaz. Pán Andrija nemohol uniesť jeho pozor. Na ramene pocítil jeho ruku, ako ho stíska. I ona akoby vystíhala od neho niečo. „Mal tajného spoločníka,“ zveroval sa mu skoro pošepky. „On sa plietol po obchodoch dlžiť sa, brať tovar zadarmo, predával ho za slušný peniaz a groše odnášal spoločník. Či nie? Možno i za chrbtom mu duloval po šuplíkoch…“

Pán Andrija šibol naň okom zboku. Ako to myslí? Cieli vari priamo naň? Ale v očiach mu nevidieť iba zvedavosť; hádam i radosť, že trafil na šľak. „Nemôžem povedať — neviem…“ zafufnal. V hrdle mu bolo sucho, ledva sa pretisli cezeň tie slová.

Pán Katović pozeral naň, či nepovie ešte dačo. Usmial sa potom ako s ľútosťou. „Pravdaže budete vedieť, hádam istejšie odo mňa. Ale som istý, ak viete, že nechcete uveriť. Veď je i brud vyháňať bedára, ktorého máš v moci, po obchodoch žobrať tovar na bradu a oberať ho zápäť z utŕžených peňazí. To je už hotový zboj, ibaže ide peknými slovami, nie drúkom a falošnými kľúčmi alebo sekerou… Ak bol taký spoločník, zbíjal na dve strany: mňa o moje peniaze, nebohého Kesicu o statočnosť a dobré meno. Dvojitý zbojník!“ odpľul si, červený ako rak. Naprával si kabát, ruky sa mu triasli.

Prišlo veľmi zle pánu Andrijovi. Parilo sa z neho, akoby mu podkuroval. A najhoršie: Keď pozrel ukradomky na Katovića, zastihol na sebe jeho pozor, z ktorého šibali blesky. Nemohol vyčítať z neho, či vie dačo, a či len háda…

„Poriadny robotný človek neuverí, že sa môže robiť taká ohavnosť. Nepovedzte už slova. Vidím dobre, ako šlo, akoby pozeral tuto na nich.“ Tu sa už predesil, že predsa bude vedieť čosi a pôjde naň rovno. „Vaše úprimné srdce vzpiera sa uveriť, aby bolo takých oplanov. Ale keby ste boli skúsili ako ja, do čoho sa nechytí lakomosť a pachtivosť za grošom: surové, ukrutné ,ja‘, keď sa dá na zboj, začne habať a hrabať k sebe, hoc by iný pritom i umrel od žiaľu a prišiel o statočnosť, uverili by ste…“

Vydýchol si voľnejšie. Tušiť o ňom najmenšej veci, sotva by ho rátal medzi poriadnych, ako ho ráta. Pán Katović sa tiež stíšil. Tvár sa mu vyjasnila.

„A vás vyplatili?“ spýtal sa ho o chvíľku.

Pozrel naň predesený. Teda predsa vie čosi. Len čo, odkiaľ a pokiaľ? Chytali ho zimomriavky. Najlepšie, odsotiť najmenšie podozrenie. Osvedčil sa, že mu neboli dlžni…

„Teda tak!“ Ostal pred ním ako stĺp od divu. „Aká háveď!“ Zasa si odpľul od hnusoty. „Tak ma i vdova šudí! A hneď som jej neveril! Pomyslite len, čo nevymyslí na vás! Mali ste mi vraj doniesť dvanásť stovák. Mal vám ich dať jej muž priplatiť na dlh u mňa. Nebohý ich vraj vypriadol u Zaradu; i viem, že ich dostal — dvetisíc pečí spolu — ale neviem, či ich požičal uňho alebo ako. Chcel ich, dvanásť stovák, dať mne na dlh, ostatných osem bol dlžen domácej panej. Mne spomínal zakaždým, keď sme sa sňali, že nezabudol na dlh. Prvé peniaze, ku ktorým príde, že budú mne…“

Vtrepal sa do pľuhavej kaše. Veď ten vie všetko, do najmenšej veci! Ale začal tajiť, musí tajiť. Že vraj tak a tak, neslýchal o stovkách, tisíckach tobôž. Ej, mať tú moc, neslýchať nikdy o nich, vytrieť ich z pamäti, dal by moc za to. Pomyslieť na ne, už sa mu predstaví nebohý krajan: pozerá naň tým smutným okom, kdesi dohlboka; pýta účty: kde sú peniaze, čo urobil s jeho statočným menom? Divná vec, pri jeho smrti ani nemyslel na tie veci, ale teraz čím ďalej, tým častejšie sa mu tisnú pred oči. Neraz v noci sa mu predstaví smutný krajan. Dakedy ho prejme strach, že pre ne prišiel i o život. Pre tých dvanásť stovák sa strhla medzi nimi najväčšia zvada, práve v ostatné dni. Pred smrťou neminulo dňa, aby mu ich nebol spomenul, keď boli sami. Spomínal vtedy i statočnosť. Mal ju neprestajne na jazyku. Tak bude, to ho znieslo zo sveta; bol chlap ešte ako buk, ako jedľa, ako česmína, ako…

„Pomyslite si, do čoho vás chcú zapliesť mrcha ľudia.“ Vytrhol ho z trápnych myšlienok pridusený hlas. Hovoril temer pošepky, hádam, aby ho nepočuli tí tam napredku. „Onehdy som sa u nej ohlásil, zasa pre ten nešťastný dlh. Bol tam i Nikola Žeravić. Doniesli do reči zasa dvanásť stovák. Nebohý si vraj veľmi ťažkal, dva razy mu i zle prišlo pre ne. Bol ich vraj mne obecal na dlh, ale vy ste mu ich vraj odňali, že ich mne donesiete sám, lebo on že by ich stavil do lutrie. Na druhý, či tretí deň dali ste mu vraj znať, že ste ich nedali mne, lebo že je váš dlh prvší. Ja som vraj bohatý, veľký kupec, môžem sa i bez nich zaobísť. Keď sa to dozvedel, nemohli ho vraj utíšiť. Pripustil si veľmi k srdcu, že ide prísť o statočnosť. Bol vraj veľmi smutný až do smrti. Myslia, bože odpusť hriechy, že ho tie peniaze priniesli o život…“

„To povedali!“ Darmo sa staval, že nevie o ničom: v očiach a tvári sa predesil. Nemohol preriecť slova. Oči mu blúdili po námestí nepokojne, sťaby za každým zakrpateným smrečkom trčala mátoha.

„Všakovak som proboval vybiť im z hlavy hroznú vec, nedali si povedať,“ zveroval mu skoro pošepky. „Ťažko mi bolo, ťažko počúvať takú žalobu na statočného človeka. Veď by to bolo, ako potvárať nie zo zbíjačky, ale z ozajstnej vraždy. Tak sa mi zbridilo slúchať, že som im naostatok sám zapchal ústa. Povedal som im, že dvanásť stovák ste mi sám doniesli dva dni pred jeho smrťou. Tak aspoň uznali, že si nebohý nemal prečo ťažkať na vás. Vidíte, ako som zlyhal, ale v dobrom úmysle. Vy sám vravíte, že ste nemali s ním dočinenia v peniazoch a ja som im potvrdil, že ste mi ich doniesli. Teraz sám neviem, čo robiť. Mám im povedať, že ste mi ich nedali, ani ich nemali v rukách? Alebo zlyhať znovu, keď som raz začal? Vy sa hádam i nahneváte, že som vás zaplietol do veci, o ktorej ste nechyrovali!“

Odľahlo mu trochu, že ho očistil pred nimi. Ale i tak bolo zle s ním. Má mu povedať pravdu, že ich vzal a zabudol zaniesť, kde patrilo? Ale tak by predsa priznal, čo prvej tajil. Ak mu zatají pravdu, vdova a Nikola ostanú v utŕhačstve, ale chybu a či hriech už nenapraví. V prsiach ostane navždy veľmi ostrý tŕň; bude ho bádať a páliť. Vytiahnuť mu ho nevytiahne živá duša na svete…

Ale ani od neho nie je v istote. Prečo doniesol do reči tieto ožihavé veci? Má čosi za ľubom, alebo ho len skusuje a macia. Šípi niečo, má ho možno za tajného spoločníka? Ale čo by ho i nemal v podozrení: čo by zvíťazil? Svedomie kričí, že bol s ním v spolku: chodil do šuplíkov, vynášal. Kto vyjedol obchod a nechal mu dlhy a nestatočnosť? I keby nik nič netušil, i tak je zle s ním. Nebohý bude prichádzať, pozerať naň smutne, tŕň v prsiach ostane. Zašlo ho veľké nešťastie pri dievke z Dalmácie, nebodaj čaká naň nezdar s podielmi, ale čo je to proti tomu, čo mu trčí v prsiach. Ak sa mŕtvi môžu vŕšiť, či mu odpustí nebohý krajan? Nebude mu podkopávať šťastie? Veď i teraz akoby sa bol vyteperil z hrobu, vyčítal mu ústami tohoto človeka všetko, čo mu urobil. Ako rozprával vtedy, že sa bojí veľkého mäsiarskeho psa o krvavých očiach! Bežal popri ohrade, vyzerajúc špáru, cez ktorú by mohol utiecť. On bol mäsiarsky, pásol za ním roztrhať mu dobré meno a statočnosť. Hnal ho ponad písemko do cudzieho znášať tovar za dobré meno a statočnosť…

Zmiešalo sa mu všetko v hlave. Nad krútňavou stojí nebohý krajan so smutnými očima. Akoby sa zastrájal. Ba či sa už nezačal vŕšiť! Veď od tých čias letí naňho nezdar za nezdarom.

Ako vďačne by vrátil dvanásť stovák! I písemko by vrátil; i peniaze by položil do šuplíkov. Čo mu je z písemka? Ale vrátiť, a komu? Nebohému krajanovi? Jemu už netreba ani peňazí, ani jeho písem. Vdove? Jej by sa zišli, ale by potvrdil, že vyjedal, habal a chodil do šuplíkov. A možno by ich nevzala od neho…

Podlomili sa v ňom akési stĺpy, rozkývali sa bašty pýchy a sily. Zrútilo sa naň čosi ťažkého; bralo, či čo pritislo ho. Preťal ho strach. Nechcel, trhal sa a predsa musel ich ponúknuť jemu, dvanásť stovák. Patria jemu, keď potvrdil pred nimi, že ich prijal z jeho ruky, bárs ich nevidel. Začal okúňave, lebo otvoriť srdce ťažko je. Hnusí sa ukázať mrzkú rozjedenú ranu. Budú mu vraj za dlhy, ktoré nebude nikdy čítať. Dáva im ich vraj zo svojej náuky, z dobrej vôle. Nebohý rozhlásil ho vraj bez viny za mrcha človeka, jeho vdova špintá. Nenechá na sebe poškvrny, hoc jej nemá, dá ich radšej jemu, akoby ich mal naozaj od nebohého.

Pán Katović sa veľmi zahanbil, začal sa vyhovárať. „Ako vziať peniaze od vás, keď vidím, že ste o nich neslýchali? Ani mne sa nesladí dať na sebe prischnúť, že som vzal cudzie mozole. Bolo by inakšie, keby mi núkal, kto peniaze vzal. Ale pravý dlžník, vidíte sám, nemá. Už som ich i oželel. Ja by najradšej keby ostali tomu, kto ich vynosil nebohému. Uňho ostali i ostatné peniaze, ostanú i tieto: nech sa naje, nenásytník. Má zodpovedať časom, ako prišiel k nim; nech zodpovie i za tieto. Veď sa raz vysvieti, kto nehľadal zmysel peňazí, ale slúchal pažravosť svojho ,ja‘. Príde mu raz dávať počet, oj, príde z každej peče, odkiaľ pochodí…“

Pán Andrija bol zronený. Peniaze ostanú pri ňom, budú ho večne trápiť. Ako sa ich striasť? Keby bol krajan nažive! Ako radostne by predstúpil pred neho: ,Tu máš, krajan, dvanásť stovák, tvoje sú, urob s nimi, ako vieš. Tu máš písemko; drž si ho sám. Netreba ti ísť ponadeň do cudzích skladov.‘ Ako by sa radoval, že ho už nezazrie pred sebou a jeho smutné oči.

Poprosil pána Katovića ešte, či by ich predsa neprevzal, ale ten mu oznámil, že nie. Účty už zatvoril. Nevzal by peňazí, čo by i sama vdova prišla k nemu s celým dlhom. Taká je vraj jeho zásada. Kto zamešká zaplatiť, vytrie mu dlh a jeho peniaze vylúči z obchodu, akoby ich nebolo.

„Ale keby ich predsa doniesla; keby sa jej veľmi, veľmi zažiadalo očistiť sa od dlhu?“ Pozeral naňho so strachom, či by sa jej nedal očistiť.

„Nedonesie ich,“ uistil ho pán Katović. „Odkiaľ by ich vzala, keď ich vraj rozniesli? Ale keby ich doniesla, i jej by povedal: ,Mne ich už netreba, vynalož ich, ako vieš.‘“ Pozeral rovno pred seba veľmi vážne. Nikdy ho nepočul hovoriť tak prísne.

„Vynaložiť?“ skusoval ho ešte. „Načo vynaložiť? Na chudobu najskôr?“

„Na chudobu!“ mykol plecom pán Katović. „Či by jej pomohla s pár tisíckami? Rozdajte chudobe na mieste pána Rozalesovo a chudoba ostane chudobou, keď sa minie, čo jej dali. Ale dobre, nedbám; dajte, čo máte, chudobe. Ratujte ju, keď už nechce, alebo nevie robiť, aby nezahynula od hladu. Bude vám veľká potecha, že neumrie od hladu dnes, ale hádam zajtra.“ Pozeral naň pán Andrija v dive. Vraj dobrý človek a nežičí chudobe ani almužny! Či ju nechať vyvaliť sa pri ceste ani hoviadko, keď nevládze ťahať? Pán Katović zbadal, že ho pomýlil. Zastal na cestičke a začal mu vysvetľovať veľmi divne. Chudoby, vraj, nemalo by ani byť, keby sme pochopili všetci, ako sme, zmysel peňazí, oddajúc ich, načo sú. Peniaze sú nie na almužnu, ale na zaopatrenie práce. Chudobe netreba almužny, ale treba jej dať práce. Z nej sa vylieva bohatstvo na všetkých. Vylialo by sa i na chudobu. Práca by očistila ulice a všakové kúty od chudoby, od žobrákov a lazárov. Kto chudobnému dá prácu, dá mu viac ako peniaze, dovedie ho k samému žriedlu, z ktorého bohatstva sa nikdy neprisuší…

Srdce sa mu stislo. Pamätá sa, brat mu tiež dokazoval kedysi, že práca je bohatstvo a nie peniaz. Ako sa mu vysmial, že ide kŕmiť kravy a strihať barany! Spoliehal sa na peniaze, že budú zarábať naňho a hľa, kde ho doviedli! Nebohý krajan nechce mu zísť z očú, pozerá naň smutne jednostaj. Peniaze, ktoré poslal do Európy, zaopatrili mu hanbu a súžbu. Peniaze na podieloch mu idú zaopatriť škodu a sklamanie. Bažil za nimi, zháňal ich, zbíjal krajana, priniesol ho pre ne o život; čo má z nich? Trápenie a krvavé výčitky. Naostatok nemôže sa ani sprostiť tých, na ktoré sa prilepilo najviac brudu…

Zamĺkli obaja, brodili v smutných myšlienkach. Pán Andrija húta, akú prácu otvoriť chudobným o dvanástich stovkách? Kde ju otvorí, keď nemá domu, ani kúska zeme? Kopať zlato? Čo vykopeš za dvanásť stovák? Čo mu je z nich, načo sú súce: veď ani nevie, čo urobiť s nimi. O koľko by mu bolo ľahšie, keby nebol chyroval o nich.

Pán Katović za ten čas rozmýšľal o ňom. Hľa, krajan, ktorého vysotilo do sveta! Bolo mu veľmi náhlo vrátiť sa domov, na rodnú hrudu; hľa, do čoho padol pre veľkú náhlivosť! Poslal do boja ukrutné ,ja‘, hovädské pudy a nenásytnú pažravosť. A keď prišiel, kde sa rozbehol, čo získal? Pozeral naň s ľútosťou. Ale poobzeral i svoju robotu. Dlubal tupým drievkom do tvrdej žuly, či by neotvoril zdroj živej vody. A hľa, začína vymokať. Iba kôra stvrdla. Pred ním nestojí zlý, zatvrdnutý zločinec. Kôra pukla, pred ním stojí nevedomý pomýlený neborák. Veď sám netušil, čo robí, zle alebo dobre. Šiel iba priamo za telesným pudom. A čo mal robiť, keď iného vodiča nebolo? Medzi nevedomých vraj rozsievajú najväčšie bohatstvo dobré náuky a zdravé naučenia! Čo dali z toho veľkého bohatstva tomuto bedárovi? Aká bola ich sejba, keď mu neprebudili ani svedomie? Či vložili do svojej roboty rozsievači všetku pilnosť a snahu, keď nevytríbili z pôdy ani najhoršiu burinu a tŕnie? Akí sú to majstri, keď ani neprobovali vytvoriť zo surovej hmoty celého povedomého človeka? Že sa vraj nechcel poddať! Nie veru: nebola na ňom vina. Slepý slepého nemôže vodiť. Sami nechyrovali o zmysle peňazí, preto nevynašli za malička chodníček k driemajúcemu srdcu a svedomiu. Mali ho za balvan, za bralo tvrdej žuly: a predsa tu dnes ukázal svedomie, i srdce mäkké a poddajné. Trafili ho len dva-tri slabé záblesky svetla: už sa obracia pachtive pohľadať pravdu a dať sa jej do služby.

Bolo mu ho veľmi ľúto. Ťahalo ho mocne k nemu. „Koho máte tam doma?“ začal sa ho vypytovať s veľkou účasťou.

„Matku,“ odpovedal. Tvár sa mu hneď vyjasnila. Pomyslieť na mater a dom a už sa mu váľal ťažký kameň zo srdca.

„Bratov, sestry?“

„Ja sám.“

Zastal zasa a obzerá si ho. Syn jedinák a v Amerike! Aké nešťastie ich muselo postretnúť, že ho vypravili do sveta? Vypytoval sa opatrne, či sú želiari, pastieri hádam. On, nepovedomý, vyjavil mu príčinu, pre ktorú je tu. Vypučil prsia, že pováľa rohy Pavčevićovcom.

„Čo vám urobili?“

„Čo najhoršie!“ začal žalovať na nich. Rozhadzovali sa, ich tisli do kúta. Skupovali zeme, intravilány. Začali si už viesť ako odpoly statkári. Nedá sa potlačiť celkom od nich. Keď sa odbavil na vojne, vybral sa na zárobky, aby bolo za čo kupovať. Dom a gazdovstvo opatruje matka na ôsmy rok. Drží ,cudzích‘, keď sú roboty — nájomných — ale má i stáleho sluhu na rok.

Zamračil sa pán Katović znovu. Veselosť, ktorá mu vraj vystúpila na tvár, ta išla. Syn v cudzej robote, ktorá mu ani nepristane, a na dedovizni robia nájomníci. Čo vykvitne z tej roboty? „Prepáčte, že sa stariem do vašich vecí, ale vám vyjde, že koľko tu zvýšite, dva razy toľko škodujete tam.“

„Azda nie!“ odvráva s istotou. „Matka dozerá. Zastane si ako najlepší gazda, nedá sa previesť.“

„Môže byť,“ uznáva mu veľmi vďačne. „Čože — naše ženy! Kdeže majú roveň? Ale čo-ako, vychodí vám naopak. Svoje zverujete na cudzieho a svoju vernú prácu vkladáte do cudzieho gazdovstva. Svoju darúvate, alebo mrháte; cudziu robotu kupujete. Dvojaká škoda. A keby prečo, ale že Pavčevićovci skupujú. Nech kupujú, ako vy by ste kupovali, len mať za čo.“

Usmial sa a nadhodil mu, že je za to tu, aby bolo za čo kupovať.

„Mnoho ste zarobili?“

Vypučil prsia hrdo, že ešte ta. I skľúčenosť sa stratila. Vyplatilo sa ustávať. Zvýšil viac, akoby bol zgazdoval doma.

Pán Katović mu uveril, nezarobil by toľko. Doma sme nepracovali tak tuho a riadne ako tu. Posošiť sa tam ako tu, možno by sa i zarobilo. Tu už pán Andrija pozeral naň s ľútosťou. Zarobiť doma; a kde? Skaly predávať? Stavať azda mlyny na vietor a mlieť skálie na nich? Veď nieto ničoho, ako holá skala. Vari je zem na tri-štyri metre zhĺbe? Pán Katović mu odvrával. Cudzí predsa zarábajú i v Dalmácii, hoc je iba holá skala. Na oleji a víne zarobia pekné peniaze. Na figách a višniach tiež im odkvapne: pália z nich drahé likéry a ťahajú extrakty. Dalmatínsky romanček melú a predávajú za veľké peniaze ako perský prášok; ešte i zo sardel a tuňov robia konzervy a z rozmarínu vyvárajú voňavé oleje. Dalo by sa zarábať i doma. Zem dáva také plodiny, ktoré sa inde nedaria. A zem by dala, len ju polievať v letnej suchote. „Či sme sa usilovali pohľadať vodu?“ spýtal sa ho. „Koľko studní sme vyvŕtali dosiaľ? Hoc je i bralo, i v brale môže byť voda, ak nemá puklín na dne. Nuž pre Pavčevićovcov! Ale vám ubližujú?“

Nie, ubližovať neubližujú; do očú sa držia ta ešte. Ale sa vynášajú nad iných…

Pán Katović sa dovtípil, aké je to nepriateľstvo. Vídal ho dosť po obciach. Dve popredné rodiny nemôžu sa zmestiť. Do očú priateľsky a úslužne, spoza chrbta zle; i nohu si podložia takto, kde môžu. „A kedy sa dali do vás tí Pavčevićovci?“

„Dávno kedysi. Nieto ani pamätníka…“

Pán Katović prikývol hlavou. Staré hnevy a prieky, ako bývalo medzi veľmožmi v Itálii tam v strednom veku. Trvajú tri-štyri pokolenia a potrvajú ešte. „Na čom sa zvadili?“

Že kto ich tam vie. Pán Andrija len hodil rukou a smial sa. Iste skrsli prieky pre dačo, hnevy idú z otca na syna. Zádrapka na nové priečky sa nájde, kto ju chce nájsť.

„Načo sa zastrájate na nich, keď ani sám neviete prečo? Dajte im pokoj.“

Postavil sa mu s ohňom; veľmi zlá rada! Otec mu vždy spomínal, aby sa nedal. Byť na jeho smrti, bol by mu iste v ostatnú hodinu položil na srdce nedať sa. A otca patrí slúchať, splniť najmä ostatnú žiadosť. Tiež sú írečití v Zorovci, zo starého koreňa. Nedajú sa vysánkovať zo svojho hniezda.

Bol rád, že sa mohol preukázať aspoň ako hodný, poslušný syn ešte i po smrti rodiča. Poručbu vyplní verne, nahľadí sa každý. ,Tko se neosveti, taj se neposveti‘^[19] znie starý príkaz: že kto sa nevyvŕši, nevidí slávy božej. A staré zákony treba plniť.

Pán Katović vyratoval si za ten čas, koľko pilnosti a snahy vynaložili obe strany na tento spor za tých dvesto-tristo rokov, odkedy sa ťahá. Popredné rodiny v obci vynaložili celú moc a robotu na škodu jedna druhej cez celé storočia. Hádam i peniaze obetovali na pomstu. Tiež videli zmysel peňazí v útisku a krivde, miesto ich dať na užitočnú prácu. Čas a robota sa rozmrhali na skrivodlivú vec. Ostatný potomok jednej z rodín túla sa toľké roky v cudzom svete; nebojí sa úskokov a útiskov, ani subtilného zboja, len aby prišiel čím skorej k peniazom. Ak ich bude mať, vynaloží ich na pomstu, ktorej už nevie dať ani pôvod, ani príčinu…

„To sa hneď pobijete, keď prídete do Zorovca,“ skusuje ho trochu, čo myslí o tej veci. „Keď sa chystáte tu, kde ich nevidíte; čo nebude tam, kde vám budú ako soľ v očiach?“

„Nebudú,“ uspokojil ho pán Andrija. „Vídame sa ak raz alebo dva do roka. O hostine. Briežik na tejto strane, na ňom náš dom; hodne po ďalej zasa briežik, na ňom ich dom. Medzi briežkami kotlina a v nej blato, hádam päť alebo šesť týchto námestí. V lete preskakujú po skalkách, keď prechodia. V zime nik neprejde zo Zorovca do Zorovca, ak nie dokola. V zime je moc vody, i v lete kŕkajú žaby. V pôste ich chytajú, smažia stehienka. Bolo by hádam i pijavíc, keby ich nasadili.“

Tiež by bolo niečo: chytať a vyvážať pijavice. Zastal pán Katović, meria Pravozorovčana okom sťa podivný zjav. Medzi nimi je blato, a predsa si zavadzajú. „Čo máte zo zvady? Pomerte sa už raz.“

Pán Andrija mlčal. Nepomyslel nikdy, čo by mali z toho, keby sa pomerili. S tým, čo strávil na vojne, bude okolo desať rokov, čo nebol v Pravom Zorovci. Zabudol skoro, čo sú, akí sú tí nešťastní Pavčevićovci. Nemá nič proti nim, ale otec je otec a zákon je zákon…

„Hádam ste i vy v rodine,“ vysvetľuje mu pán Katović, „potomci akéhosi Gojka a Pavka. Gojko a Pavčo sa možno povadili, najskôr pri deľbe, ak boli bratia alebo strýčni bratia; hnev a závisť presiakla i na ďaleké potomstvo sťa kliatba. Peniaze a manie od tých čias vynakladáte na pravoty a zvady. Pomyslite, koľko práce a usilovnosti išlo na mrzkú vec! Tiež nepochopili zmysel peňazí, vynakladali ich na pomstu a skazu, miesto na zveľadok sebe a iným…“

Iným časom by bol púšťal také reči jedným uchom dnu, druhým von; bol by hádam i odvrkol, aby ukázal, že pomstu drží v úcte, ale dneska ho pozavracalo z tej i inej strany. Búrka prehrmela, víchrica vymietla dom z nečinu a smetí, ostal prázdny dom s ošarpanou strechou.

„Pomerte sa,“ nalieha naň druhý. „Ak máte peniaze, nekupujte zeme. Obrábajte dobre tie, ktoré máte. Zložte sa radšej s Pavčevićovci a spustite blato. Žaby môžu chytať inde v pôste. Zasejte pšenice alebo kukurice, tak vám peniaze nenarobia škody, ale donesú bohatú úrodu. Zorovčanov zas by nedrvila zimnica.“

Teraz Pravozorovčan vytreštil oči na pána Katovića. Nikdy nepomyslel, že by mohli sušiť blato, hoc im zavadzia pri samom dvore.

„Načo sa ponevierať za zlatom po Ohňovej zemi, keď ho máte pri dvore?“ dovráva mu vrele, len tak mu blčí tvár. „Rovnou cestou domov, brat, pracovať a vzmáhať sa. Okrášlite Zorovce. I ja sa zberám,“ udrel ho po ramene.

„I vy!“

„I ja. I mňa schytila túžba, brat. Zhováram sa tuto na námestí s vami, ale som v starodávnom dvore o stĺporadí. Vo dvore úpek slnka, pod klenbami chlad. Meštrál rozlieva tuhú vôňu smoly od borovín, zmiešanú s vôňou morskej trávy a tuberóz.^[20] Dolu nižšie čľapoce more o čierne skaliská…“

„I ja neraz doma!“ priznal sa, i vzdychlo sa mu.

„Čo nám osoží, brat, kutiť sa tuná a v myšlienkach trčať na tamtej strane? Čo môže z tej roboty vykvitnúť súceho a trváceho? Postavme sa na postať, kde nám je myseľ…“

Stislo sa mu v prsiach, krajom akoby sa šírila tmavá chmára. I on by bol, kde je myseľ, dávno, keby bolo vyšlo, ako si rozkladal. Nič nevychodí, ako si namýšľal. Čím je tu dlhšie, tým väčšia hmla; nerozoznať v nej dňa odchodu. Každý deň zápletky a neistota; nevie, kde trčí a kde sa podeje. „Nevieme, kde sme,“ žaloval sa akosi haneblive: „Či tu, či tam? Tu sa nám ťaží byť a musíme, tam by sme chceli byť a nemôžeme.“

Bol to veľmi bôľny výkrik od mocného chlapiska. Pána Katovića prevládlo, chytil ho pod ruku. „Ktovie, či je tak!“ dohovára mu skoro nežne. „Odviažte sa, zoberte sa: poobzerajte sa lepšie. Hádam i doma vyhliadnete peknú postať.“ Pritisol mu rameno a doložil: „Keď som bol u Žeravića, zazrel som stvoru z našich strán; vám vraj prišla. Zoberte i ju, brat, tam má lepšie miesto…“

Trhlo prudko Pravozorovčana. Vytrhol sa mu spod ruky. Tvár sa mu zamračila, oči pozerali spurne. Kde sa podel mäkký, poddajný chudák. Bol pred ním ako búrka, ktorá sa zberá strhnúť a pustošiť krajom. Prevládal sa predsa, a opovážil sa spustiť zrak na spoločníka. Stál tam pred ním pomýlený, nevedel, čo si myslieť. V tom stretnutí očú sa zišli zasa. Pán Katović zachytil, že u Pravozorovčana je čosi bôľneho v očiach, čoho nebývalo. Zviedol to dovedna s narážkou na Jelku. Že je ona príčinou jeho bôľu, potvrdil sám; oddialil od neho pozor, sťaby ho chcel skryť pred ním, aby neukazoval, čo je v ňom. Riekol spurne:

„Mne nerástla. Nie je súca za mňa…“

Stisol zuby. Pán Katović zas zachytil v jeho tvári divý hnev. Byť pán Andrija niekde v hore, bol by zlomil na kolene bučka; bol by vyvalil balvan z ležiska, kde odležal sto rokov. Nech letí dolu bokom, rúca a pustoší… Ale čo urobiť na námestí? Vytrhne zakrpateného smrečka i s pníkom a otrepe ho o zem, alebo zdrme železnú lesu na ohrade okolo kostola a vyvalí ju i so stĺpikmi? Chytili by ho, dali do chládku. Stisol päste a prežieral jed, veľký jed, že zlyhal: musel ukazovať, že nestojí o ňu. Zajtra zasa príde stavať sa, že ju nechce, pozajtra znovu. Ach, oklamala ho ako papľuha a teraz sa mu smeje za chrbtom. Aká hanba!

„Nuž všetko sa napraví, pomaličky,“ pristúpil zas pán Katović k nemu a vzal ho pod ruku. „Najtiaž my nájsť každý seba a sebe miesto.“ Pán Andrija nerozumel veľa, čo mu vravia, ale nemrzelo ho, že je pri ňom veľký kupec. Predtým ho nemal za mnoho, bol by ho dal vďačne rozvláčiť, keby nebohý krajan bol chcel pilnejšie chodiť po tovar. Teraz mu je pri ňom ľahšie a jeho mäkký hlas stíšil búrku v ňom.

Pán Katović videl zas len neboráka; i z tej strany ho teda šiblo. Tá rana bolí väčšmi ako peňažné zápletky. „Tak ešte skôr príde sa zberať, brat,“ dohovára mu ticho. „Tam zacelia všetky rany. Uvidíte…“

Pán Andrija sa spamätal, rozumel dobre, čo vraví. Slová sa v ňom ohlášali, sťaby sa boli odrážali od pustých roztrhaných brál…

Boli pri klube, ohlásili sa v ňom, čo tam porábajú. Za stolíkmi drvili poker. Naši sadli osebe za prázdny stolík. Poker ich nepriťahoval a na našský mauš^[21] bolo im času primálo. Maušík je ako ferblička; prisadneš k nemu na mrkaní a na svitaní sa divíš, ako sa ti čas minul. Radšej teda sedeli a besedovali pri čiernej káve a kalíškoch.

Prisadol k nim pán Justo Dominguez.

„Počasie vábi do teplého kúta, k priateľskej besede. Zima sa usalašila v Cordillere. Zorzaly (čvíkoty) ukazujú sa okolo mesta.“ Hovoril Pán Justo veľmi vzletne. Dnes jedol u priateľa na obed prvé zorzaly v borievkovohubovej omáčke s polentou.

„A leto sa minulo,“ doplnil pán Fortunato. Nebolo mu ako do veľkých rozhovorov s ním. „S ním uložme na večný odpočinok nádeje. Pripravme im slušnú poslednú počestnosť.“ Akosi zvážnel, obzrel sa po miestnosti niečo slávnostne.

„Teda sme akoby na kare!“ zasmial sa pán Justo. „Koho pochovávame?“

„Medziiným mnohosľubnú ,Auriferu Caňadón Arriagada‘.^[22] Ak ste ešte nepočuli, musím vám zdeliť, že zaviazla znalcovi v stolíku. Nemôžeme ju utvoriť.“ Pozrel naň s úsmevom, ale z očú mu nariekal bôľ. Nesladí sa púšťať také chýry na dobrých priateľov. Len dobre, že je po dobrom obede.

„Čo — možnosť vytvorená!“ Podnikavý obchodník stŕpol i obledol čosi. Po chvíli ale dodal: „Načo slúchať kuvika!“ buchol päsťou o stolík. „Nech tam kuviká! Pošlime na nezdar smelosť a rozhodnosť. Váhanie a opatrnosť za pec, smelosť víťazí!“

„A keď opatrnosti nikdy nezbýva,“ schladil ho kliesniteľ.

„Prísť o peniaze!“ Zhniezdil sa prudko, až stolička zastenala. Vstrčil i on groš do podielov.

„Nádeje pochovať, keď im niet života,“ vzdychol pán Fortunato. „Pochovať vkusne, nenariekať priveľmi. Na ich hrobe vzídu nové, hádam súcejšie.“

„Keby boli len prázdne nádeje,“ hromžil podnikavý. „Sú tam hotové groše, peče z mäsa a krvi!“ Rátal, čo vysolil za štyridsať podielov. Mohol mať za ne vtedy hotových štyridsaťtisíc. Pre sprostú nádej nechcel ich pustiť. Ako ju pochovať, keď v nej trčí toľký groš! Pozrel nie veľmi priaznive na kliesniteľa. Babrák! Zmoknutá kvočka! Ale prežrel jed, horký ako blen: nemá mu čo vyhodiť na oči. Mal ich štyristo, mohol zhrabnúť štyristotisíc a predsa negaudží. Stisol zuby: hľadí ukázať, že si necnie toľme.

Pán Andrija, keď ich počúval, stískal päste pod stolom, v hrdle mu bolo sucho. I jeho nádeje na márach, tiež pôjdu pod zem.

„Neprenáhliť sa,“ dovráva mu pán Justo. „Nepochovávajme ešte, hádam ožijú.“

„Ožijú, ale nie nám!“ Kliesniteľ naň hodil okom a usmial sa, nie bez štiplavosti. „Magallanské zlato, vidím, nevyvábia z jeho postieľky účastiny a veľké Spoločnosti. Dostane ho znoj, motyka a lopata. Hodili sme sa na Spoločnosť, že v účastinách urobíme Ameriku. Ale zlato sa ťahá len za robotou a motykou. Verte mi, Amerika trčí v telesnej námahe a práci. Kto sa jej štíti, tomu ani Amerika nebude Amerikou. Utopí sa v cifrovaných papierikoch. Nádeje na ľahkú Ameriku bez roboty, verte mi, vyničejú. Z nich, ako z mastnej zeme, vyženú nové mládniky iným, ktorí nebočia od pluhu a motyky. Ale tí zasa nájdu svoju dobrú Ameriku všade, kde sa obrátia, ako tu, tak v Dalmácii alebo u vás v Španielsku. Naše zlato, s ktorým si nevieme poradiť, vyberú si usilovní robotníci. Budú nosiť vodu v súdkoch pri vymývaní. Kto má vôľu kopať a vymývať, neobanuje. Ja som už zbabelý; zmľandraveli rúčky!“

Pán Justo nepovedal, či má rúčky mäkké alebo tvrdé; ale keď pomyslel, ako budú kopať a močiť sa v studenej vode, obišli ho zimomriavky.

„Zato predávam podiely a azda ich predám,“ dokončil kliesniteľ.

„Len nie lacno, pre živého boha!“ prosí už pán Justo.

„Zaplaťte draho, dám vám ich vďačne,“ ponúkol mu. „Boli vraj už na tisícke. Pustím vám ich za pôvodnú cenu. Prikryjete?“ Keď videl, že pán Justo sa nepreteká, riekol: „Teda za polovicu. Čo poviete?“

„Lacno — prilacno!“ zastenal podnikavý.

„Tak berte! Nedajte ujsť kúpe!“ Pozerá naň s úsmevom. „Smelosť zvíťazí, osmeľte sa! Odkladať už nemôžem. Mám inú vec pred sebou…“

Pán Justo sa poobzeral. Bolo mu zle pri ňom. Tam ďalej pri stolíku mal priateľov: pozdravil našich a stratil sa.

„Tiež z tých, ktorým smrdí robota,“ zveruje sa kliesniteľ svojim. „Im aby bolo kupovať na špekuláciu, čachrovať s účastinami, cicať iných. Zaplatí draho za nevernú prácu! Pustí peria…“

Pán Andrija sklonil hlavu. Slová kliesniteľa búchali na ňu, sťaby chceli kameňovať. Hľa, čo mu brat hovorieval! Zlato je hodno, koľko naň vyšlo vernej práce. Nie zlato, ktoré sa prihrnie čachrom a šudierstvom alebo úžerou a zbíjaním po šuplíkoch. Koľko ho vykope motyka, o toľko prirastie na ozajstný poklad, potrebný ľuďom k obchodným stykom. Nie je teda na to, aby si na ňom odfukovalo zlenivené ľudské plemä, keď sa mu zbridí zdravá verná práca. Hrabať ho podielmi a fortieľmi je toľko, ako odvykať ľudí od statočnej práce, lebo ich zvádza k čachrom a šudierstvu. Čachrom sa zlatý poklad nemnoží; nikto nebohatne, keď sa peniaz presýpa z jednej truhly do druhej a najskôr do úkrytov pažravých, nenásytných sebcov, ktorí urobili z neho zlaté teľa…

Idúcky na večeru začal sa pritierať pánu Fortunatovi. Úfal sa, že mu bude môcť napomenúť podiely a ponúkne mu ich na predaj.

„Keby ste jednou cestou obriadili i moje podiely,“ obrátil sa pán Andrija priamo naň.

Kliesniteľ zvážnel, popozeral si ho. Skúmal mu v očiach a v tvári, čo to zas zmýšľa.

„I ja sa ich musím sprostiť,“ riekol Andrija rozhodne. „Mám inú vec pred sebou!“

„Inú vec?“ zadivil sa kliesniteľ. „Akú?“

Pohol plecom nedbale a stisol zuby. Načo vysvetľovať? Amerika ho oklamala. Keď je všadiaľ tá istá, že sa jej treba domáhať tvrdou robotou; tak vychodí, že mu je sťa kde ju hľadať. Pôjde ju hľadať inde. Nebude aspoň na každom kroku dostávať šľahy po tvári ako dnes ráno pred kostolom a popoludní na námestí…

„Lepšie hľadať každý osebe kupca. Vidíte, nie ľahko ho nájsť. Príde i škodovať. Každý obslúži seba najlepšie. Čokoľvek iného vďačne, ale na podiely sa nepodberiem.“ Pravozorovčan videl, že z kliesniteľa nič. Nechce zabudnúť urážku a či hádku pre ne.

*

Idúc domov už nocou, Andrija chystal sa tiež na pohreb. Z podielov teda nič. Nezarobí na nich. Príde i o peniaze, ktoré vynaložil na ne. Päťdesiattisíc pečí akoby bol sfúkol z dlane! Iným časom by bol vzkypel hnevom, bol by ho chladil na iných: na Petrovi, na nebohom krajanovi; bol by ich obháňal okolo parkanu s krvavými očima. I závisť by ho bola zjedala, že iní zarobili, kde on vykrvácal. Ale dnes sa stíšil, poobháňalo ho z jednej i druhej strany. Nádej umiera, príde ju pochovať. Na jej hrobe akoby začali sliepňať akési svetielka; rodí sa nová. Zunejú mu v ušiach jednostaj reči:

„Načo zháňať zlato po Ohňovej zemi, keď je doma pod samými oblokmi?…“