ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Vodopija veru otváral oči a ústa; pokyvoval hlavou, zas hmkal. Počul novinu, o ktorej sa mu nesnívalo. Predať obchod Dolčićovi a Kolčićovi; jemu, prvej osobe v dome nedať ani znať! Čo by boli urobili s ním, byť pánmi v dome? Vyfrkol by popredku on a za ním všetci ostatní. Koľko im zacenil? Len ak ho nechytili hupkom za slovo a nepodpísali písmo!

„Či ste videli, kde sa idú zahniezdiť!“ hromžil Petar. „Kde sa podie chudoba?“

„Už sa im gazda nedá. Nebojte sa. Keď raz povedal ,nie‘, nuž je ,nie‘. Čo ste počuli, nerozprávajte nikomu. Vyhorel by ja, nie vy.“

Petar sľúbil mlčať, ale chcel povedať gazdinej. Pán Vodopija mu dovolil, ale mu prikrútil, aby nevyšli reči.

Keď Petar odfujazdil domov, pán Vodopija ostal sám, opretý o prahy dvier. V ňom sa rozbúrilo všetko. Navrch tej miešaniny vyplávala predtucha, že na tomto mieste sa ide obrátiť os života. Ak sa zvrtne spakruky, život sa zmarí; námahy vyznejú naprázdno. Neuzrie nikdy prístavku na kostolíku s tromi akoby oblokmi, v každom po zvone. Nepočuje vyzváňať slávnostne, ani biť na nich cifrovane na Veľkú noc. Stredný, najväčší, má hlas trochu natresnutý; žiadalo sa mu, prv ako sa vybral do Ameriky, dať ho sňať a preliať, — len by bol veľký a mal mnoho peňazí. Nuž ako sa zvrtne os na ozajstnú stranu, dá ho sňať i preliať; hádam i druhé dva. Peňazí už zgazdoval čosi, mal by na tú vec. Ale sa mu teraz zažiadalo byť na mieste, keď zahrajú prvý raz slávnostným súzvukom nad dedinou v hlbokom morskom rukáve. Zažiadalo sa mu, keď loď zakeruje do zálivu, vidieť stráne z tej i tej strany, nie holé a smutné, ale oblečené slávnostne do velebnej zelene borovíc… Príde čakať pätnásť, dvadsať rokov, kým podrastú a priodejú ako-tak holé, spustošené bralá. Keď začal mať viac peňazí, rozmyslel si všetko odznovu a prišiel na to, že by bolo lepšie vrátiť sa svojou loďou. Prečo nie? Veď i iní cestujú svojou loďou. Na vlastnej lodi prísť bolo by krásne. Keď obíde predhorie sv. Roka a skeruje do dlhého zálivu, dá zahvízdať. Ozvena sa ponesie od stráne k stráni, ohlási sa v odrazoch nad driemajúcou dedinou. Ľudia sa strhnú, čo zahvízdalo; riadny prešiel zavčas rána. Trhani a zaháľači poletia stranou ku kaplnke sv. Roka, poznajú ho na palube, rozbehnú sa do dediny a koho zazrú, zakričia mu: „Ľala, idú náš pán Kuzma Vodopija! Majú svoju loď. Zo sťažňa visí pol vola, počuť i moriaky dudrať: bude iste i moriak. Spravia veľkú hostinu pod borovinou…“

Nuž áno, bude hovädziny i baraniny na ražni. Dá dedine hostinu v novom háji. Zachovajú si, kedy prišiel z Ameriky navštíviť dedinu…

Vôľa mu stvrdla a spevnela, poslúchol ju a pobral sa do pisárne. Najstaršiemu z ľudí rozkázal: „Ak by hľadali gazdu alebo mňa, povedzte, že sme šli do skladu.“

Vedel, že jeho deň svitol; mal pred sebou jasný obraz toho, čo urobiť. Budúcnosť si ide kovať sám, predvída i jej tvary.

Pána Simona zastihol pri stole. Zberal sa vyjsť. Pán Kolčić ho rozbúril, chcel sa stíšiť. Zmraštil sa, keď zazrel pána Vodopiju. Čo prichádza, keď ho nevolali?

Mal v úmysle, že ho odpraví. Hľadal výhovorku, ako ho odpratať spred očú, ale jej nemohol nájsť napochytre.

„Prepáčte, že som prišiel práve teraz. Ale vec je veľmi súrna. Nemohol som odkladať, týče sa mňa.“

Pán Simon pozrel naň. Čo chce? Nemal kedy hovoriť, ak mal dačo, o sebe, do dneška? Ale sa premohol. Jeho prvák bol skromný, tichý šuhaj. Nikdy neprichodil s ničím pred gazdu. Dnes po prvý raz! Ako ho odpraviť? „Môžem vám v dačom poslúžiť?“

„Obchodné veci ma doviedli k vám,“ začal rozhovor.

„Hádam nepríjemnosti,“ doplnil gazda. Predošlá hádka mu zišla na um, o ktorej bol by myslel, že už bude celý svet vedieť.

„Hádam i nepríjemnosti,“ potvrdil, ale bol spokojný, skoro usmievavý: bol mu akýsi inakší, než ako býval indy. „Práve som zvedel, čo tu robil pán Kolčić.“

„On vám vyjavil?“ zadivil sa pán.

„Bočnou cestou som sa dozvedel.“

„Čo poviete na to?“ spýtal sa ho živo.

Pán Vodopija odvrátil oči do kúta, čušal chvíľu, potom sa on jeho spýtal: „A čo poviete vy o nás, svojich ľuďoch? Mňa ste len nedávno vyvolali od pána Ramosa: šiel som k vám vďačne. Ale by sotva bol šiel, keby bol vedel, že ma predáte pánu Kolčićovi. Druhí zamestnanci budú myslieť podistým ako ja.“

Pán Simon sa zarazil. Ozaj — pri tejto veci bol pozabudol na svojich ľudí!… Má si Vodopija prečo ťažkať; s Kolčićom by mu iste nebolo najlepšie. Vyhováral sa, že nevie sám, ako mohol tak schybiť a zabudnúť na nich.

„Dobre, ale keď je predaj nie nútený, načo hľadať priam pána Kolčića? Nieto súcejších kupcov?“ Keď mu spomenul, že chcel dožičiť svoje manie nášmu človeku, odobril, že tak má i byť, ale že mal predsa pohľadať súcejšieho. „Keď i nevykoná hádam divy, nech aspoň nenarobí zle sebe a iným.“

„Ukážte mi súcejšieho, priateľ, vďačne ho prijmem kedykoľvek.“ A gazda pozrel naň trochu posmešne. Koho mu vyberie? Skutočne nevidel nikoho, o ktorom by bol istý, že sa vžije do diela a povedie ho, ako by si on žiadal.

„Neskromnosť je chváliť seba,“ poklonil sa pred ním, „ale keď ma nemá kto pochváliť, sám vyjavím, že zmôžem kedykoľvek, čo zmôže pán Kolčić.“

„Vy, pán Vodopija!“ zadivil sa veľmi! Naň už myslel najmenej: nevie sám, prečo. A predsa čo do schopnosti len nedávno sa mu zapáčil na zhromaždení podielnikov: vtedy skutočne vynikol medzi nimi. Sadol zas k stolu a jeho ponúkol tým istým miestom, kde sedel prvej pán Kolčić. „Vy!“ pokrúcal hlavou. „Naozaj, nepomyslieť na vás!“ Vyhováral sa, že si myslel, že je zajatý obchodom s podielmi, keď ich mal toľko.

Usmial sa a zdôveril sa mu, že podiely dávno rozpredal, keď sa najväčšmi bili o ne.

Pozeral naň skúmave a trochu s úctou; zarobil na obchode, na ktorom všetci viac-menej utratili. Má ho dosť dlho v službe, ale ho nespoznal a neocenil. Za ten čas mladý človek pracoval na svoju ruku a zarobil. „A hneď ste ich kúpili v úmysle, že ich predáte?“ spýtal sa ho. On mu prisvedčil a len sa usmieval. „Teda ste neverili, že majú hodnotu?“

„Práve že som veril,“ opravil ho. „Ja a pán Ramos sme hádam jediní dôverovali pánu Mešetarovi. Ostatní sa dali vtiahnuť naslepo. Vtedy si namýšľali viac, ako bolo vo veci. Teraz, keď ich sklamú veľké nádeje, nebudú veriť nič. Začnú predávať podiely odpoly darmo alebo za nič.“

„A vy ich pokúpite!“ zasmial sa gazda.

„Len by bolo peňazí, vďačne.“

Pokyvoval hlavou. Jediný, ktorý prešiel dobre! A náš človek! Podal mu ruku, víťazovi, lebo dôveruje v statočnosť iných. Pekná vec vynájsť v hŕbe ľudí, komu dôverovať, komu nie. On tej schopnosti nemal nikdy. Dôveroval každému…

Začali sa zhovárať o predaji. Pán Simon pozeral naň ako na svoju roveň, alebo skôr ako na schopnejšieho od seba. „A prijali by ste podmienky?“

„Ako by nie? Veď sú skromné. Myslím, že málo pýtate.“

Pohol plecom, že možno. Ale nehľadí na seba. Nech radšej povie, čo myslí o vdove Kesicovej.

„Nemá čím platiť, viem iste,“ oznámil mu.

„Ako iste?“

„Keby bola mala, bola by zaplatila sama; viem, že je svedomitá žena.“ Pomlčal trochu a doložil: „Ale i kto neverí v jej svedomitosť, môže nahliadnuť, že nemá čím platiť. Keď Gojčević od nej nevymáha, je najlepší znak, že nemá odkiaľ.“

„Moc mu je dlžná?“

Udal mu približne koľko, na koľko urobil písmo s nebohým pánom Martinom. Nevie, načo robil, keď Kesica už vtedy nemal nič. „Prišiel o všetko. Peniaze, ktoré by bol mohol zgazdovať, išli do iných rúk.“

„Gojčević?“ skusoval ho pán Simon.

„Vidíte, že sám viete,“ zasmial sa mu. „Ale o iných, ktorí zavisli u vás, nechcel by ručiť ako za Kesicovú. Nebudú všetci ako ona. Na daktorých by sa zišla hádam feruľa pána Kolčića.“

Pán Simon sa zarmútil. Ako bolí, keď nieto čo dôverovať všetkým bez rozdielu, ale príde schovať dôveru pod pokrývku a skusovať prvej, či ju hodno vypustiť. Trápilo ho, že nevedel vyberať medzi ľuďmi, kto ju zasluhuje, kto nie. Priznal sa mu, že pre tú veľkú chybu sa zahrýzal, prišiel do závodu s obchodom a preto sa ho i zrieka. „Smutné je pritom, že moje zásady hneď pochopili, ale vybrali si z nich, len čo im bolo po srsti. Vydobyť im platnosť, uviesť ich do života, páčilo sa im, kým z nich mali osohu. Ak by prišlo obetovať za ne, viem, neoželeli by ani peče. Nuž povedzte, kde je ich presvedčenie? Či sú to zásady? Ťažiť z nich a neobetovať najmenšej veci za ne, znamená ich zneužívať, nie napomáhať. Kedy sa popraví náš život, ak ich neprijmeme? To ma odstrašilo, preto odstupujem, keď touto cestou ich nemôžem uplatniť. A s ťažkým srdcom, verte mi. Som tu ako na pohrebe všetkých lepších snáh a nádejí, ktoré sklamali. Ťažko mi je, ťažko…“

Pozeral naň ľútostive. Nevidel mocného veľkokupca pred sebou, ale chudáka, ktorý stroskotal, ostal razom na žobráckej palici. Tušil i dosiaľ, že má divné chodníky, po ktorých terigá obchod, ale dnes mu nazrel bližšie do duše: videl z nej žiaľ nad omylom celého života. Veď vidno jasne, že nesplnil nič z toho, za čím pachtil. Daromná práca, zmarené snahy!

„Podobral sa na viac, ako môže uniesť,“ usúdil. „Kde by to zmohol sám? Keby sme stáli všetci dovedna, neviem, hádam by sme urobili dačo.“

Čosi ho potislo, nevie sám čo. Pridať sa k nemu? Chcel by pomôcť. „Škoda bolo odstúpiť,“ začal mu dokazovať. Bolo mu ťažko pozerať na beznádejnosť. „Mali ste vytrvať, gazda. Zásady sú dobré, ale chyba je v nás. Nevieme ich zastávať. Myslím, že ich nechápeme, alebo skôr chápeme ich zo strany, ktorá nám voľká. Bolo by vytrvať a stáť na nich, kým ich nepochopíme do základu. Tak by nám prešli pomaly do krvi.“ Zatíchol, rozmýšľal a začal mu vysvetľovať. „Hádam ste schybili vyjaviť im holú pravdu prvým razom. Čistú, dokonalú pravdu lepšie držať u seba ako vzorok, za merťuk sebe: odberateľom skôr ukázať napodobneninu. Podobnosť by kuľhala, ale skôr by ju prijali. Stála by bližšie predstave, akú majú o nej. Časom, keď sa predstavy očistia a priblížia trochu pôvodnej pravde, mohli ste trochu opraviť napodobneninu, ovešiavať ju čačkami, hoc i falošnými sprvoti, kým by trochu privykli. Myslím, prišiel by kedysi čas, vytasiť sa s ňou, aká je a ovešať ju ozajstnými klenotmi. Hádam by ich nerozchytali, neozbíjali vašu pravdu.“

Počúval pozorne a spýtal sa ho: „Či vy, pán Vodopija, veríte, že tie zásady sú na dačo a majú života v sebe?“ Pozeral naň skúmave, či sa mu neprišiel posmievať, hoc i zavádzať. Obchod je váblivý. Vyplatí sa pretvarovať zaň trochu.

Nielen že sú vraj súce a môžu mať života, ale sú dušou, podstatou šťastného života, jeho pravidlom a správcom. Kým nevezmú na seba telo a neožijú, náš život bude chorieť a blúdiť v omyloch o veľkej biede.

Gazda sa premenil. Na tvári sa mu rozlial radostný úsmev, oko mu začalo žiariť. Vstala v ňom zmŕtvych viera a nádej. Nebol ako prvej, v neistote, či nebaluší, alebo či mu nevyskočilo hádam koliesko. Pozerá pred sebou na živého, zdravého človeka, ktorý má tú istú vieru a nádej ako on a smelosti vyzerať im miesta v živote. „A myslíte, že ich prijmú a uznajú!“ zvolal ešte s pochybnosťou.

Uznal i on, že mnohí budú nimi opovrhovať, iní im vyhnú ako nebezpečnej veci, ktorá ich bude iba trápiť a ukracovať. Zruční si z nich vyberú, čo môžu využiť na svoj prospech. „Ale naostatok ich uznajú všetci. Podajedni z presvedčenia ako my, lebo sa im zapáči ich vnútorná cena; ostatní, veľká väčšina, z vypočítavosti. Nahliadnu, keď si rozmyslia dôkladnejšie, že je predsa ľahšie vyplniť zákon: ,Miluj blížneho ako seba samého,‘ čo je ako ťažký, než ostať naďalej pod zákonom ukrutného sebectva: ,Zabi, kto ti zavadzia.‘ Ľahšie je ľúbiť, ako zabíjať. A potom hoc sme nie anjeli, nie sme ani diabli. Vidíte,“ doložil ešte, „i pán Kolčić by sa dal hádam nakriatnuť pomaly na zákon Lásky. Má zásady, i presvedčenie. O jeho spoločníkovi už neviem. Naťahuje sa ako guma, ale ostáva vždy predsa len v sebe.“

„A Gojčević?“ spýtal sa pán Katović.

„Gojčević? Nie je ešte v zrelosti. Veľké, mocné chlapisko, ale tuto,“ poklepal si na čelo, „ešte je chlapec.“

Otváral oči pán Katović. Pán Andrija, chlap ako buk, a ešte chlapec! Kde mu je duša? Vypadla z neho a či spí? A rozvážiť si lepšie, koľko nás prišlo k zrelosti? Koľko je veľkých, mocných chlapov, i s hlavou sivou ako jabloň, ktorým duša drieme kdesi a nikdy sa neprebudí? Alebo sa prebudí po nečase, keď nadíde čas pratať sa z mocného tela.

Navrhol mu teda ostať len pri starom; ale uviesť do obchodovania zmeny, aké vyžaduje skúsenosť. Návrh sa páčil gazdovi, ale nebol istý, či by ho vedel uviesť do života. Mohol by sa zmýliť znovu. „Radšej prevezmite a robte, ako viete. Budem sa dívať na vás zboku.“

„Dobre. Budete strážiť nad pravdou, či je ešte na podstavci,“ pristal pán Vodopija. „Pôjdete popredku ako dosiaľ, my za vami cestou, vymeranou od vás. Ponesieme ju, kým uvládzeme, hoc bude v kusoch. Kliesnili ste cestu, kliesnite ju ešte. Urobili ste veľkú robotu, ale nemáte z nej nič, len bôľ a sklamanie. My za vašimi stupajami máme vaše dedičstvo a odkladáme ovocie vašich snáh, ktoré ste nemali kedy zodvihnúť v ťažkej ceste. V obchode ste mohli ostať, keby ste sa boli chceli pojednať: ale bolo vám ťažko dať prvorodenstvo za šošovicu. Šošovicu ste nechali radšej nám. To sú naše výhody, nástupcov, ktorí zbierame za vami. Prvej ste sa zhovárali o podieloch. Tiež som šiel za pánom Mešetarom a zobral, čo on nemohol zobrať. Mohol zarobiť pol milióna, keby bol chcel, ale nechcel, nemohol spustiť z ceny. Ak chce ostať kliesniteľom cesty. Tiež neústupný, ktorý sa nevie pojednať.“

Sedeli jeden proti druhému, usmievali sa ako dvaja priatelia, ktorí sa stratili, dlho hľadali a náhodou sňali. Pán Simon sa premenil, znovu ožil. Našiel sám seba, vlastne zmysel celého života. Obzerá sa ako v novom svete. Predsa nežil márne, i vykonal niečo. Zástupca pravdy, ktorú sa už chystal pohodiť, lebo ho stála veľké nákladky, že ich už nemohol znášať, ustupuje bez trpkosti a oddáva ju dedičovi. Pán Vodopija prevzal ju, ale ju rozložil na kusy, že ju unesie ľahšie a pozbiera za kliesniteľom novej cesty, čo nestačil odniesť.

,Aký sme národ!‘ Rozvažuje, keď sa podelili o úlohy: ,Nevieme sami, čo všetko máme. Sme viac, ako sami myslíme. Mal som ho za neboráka, bez myšlienky a citu. Neteší ho, reku, iba dobre jesť a zháňať peniaze, a hľa, má náhľady a vidiny.‘ „Mal som vás využiť, priateľ!“ vytýka si. „Nedať zaháľať vašim darom.“

„A kde boli?“ zasmial sa pán Vodopija. „Boli kdesi, neviem sám kde; prišli odkiaľsi, neviem odkiaľ; iba som zvedel, keď sa mi dali do známosti. Prvý raz ma navštívili, keď som sa vám to žaloval; zas sa podeli kdesi, kým neprišiel toť pán Kolčić. Keď som videl, načo sa podberá, zľakol som sa, že narobí zle. Zobral som sa, začal ich zhľadávať, kým som sa neosmelil skúsiť šťastie. Ani som nevedel, či mám peňazí na to.“

„Ak nemáte, nájdeme spôsob.“

Ďakoval mu za dobrotu. Len by si žiadal vymôcť výhody vo veľkých domoch v zahraničí, aby mu počkali. Na bankách ho už znajú, budú ho hádam podporovať.

*

Pán Kolčić prihrnul domov, že by ho nebol zobral na sedem vozov. Keď vyrozprával, čo sa stalo, pán Dolčić povedal: „Patrilo tú vec skoncovať, patrilo. Načo brať hore haraburdy!“

„Ale ja?“ zastrájal sa. „Počká si, kým ma uvidí.“

„Nieže tak, nie, Joze,“ napomína ho múdre. „Istota by bola istota.“

„Ale som papľuh? Azda viem, čo robím!“ Nakričal naň, zazeral naň zboku ani medveď. Pán Dolčić sa učupil. Pre nešťastné podiely nesmel ani dýchnuť v dome: spoločník ich hneď pochytil a pchal mu ich pred oči.

Čakal, vyzeral, či mu vyfučí hnev. I pán Kolčić čakal, že príde ešte pán Katović, ktorý keď rozdal svoje, chcel by tisnúť iných urobiť ako on. Čakal celý týždeň. Ale sa neukázal, ani len neposlal nikoho odpýtať a nadviazať jednačku. Ísť rovno k nemu, nebol by šiel, nerečiem, za obchodný dom, ale ani za pol Anonimy Puerto Bueno. Za to nemôže, ale druhý syn jeho pána otca je už taký. Nevracia sa do domu, z ktorého odišiel takým činom, ako vtedy z pisárne pána Simona Katovića.

Ale čosi predsa len popustil. Vybral sa na banku pozrieť vraj, ako idú funty za čilenské peče. Našiel výhovorku, lebo vie, že o tej hodine chodieva i pán Katović pozrieť, čo robia peče, keď sa snímu s funtmi.

Načakal sa ho dosť. Minul sa mu čas pri priekupcovi a obstarateľovi pôžičiek. Tiež postával na rohu v susedstve bánk, či mu neprikvapne obchodík. Tadiaľ sa obyčajne tmolia v trapiech tí, ktorí hľadajú peniaze pod rukou, ale sa tu nadaria i potajomní kapitalisti, ktorí nevedia, do čoho strčiť zvyšné peniaze. Žije z dvoch protív, jednostaj ich vyrovnáva, ale ich nemôže nikdy vyrovnať. Berie u jedných, dáva iným ako Jánošík, ale pod spôsobom, nie od buka do buka.

Pán Simon prešiel popri nich, vošiel do banky a o chvíľu sa vrátil. Pán Kolčić sa mu poklonil veľmi nápadne a pripojil sa k nemu.

„Bolo mi ťažko, že sme sa viac nezišli,“ prihovoril sa mu. „Ale nevieme, na čom sme.“

„Na priateľstve!“ zasmial sa pán Simon. „Priatelia sme boli, priateľmi sa rozišli.“

„Ale sme boli v jednačke.“

„Iba čo z oldomáša nič.“

„Pre takú pletku sa rozísť,“ krútil veľmi tuho hlavou. „Bože môj — bože môj, či sme ľudia?“

„Naozaj divná vec!“ prisvedčil mu pán Katović. „Z pleták vyjdú veľmi veľké veci neraz.“ Zastal a začal mu vysvetľovať veľmi dopodrobna. „Pozrite len túto pletku v tejto osi. Čo je lônik? Železný kolček, môže byť i drevený. Len ho vytiahnite a zahoďte, uvidíte, čo sa nestane. Chlap príde, sadne na voz, pošibne kone; koleso sa odkrúti a odletí, voz sa zrúti nabok. Tam ho máte naprostred ulice; striekačky nemôžu prejsť preň, keď ich volali k ohňu, a dom vyhorí. Zhrkali i fľaše a porozbíjali sa v kisniach, ktoré boli na voze. Vermút a drahý benediktín tečie po zababranej dlažbe, miesto do pohárov a kalíškov. Vidíte, pre takú márnu vec vyhorel bohatý dom s bohatstvom i rozlialo sa, čo bolo vo fľašiach.“

Prizrel sa na voz, ale vidí, že mu nevyňali lônik. V kisniach môžu byť i bľachovice s firnajzom a nie tenké fľaše s benediktínom, aby sa hneď museli rozbiť. A k ohňu môžu dobehnúť striekačky, ak nie touto ulicou, teda inou.

„Že sa vraj zberáte domov tej zimy,“ obrátil reč pán Simon na inú vec. „Šťastný vy! Máte krídla. Poletíte ani sokol. Môžete doma i ostať. Čo vás tu viaže?“

Pána Kolčića pohlo. Má ho za hocikoho bez koreňov v území Magallanesa?^[12] Má predsa obchodný dom; každý papľuh vie, kde je ,Londres Paris y Talca.‘ Alebo by ho nedbal vykadiť stadiaľto? Hádam mu zavadzia!

Prišli na roh ulice. Pán Kolčić zastal. „Mám sa ohlásiť v klube, čaká ma priateľ. Odpusťte, že vás nemôžem doprevadiť. A v tej veci mohli by sme sa dojednať. Krok ja k vám, vy zasa dva-tri ku mne a sňali by sme sa rúče.“

„Ďakujem za dobré slovo,“ poklonil sa mu. „Jednačku sme boli pretrhli. Nemôžem sa už vrátiť.“

„Boli priečky, nerečiem,“ uznal i on. „Ale žeby sme boli pretrhli dačo, neviem.“

„Prestali sme sa jednať; teda bolo čosi závažného,“ istí zasa druhý. „Sami ste videli, že som nechcel pristať na to, čo ste chceli.“

„Ale som mal vždy úmysel, že sa vrátim. Neodobral som sa nadobre.“

„Škoda bolo nepristať zaraz,“ riekol pán Katović vážne: „Možno by sme sa boli dojednali. Pri jednačke hovoríme jasne a určite, čo myslíme. Berieme hore iba čo nám povedia. Úmysly sú len úmysly. O nich vie iba ten, kto ich má. Prepáčte, i ja mám písať listy na parník.“ Uklonil sa a nechal ho na rohu ulice.

Cestou idúc rozvažoval pán Simon, aké šťastie, že sa nedojednali. Pán Kolčić netuší ani dnes, na čom sa rozišli vtedy. Kedy sa naučí, čo sú peniaze, aké majú určenie a význam? Koľko zlého by narobil sebe a najmä iným, nech má v ruke širšiu právomoc!

*

,Aký nadutý mech,‘ išiel pán Kolčić šomrajúc.

,Nedá ani hovoriť so sebou, akoby vážilo slovíčko centy.‘ Nešiel do klubu. O tejto hodine je prázdny a nevymetený. Rovno sa pobral domov, poradiť sa so spoločníkom.

„Postriehol som naň, že sa pozhovárame,“ rozprával pánu Dolčićovi. Pokyvoval starostlive hlavou. „Bude s ním kríž. Nevedieť, čo chce. Že sa s ním dojednám a on skrúca hejk hore na mieste! Poviem, ako je. Počúvam, čo vraví, počúvam, ale neviem, čo myslí. Nie ja, braček, nie…“

Mohol by sa vyvŕšiť na ňom. Potkol sa inakšie pri jednačke, než on vtedy pri nešťastných podieloch: ale nevaril pomstu, skôr premýšľal, ako prekročiť šteblinu, ktorá sa prelomila pri stúpaní dohora.

„Ukáže nám straku na kole!“ Chytil sa hneď za hlavu. „Čo sme urobili, nechytiť ho za slovo na mieste!“ Pozrel na spoločníka zboku. Čo mu bude letieť k hlave? Vie zháňať a znášať do domu, ale týmto razom sotil ich do závozu. Lebo sa jedná o každú hodinu, i dve, myslel si, že obchodný dom musí sa jednať aspoň pol roka. Nechce sa, nechce držať pokroku! Pri obleku a kravatách ešte sa ho ta drží: ale či ťa vytrhne kravata a rukavica, keď rozum pokuľháva? Keby mal dočinenia s trubirohom v panských šatách, ľahko by si poradil. Ale má precibreného vtáka. Nedá sa obracať a prevracať sťa kožka.

Ani obed im nechutil. V ten deň ani u samej pani Terezy neboli by si zajedli ako svedčí. V žalúdku akoby nezvyšovalo miesta kúsku baraniny a lyžke šošovice. Zaľahla naň jednačka sťa mlynský kameň. Čo urobia, ak sa nepojednajú? Ostať zasa len tu? Veď šťastie už urobilo, čo malo vôľu urobiť na tomto rohu; zbehne ich ak neobnovia všetko od základu. Nevráti sa, čo by hneď premenili i podkovu, ktorú boli našli kdesi na ceste a pribili na prah obchodu, aby mali šťastie.

Po olovrante pán Dolčić minul skoro pol fľašky vodky na vlasy, či by mu neobčerstvila rozum. Obliekol dlhý kabát, hoc trochu obnosený. Neopováži sa ho predať, lebo sa pamäta, že v ňom porobil najlepšie svoje obchody; len či i dneska ukáže svoju moc!

Keď vyšiel z domu, pozrel na veľký stĺp, ako drží celý snop telefónnych drôtikov a vzdychol si. „Pane Bože, keď sa vrátim touto cestou, či obchod bude hotový, či nie? Ty vieš, čo bude: ale ja, črviak, neviem. Keby si chcel, obchod by sme urobili. Vidíš, ako by sa nám zišiel. Stisnutí sme na tomto rohu ani v kliešťach.“

Po vzdychu ukázala sa mu vec vo výhodnejšom svetle. Začal si vykračovať trochu dúfanlivejšie.

Najťažšie mu bolo, že sa predsa len musel zísť s pánom Vodopijom. Čo mu urobil, čo mu urobil? Zarábal na ňom, šklbal ho po troche, a naostatok pripravil ho o toľké peniaze! Oholil ho bez britvy. Ale sa zas potešil: taký je raz život! Keď ideš k najväčšiemu priateľovi na najlepšiu hostinu, musíš ísť dverami, pred ktorými leží pes. Dajeden breše a dojedá, ale iný ustúpi a len vytrčí zuby, keď chceš položiť ruku na kľučku, alebo znezrady ďaukne a zdrapí ťa za nohavice.

Pána Vodopiju pozdravil veľmi úctive. Či je pán Simon doma; kadiaľ ísť do pisárne? Podiely mu nevyhodil na oči, ale sa ho ani nespýtal, ako sa máva, či je zdravý, či dobre búval tej noci.

Doviedol ho k samým dverám, ešte i zaklopal a otvoril mu ich, ako robieval pri vážnych návštevách. Poznal mu na nose, po čo prišiel.

Vošiel do pisárne na prstoch. Keď ho domáci pán zazrel, banoval, že tým vonku nerozkázal zatajiť ho, nepustiť k nemu ani jedného zo spoločníkov. Takto mu neostalo, ako privítať ho pekne a vypočuť, čo chce. Keď ho ponúkol stoličkou, potrvalo dlho, kým ho nakriatol sadnúť si. Nebodaj si myslel, že bude mať viac šťastia stojačky, s klobúkom v ruke.

„Prepáčte, že som vás prišiel znepokojovať.“ Zadrhol sa trochu, lebo nevyslovil, čo by bol chcel povedať. Ale sa zmiatol, lebo druhý uprel naň oči. Zarývajú sa doň ani nebožiec; čakajú, akoby sa spytovali: ,No čože treba ešte?‘

„Môj spoločník bol onehdy u vás, ako sme boli ostali. Vraví, že vtedy vychodilo dobre; len prikryť; ale dnes predpoludním zasa, že sa vraj čosi pokazilo. Nuž reku, pomyslel som si, najlepšie pozrieť, čo nevychodí. Tak som predstúpil pred vašu tvár vyrozumieť z vašich úst, na čom sme.“

Úvod si bol zložil inakšie. Ale ani neotvoril ústa a myšlienky sa mu rozstrečkovali. Prišlo ich zhľadávať sem a tam a predvádzať človeku, ktorý má divné muchy, že mu nevedieť, ako pristúpiť.

„Stalo sa, ak neviete, že sme sa nedojednali. Pán Kolčić nechcel pristať na moje podmienky. Odišiel priateľsky, ale mi dal znať, že nestojí o kúpu. Keď odišiel, mne sa nadaril kupec; kúpa sa mu zapáčila, obchod som mu predal.“

Vedel, že má pred sebou mocnú hlavu. Ak chce mať pokoj, musí vysloviť hneď určite, čo myslí. Preto spomenul kúpu za horúca.

„Obchod sme urobili,“ opakoval ešte raz. „Už sa nedá meniť na veci.“

Pán Dolčić nahliadol, že sa ukazuje prekážka, ale že by sa nedalo meniť, nenahliadal. Svet je vlastne nie nič iného, ako ustavičná premena. Hlavná vec vynájsť sa, preskočiť prekážku a nevybiť si zuby.

„Teda ste naložili inakšie s domom!“ pokrútil pán Dolčić hlavou a uprel naň oči v očakávaní. Nebolo v nich vľúdnosti a úslužnosti. Miesto nej vyskočila do obloka zjašená zvedavosť s pochlpenou hlavou.

„Dal som slovo,“ potvrdil pán Simon. „Už som viazaný.“

„A nám ani znať nedali,“ ťažká si.

„Podmienky prijali na mieste, s radosťou; čo som si mal viac žiadať?“

Pán Dolčić videl, že mu nepristúpi. Nešťastie sa stalo, nemôže sa odstať; tento tu mal náhlo, spoločník odťahoval, tak sa nemohli stretnúť.

„Vidíte, s nami je tak, pán Katović, že prídeme do veľkej škody, ak sa nám vyšmykne tento obchod. My by sme i doplatili…“

„Mne nie,“ vystrel pán Katović ruku. „Obchod je nie môj.“

„Vám božechráň; viem, že nie, ale novému majiteľovi náhradu za škodu, alebo odstupné…“

„Ani jemu nie,“ odporuje zas veľmi vážne. „Ostali sme na tom, že obchod povedie tak, ako je a v mojom duchu. Presvedčíte sa, že nemáte za čím banovať. Spomenul som vtedy len jednu podmienku pánu Kolčićovi, a on o nej ani počuť. A čo keby zvedel ostatné? Verte mi, presvedčil som sa, že by sme sa nikdy nepojednali.“

Pán Dolčić zas vidí, že by sa boli pojednali. Nebolo prečo rozísť sa.

Pán Simon chcel vyhnúť hádke alebo ju preseknúť, ale pán Dolčić ho hnal do nej, úfajúc sa skrútiť tú vec ešte. Tak mu musel vysvetľovať obšírne, že sa rozišli nie na cene, ale na zásadách, ktoré pán Kolčić neuznal.

„Bol by uznal, a ako!“ žmurkol naň s úsmevom. „Nie je dnešný, aby nevidel, že darmo vymáhať, kde nič nieto. Rozišli ste sa pre vdovu Kesicu a len pred chvíľou mi povedal: Daj hoďas na písme, že nepýtame od nej ani centávy, keď nemá, nuž nemá. Ešte ju vezmeme k sebe, ako rodinu, a doopatrujeme do smrti. Vidíte, že uznáva!“ Pohodil smele hlavou, že sa všetko inakšie ukáže, keď sa vec vysvetlí.

Zaradoval sa, že i pán Kolčić začína sa koriť pravému zmyslu peňazí. Pravda si kliesni predsa len cestu, hoc pomaly, i za pevné ohrady predpojatosti. Ale vedel i to, že vdova Kesicová je zdravá, robotná žena. Netreba ju chovať a opatrovať. Vie sa opatriť sama.

Hosť sa nechcel pohnúť, úfal sa, že učanká pána Katovića. Spomenul i ducha, i zásady. Prečo by nemohli prevziať s obchodom i ducha so zásadami? Vedeli by ich azda opatriť ako kto iný. Zo zásad ducha preskočili, nevedeli ani sami ako, na zmysel peňazí. Pán Dolčić sa zhákol na zmysle. Svet sa mu skrútil, keď počul, že ich je nie ťažko zarobiť, ale vynaložiť. „Mať ich, len aby sme ich mali, držať ich a nevynakladať neznamená mať pri sebe dobrého ducha a zásady. Skryté peniaze sú sila v putách, aby nám nemohla vymôcť slobodu práce…“

Pán Dolčić žmurkol, kadiaľ ho vedie. „Sloboda práce! Komu berú slobodu pracovať? Kto chce robiť, môže robiť do milej vôle.“

Pán Simon mu vysvetlil, v čom vidí tú slobodu a uviedol seba za príklad.

„Vidíte, mne odpadla chuť od obchodu, púšťam ho inému. Chytím sa do inej roboty, ku ktorej ma chuť ťahá. Môžem si ju vybrať po vôli, lebo mám peniaze. Vdova Kesicová zas dlžná vám je dvadsaťtisíc. Poviete jej, odrob mi dlh, rátam ti sto pečí na mesiac, a musí vám robiť okolo päťadvadsať rokov, kým odrobí kapitál s úrokmi. Do smrti teda u vás, hoc by ju chuť ťahala robiť hádam inde.“

„Nechceme jej dať odrábať, iba ju prichýliť na staré dni: doopatrovať ju do smrti.“ Postavil sa rozhorčený veľmi rozhodne. Slovo pána Katovića ho urazilo.

„Spomenul som iba príklad, čo je sloboda práce: nehaním vaše pekné úmysly,“ začal ho tíšiť. „Ale keby ste jej ponúkli chovať ju do smrti, hoc bez roboty, zas by ste jej len podťali slobodu práce. Nebyť vám dlžná, možno by si vybrala ísť háby prať, alebo do služby, a nie darmo vyjedať veľkodušných dobrodincov. Nemá peňazí, preto musí vziať, čo jej dávajú, nie čo by si vybrala. Bez peňazí prišla o slobodu práce.“

Počúval ho, počúval. Mal obšírnu hlavu, pratalo sa do nej všeličo. Len v obchode čo sa nenapočúva deň po deň! O najmenšej veci vie, čo sa stalo v ktoromkoľvek dome naokolo. Každú treba nosiť v hlave odloženú, ak by sa zišla časom. Ale to, čo počúval teraz, nie veľmi sa pratalo do nej: nemal kedy poukladať všetky tie pestré handričky, ktoré rozkladal pred ním. Ale je toto rozhovor medzi poriadnymi obchodníkmi alebo čo len medzi rozumnými ľuďmi? Skôr by hádam pristal do blázinca.

Mal z neho ten osoh, že mu potvrdil znovu, kto je na vine nezdaru. Pravdaže babrák Joze Kolčić; potkol sa o tú nešťastnú vdovu a padol ako ťarbák. Ešte mu to i vyjavil, že by mohla odrábať dlhy!…

Ale čo tam po chybách, ktoré sa robili a budú robiť. Treba odpomáhať a ratovať: je divný, nedivný, musí ho učankať a hľadať priazne uňho. Vysvetlil mu teda, že je nie vyučený, ale čo si rozmyslel o zmysle peňazí a čo si vybral z jeho rečí, peniaze sú na to, aby zarábali statočne. Veď naozaj dávajú na živobytie nám i iným.

Tu ho zakríkol divný chlap, že peniaze nemôžu zarábať, ale iba práca; peniaze len môžu otvoriť cestu k práci a jej slobode, k ozajstnému vraj bohatstvu. Odobril mu veľmi, že pri živobytí myslel i na iných. Nikdy vraj moc peňazí neobracať proti iným, najmä slabším. Ba ani proti nepriateľom, ako naložil Kristus.

Pán Dolčić mu na to neodpovedal. Tie veci je pekne počúvať v kostole a podriemkávať nad nimi, ale do bežného života nepatria. Dnes ich už nik nezachováva. Kto ich plní dneska? Ten ich obíde, iný kopne do nich, ak mu zavadzajú. Kristove slová môžu byť pekný zvuk, ale kým svet svetom bude, nestane sa z nich skutok. Naostatok nech si pán Katović verí a myslí čo chce, ale podajedna urážka z jeho reči cieli naňho. Mrzí ho, že od peňazí vystíha veľké úroky, robiac peniaze z peňazí, potom, že je tvrdý a skúpy a iné také veci. Začalo sa mu ukazovať, že sa mu darmo zalieča; sotva si ho už získa. Najviac pre tú Kesicovú! Zhorklo v ňom všetko; nech ho čerti vezmú, jeho i jeho parohaté zásady! Z obchodu je už nič, ale čo je v piesni, nech sa kliesni; i on mu povie, čo myslí.

Rozpovedal mu, že obchodník pozerá na život inakšie, ako pozeral naň Kristus. Keby bol život obcovanie svätých! Ale keď je boj a tuhý, ukrutný, na život a na smrť. Kto sa bije, nevyberá, udrie, kde môže. Moc si vezme, kde je. Peniaze sú i zdroj v boji, nielen brána k práci. Jednému jej prisporia, kto ich má, inému ju vezmú, kto príde o ne. Bráň sa každý, ako môžeš; lebo ťa zabijú, ak nebiješ.

„Nechže bude i boj,“ pristal pán Katović. „Bime sa, obchodníci. Prevyšujeme iných lepším a lacnejším tovarom. Pekný boj obchodníka je lacno a dobre kúpiť, aby mohol predať lacnejšie. Zručný prevládze ťarbáka. Ale obrátiť moc peňazí proti slabšiemu, pritisnúť ho k zemi, neurobí obchodník, ktorý si ctí zmysel peňazí. To je nie boj, ale zboj. Nie je boj dobíjať dlžníka veľkými úrokmi alebo predať mu kravu v taký čas, keď ju nemôže speňažiť. To je už skôr vražda, pán Dolčić.“

Zabolelo ho veľmi; slová šľahli rovno na tajné jazero, o ktorého hladinu málokedy šibne vetrík zvonku. Nemá ju čo búriť. Blato a múl sa usadili a poskladali dávno na dne. Či myslí rozbúriť vody a v ich kaluži ozdravovať poranených od lakomstva a pažravosti? Pán Dolčić ho tiež držal zatvorené: smial sa, keď ponadeň švihali slabé slová. Ale on mu dnes udrel doň veľkou topárkou, rozmiešal ho bezohľadne, keď mu vzal nádej na obchod a ešte ho potvára z vraždy. Tu sa treba už postaviť.

„Hovoríte ako pravý človek,“ uznal mu s milým úsmevom. „Byť všetci takí, bolo by čosi. Ale týmto časom vidím, že sme skôr ako hladní vlci. Máme chuť ruvať a hrýzť sa medzi sebou. Probovali ste robiť, ako prislúchalo; čo ste zvíťazili? Či vás neroztrhali a nerozniesli ako jahňa?“

„Na mňa sa darmo odvolávať, pán Dolčić.“ Pozrel mu hlboko do očú a položil mu dlaň na plece. „Nie je všetko tak, ako sa vám ukazuje,“ doložil tichšie, akoby bolo tajomstvo. „I ja som pozabudol na zmysel peňazí; neraz som ich márnil, na čo nepatrilo. A viete čo?“ riekol mu skoro pošepky: „Práve v tie časy ma zašli v obchode najhoršie straty. Peniaze sú raz také: kto ich zle užíva, pomstia sa mu. Utečú od neho…“

Pokrúcal hlavou a musel sa smiať v sebe. Peniaze vraj bedlia, kto ich ako užíva! Pripisuje im rozum a predsa vieme, že sú slepé ako samo šťastie. Vídame, že sa hrnú práve k tým, ktorí sa najmenej starajú o ne.

„Neveríte?“ zadíval sa naň pán Katović. „Povedzte mi teda, ako je to, že bohatstvo nemôže pretrvať druhého pokolenia, ak prišlo nenazdajky, alebo veľmi ľahko? Ľud povie: ľahko prišlo, ľahko išlo, a má pravdu. Komu prišlo ľahko, nemal mu kedy spoznať zmysel a určenie. Preto prišiel oň.“

„Nevedeli ho udržať,“ vysvetlil mu pán Dolčić.

„Držať ho vedeli,“ istí pán Katović, „ale ho nevedeli vynaložiť, lebo mu nepoznali zmysel; nevedeli na čo je. Na nich vidíte, ako sa nevedeli vyšvihnúť medzi veľkých boháčov, hoc mali mnoho, lebo nevedeli, čo majú. Zmysel peňazí nepochytili a bohatstvo sa rozsypalo. Potomci padli znovu do chudoby.“

Zamyslel sa i pán Dolčić trochu. Videl i sám mnoho príkladov, že novopečení boháči prišli naozaj chytro o bohatstvo. Ale či je na vine zmysel peňazí? Na vine bola márnotratnosť. Deti nevedeli, ako ťažko je prísť k dačomu, mrhali, čo ostalo po rodičoch. Za dobrým gazdom prídu obyčajne mrháči. Prečo? Nevedeli schovať peniaze? Alebo schované peniaze ich nemohli vyživiť?

Stal sa mu zmätok v hlave: či schovať peniaze do truhly, znamená ich mrhať alebo nie? Keď hlivejú v truhle, kto ich má, berie z nich a troví; naostatok im príde predsa na dno. Tak by hlivenie vychodilo na tú istú cestu ako mrhanie. Či mrhať alebo pomaly troviť! Kto vyberá a neprikladá, hoc má mnoho, na konci len vytroví. Čaká ho úpadok, hádam zhuba…

Stal sa v ňom nepokoj, vykríkol skoro v strachu: „Tak vy myslíte, že neprídeme nikdy k veľkému bohatstvu!“

Pán Katović sa usmial pre jeho strach. „Prísť prídeme, prečo nie? Len to som povedal, že sa nám bude ťažko držať medzi veľkými boháčmi. Ťažko vyrastú z nás ozaj veľkí boháči ako u iných národností, lebo sme nenasiakli ešte pravými náhľadmi o peniazoch. Ísť medzi veľkých boháčov znamenalo by premeniť myseľ, cit a celého vnútorného človeka. Vidíme v peniazoch a bohatstve dosiaľ obyčajne pýchu, násilie, útlak, pôžitok, rozkoše a prepych; ich surovú stranu, ktorú na nich vynašlo naše sebecké ja. Ale v nich je vyššia, čistejšia podstata. Kto ju vynašiel, vie s nimi zaobchodiť, ako prináleží, dajúc ich do služby užitočnej, dobrej veci; vtedy skeruje na chodník, ktorý vedie rovno do radu ozajstných veľkých boháčov.“

Pán Dolčić nevidel chodník, kde mu ho ukazovali. On verí, že bohatstvo rozdáva náhoda alebo šťastie so zaviazanými očima. Čo sa stará šťastie, komu dáva, alebo nedáva?

„Prečo ste vy nešli, pán Simon, na chodník, keď ste ho videli?“ pohodil mu. Už sa beztoho nepojednajú; prečo by nepovedal, čo myslí? „Škoda bolo nejsť, keď viete, ako sa ide!“

Pán Simon sa ale neurazil, ako si ten druhý predstavoval. Vysvetlil mu veľmi pokojne, že tušil kadiaľ sa ide, ale neraz odbehol z pravého chodníka a každým razom škodoval. Bol i prišiel na zmysel peňazí, ale si ho nevážil; pozabudol naň často. Preto necháva miesto. Rád je, že natrafil na súceho človeka, ktorý sa neuchýli z dobrého chodníka.

„Tak porúčam sa,“ dáva mu pán Dolčić ruku, vidiac, že darmo búchať hlavou do múru. Potriasol mu ruky veľmi úctive a dodal: „Nech mu boh pomáha prísť medzi najväčších boháčov!“

Cestou veľmi rozvažoval, ako by doniesol do poriadku veľmi schlpené pradivo myslí. Minie sa času, minie, kým sa v ňom vynájde; ak sa vynájde!

Pán Kolčić ho čakal pred obchodom. Myslel, že bude predsa čosi, keď nechodí tak dlho.

„Hlava mi je ako šop, nafúkal mi ju plnú,“ požaloval sa mu pán Dolčić. „Z kúpy nič na tento čas. Predchytili nám. Ale ak je taký, ktorý kupuje, ako bol on, tak i nástupca vyjde na psí tridsiatok. Sťa kedy nám ho kúpiť teraz, či vtedy, keď len vieš iste, že ti kúpa neujde.“

Pán Katović hútal, či pán Dolčić má v sebe podložku za veľkého boháča. Pri vynášaní úsudku zavadzalo veľmi, že nevysvietil úprimne, čo má v srdci, ako jeho spoločník. Pozavieral obloky a dvere, aby doň nenakukli, ale si nechal odchýlené zadné dverce.

Zachmúril sa, keď prišiel pred ne. ,Kto nás naučil chodiť na zadné dvere? Veď sme vraj kedysi boli hrdé, úprimné plemä?‘ A prichádzal k istote, že to boli nanič susedia, ktorí nás naučili krčiť sa a chodiť cez ne. ,Či otvoríme kedy cárske vráta do našich svätýň? Možno, ak minie poroba…‘