ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Petar sa vrátil s karretami. Päť dní cesty míňalo sa mu pomaly, sťaby ich vliekol slimák na chrbte. Z frčky, ktorú bol dostal od panny pod oblokom, mal i osohu čosi, lebo skrotol. Vozárom dal svätý pokoj, ani sa nevystatoval. Lekcia od dievčiny sa ho veľmi dotkla; hľadel sa z nej vystrábiť v robote, a tej mal dosť. Náradie v kisniach zložil do prázdnej izby a začal riadiť spálňu a salónik.

Balíček, ktorý doniesol z Puntareny, zavalil sa naň ako bralo. Aby sa ho sprostil čím skôr, pred večerom osedlal koňa a pobral sa do Mokrého caňadóna, hoc ho ta nebárs vábilo.

Krešimír sa zadivil, keď ho zazrel. Vedel, že vystavil pec, ale nevedel, že mu dali potom iné dôležité roboty.

„Mám sa čo obhadzovať celú zimu,“ už sa zasa chvastal. Vyrátal mu, aké dôležité roboty ho čakajú: do svadby vyriadiť bývanie pre mladý pár, a kým budú na svadobnej ceste, dať ostatok do poriadku. „A toto ti je z Puntareny,“ vyjavil mu chudák naveľa. Preglgol veľmi horkú slinu, keď mu oddával balíček. Ležal na pažiti, opierajúc sa o lakeť, pozeral na ďaleké kopce v sivkastých hmlách, ktoré viseli akoby záclona pred nimi. Myseľ vyháňal tiež ďaleko kamsi blúdiť, neobzerať sa o šťastného Krešimíra; sám by bol najradšej tiež čím ďalej od neho.

Krešimírovi sa triasli ruky. V balíčku našiel lístok a zo škatuľky vytiahol z mäkkých hodvábnych papierov červený klinček ani krv. Zahľadel sa naň horúcim pozorom, sťaby bola na ňom podoba tej, ktorá ho poslala. Ale sa vrátil k lístku, otvoril ho dychtive. ,U nás nič nového…‘ písala mu nakrátko. ,Po tieto dni už prišli z Ohňovej zeme. Prehrmelo, čo malo: ešte sme tu; nezmietlo nás i s domom, hoc podúvalo tuho. Teraz máme pokoj: ale Puntarena je nie veselá ako v tie časy. Zberáme sa na novú hospodu. Čakáme. Koľko príde zasadiť tých kolíkov? Ach, deň koňa ďaleko je ísť; a veru žiadalo by sa ísť pozrieť, čo sa tam robí. Iba myseľ čo letí, chce tam byť jednostaj: hoc jej dohováram, že pričasté návštevy nebývajú vzácne. Pozdravujeme na sto, tisíckrát, tej ohrade želáme, aby už mala koniec. Ostávame v Puntarene, ako sme vtedy sľúbili. I. K.‘

Krešimírovi sa tvár zaliala horúčavou. Vo večernej tíšine počul búchať vlastné srdce, sťaby mu bolo vyletelo do slúch. Jej lístok, hoc nieto v ňom náruživých výlevov, prezradzuje oheň pod popolom. Hreje ho, hreje. V meste bije zaň roztúžené srdce. Bol by zahúkal od radosti, aký je on odrazu boháč.

„A čo povieš, Petar? Videl si ju?“ Obrátil sa k nemu; niečo ho donútilo zhovárať sa o nej, o nej…

„Vídal som ju — vídal,“ priznal sa voľky-nevoľky.

„A čo povieš? Páči sa ti?“ Pozeral naň naliehave. Odpoveď čakal ako rozhodujúcu udalosť.

„Čo mám povedať?“ zhniezdil sa. „Takto na oči, zbaví…“

„Zbaví!“ pohoršil sa veľmi. Aký je skúpy pochváliť, čo sa samo chváli! „Čo sa ti nepáči? Povedz doprosta!“

„Ale som povedal, že sa mi nepáči? Hneď prevracať slová!“ Najedoval sa a skrúcal sa ako had v rázštepe. Pozor sa mu zavesil o ďaleké vŕšky, medzi ktoré sa už mrak vkrádal, kým viselo nad nimi popolavé nebo. „Pohaniť božechráň v najmenšej veci; všetko je, ako má byť!“ vyriekol naostatok ako nasilu. „Trochu je privysoká, ja ich radšej, keď sú v sebe akomak. I počerná akosi veľmi. Oči ešte-ešte, keď sú čierne, zbavia, ale božechráň, ak začnú blýskať, keď sa nahnevajú. Tvár nerád, keď ide do olivova, bielu by radšej. Uvidíš, keď príde do rokov, začnú jej šibať fúzy. Hovoria, mrcha žena, ktorá ich má. Jamôčkam sa neúfaj. Pôjdu kade ľahšie, keď vypršia zuby. Nos sa jej začne obšmietať okolo brady. Trochu sa mi nepáči, synku, že má primalé ruky. Z malej ruky, braček nečakaj veľkej roboty.“ Videl, ako sa kamarát zhniezdil na toľké chyby, ktoré mu postavil pred oči. Vystrel ruku proti nemu, utíšiť ho trochu. „Počkaj, nehádž sa ako ryba na ostiach: dopoviem, keď si chcel vedieť, všetko…“

„Vyhodiť jej malé ruky na oči!“ krúti hlavou veľmi rozhorčene. „Aspoň to si nemal!“

„Nesladí sa ti zvedieť pravdu?“ pozrel naň prísne s výčitkou. „Či nevieš, že ich má iba dve?“ vysvetľuje mu. „Moja mať žalovala sa sto ráz, že si nemôže poradiť s robotou, a čo by ich vraj mala štyri. Tebe sa páčia malé. Pozri moje! To sú ruky! A nohy pozri; také musíš mať, ak chceš obehnúť, kde všetko ťa treba!“ Ukázal mu svoje čižmiská. „Ani sa nevie nosiť,“ pokračoval neúprosne. Ten pri ňom podvihol hlavu, čo vynesie ešte proti nej.

„Vlasy nenosí, ako by mala, do kyčky. Vidno, dedinská je ešte. Zišlo by sa jej otrieť o svet trochu. Kaštelánsky nevie, ale sa hádam naučí. Jazyku nedá zaháľať. Našsky hovorí nie najhoršie. Nuž dosť švárna stvora.“

Odľahlo mu, že jej predsa mohol uštipnúť sem tam po omrvinke z prednosti; tak sa ukázala hneď nižšie o stupník, o dva a jemu strata o toľko menšia.

„Keď sa zberáš ovrabčiť, kamarát,“ začal mu už radiť skoro otcovsky, „prv, ako si zavesíš ťažký pondus na hrdlo, rozmysli rúče, či bude toto.“ Zložil prsty do štipky a šiel s nimi k otvoreným ústam. „Žena čaká, aby bolo na pohotove, najmä v našich časiech. Deťúrence tiež pýtajú ham.“

„Myslíš, že nevládzem chovať ženu?“ Urazil sa veľmi, že ho podhodilo.

„V tom ťa nedochodím, ale vieš, zmysel peňazí sa veľmi zahrdúsil po tieto dni. Máta dosť dobre po Puntarene. Všade, kde sa obrátiš, zatnú ti oči zmyslom peňazí. Onehdy ho vysvietil trochu pán Katović, ale, bohuprisám, žena ti ho vysvetlí inakšie, ak chýba do hrnca. Či vraj nevládzeš chovať ženu, pechoríš sa, ale prizri sa, čo príde za ňou! Nás bolo iba sedmoro a otec jednostaj sa žaloval, že nestačí robiť na toľké hrvole. A koľko ti je domov, kde ich je sedmoro? Kde sa podeješ, ak ich bude pätnástoro? U učiteľských býva ich skôr viac ako menej. Viem, že sa jeduješ na organ a feruľu, ale v tejto veci darmo sa odhrýzať. Budeš ich mať kŕdlik!“

Začalo mu byť horúce. Čo, ak Petar uhádol a bude ich naozaj pätnástoro? Bude treba utiecť sa celkom k zemi, pýtať od nej čo väčšiu prípomoc. Holé ruky nevystačia samy vyrobiť toľký chlieb.

„Mňa preto nezabolí hlavička,“ dodal Petar už bezstarostne a hodil rukou. „Ale zmysel peňazí pôjdem pohľadať tiež. Peniaze som ti doniesol, ktoré boli u mňa. Ďakujem za lásku. Škoda mi bolo kydať pre ne toľko do válova. I menej mohlo byť dosť…“

„Nechcel si brať veci vážne,“ vyhováral sa, ale sa mu i priznal, že mu potom bolo veľmi ľúto. I za ním šiel, že ho učanká, ale sa nechcel dať udobriť.

Petar veľmi zvážnel. Vyhýbal očima Krešimírovi. Bol jej odronil po kúsku prednosti sem a tam, položil ju nižšie o stupník-dva, ale daromná robota! Zasa len vyrastá pred ním kdesi dovysoka. Jej zjav sa mu usmieva z obláčikov a napomína mu čosi.

„Mesto ma neuvidí do jari, a po jari neviem. Mám roboty na celú zimu. To je chlapina, náš gazda! Čo by bolo zo mňa, nebyť ho vtedy? Ale i tebe sa treba pohnúť, keď sa ženíš. Keď som ti nie dlžen, mohli by sme si pohľadať zmysel peňazí. Pre ten dlh som sa hanbil vtedy, keď si ma volal…“

Zaradoval sa Krešimír, že sa vracia priateľstvo s peniazmi, hoc veselosť Petrovi sa nevracia. Sedí na ňom akýsi nepokoj, ťahá ho ďaleko, vysoko, kde nezdolejú krídla. Vyrozprával mu, ako sa jednal pán Katović v pisárni s pánom Kolčićom, a pochytil ho zase hnev. I Krešimír sa najedoval, až päste stískal.

„Nemal som ani pokoja dva-tri dni!“ priznal sa Petar. „Mali by sme mu ukázať zmysel peňazí. Za mesiac vyriadim hádam tie dve izby; kým sa chytím inej roboty, mohol by ísť do kampa a pred jarou zasa. Kožiek bude tu hodne.“

Hnev na pána Kolčića zviedol ich zasa spolu. Hoc priateľstvo ochladlo trochu, skrsla medzi nimi nová spoločnosť. Peňazí bolo, kone mal pod sedlo i pod bremä a Petar bol hotový dať prácu. Rozišli sa; Petar na podnik riadiť nové izby. Večerom, keď sa mu zunovalo liepať po rebríčku, natieral šrámky na záhradke na bielo, tiež dvere a obloky na panskom dome. Nezakázali mu hvízdať ani spievať, ale nebolo mu treba zakazovať. Pracoval ticho. Keď bol sám, rozmýšľal o zmysle peňazí, čo mu vyviedol v Puntarene. Krešimír myslel, že sú priatelia, ako bývali, ale Petar vedel, že zmysel peňazí je medzi nimi. Hoc ich zviedol do spolku, natrhol ich priateľstvo.

Keď sa odbavil v nových izbách, oblečených do nového rúcha s postaveným novým náradím na mieste, prvá čiastka roboty bola hotová. S peniazmi a koňmi vybral sa po okolitých podnikoch skupovať kožky. V tie časy sa oženil majiteľ podniku i prišiel s paňou na Rio Colorado, ale iba na tri dni. Vrátili sa do mesta, lebo sa zberali na cestu s prvým poštovým do Európy. V tie časy sa vrátil i pán Boby s paňou, skoro po celom roku: v meste zastihol ešte gazdu, ktorého poštový prišiel až na druhý deň. Bola veľká radosť; nové manželské páry mohli stráviť celý deň spolu a spoznať sa ako-tak. Gazda v tej radosti nemal kedy rozpovedať pánu správcovi, čo sa stalo s ošípanými. Pán Boby zvedel o nich až vo vozíku od Eulogia, ktorý poháňal kone. Eulogio mu zabudol spomenúť, že i on pomáhal pri tej robote. Rozpajedil sa, kričal na Eulogia poháňať chytro, varil pomstu na Krešimíra: toľko jej nakoval spôsobov, že nevedel naostatok sám, pri ktorej ostať.

„Všetko poklať, ten oplan, všetko,“ dupkal pred kuchyňou, keď pritrielil naostatok.

„Vykántril veru všetko dôkladne,“ potvrdil Eulogio.

„Ani hniezd mu nebolo ľúto, nebožiatok!“

Trochu sa stíšil, keď mu vyrozprával kuchár, ako ich dal odviezť v sene do Puntareny. I starého brava dal odviezť opatrne do mesta. Tam ich chová najlepšou pšenicou. Ešte ju močil, kým sa nepohli klíky, aby nebola tvrdá, i solil ju, aby chutnala lepšie. Pochválil ho ešte, že i s kŕdľom zachádzal pekne a choval ho čo najlepšie.

Len čo sa zložil, padli mu oči na peknú záhradu v úbočí, ktorá už bola ohradená. Tejto jesene už kopali v nej zemiaky. Pán Boby sa udobril, keď zazrel pekný kus obrobenej zeme. Na druhý deň sa vybral prezerať novú čiaru. Kýval kolíky tuho, hľadal chybu, ale pochválil robotu a Krešimírovi zabudol povedať niečo o ošípaných.

Krešimírovi bolo ešte ta, kým Petar bol na podniku. Zišiel v nedeľu k nemu tu i tu pozhovárať sa s ním. Petar nestál o tie návštevy a rozhovory. Keď Krešimír začal o Jelke, Petar vytiahol zápäť zmysel peňazí skadiaľsi; dokazoval mu, ako treba honobiť, ak chce ju vziať za ženu. Hoc Petar nezachodil s ním pekne, bol predsa kamarát, s ktorým sa mohol pozhovárať o nej.

Keď Krešimír osamel na Rie Colorade, zbadal, že ľahko bolo sľúbiť, že sa neukáže v meste, kým čiara nebude hotová, ale nebude ľahko splniť. V jednu sobotu do dňa kamaráti ešte len vstávali, keď im oznámil:

„Musím ísť do Puntareny. Mám naliehavú robotu; nemôžem ju ďalej odkladať. Majte trpezlivosť, kým sa vrátim; len dakoľko dní.“

Ohlásili sa, že prídu pľušte, nedajú im robiť, alebo sa budú čliapkať vo vode ako flamengovia. Bolo by sa ponáhľať, kým je pekne, aby tu nemuseli trčať celú zimu.

Sľúbil im, že sa poponáhľa; v týždni, ktorý príde, vráti sa iste, ak nie prvej, teda v druhej polovici. Nech idú len za kolčekmi, ako ich povsádzal. Môžu sa naň spustiť, že sa vráti, len čo sa obriadi.

Nepovedali mu nič viacej; nemali čo vyhúdať. I viedol robotu ako prvák, i pracoval ako najlepší z nich: pracoval teda za dvoch. Ale čo ako, neboli radi, že ho od roboty volá už druhý raz naliehavá robota do mesta.

*

Pán Andrija tiež nemohol privyknúť na novej hospode. Chytal ho mráz, ako bude v zime, keď sa veľké jamy po dvore nalejú vodou. Nie je ani veselo; nieto spoločnosti, ako u nebohého krajana z Orlovca. Do koho zadierať? Nikola i Petar ho prekárali tu i tu, ale bolo predsa ako doma. Škoda starých časov. Škoda! Bolo sa s kým aspoň povadiť, ak nie pozhovárať. Boli všetko naši. Neraz si opakoval: ,Bračekovci, Amerika je už nie Amerika, ako bývala. Začala sa kaziť od koreňa. Pokazila mi i brata a bol mi viac od brata.‘ Ako mu malo byť a ako vypadlo! Pokrúcal hlavou a opakoval: ,Nehodne sa vadiť v takej Amerike!‘

I v tú nedeľu mu bolo ťažko. Keby sa mohol oslobodiť od pút, ktoré ho viažu k mestu, odišiel by aspoň, kým by mu svitlo trochu v hlave. V nedeľu je najhoršie. Nieto kamarátstva, ani len dostihov niet. Rozmočilo cesty. Vkráda sa do mesta otupná daždivá zima. Babie leto zaviazlo kdesi v kampe, nechce sa mu ustávať sa do mesta.

Chodieva ku kostolu, obzerá si svet, ako vchádza a vychádza. Mocný organ hučí, spev chóru sa ozýva. Z námestia vidno, keď sa otvoria dvere, hlavný oltár v sláve sviec a elektrických svetiel. Na námestí kypí zas veselý, svetský život. Po stredných a bočných cestách prechádzajú sa mládenci. Ta ďalej popod domy postávajú na slnci ženáči: Radia sa v kôpkach najviac o tom, prečo sa peča kníše sem-tam na burze vo Valparaise.

Vyzeral i v tú nedeľu sem a tam, ale nevidí ku komu sa pripojiť. Niet vrstovníkov, ani krajanov zo Zahoria.^[13] Na šťastie kráča z hlavnej ulice na námestie vysoká, štíhla postava s farbistou vestou pod vykrojeným kabátikom. Košeľa na prsiach sa ligoce, rozdelená na dva trojhrance dlhou, jarabatou kravatou. „Bonjour“^[14] sa trochu opála zadnou polou nad pásikovanými nohavicami. Čiara, ako boli hladené ukazuje rovno na končeky topánok, ktoré sú ozaj po čilensky malé na toľkého chlapa.

Ide, alebo skôr sa nesie v sláve na slniečku; švihá tenkou paličkou, alebo ju krúti medzi prstami. Oči strihajú vpravo, vľavo, ich pozoru neujde nič. Keď zazreli pána Andriju, zahral v nich úsmev. Ozajstná radosť! Vystrčil obe ruky proti nemu, ale zápäť prehodil paličku do ľavej a pravou mu potriasa ruku veľmi srdečne.

„Aké krásne ráno, priateľ! Vybralo sa znezrady. Ja že sa bude sopliť aspoň mesiac a tu vidíme, vybralo sa. Babie leto je tu, ďakovať bohu! Aký pôžitok vyjsť a dýchať toto povetrie.“

„Nuž zbaví,“ uznal i pán Andrija, keď sa poobzeral lepšie. „Ešte ta!“

„Iba zbaví?“ pohadzoval hlavou pán Fortunato. „Nemôže byť krajšie.“ Obzerá sa, vysmiaty, po námestí, akoby vymytom po daždi. Tu sa zachmúril. „Škoda, že sa pozde vybralo. Nech sa vyberie ako včera, mohli sme mať dostihy. Do dnes týždňa sotva vydrží takto.“

„Kdeže by tam,“ hodil pán Andrija rukou. „Nie je Amerika, ako by mala byť.“

„Ale dnes je pekne, nedá sa odškriepiť,“ stál pán Fortunato na svojom.

Pán Andrija rád by sa radovať z krásy ako on, ale kdeže je toľko krásy a nádhery, aby rozprášila hluchotu a otupnosť tamdnuka? Nedbal by sa usmiať, ale miesto smiechu tvár sa len skriví akosi smutne.

„Veľmi som spokojný, veľmi!“ zveril sa mu pán Fortunato. Stal si pred neho a zakýval hlavičkou paličky hore-dolu. „Triafa sa mi pokončiť roboty, ktoré mám tuná.“ Pohol sa znovu chodníkom, ktorý ide okolo pažiťovej plochy sťa prirodzený rám. Na nej sa krčí kde-tu chlp kriakov alebo zakrpatený smrečok. „Za caňadón Arriagadov núkajú mi slušný peniaz.“

„Predať podiely?“ Pán Andrija vypleštil oči. Veril, že ako sa všetko zrúti, z nich ešte vykvitne ozajstná Amerika. „Nezačali sme robiť na nich a už ich idete predať?“

„Začať alebo nezačať nerozhoduje v predaji. Či predám alebo nepredám, robota sa pohne, ak sa má pohnúť.“

„A predať, ak neviete, čo predávate,“ krúti pán Andrija hlavou.

„A čo ma do vedenia, keď je cena slušná?“ Je veľmi spokojný so svojím výrokom. „Mám pred očima obchod. Neškodovať na ňom; ostatok sú pletky.“

„A keď je nie tak!“ vysvetľuje mu pán Andrija. Keď má sekeru, on ju nepredá, ale ju narazí na porisko a probuje, aká je. Ak ju má predať, predá ju hotovú: dá si zaplatiť za sekeru i za porisko. „Nerobíte dobre, predať pred časom. Sľubovali ste spoločnosť a teraz vraj predať!“

„Ver, čo máš v hrsti,“ naúča ho pán Fortunato. „Keď mi ich dajú, hotové peniaze, načo by ich šiel robiť do Caňadóna? Za ten čas urobím s peniazmi iný obrat.“

„Nechválim — nechválim,“ zahľadel sa naň skúmave. „Alebo sám neveríte, že je zlato v Caňadóne?“

„Verím,“ položil dlaň na prsia skoro slávnostne. „Ale väčšmi verím hotovým grošom. Zlato je v zemi, treba ho hľadať. Dlhá, ťažká robota, priateľ!“ Chytil ho za kabát a potriasol ho. „Myslel som, že budete držať so mnou. Váš dielik by bol predal jednou cestou. Mali by ste hotové.“

Pán Andrija pozrel naň veľmi pozorne. Nedbal by nakuknúť, čo zmýšľa. Ale oči pána Fortunata nedali si nazrieť na dno. Lietajú sem-tam po námestí. Okolo úst mu hrá úsmev.

,Bodaj ho porantalo,‘ trápi sa pán Andrija. ,Nikdy nevedieť, čo myslí. A možno ma chce prekabátiť: vziať dielik a vytrieť mi zuby, ak zarobí na ňom…‘

„Cena veľmi slušná,“ potvrdil pán Fortunato.

„A viete, že je zlatá?“

„Videli ste ho!“

„Tak sa bojíte správy: že zoberie smotánku a podielnikom nechá z koláča dieru.“

„O správu sa nebojím, správa sme my. Ale predám podiely, predajte i vy. Budeme slobodní ako vtáča v hore.“

Zahľadel sa naň, ako ho navádza. Iste čiaha na jeho dielik. Kríž je, kríž, keď nemôžeš veriť nikomu. Ani bratovi!

„Nie — počkám! Nepredám!“

„Čo čakať? Peniaze sú slušné.“

„Kravu nepredať na otelení!“ Riekol už veľmi rozhodne. „Počkám, kým sa neotelí: tak predám kravu i teľa, i budem ju dojiť do tých čias. Môžu byť i blizny.“

„Predať kravu, i čo je v nej; na blizny sa nedržať. Vyliahnu sa málokedy.“

„Ja počkám. Uvidím, čo sa vyľažie.“

Pohodil hrdo hlavou, pozrel mu rovno do očú. Pán Fortunato zastal. „Nemal by vám už hovoriť, ale vám poviem niečo, hoc nepatrí k veci.“ Pristúpil k nemu a oprel mu palicu hlavičkou o prsia. „Vyslovili ste sa ako skúsený roľník. Gazdovská zásada, ktorú postavili vaši predkovia, prešla, ako vidíte, na vás a vsiakla vám do krvi. Držíte sa jej, lebo je vaša dedovizeň. Nehájili by ste tuhšie dom a polia. Držte si ju, majte ju za zákon v robote, ale potom načo sa s ňou tisnete do obchodu, keď doň nepatrí? Keď nás hlava a srdce ťahá ku gazdovstvu; načo sa hádzať na obchod? Musíte vedieť, obchod má iné zákony a zásady ako roľnícky stav. Gazdovské zásady pri obchodných čachroch sotia vás rovno do závozu. Dajme teda obchodu pokoj a vráťme sa k pluhu a kose. Vyjde nám lepšie…“

Andrija sa urazil, že ho má za neokrôchaného sedliaka, ktorý myslí sproste, sedliacky. Zacnel si, že by ho nedbal pripraviť o dielik, práve keď budú hádam deliť zlato.

„Počuť zjavne, ako nás myseľ a chuť volá rovno k pluhu. Patrilo by sa slúchnuť a ísť, kde nás zovú.“ Pozrel naň veľmi pozorne; pozor sa mu zaboril kdesi dohlboka, ale nevydržal. Začal mu poletovať úsmev okolo úst. „Vidíte, za dobrú radu, ktorú som vám dával, zle ste sa mi odslúžili.“ Začal mu hroziť hlávkou psíka a nespúšťa ho z očú. „Divné myšlienky o mne mätú sa vám v hlave. Zle myslíte. Ohovárate ma.“

„A čo zasa!“ strhol sa, skoro prestrašený.

„Že vás chcem priniesť o niečo.“

„Ale ja!?“

„Že hľadám osoh sebe, vám ujmu. Vráťme sa k pluhu a zásady zasadnú si, kde patria. A teraz dosť! Akoby sme neboli hovorili.“

Zarazilo ho. Ostal, akoby ho bol obaril. Chcel podvrátiť podozrenie, ktoré mali o ňom, ale nebolo kedy.

Svet sa začal trúsiť z chrámu. Kde bol pohyb, ta vtiekla i pozornosť pána Fortunata. V hrči sveta zazreli pani Terezu na ohradenom predodvorí. Pri nej švárnu dievčinu. Hľadali si cestu, ako sa vypliesť z klbka.

Pánu Fortunatovi zasvietili oči, temer ako keď sa dotknú pani Flóry. „Pekná stvora!“ Zahvizdol od divu medzi zubmi. „Ani kvapka rosy; svieža a milá. Hľa, naša krásavica, keď sa vydarí. Aké oči. Ide s Kesicovou. Neborká, pri voňavej ruži žihľava. Či nebude tá, ktorú ste čakali len toť, keď sme sa zberali?“ Drgol ho do ramena, sťaby ho chcel burcovať.

Pán Andrija akoby bol skamenel. Svet sa mu krútil; zišlo mu ako v blesku na um, čo vystál pre ňu. Či sa nazdal, že mu podobne tuná? Veď dosiaľ nevychádzala. Najradšej by sa schoval hoc do myšacej diery. Zas jej pohrávajú jamky okolo úst; veľké hlboké oči sa smejú, ako blúdia po ľuďoch, ktorí sa miesia okolo nej.

„Nuž čože je to? Pred vami plnosť božích darov a vy nič, akoby to boli hniličky?“ zas si ho prezeral tmavými, iskriacimi očami, sťaby chcel pozrieť, čo skrýva v sebe.

„Nie je všetko zlato, čo sa blyští,“ riekol a mykol plecom. Stisol mocne zuby, aby prevládal mocné pohnutie. A priduseným hlasom dodal: „Počkáme dačo lepšieho…“

Druhý len pokrútil hlavou a pozrel naň s ľútosťou. „Čo sa vám robí, kamarát! Podiely držíte a tuto hotový poklad zohrdiť?“

Nikdy nebol v trapiech, čo teraz pri ňom. Srdce mu búchalo od hnevu a hanby, ale i ľútosti. Až dobre vidí, pridobre, že je poklad, o čo prišiel.

Na šťastie spoločník nemal ho kedy naťahovať na muky. Zadrmal ho za kabát a zvolal: „Či ho vidíte, tuláka, kde sa tu berie? Veď ste vraveli, že je vraj v kampe…“ Z klbka ľudí vyplietol sa Krešimír, poobzeral sa okolo seba, zazrel gazdinú a Jelku; oči mu zažiarili, keď sa našiel pri nich. Nedržať ho spoločník za kabát, pán Andrija by bol zutekal. Takto nemôže utiecť, a sňať sa s nimi bojí sa, aby sa zle nestalo…

„Krása veru; dievča ako lusk, i milota!“ dohováral mu ticho. Chcel by ho presvedčiť, že ju nemal zohrdiť. „Či ho vidíte, loptoša, ako hneď okolo nej. Ani osa okolo sladkého hrozna, nášho muškátu. Vie, majster, od čoho muchy kapú. Ako sa obracia!“

Pán Andrija stŕpa, pozerá ako vkopaný do zeme, na ňu i na brata, viacej od brata. Čosi jej vraví, ona sa živo obrátila k nemu. Nevidí, nepozerá, kto je okolo nej. Ako pozerá naň divne, ako pozerá! Nikdy jej ešte nevidel tak pozerať.

„Nabrala sa krásou, nabrala táto osoba a doniesla nám jej trochu do Puntareny; či nie, priateľ?“ potrháva ho ešte za rukáv.

Ale tu vyskočil z koľaje odrazu. Predo dvere sa vyhrnula hodná kôpka žien, napospol v čiernom; najviac v čilenskom závoji. Medzi nimi pani Flóra, ktorej krásna tvár s veľkými jasnými očami priťahuje oko milotou. Závoj jej padá v pekných záhyboch niže kolien, spätý v tyle neveľkou zlatou sponkou. Zabudol na krásy, keď zazrel krásu krás, ako vyšla na prázdnejšie miesto a pristúpila k pani Tereze. Začala sa vítať s nimi. Vyšla pri nich i na ulicu.

„Veľmi dobre, anjelik, veľmi dobre!“ pochválil ju, keď prišiel k nej: nevedieť, či ju chváli, že sa mu zjavila, a či hádam sa pripojila ku krásavici z Dalmácie. Pána Andriju pustil, ale bolo pripozde; nemohol sa stratiť nepozorovane. Všade naokolo sú samí naši, ktorí šípia nebodaj, že sa skúrilo čosi medzi dievkou a ním. Nevedia čo a ako a nedbali by zvedieť. Číhajú, ako sa budú držať pri stretnutí. Nebol by chcel dožičiť jazykom, aby sa ostrili na ňom ako na brúse. Ostal za pánom Fortunatom. Hoc mu vychválil podivný zjav dievky len pred chvíľou, nepozeral na ňu, ale na neverného brata, viacej ako brata. Keby oko bolo okovaná strela, bola by ho dávno prešla z jedného boku na druhý.

„Neplačete už?“ prekára ju pani Flóra. „Máte ich tu, krajanov!“ Vyrozprávala mužovi, ako plakali vtedy v izbe pána Andriju.

Zapálil sa, z očú mu lietali blesky. Tak teda, keď prišla do Magallanesa, ronila slzy za ním! Bola jeho, mrela ním, kým sa nepriplichtil podkušiteľ…

Stisol päste, vpil sa očima zase do Krešimíra. Obočia sa mu stiahli v hrozbe. Ach, nebyť na hlavnom námestí, pred samým kostolom, ako by ho pomacal po rebrách hneď z príchodu!

Úskočný brat obišiel ostatných, zastal pred ním. Pozerá mu rovno do očú, tiež s hrozbou. „Rozum, Andrija — rozum! Vidíš, pozerajú. Daj ruku, poriadne!“

Hovoril mu pošepky, ale naliehavo. Uznal brat, že nemôže urobiť nič iného. Vystrel dlaň, čakal kedy padne do nej ruka neverného. Rozdrúzga ju, rozmliaždi na kašu. Stisol ju, čo vládal; ale tá, hoc menšia od jeho, nedala sa. Bola ako oceľ tvrdá, nepoddajná. Jej prsty o tvrdých mozoľoch stisli jeho zmäknutú ruku ani kliešte. Z očú mu svietila smelosť a odvaha.

„Myslíš, že sa ťa durím!“ riekol mu ticho. „Poď, ak chceš, so mnou. Hneď budeme sami!“

„Len čakaj!“ zahundral. Pozrel naň zboku a zaškrípal zubami.

Nespozoroval nikto, čo bolo medzi nimi, iba ak pani Tereza dopočula daktoré slovíčko. Pán Fortunato si zabral všetkých. Vypytoval sa dievčiny, ako sa má, ako sa jej páči v Puntarene…

„A do nás nič? Ani nakuknúť?“ Hreší ju.

„Keď sa naučím kaštelánsky,“ sľubovala.

„Dačo rozumiete, ostatok sa domyslíte. Alebo si mívate, keď nehovoríme po našsky, že sme nie naši? Veľmi sa mýlite, slečna z utešenej Dalmácie! My slavianskeho pôvodu sme takí, že najviac užívame cudzie reči. Hádam, aby sa naša nedrala priveľmi. Ale v našej cítime a kľajeme. Modliť sa už modlíme v cudzej. Tak už ideme oddávna a pôjdeme ešte hodný kúsok. Tu plávame v kaštelánskom, v Severnej v anglickom; ostatné halúzky našej krajiny ševelia po nemecky i inakšie ešte. Ale sme ešte tu, a že sme tu, znamená, že máme zdravé jadro, keď nenahnilo. Tak už len príďte, zaplávajte s inými…“

Sľúbila mu, že zapláva a čo by priam ako sekera…

„Ktorý je?“ Priklonil sa k nej, pohodiac hlavou k nim, ako si práve stískali ruky v bratskom cite. „Ktorý si z nich odnesie červené jabĺčko s rozmarínčekom?“

Sklonila hlávku, zapálila sa tuho. I cez závoj, ktorý ju skrýval, badať, ako jej horia líčka. Pozeral na ňu veľmi bedlive. Jeho pozor ju trápil, nemohla ho vydržať. Keď podvihla tvár, jej hlboké oko šiblo na Krešimíra s celým nákladom horúcej lásky.

„Tak teda stoja tie vecičky,“ šepol, pokyvujúc hlavou. „Jednému všetko, druhému labu lízať.“ Vysvetlilo sa mu, prečo ju krajan hanil prvej. Hrozno je vraj kyslé, keď sa nedá dočiahnuť. Keď pozrel naň, v srdci sa mu pohla účasť k mocnému chlapiskovi.

Keď sa išli rozísť, zadržal ho pred ostatnými. „Čo neprídete? Ani sme sa nepozhovárali, ako patrí!“ Hovoril k nemu akoby s výčitkou. „Príďte na tanierik kazuely.^[15] Nebude nikoho, iba pán Katović.“

Pán Andrija bol ako v ohni, ale sa sľúbil zaraz. Aspoň nebude trčať sám v daktorom kúte.

Keď poodišli, pani Flóra mužovi dohovárala: „Myslím, že si ho nemal volať.“ Zasmial sa pán Fortunato, mľaskol, že myslí chybne. „Pravdaže,“ potvrdila. „Načo ho odvádzať od spoločnosti, ku ktorej patrí? Pri nich by bol radšej.“

„Radšej!“ zasmial sa. „Veď je, anjelik, piate koleso.“ Otvárala oči, keď jej zjavil, že je nie oddanicou tomu veľkému, ale najskôr tomu menšiemu…

„Na moje oči videla som ju plakať za ním, keď ste boli v Ohňovej zemi! V jeho izbe, o dvojitej posteli.“

„Plakať? Hm,“ poškrabal sa za uchom. „A čerti vedia ako plačete!“ Rozosmial sa. „Nebodaj za jedným plačete a myslíte na druhého. Ten druhý pôjde k nej na obed; k tebe, anjelik, príde tento s dochrámaným srdcom. Pri Katovićovi sa zvezie i on. Tvoj dom bude pomaly klinika na doranené srdcia. Urob dobrú kazuelu a daj hodne ,ají‘^[16] do nej“ (papriky).