ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Andrija žil v stálom nepokoji. Čo sa vrátil z Ohňovej zeme, nebolo dňa, aby nebol zabanoval za pokojom v kampe. Ani v Puntarene doň nik nezadieral, bol by mohol mať pokoja nadostač: ale čo — keď ho nemal v sebe! Vrelo v ňom ako v kotle; nemal noci ani dňa.

Nemohol mať pokoja pre pannu. Poslali mu ju, aby už raz mal pokoj; ale vidí, miesto utíšenia doniesla mu trápenie, nepokoj. Hotové hryzovisko. Z príchodu mu bola nadhodila zďaleka, že ho nechce, ale on to vzal na žart. Akoby bol uveril vec, ktorú ťažko uveriť? Od tých čias nemá inej starosti, ako hľadať istotu, či ho naozaj nechce, alebo ho len tak trápi.

Každé ráno vyjde z izieb s úfnosťou, že ju nakriatne; strežie, či si nerozvážila. Nevyhýba mu, môže sa s ňou zhovárať, koľko chce, ale neprešlo ani raz, aby mu nepodstrčila pod nos, že sa nemá čo úfať.

„Prečo si sa nahnevala?“ spytoval sa dosť pokorne.

„Ale sa hnevám?“ smiala sa mu.

„Keď ma nechceš!“

„Nemôžem.“ V očiach a v hlase mohol poznať, že hovorí vážne, ale on nie a nie veriť.

„Prečo — povedz, prečo!“ hromžil neraz.

Mykla plecom. „Kto vie povedať prečo? Srdce rozkazuje, musím ho slúchať.“

Aké reči! Spomína srdce, keď on zariadil všetko ako svedčí: má izby, všetky nábytky; čo chce ešte? Radil sa gazdinej v pomykove.

„Čo ja viem v tej veci?“ Odhŕňala sa v také časy. „Hádam sa pokazilo dačo. Napraviť? Neviem, či sa napraví; nech vám ona povie.“

Zas len k nej spýtať sa: „Ak sa dačo pokazilo, Jelka, povedz: napravíme.“ Ona len hodí rukou a pohne plecom. Ale raz pozrela naň s bleskami v očiach: ktovie, čo ju preletelo.

„Napraviť? A čo naprávať?“ Akoby sa bola zadivila.

„Prečo? Chcem raz zvedieť, prečo!“ Vysvetľoval jej a v tvári naskočil hnev, od toľkých časov dusený!

Chcela sa usmiať a nechať ho, nech si s hnevom poradí, ako vie. Ale sa jej zunovalo vyhýbať zrážke. Bolo dosť domŕzania. Riekla teda: „Poviem vám čosi! Chlapec sa tiež spytoval, ako napraviť, keď padol so širaňou mlieka. Hrnček sa rozbil, mlieko sa rozlialo. Povedzte, akú mu dáte radu?“

Stál pred ňou ako ten chlapec s rozbitou širaňou. Zdrôtovať ju? Čo je z hrnca, keď sa mlieko rozlialo a zem ho vypila dávno? Pozerala naň zvedave, pásla oči na jeho zmätku, kým si láme hlavu, čo má urobiť chlapec.

„Poviem vám, ako spadol,“ začala mu vysvetľovať. „Potkol sa o jednu hrču na koreni, ktorý narástol cez chodník. Bolo by najlepšie poradiť mu, nech pozerá lepšie pod nohy, keď zas ponesie mlieko v hrnci, alebo nech skreše tú hrču. Čo poviete? Poviem vám úprimne: ak si zasa nedá pozor, alebo ju neskreše, potkne sa znovu o tú istú hrču.“

Popozerala naň, čo povie. Usmieva sa bez ľútosti na jeho pomykove. Hrajú jej jamky okolo úst, krv jej podliala líca. Napráva si vrkoče okolo hlavy; jej strojná postava sa mu zjavila zas v celej sláve. Stiahol obrvy. Na čele mu navreli žily. Hľa, má škodu a tu mu prisypala i posmechu!

„Alebo nech už nejde po mlieko!“ naúča ho ešte. „Načo ísť, keď sa ho nenaučil nosiť?“ A odišla ľahkým krokom sťa víla.

Nuž áno, vidí sám, potkol sa. Ale i kôň sa potkne, hoc má štyri nohy. Ale vstane; prečo by nie i on? Ale mlieko, ako ona hovorí: rozlialo sa, zem ho vypila…

Radšej začať hľadať hrču. Veď ju on skreše, nebude zavadzať. Veru hrča! Srdce mu nechce dať, nemôže vraj, nemôže. Kto ho zabral? Pravdaže, nieto ho tu, nemôže sa dorúbať k nemu! Zem ho prežrela? Horký zem. Kdesi utkvelo, zaviazlo.

Šiel ku gazdinej, mala by vedieť, kde je; vždy sú spolu, nebodaj v porozumení. Nedal sa odbaviť, vypytoval sa, podchytával. Či sa nemá vôle vydať, keď ho nechce, či čo?

Že vraj kto môže vedieť, čo má dievka v hlave. Že sa nechce vydať? Parsún jej neukazuje, že by bočila od vydaja. Neveriť jej, čo by sa i božila. Každá ide za muža, keď jej príde hodina… I Margarita sa jednostaj duší: ,Nechcem, nebudem — ani do úst!‘ Ale keď jej donesú v krčiažku, vytrúsi na dúšok. Ľahko povedať: ,Nevydám sa!‘ Ale jej neveriť, lebo sa vydá, keď sa jej trafí. Najtiaž ju srdce potiahnuť…

Tak mu gazdiná, i inakšie. I jej sa už zunovalo to domŕzanie.

Vystrel sa ani oliva, keď ju obrali z ovocia a prestali jej prihýnať konáre. Z očú mu sršali blesky. „Za druhého!“ skríkol. „Uvidíme! Pozhovárame sa ešte.“ Podvihol i päsť: nech vidia, že i on má slovo.

Pani Tereza, keď sa jej ukázal chytrý do bitky, pohla plecom. „Tá zhovôrka vám je hodna toľko ako mlynu, keď hrmí na prázdno, bez mlyna. Hrmí a rapoce, ale čo má z toho, keď sa z pytľa netrúsi nič.“

Čože je to? I ona sa opováži dvíhať hrebeň? Tvár sa mu zapálila, z očú šľahal hnev a nenávisť.

„Veď ho ja nasypem, čistého zrna do koša!“ zastrája sa. „Bude čo mlieť, zaškrípe pod kameňom. Všetkým sa skúri.“

Nezľakla sa, že sa rozpajedil, nevzala ani hore, že sa zastrája. „Spytujete sa, čo viem. Nuž viem a vidím, že sa nezložíte dovedna. Ak vy k sebe, ona od seba. Ak vy trhnete napred, ona coky. Aký by bol z vás pár? Taký pár by polámal pluh i kolieska, potrhal všetky pobočky. Vyšiel by z neho nie osoh, ale škoda a posmech.“

Čo už vyzvie od nich? Ako sa vyzná, čo myslia? Nuž obe proti nemu! Radšej pozerať na iné úvrate. Keď hrča, tak hľadať, kde je a skresať ju. Pravdu má stará. I cigán povie pravdu, keď sa pomýli. Dievka sa chce vydať, ale nie zaňho. V dome samý chlap, do mesta nechodí k nikomu, teda ktorýsi z domu. Pritajil sa, ale číhal, či nemá porozumenie s daktorým, či nežmurkne, alebo sa nezhovára potajomne. Odprvoti sa mu ukazovali divné veci.

Pri stole neraz šibne okom na Petra. Neveril sám sebe; ale ako nevidieť, že pasie za ním? Či nie zo žartu alebo samopaše! Veď je špata bez fúzov a pľuhavý v obnosených hábach s tými čižmiskami. Ale kto sa vynájde v jej mysli? Zo dňa na deň badať lepšie, že sa jej naozaj čosi páči na ňom. Sám Petar už vidí, že panna nebočí od neho. Poletuje okolo neho, ako muška okolo mäkkej chrasty. I on sprvoti, či hádam nie zo žartu, ale sa presvedčil, že je naozaj. Má čosi za lubom. Začal sa mať teda i on okolo nej.

„Prečo je toľko robôt na Rie Colorade?“ začala sa ho vypytovať poobede. „Ale je dom toľme zanedbaný?“

On že je nie zanedbanosť, ale riadia všetko, lebo gazda chce voviesť ženu do vyriadeného.

„A načo robia toľké ohrady?“

„Prekladajú ich úbočím, statku bude bližšie na vodu.“

„Dokedy im potrvá to ohrádzanie?“ Nuž vraj, kým nepreložia celú čiaru. „Ale dokedy?“ oborila sa naň. Nuž vraj zakopnú dva-tri razy čakanom, hádam i železnou štangou. Príde ísť cez skaly; i jemu oškúlilo dlane. Sám nevie, či budú už v polovici.

„Do pol zimy?“

„Hádam i viac, najmä ak ich prikvačia dažde. Nebude im dobre čliapkať sa po močiaroch.“

„Prečo nerobia na močarisku, kým je sucho?“

„Mohli by; bolo by ľahšie robiť čiaru cez suchotu v dolinách a cez dažde vo vŕšku, ale ako ju pretrhávať, keď musí ísť rovno, v jednom kuse? A či sú inžinieri, uhádnuť smer navlas? Ak by ju robili po kusoch, iste by vyšla na kľuky. Tak musia len ťahať, ako príde; nevyberať, či je mokro alebo sucho, zem alebo živá žula…“

Zamyslela sa veľmi, ale zasa vrátila sa na Rio Colorado, keď sa mohla pozhovárať s ním. Zhovárala by sa, i keď druhých nieto, hoc medzi štyrmi očima, len by mohol ostať pri nej. Ale nemôže. Pán Vodopija ho zaplietol do jednej roboty, na ktorú sa podobral, nerozmyslene, že ju odhajduchuje chytro. Pochytil ho raz a naviedol. Začal ho zaobchodiť zďaleka.

„Viete, majster, vylepiť steny papierom?“

Petar hvízdol. Bolo by pekne, aby nevedel takú pletku! Iba ak by nebolo obyčajným, ale dákym novotným!

„Nie. Obyčajný papier, ale dobrej akosti.“

„A povala? Bude papier alebo hádam gyps?“

Nechali by ju len tak, iba by ju natreli farbou. I dvere a obloky bude treba ofarbiť. Nuž obyčajná robota; ľahko ju odhajduchovať. Zhovárali sa, kým sa nesľúbil.

„Nehvízdate pri robote?“ spýtal sa ho ešte.

Veru si zahvízda i zaspieva dakedy. Čo robiť pri takej babračke? Musí krátiť dlhú chvíľu dačím.

Ale pán Vodopija mu dovráva, že robota, ktorú by mu dal, mala by byť veľmi tichá. Musel by sa utajiť, aby ho nepočuli v druhej izbe. Čo mu je z takej roboty? Radšej neslýchať o nej. Príde pomknúť kobylu alebo preložiť rebrík, padne z ruky niečo; prevrhne kisničku, bárs dávaš najväčší pozor. Každá robota sa chce ohlášať. Ešte sa najskôr pridá buchnúť, keď si dávaš najväčší pozor. Ale mu vyhováral, ak by buchlo, alebo kleplo tu i tu, nedochodili by ho: iba ak by naschvál búchal alebo kričal.

„Izba je pri samej pisárni,“ vysvetlil mu. „V pisárni sedí celý deň gazda a pracuje. Preto by nechcel, aby sa búchalo.“

„Tak sa pritajíme,“ dal sa naviesť, „akoby nás nebolo.“ Pán Katović hovoril pekne pri stole. Bol by skočil zaňho do ohňa. „Ak by prišlo búchať, zabíjať klince alebo hobľovať, nechali by sme, keď ho nieto v pisárni. Mohol by robiť v noci, ak je v izbe svetlo.“

„Pisáreň je primalá,“ zveril sa mu. „Nieto sa kde obrátiť v nej. Chcel by vyriadiť izbu hneď pri nej. Dali by sme jej ten istý papier. Keď bude vyriadená, odpraceme v noci stenu, náradie rozostavíme. Gazda nebude vedieť, iba keď vojde zarána do veľkej pisárne.“

„Chceli by ste ho prekvapiť.“

„Obradovať skôr. Dakedy je smutný. Možno mu bude veselšie, keď bude mať veľkú izbu.“

Bez roboty, Petar bol rád, že nebude polihovať. Pätnásť dní zaháľať je primoc, bál sa, že načne ček pána Flanka z dlhej chvíle. Zviedlo ho i to, že robota je tajná, za chrbtom gazdovi. Ale zato trochu ťažšia, keď nesmel búchať. Nanosil sa do izbičky a začal robiť. Vyzul čižmiská, obul papučky, chodil na prstoch. Pri robote mlčal, rozvažoval. Tu i tu mal zábavu počúvať, ak prišiel niekto do pisárne. Chtiac-nechtiac cez tenkú stenu z doštičiek počul každé slovo.

Vedieť vtedy, že panna bude lipnúť za ním, nebol by sa zapriahol do roboty. Teraz je už zjavnejšie zo dňa na deň, že sa buchla doňho. Len sa ukázať v dome, nájde už výhovorku prísť k nemu a dať sa hneď do reči. Keď videl, čo je vo veci, nedal sa veľmi prosiť; šiel za ňou poslepačky po klzkom chodníčku. Keď prišiel z roboty pred večerom, ponáhľal sa domov a hybaj pod oblok.

„Celý deň, slečna, myslel som na vás,“ oznámil jej raz takto pred večerom.

„Čo takého, pán Bubinović?“

„Najviac veci, ktoré som si narozkladal. Len by sa splnili!“

„Ak sa nemôžu splniť, načo ich brať hore!“

„Kto rozkáže myšlienkam?“ pokyvoval hlavou veľmi starostlive. „Neslúchajú, čo ich ako zavraciate. Vracajú sa na to isté miesto.“

„Ešte sa vám robota skazí,“ vystríha majstra, „ak nebedlíte, kde robíte. Prilepíte papier nakrivo, alebo do farby nalejete octu.“

„A vám nezabehne nikdy myseľ poza bučky?“ Pozerá na ňu bokom, čo mu povie.

Zapálila sa, nemohla mu pozrieť do očú. I tvár premenila. Smiech uletel, miesto neho vyšla na ňu slávnostná vážnosť. Zarazil sa, i bôľ preletel, hoc ho zapratala chytro. „Hoc ste v Puntarene a pri robote, nezabehne vám inde?“ Prsia sa jej zvlnili, keď pozrela naň, z očú jej hľadela mocná túžba, až ho mrázik prešiel. Naprávala si vrkoče, hoc boli na mieste; prsty sa jej triasli. Ale sa schápala, vydýchla hlboko. Stál opretý o oblok, pozeral jej do tváre, čo sa to s ňou robí. Srdce mu búrne zabúchalo, oči mu zablyšťali. Nikdy nepocítil tak tuho sladký nepokoj; vychádzal naň z jej bytosti. Bola mu blízko, skoro počul, ako sa v nej krv rozbúrila. „Ej, keby vedel, keby vedel, či zabehuje, kde si myslím…“ Preriekol to ticho, i hlas sa mu zatriasol.

„A možno viete, kde ide,“ priznala sa mu. „Ľahko sa vám dovtípiť. Už ani nepritajujem.“ Jej hlas tiež sa striasol horúcou túžbou.

„Čiže som šťastný! Vyjavili ste sama, kde vás myseľ nesie. Dobrovoľne. Nepočuť na vlastné uši, neveril by sám sebe.“

„Neviem sa utajovať. Načo by bolo? Radšej sa vyjaviť, odľahne srdcu.“ Hovorila ticho, iba on mohol počuť jej vyznanie. „Veď ste dobrý človek, azda ma nevysmejete…“

„Ale ja!“ skríkol a položil dlaň na prsia. „Radšej sa dať na kusy roztrhať.“

Bol v ohni, srdce mu búchalo, schytila ho triaška i horúčava. Jej prítulnosť ho opojila ani šampaň. V hlave sa mu stal zmätok. Dvor je akýsi slávnostný, pláva v divných svetlách. Ba či je to ten istý Petar Bubinović pod oblokom, alebo dáky iný, ktorý sa nesie kamsi vo veľkej sláve?

Odchýlili sa čosi dvere na izbe pána Andriju. Vystrčila sa prihladená štica špárou. Mohol by ju zazrieť i Petar, ale on letí kdesi vysoko, kde sa mu hlava krúti. Pán Andrija stisol zuby, čelo mu zobralo do vrások. Vidí ho, pozerá ľútostivo do dvora, sťaby číhal, či mu pohodia kúsok, na ktorý mu sliny tečú. Vtiahol do izby a odpľul si. ,Aká ohava!‘ nadal mu. Prestal sa držať na gazdinú; zbadal, že vykrúca a drží s ňou. Spoľahol sa na seba a obslúžil sa sám. Striehol, čo je medzi nimi a vystriehol. Dolapil ich, bisťubohu!

Bol by mohol vyskočiť pred nich, zahanbiť pyšnú pannu zo Širokého Dolca. Ale sa mu zachcelo počíhať. Máčik tiež nechá myšku pobrať sa prv, ako ju zmárni.

„Toto je tá hrča hrčavá!“ smial sa a krv v ňom vrela. „Mala si sa koho chytiť, múdra Jelka. Len sa ho drž! Že ti ho nepredchytia!“

Čakal po slovách, ktoré mal za horúce, že sa Petar obhodí a ukradne si aspoň bozk. Musel sa smiať na jeho babráctve. ,Aký viťúz! Vystatuje sa, ako vie zaobchodiť s bielym pohlavím: a nevie nič. Stojí ako tĺk. Lepšie by sa držal najhorší trkvas.‘

Hádam v tie isté časy nadával si i Petar, lenže ešte horšie. Keď nebol pri nej, rojili sa mu predstavy, ako ju schytí, pritiahne k sebe, vybozkáva na sladké ústa. Keď je pri nej, stojí ako kôl, bárs čaká roztúžená v polozabudnutí. Nemôže sa zmôcť na veľký skutok. Hádam ho ofúkol ošiaľ. Mocné hnáty nechcú slúchať. Pokušenie ho potíska, potíska, ale jej svetlý zjav, najmä nevinná dôvera púšťa naň veľký strach. Nie — neopováži sa vystrieť ruku. Nevie ani pozrieť na ňu, ako hľadieval dosiaľ na dievky. Z nevlády zarútil ho žravý bôľ: opakuje mu: ,Nebude chleba z tejto pšenice, kamarát, hoc je pekná — nebude! Ak bude, nebudeš ho ty kúsať — nebudeš! Do paroma, kde ti je smelosť a zručnosť? Horší si od ostatného začiatočníka…‘

Miesto v radosti, odišiel od obloka smutný, sťaby mu plte boli utonuli.

Pán Andrija, keď ich nebolo pri obloku, pobral sa popod stenu a dverami na ulicu. Rozvažoval tak i onak. Začal sa i usmievať. Nie je diabol čierny, ako si ho maľoval. Petar smrdí grošom, nemôže sa oženiť, čo by ako chcel. Hrdej panne opadnú krídla, kým Petar zarobí, koľko treba na ženbu. Zunuje sa jej čakať. Veď jej on skreše hrču! Mladý zať pôjde do Ria Colorada a on pritiahne skrutku. Kto ju vydržuje? Nebyť jeho, pani Corinda bola by ich i dosiaľ vykúrila z domu. Rozmyslí si, rozmyslí, keď príde hľadať hospôdku i s hlavnou gazdinou.

V tie dni prihrnul Petar v jedno poludnie včaššie ako inokedy. Bol rozčúlený a či skôr napajedený. Nevyzeral, kde je slečna Jelka, vošiel rovno do kuchyne. Sama pani Tereza zbadala, že ho muselo zájsť čosi.

„Čo vám poviem,“ pristúpil k nej. „Ale aby ostalo medzi nami.“

„A čo dobrého?“ usmiala sa.

„Dobrého ako dobrého. Neúfajte sa mrcha ľuďom! Koľko ráz ste nachovali a obšili predratého Dolčića a Kolčića; a či by ste pomysleli, čo vravia medzi sebou?“

„Ale ja viem, synku? O nikoho sa nestarám.“

„Vidíte: a oni vám kopú jamu; len sotiť vás do nej.“ Zľakla sa, čo sa hrnie zasa na ňu. Len čo jej počalo trochu svitať v hlave po toľkých starostiach, a tu zas trápenie. Chytil ju za rameno a riekol skoro pošepky: „Chcú kúpiť váš dlh u pána Katovića a vystíhať ho od vás.“

Vytreštila naň oči: nemohla pochopiť, čo by mali z jej dlhu. „Kedy by im ho zaplatila? Vidíš sám, že nieto odkiaľ.“

„I oni vedia, že nieto. Kúpili by ho za čo, za to a vy by ste ho museli odrábať, hádam až do smrti.“

Stŕpla. Nebolo by jej nikdy zišlo na um, že by mohla i odrábať. Veď by to bolo, akoby kúpili ju. Chcela vziať kepeň o širokom golieri, že pôjde k pánu Katovićovi prezvedieť sa, čo povie.

„Nie — nie, gazdinká, ani na piaď. Pán Vodopija by sa veľmi najedoval. Zabožil som sa mu, že vám nepoviem.“

„Ale ma predajú mrcha ľuďom,“ trhala sa mu z ruky.

„Nebojte sa. Pán Katović ani počuť. Pán Vodopija vraj urobí poriadok sám. Nechoďte. Uvidíme, čo povie.“

Dala sa odhovoriť horko-ťažko. Bola by chcela vedieť, čo to bolo.

Ale on sa nedal naviesť. Nesmie vraj vyjaviť. Počúval v izbe pri pisárni, čo hovorili, a pán Vodopija zakázal prezradiť, o čom. Ale toto jej predsa povedal, aby vedela, akí sú, keď sa jej príde líškať ohava, Dolčić, nech ho vykúri z domu metlou, alebo nech ho oparí ako psa…

Do večera bola tu ako na tŕní. Prišiel pán Vodopija. Bol veľmi vysmiaty. Kývol Petrovi hlavou.

„Kúpili?“ spýtal sa Petar.

„Ale som vám nepovedal, že nebude nič z toho?“

„Povedať gazdinej?“

Pohol plecom. „Nedbám!… Ale nech dá pokoj, aby nebolo rečí.“

Petar v tých dňoch skončil robotu. V noci vyrútil stenu, zaplátal papierom špáry, kde bola pristavená; rozostavil náradie vo zväčšenej pisárni. Keď vošiel do nej gazda, zobzeral sa, ako mu je pekne. Pán Vodopija, keď platil za robotu, nejednal sa. „Ďakujem za ustávanie i priateľstvo!“ doložil, dajúc mu ruku. „Ak by vám bolo dačo treba, príďte ku mne ako k bratovi.“

Nákladným prišli gazdove veci v slame, obité doskami. Stál pri pánu Ipolitovi pri moste, keď ich vykladali. Karrety už čakali deň. Z vagónčekov nakladali rovno na ne. Sám hľadal miesto každému kusu, aby nebúchali zlou cestou jeden o druhý. Na vozy po kusoch rozostreli plachty, ak by ich zastihol dážď.

V ten večer prišiel čosi pozdejšie. Len čo buchli dvere, Jelka zaraz sa ukázala v obloku.

„Zajtra idem,“ žaloval sa priduseným hlasom, nie od strachu, že ho počujú, ale od búrky, ktorá sa v ňom strhla. Pozrel smutne na ňu, ako stála pred ním v obločnom ráme sťa zjavenie. Odblesky slnca kdesi od susedových oblokov padli jej na hlavu, vlasy je horia, ani čo by sa v nich prelievali iskry. Veľké oči pozerajú na ňu smutne. Kedy ju uvidí? Srdce prirástlo k nej, práve keď mu treba odísť. Ostane mu ho kus pri nej.

„Čo si počnem v kampe? Minuli sa radosti a sviatky,“ žaluje sa jej.

„Veru tak,“ prisviedča mu. „Chytro prešiel i tento čas. Bude smutno vo dvore. Nebudem sa mať s kým pozhovárať.“

Zhovárali sa tíško, žalovali sa, vzdychali. I do plaču im prišlo. Petrovi akoby boli zaľahli centy na plecia. Jazyk nechcel slúchať, vziať na seba, čo sa naň tislo.

Chystal sa celý deň, že jej povie veľké slovo, že ho už raz odvalí od srdca. Už sa osmelil, pozrel na ňu strhaným okom a išiel otvoriť ústa. „Nie!“ zahriakla ho, vystrela ruku proti nemu. „Dneska nie sa lúčiť! Uvidíme sa zajtra ráno…“

„A ak sa pohnem zavčasu?“ staral sa.

„Vstanem zavčasu. Čosi ponesiete na naše Rio de Colorado. Mám ho jednostaj pred očima, bárs by som ho nikdy nevidela. Ale nezabudnite!“ napomenula ho.

Oči mu ožili, radosť sa v ňom rozmohla. Bude s ňou teda ešte raz. Bude odobierka. Jazyk sa rozviaže; strasie naostatok ťarchu, ktorú nosí.

Šiel po koňa do Dargašovej záhrady, kde sa pásol. Cestou rozmýšľal o nej a o sebe. Ako ho sputnalo, keď je pri nej, že nemôže hovoriť! Strach? Ach nie, ale chudoba, chudoba! Leží na ňom ani bralo. Chudoba na peniaze, ale i druhá chudoba, horšia od nej: premrhal veľký kus mladosti! Čo ostalo z nej pre budúce časy? Manie i mladosť; ako mal, tak rozhadzoval. Na skerkoch a mrcha chodníkoch naďapil na mandľový kvet, chcel si ho odtrhnúť, ale ruky klesli. Nenašiel v sebe hodnoty zaplatiť za poklad a zabrať si ho…

„Čo nemám, bude! Ej, bude ešte!“ sošil sa, vedúc koňa do dvora. Zažalo sa svetlo, ukazuje mu nové chodníky. Pôjde za ním. Jej sa bude držať za ruku a začne žiť znovu…

Poskladal veci do dvojdielnej kapsy vo väčšom poriadku ako inokedy. „Všetko sa premení. Svet sa zadiví, kto je Petar Bubinović.“

Pán Andrija si bol umienil pritajiť sa: nepovedať ani im, že ich vystriehol. Ale keď počul, čo mu sľúbila, zrútil sa rozmyslel. Aká urážka! Dáva prednosť trhanovi! Ukáže jej, že je aspoň chlap. Keď budú spolu, prikradne sa a prichytí ich na mieste. Dá mu poriadnu merindu a matke odpíše, koho mu poslala: že uvalila hanbu na seba, pre ktorú si ju nemohol vziať.

Petar vstal dosť zavčasu, aby bol istejší, že Andrija spí. Nikola tiež ešte neprišiel z mostu. Obzeral sa v tichom dvore, v ktorom akoby všetko spalo. Iba oblok na izbe gazdinej bol otvorený. Osedlal koňa, dal naň svoje veci a keď sa obrátil, v obloku už bola ona.

Zastal na stred dvora opojený jej zjavom. Oči jej žiarili ani jasné hviezdy. Jemu sa smiali. Hlavička jej malá, akoby detinská. Vlasy neboli okolo nej, viseli v ťažkých vrkočoch dolu chrbtom. Okolo čela svietili jemné kučerky, a okolo šije. Mala biely ľahký kabátik, hádam ešte nočný. Pod ním sa jej hruď dvíhala…

„Prihotovila som čosi tuná!“ Podvihla v ruke podlhovastý balíček. V širokom rukáve s čipkovým okrajom zazrel jej rameno až vyše lakťa, okrúhle a mocné, s ohoreným nádychom. Sila a pružnosť sa tajila v mladých údoch. Keď pristúpil, oviala ho vôňa jej bytosti, akási svieža, ani ranná rosa. „Musíte sľúbiť, že ho zanesiete, na koho je.“

„Na koho je?“ zadivil sa, že mu dáva pamiatku v balíku. „Nebojte sa, nestratím ho, zanesiem ho ako oko v hlave…“ Prezerá, čo bude dnuka? Ledva čaká mať ho a pozrieť.

„Zanesiete ho Krešimírovi a pozdravte…“

„Krešimírovi!“ Len toľko, chudák, že nespadol z nôh. Na Krešimíra ani nepomyslel. Spadol z výšav; sila ho schytila a hodila do smetí. „Krešimírovi!“ opakoval so stisnutým srdcom; v úzkosti i na čele sa mu perlili krupaje potu.

„Krešimírovi! Tam je, viete, kdesi na Rie Colorade,“ vysvetľovala mu. „Nie je veľká vec: lístoček a kvietok. Nezaťažia vám azda.“ Akosi nerozhodne obracal balík; bála sa, že ho nevezme.

„Nezaťažie? Myslíte?“ Aká je ukrutná! Pozeral na ňu, akoby volal na ratu. Ona myslí iba na seba a lístok. Zaťažel i dosiaľ, veď mu je, akoby ho bolo prisypalo zemou; nemôže dýchnuť. Ako ho doniesť do Ria Colorada! Ťažká ťarcha! Ponesie ju už nielen do Ria Colorada, ale do samej smrti.

Nemohol sa odtrhnúť spod obloka. Obrátil k nej tvár; či vidí, že ho zahrúžila? Pozerá na ňu, akoby sa spytoval: ,A teraz už čo? Načo som tuná?‘ A naostatok sa mu i vykradli slová: „A mne kedyže bude šťastie?“

Počula jeho smutný hlas. Uľútilo sa jej ho. „I vám sa dostane, i vám.“

„Kedy!“ podvihol k nej ruky ozaj o pomoc.

„Kovať ho, pracovať na ňom,“ radila mu.

„Ja kovať sám? Kde sú divotvorné vyhne, kde kujú šťastie?“

„Rozprával vtedy pán Katović, ako hľadať peniaze a ich zmysel. Ja myslím, že chcel povedať: rob dobre sebe a iným, najmä svojim.“

„Zmysel peňazí!“ pokyvoval smutne hlavou. „Dobre sebe a iným, najmä svojim. A kde je dobrota? Či môže byť dobroty, kde je chudoba?“ Okolo seba ju videl, škúlila naň zo všetkých strán: chudoba nahá, smutná, neogabaná. Z nej ho privalil vtedy strach, že nemohol vystrieť ruky na poklad a odniesť si ho.

Presiakla chudoba do kostí, vycicala mu všetku vládu: nemá v sebe ničoho, najmenšej hodnoty zaplatiť svoje šťastie.

„Keď je tak, nuž mu oddám,“ pokoril sa. „Majte sa dobre. Odnesiem Krešimírovi, čo je jeho…“

Raňajkoval ako vo sne, vytratil sa ticho zo dvora. Zabudol si pripnúť zvučné ostrohy. Kde bol ček gazdov a peniaze od Vodopiju, tam bol i jej dar Krešimírovi. Od neho išiel mu do srdca chlad. „Dobre sebe i iným, najmä svojim!“ opakoval si. Hľa, v najťažšiu chvíľu života musí myslieť na Krešimíra a porovnávať svoju chudobu s jeho bohatstvom. Veď už raz sa bol porovnával s ním: vtedy, keď ho boli uložili do jeho postele.

Pán Andrija zvedel aspoň pravdu, za ktorou pachtil toľme. Myslel, keď ju zvie, urobí, čo nikdy nik neurobil. A čo urobil? Ostal v izbách, ani by ho bol ohlušil. Pravda ho tak ovalila, že sa v ňom všetko roztriaslo.

„Ach, čiže ma vysmejú! Oklamali ma ako chlapca!“ Hrdosť, ktorou sa držal od malička v kôpke, rozdrvili mu na plevy. Chodil ani v cudzom svete vo väčšej izbe o dvojitej posteli. Ledva sa zobral a prešiel do veľkej miestnosti; aspoň ukáže, že je ešte tu.

„Pán Andrija,“ pani Tereza zastala pred stolom, keď mala zberať riad po raňajkách. „Od prvého som vypovedala pani Corinde. Idem na malú hospodu.“

„Nebudete držať dom?“ zľakol sa, akoby sa mu povala išla zrútiť nad hlavou.

„A z čoho?“ odpovedala mu. „Ostala som bez všetkého. Dala som vám znať, aby ste vedeli, čoho sa držať: a mne ako sa trafí,“ dodala smutne.

V kuchynských dverách ukázala sa i Jelka. Bola zas v tmavých šatách, vrkoče ovinuté okolo hlavy. Počúvala, čo sa zhovárajú, ale možno nečula. Oči jej blúdia kdesi ďaleko. Keď pozrel na ňu, akoby sa mu bol obrátil rozžiarený nôž v prsiach.

„Nebolo všetkého treba. Mohli sme byť na pokoji, všetci vospolok: boli by nám tri svety. Čo povieš, Jelka?“ Obrátil sa k nej ako k pevnému stĺpu, keď sa všetko rúca okolo neho.

„Hádam hej, ale sme stratili zmysel peňazí. Lepšie nech ide inou cestou, čo sa neprace na tú istú. Čím skôr, tým lepšie.“ Slová naň padli, akoby ho bol búšil kyjakom do hlavy. Videl zjavne, nebola tu, keď ich povedala. Šiel jej za šľakom až ta do pustatín Ria Colorada.

„A mne hanba, hanba!“ Sklonil sa a prikryl si tvár dlaňami. Sprašťala v ňom hrdosť, pýcha i viera vo vlastnú veľkosť a moc sa rozrúcala. „Ako sa rozrehocú závistliví! Či si povážila stvora, čo mi robíš? Zabila si ma…“

Pozrela naň, ale netrafil ju jeho bôľny výkrik; necítila viny. „Čo robím, nerobím vám, ale sebe. V tej veci nemôžem pozerať na iných,“ napomenula ho vážne. „Ale v iných veciach, čo robíme iným, robíme všetko sebe. Zlé i dobré padá na našu hlavu…“ Krútil mocne hlavou, že neuznáva, čo mu chce naškriepiť. „I vy by ste sa ženili sebe, a nie závistníkom. Nedajte na nich nič, ani na takú hanbu. Ožeňte sa, keď sa zaľúbite. Uvidíte, ako je krajšie ženiť sa sebe a nie pre iných. Zato iné veci robte pre iných…“

Podvihol hlavu a hľadí na ňu ani mrákava. Či sa mu posmieva? Srdce jej je kus kameňa, nechce uznať jeho veľký, žravý bôľ. Koho mu poslala vlastná mať? Stvoru, ktorá mu bez citu jatrí boľavé rany…

Vybral sa do mesta hľadať hospodu. Našiel iný Hotel-Restaurant s veľmi pekným menom. Dali mu izbu tiež vo dvore. Nebolo chodníkov zo šteblín popod steny a nakríž. Museli dať doviezť hliny, poubíjať a poupchávať diery pod zinkom, aby ho nepodlialo a neutopilo ako sysľa, keď prídu dažde. Po vrchu nasypali štrku. Steny vylepili napochytre novým papierom, na podlahu pribili tenšieho a lacnejšieho linolea, aby nebolo vidno dosky, keď obrastú pliesňou. Preniesol do izby najnutnejšie mládenecké náradie: Vid Dargaš ho doniesol jedným razom.

Parádny nábytok o dvojitej posteli i s hniezdom zajačikov sťahoval sa k „Občianskemu komisionárovi“. Pri ňom bol i veľkolepý písací stôl, ktorý nebolo kde strčiť na novej hospode. Pôjde po kuse alebo vcelku na „dobrovoľnú dražbu“. Druhý raz ho azda nepostretne nehoda ako prvým razom, že ho kúpia a nebudú užívať…

Pani Tereza odniesla niečo svojho na novú hospodu: ostatné náradie po izbách, i zvyšný riad z kuchyne kúpil nový majiteľ, ktorý najal dom od pani Corindy. S riadom by bol najradšej prevzal i kuchársku zručnosť gazdinej. S peniazmi, ktoré utŕžila, pobrala sa do ulice San Martin, do pisárne pána Katovića.

„Načo ste sa trápili?“ dohováral jej pán Simon. „Vás nebolo nič do tej dlžoby.“

„Viem, že čakáte trpezlive, preto som vám doniesla prvé peniaze z môjho vdovstva. Ach, keby sa z nich urobili tie ryby a chleby, ktoré nasýtili zástup a ešte z nich zvýšilo!“

Pán Simon vzal peniaze, akoby to bola najzávažnejšia položka, ktorá mu prišla do ruky v celom živote. Odložil ich zbožne na stranu, do peknej kisničky, ako drahý poklad: ďakoval jej za ne a hádam i za pekné slová…

Keď sa pán Andrija prenášal — ani nedočkal koniec mesiaca — ledva ich pozdravil. Ani ruky im nedal. V ostatné dni nejedával u nich. Keď odchodil, gazdiná mu predsa povedala:

„Peniaze z náradia dala som pánu Simonovi za dlh. Ak sme vám podlžní, zaplatila by vďačne, keby mohla. Šťastný, kto ich dáva a nie, kto ich prijíma.“

Mykol plecom. Chcel jej hádam povedať: ,Keby nie „keby“, boli by sme v nebi.‘ Seba potešil, že kde nieto, ani smrť neberie. Bol by jej mohol hádam zabrať veci, ale by sa bol musel najprv súdiť. Pravota by sa bola ťahala ani hlísta; čo by bol vypravotil, nebolo by stačilo ani na trovy.

V ostatnú chvíľu sa vzmužil, podvihol hlavu. Nie je celkom zle; prišla mu útecha aspoň na krátku návštevu. Keď nevyšla z jeho osohu, vykľuvala sa zo škody iných. Berúc jedno s druhým, nebol ani na škode. Vychodilo mu predsa čosi osohu. Šťastie, že bol predvídavý; bral si plodné interesy. Nahradili mu, čo utratil z kapitálu, a zvýšila i oročka. Pritom musí uznať, že si žil veľmi po pansky za úroky. Mal dobrú obsluhu, chýrnu chovu a veľkú úctu. Ostať tak až do smrti, i dnes by sa pojednal vďačne. Ale vdova nemala trpezlivosti ani prívrženosti k obchodu, ako jej nebohý manžel. Pokazila všetko! Žriedlo, z ktorého išla životná šťava, zahatala ako naschvál, takže obchod vyničil a odpadol ako nepodarený zárazok.

Prišiel o pohodlie a panský život. Najväčšmi ho dievka zalomázila. Ale i v tom nezdare musel sa smiať, keď pomyslel na vdovu nebohého Kesiću. Pochodila práve tak, ako tá kura v kampe, ktorá si bola spravila hniezdo kdesi pod kriakmi, lebo bola zbadala, že do kurníka sa nanosil kuchár a vynášal vajcia. Zniesla ich pod kriakmi plné hniezdo, že ich vysedí. Ale išla tadiaľ činge (patagónsky tchor); končitým pyštekom vyhrýzla na dienku dieročku a vypila vajcia. Prázdne škrupiny ostali v hniezde na tom istom mieste. Keď sa sliepočka rozkvokala, sadla na ne. Sedela a sedela, kým neborká neschudla na triesku. Keď nepočula kľuvať, rozbila vajcia: našla, že boli oddávna vypité.

I ona sa narobila, že vyvedie z mužovho obchodu veľký kŕdeľ blahobytu, možno i bohatstva. Musel sa smiať, ako našla prázdne škrupiny: prázdnu knižočku z banky, prázdne vrecká u nebohého pána Martina, prázdne šuplíky, prázdne sudy a fľaše, prázdne vrecia z múky a strovy. Keď našla prázdne škrupiny, predala i tie. Čo utŕžila za ne, nenechala si na pomoc vo vdovstve, ale odvliekla bohatému veľkokupcovi do kadluba. Pritom si iba ťažkala, že ich nebolo viacej. Bola by chcela i jemu dať z nich diel.

,Nikdy nepríde k ničomu. Bude robiť do smrti na iných…‘