ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bohaprázdny, krutý šarha,
že ho Perún nepokarhá!
Sgniavi vepra, nôž mu štúri
do krku…
Ah, jak vičí, kvičí bôľne,
jak skonáva v šústí kôlne
v mdlom chrku!

Červenú krv odobravše,
Bosý ňuchá brava zavše;
mäsiar kmáše, šklbe hnevno
štetiny.
Mendík skoblí v korytisku
podhrdlie, bok, škuty pysku,
slabiny.

Ah, obesia neboráka!
na krmolci lengá háka
hore chvostom, dole grúľom
v pitvore.
Sverepý kat nič nešetrí,
v mrtvom tele švíky dva-tri
rozpore.

Vyrve nútor pri pohárku,
v kotla vriacu šmarí várku:
srdce, pľúca, teplé jatrá,
slezinu.
Frfre voda, klokoč hádže,
na ohníček šibal sádže
čačinu.

Pary vôňa valí z útrob —
Utlč piepra, chrenu udrob,
čiernych očí, zorích líček
dievčina!
A nalej mi s glg hriatého,
veď na dlaň je nebohého
slanina.

Škripne kľučka, ľaľa, hosti!
Gazda plný, hej, radosti,
popotľapká, ruky stiskne,
víta ich.
Svák, strýk, ujko, kmotra, svokra
bľusknú na stôl, sladomokra
na kalich.

Pojedia si, popijú si,
utrú gamby, mastné fúzy
od pečienky, tuku ľadvín,
latoka.
Vychvaľujú péč domácej:
Krásny krmník, niet ich viacej!
ať loká!

Nebečelí hospodyňka
ani šnapsu, ani vínka,
oblizne však, čert by neklial,
jazykom.
Darmo, darmo: medzi frátry
františkán aj vše sa sbratrí
s lievikom.

Bachratý vrah zato trúbi
národný ten mok, tok ľúby,
sečúc svinstvo, podľa taktu
cifrujúc.
Pochytí špric, črevá tenké
rífy klobás dá Marienke
žartujúc.

V misách krúpy, žemľa, rýža,
bude vám to smačná spíža
znamenitých jelít, šumných,
radradom!
Majster pchá, pchá, vsúva špajdlík,
tu-tam zdvihne vľúdny žsjdlík
úkradom.

Žena staršia, pilnosť čistá,
smaží, praží, pečie, chystá
večieročku povolancom,
hostinu.
Slušné býva žičné vždycky,
keď oslávia idyllicky,
karminu.

Futrujú sa kapitálne,
nadžgajú si bambeľ chválne;
dajú horké, chmeľ i hrozno
s úchvatom.
Taračkujú taľafatky,
dobrodružstvá i nestatky —
dosť na tom.

Tropia šanty, šprými, žarty,
čo na duši, plynie na rty:
veselosti, radovanôk
svojvoľa.
I zanótia sebe hlučne,
až vyletia spevy zvučné
do poľa.

Z rána synček, v ľahkom šúšku,
poroznáša, huš! výslužku
po priateľoch, po príbuzných
v servite.
Roztoš javí rezké chlapča,
že šupáky, dudky kapčia
určite.

Mater zatým svolá chúdež:
do hrnúlkov berú tudiež
obar, škvarky… Šťastný, šťastný,
kto prvák!
Pohančenej kaše prácu:
žobráckej čber porozchvácu
na mrvák.

Po Kačinej už je svadbe…
Mužík! majže polty nadbe,
kyty, rebrá, sviečkovičku:
žitia zdroj!
Dlhý rok je, moc papáčov,
pre dom nám tra, pre oráčov,
Bože môj!

V. 3. X. 1915