ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poletuje sňažíček drobulinký, sypký,
z moravskej kdes hmlivej diale,
na jablônky záhrady, oskeruše, lipky,
tančí, krepčí stále, stále.

Pohrúžený rozmýšľam v zakúrenej izbe,
lilová tlie pece vatra.
Blká uhlie slivače, vyschla toť na výspe,
kás malátnosť po mne šmátra.

Znavený som, liknavý, svislá kopoň kľucká,
k jedenástej veď sa chýli.
Cítim, cítim, čosi ma pod perinú hucká,
zapchám rúru v náhlej chvíli.

Shodím šúchy ťarbavo i zafúknem sviecu.
V postieľke, joj, divno, čudno.
Šuchoriace prízraky po kaplánke liecu,
tak mi dusno, tak mi trudno.

Spal by, spal by, nejde sen, kuzdorím sa, smietam,
zažmúrené držiac oči.
Padám, kloniem, švihnem zas oklakov ku métam,
celý svet sa so mnou točí.

Nemôž’š usnúť? modli sa! čosi jakby šeplo.
Maciam, maciam, kde ruženček?
Otčenáš… ah, neviem viac, všetko sa mi streplo
v kýs chaosu vrtný venčok.

Pane Kriste, čož je to? čo sa robí so mnou?
V modzgu čmyr-hmyr, telies rvačka.
Toniem, toniem vlnami škrupinkou ja lomnou,
poplach čujem burliváčka.

Vzmôž sa, vzmôž sa, mokrý hrúz, pochoď si po dlážke,
utráp, utráp údy trošku!
Dvíham hlavu: jako cent, ruky, nohy ťažké,
mučeň, ah, to na tom lôžku!

Vstávam, vstávam, tresknem aj, ani trám na dýľu,
šukám obuv poštvornožky…
A brdúcam s boka v bok o palici s míľu,
zhrbený žid, vlečúc kožky.

Kde som, čo som? Jedno už! Skonať sa mi blíži.
Pochop: smiatla šmúra-chmára…
I zakmitne vo tme mi Ježiš, ah, na kríži —
volám, kričím na farára.

Spoveď, spoveď, pánko môj! Neodvetí nikto.
Jakoby aj? drychmú v predku.
Neba, zeme, okružia hrozitánsky spik to:
opovrhnú blázna klietku.

Skydnem, skydnem na tepich: žijem a či zmieram?
Neznám, neznám… Až za rána
mendík, rechtor päsťou, hľa, hrozia kachlí dieram…
Dobrý Pán Boh, že ma šiana.

Zahorel som, bledý tieň, vrávoravý chvejmo…
V lebke šmikňa, v šmikni víchor;
s víchrom tyckám k oltáru chorý, chorý zrejmo —
Vďaky hymnu zahučí chór.

V. 26. VIII. 1918