ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S hrdým zvukom vyznám: i ja býval v Pešti!
o čom som len, rojko, netrúfavo sníval.
Nezábudný chriašteľ posaváď mi vreští
rozpomienok pestrých zajímavý príval.
Štyri zimy, jari, lietka,
doba vážna, no však letká!
uplynuly dávno, s Dunaja šly prúdom…
Jednak, jednak prúdu šplechot slýchať: slasť je!
s ihravými hronmi obraznosť mi rastie,
prešlosť: mluna iskra, každým trhá údom.

Kvitla vtedy dúže žitia môjho vesna,
nenasýtny duch môj sveta chlípal krásy.
Blahé vedy čerpať: jasná radosť, plesná,
roztomilo orlu, keď do výšin vlá si.
Zrak som, sluch som pri katedre,
toky čieram právd vo vedre,
rozlúštených majstry príjemného chýru.
I vzdelávam ríšu duše mojej štedro,
nejedno, ah, svlečiem čarovné to vedro;
pre baránkov pastvu i lahodnú lýru.

Vtedy ja už cítil útrob nyvých na dne
páliť čosi, svrbkať, kúsi blčať vatru…
A bolo mi ľahšie, — tak sladunko, snadne, —
keď ohníka prsky po papieri pátru.
A kľujú sa dumy husto,
jako práve túži gusto,
a ma nadchne Tompa, Arany zvlášť môj božský:
ód maďarských, piesní, trúchlych ballád hajná…
Šumný dukát zavše šuchne múza prajná —
Oh, ako ju stisknem, vyobsýpam bozky!

Nadšenosti rujnej zachvátený kúzlom
obdivujem všetko, čo len prezrieť hodné.
Sladký dojem shŕnam, dychtu viažem uzlom,
čo poskytly stavby, sience umien svodné:
Skvosty chrámov, monumenty,
sklady sbierok, skvelé centy;
kráľovského zámku majestátny výzor,
parlamentu zázrak, promenády blesku;
bujných stromov parky, villy nádher, lesku —
lakôtkarov pôžit — vkus môj všetko zhrýzol!

Očarený Pešťou po zubačke zajdem
do budínskych strání rozkoš loviť sviežu…
Ah, Božinko, Boh môj! celý predliem aj deň,
no nestačím slievať nektar v chuti diežu.
Čertvý vozduch, živíc háje,
kvetových nív samé máje;
voľný výhľad výšin, ako s grúňov Tatry,
balzamový vetrík, zdravosť živlov čistá,
utešený blankyt — príroda to Krista!
Lež kalí sa obzor, mih keď na Pešť patrí.

Temnošeré kudly, hnedé tmoly dýmu
vrhajú sa z fabrík, leňošia nad mestom.
Hungarie srdce mamonári trímu,
tí klenotmi vládnu, mdlá otroč pút chrestom.
Ňádra bôľny skľúči zármtut:
Moloch tam boh, Júdu talmud!
Palestíny getto v luxuse tam pláve.
Izraela kaftan čpavú ambru šíri;
tarnopoľský žargon ucho tepe číry,
Babylona zvrhlosť tróni sebe v sláve.

Nebanujem ovšem, čo tam zkúsil, rád som!
Zpytoval som svetlo, nazizol i v tiene.
Môžem vyniesť výrok s nežným duše radcom:
Kultúrnosti veľhrad, ohavnosti ciene.
Blýskavý svet, holdu modly,
čiernych škvŕn, rán pelech podlý.
Šľachetných prác sídlo, rozžiarenie slnka,
belčov pravdy, práva — lesť, lup, klam, zboj, fortieľ;
nevera kde Krista smrtný reve ortieľ,
a na sady ctnosti úšust kloák žblnká.

V. 10. V. 1917