ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Puška milá, puška drahá,
načo sú té hrubé výtky,
že do ojca lieň ma priaha,
že zavŕham prameň blaha?
Nechaj, nechaj hurt, výčitky,
obor lovu nie mi bridký!

Chodil by ja, blúdil pilne
s tebou, kráska, pyšno, hrdo,
keby dúfal pevne, silne,
že mi srnka, zajko prilne,
že si rypnem ostro, tvrdo,
až tak zhučí hora, brdo.

Klusal by ja, trielil stále
temným lesom, grúňa lúkou;
nevšímal by tiaže, diale,
ani ciagľa, ani pále,
keby vedel: z jedlí, bukov
urvem korisť zručnou rukou.

Ale takto — škoda námah,
márne hájom, prťou ísti,
keď na postať, makký na mach,
neprilákam, nezdurkám, ah!
kúska zveri, tak som istý…
Škoda blúkať v šmante, v listí.

Potom však vieš, starká ľúba,
niet bľafúňa, na piaď psiny.
Hektor, Néro ma neľúbia,
a Lindička, farská chlúba,
nesmie s cudzím stvárať činy.
Tak to, keď psom gazdom iný.

Aj druhé je, či nie? povedz!
Hanba to pre strelca chlapa!
Tvoj panáček taký lovec,
— rdi, nerdi sa, divná to vec! —
zurk, švist slúcha, šišky lapá…
Prijde niečo? trafí capa.

Tak vidíš, hľa, keďže nieto
ni žehnatby, ni mak šťastia,
nepaprč sa, nevrč preto,
že zmrhávam zimu, leto;
že popúšťam pôžit, slasť ja
v klesti lazúr, v húšti chrastia.

nech sa iní držia vraždy,
nech si plnia vášeň, túhu;
nech sa znalci tacmú v raždi:
ja vyhýbam honbe navždy,
nechcem šparchať v pňoví, krúhu,
ja si umku trímam púhu.

Nuž nehundri, družka drahá,
utlum lávu svady prudkú!
Spľasla paľby vzácnosť, váha,
nežiadam viac ďavku blaha
za špendlíček, za parútku…
Nuž nefrfri, čuš tam v kútku!

Dl. 21. XI. 1898