Dlhomír Poľský: Tempi passati (Strieborná mša) - elektronická knižnica

Strieborná mša

Pamätný deň: quinque lustra,
čo ma olej spojil s Pánom;
by ja výšin slúžil plánom,
pokoj pršal oviec lánom,
ako On chce: spásy mustra.

Horlil som ja verne, stále,
s chuťou riadil vzácné statky.
Či radosti svitly sviatky,
či trpkosti chmúrné piatky —
snažba moja: Boha chvále!

Nebies chvále, dolov dobru
nech tlum kŕmi živá viera!
Sladká nádej slzy stiera,
vrúcna láska ovoc sbiera,
pliag rán, vrstvy o ňu žobrú.

Hojná ovoc, hodné skutky,
hlásal vždy, nech krotia biedu;
pevnia, šľachtia mdloby triedu,
v zlato, striebro menia sliedu,
v raja krásy kvilné kútky.

Trýšť, prýšť: mravu, ctnosti žriedlo,
shoda, svornosť, panuj vľúdne!
Zdvižte: zľavy, techy studne!
duše kleslé, choré, trudné,
by sa krbom šťastne viedlo.

Haj! blaženstva plesom plával
plachý člnček ducha môjho;
keď vše súžby spadalo jho:
zbožnosť vídal stáda svojho —
Oh, jak svätú rozkoš mával!

Však neraz šlo srdce puknúť,
keď ja divú vášeň spatril:
keď bezúzdia oheň vatril,
citu, šedín, práv nešatril —
Vtedy bolo v nútor kuknúť!

Pŕchly rôčky v hre vlnistej:
hladká ten, ten neresť stvára,
slasťou kypí, mečom pára
až hľa, kľačím u oltára
s holdom úcty vďaky čistej.

Príjmi, óh, Kriste! za milosti:
úslň — mračná, sparno — tôňu
úklon útrob, mliazgy vôňa —
a zadrž mi priazeň trónu
k prácam hmlistej budúcnosti.

V. 7. VIII. 1914