Tempi passati

Po švábke skromnej — čuj, deviatu blenká! —
nuž kľakni, syn môj, útlé na kolienka,
    hor vzhliadni, k nebu, rúčky slož!
A riekaj nahlas modlitbičku sladkú,
pros, pros Ježiška, vzývaj dobrú Matku,
    by rozptýlila biedy množ.

Na lávku kľaknem, tvár pritúlim k oknu,
i znie pobožnosť — tably rosou moknú —
    vrie Otčenáš i vrie Zdravás’…
Joj, mama, horí! Nič to, nič to, kroť sa!
I vzdychnem: Verím, verím v Boha Otca…
    Za vás, dušičky, tiež za vás.

Joj, mama, horí! Hľa, u židov: kúry!
hľa, plameň kocha pálenice zúri…
    A chviem sa, chviem, sťa brezy list.
Oj, neboj, synku, všetko tiché, rúče:
aj mesiac prská bľadé svetu lúče,
    aj hviezdy: kmit, aj sady: švist.

Ah, tak mi divno. Slabý, mdlý ja celkom.
Ti šúšky svlečiem, v ukonaní veľkom
    ťa makká všuchne duchna, hej?
Sník oblapí ťa, anjel raja biely
na lôžko striehne ochrannými kriely,
    ty sily dôjdeš zas blahej.

A chlapča uslo… Mati tiež spať? Nu hriech!
muž hrdlačí, ah, groše hľadá v Uhriech —
    Mih, skok, vrz dvier, u babky už.
Tu hlobia šustri, tam zas kváču kúdeľ,
spev, žart, povesti: mladej chasy údel,
    tu pletky rada bystrá druž.

A cukrík vo sne lúkou lazí, hájom,
roj brúčkov sháňa, k štihlým letí májom,
    i hlučný slúcha vtače hlas…
Tu požiar zazrie, des ho, úžas prejme — —
Jaj, všetko horí, horí, horí zrejme!
    sa vzchytí, cupne s loža vraz.

A už brdúca… Kam, balušný, cný tvor?
Hej, horí sopúch, blčí s bučky pitvor!
    óh, jaj, retujte, horí dom!
Sa shlukne súsed, v haspre visí zámka,
mať strplú tuchli príkra reč i hánka:
    vo stáni väzňom prečo som?

A skúmu stánie, nikde vatry, dýmu,
zrak môj aj um za čistý, jasný prijmú,
    lhať, vedia, nezná detský ret.
Na tázky však len jednak tvrdím, decko:
ten výbuch ohňa žrel, žral, trávil všecko,
    ja videl, v mluve šiaľu niet…

A mať, tá nežná, — večná buď jej sláva! —
ten čudný úkaz vždy na mysli máva,
    za sväté drží zjavenie — —
A keď po rokoch splnil som jej túžbu,
a pri oltári Pánu konal službu:
    ten oheň — kňazstva znamenie.

V 30. IX. 1912