E-mail (povinné):

Dlhomír Poľský:
Tempi passati

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Simona Reseková, Eva Lužáková, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

Koleda


Kráča kňažko mladistvý v košieľke, biréte:
v ruke krížik spiežový,
vrtkavých roj šarvancov kol nôh sa mu pletie.

Hoc ohriakne galganov z plného vše hrdla,
nedajbože zbaviť sa
zvedavých tých streštencov šramotného kŕdľa.

Čo by im pol sveta priam, ba i viacej dával,
neuprchme divákov
zimomravá družina, neodbitný nával.

Čo by oni ubehli, zvetrelí holomci,
keďže môžu sprevádzať
miništrantov skupinu, štrkoliacu zvonci.

Spešia, spešia pajtáši, cvendžia, cvendžia drahne,
hlášu zbožným chatrčiam:
blíži sa už velebný, stán vykropiť práhne.

Kráča sebe velebný z chalúpky to dômku.
Ostrohlasí rechtorík
zajačí si pesničku dvier u prahu, zvonku.

Vyvýši im nový rok, vyfrndí troch kráľov;
poprekutá čeliadku,
stolové i slamienky, čo a jaký má lov?

Medzitým však duchovný tymianom, kropáčom
kadí, svätí izbice,
udeľuje žehnatbu chudobe, boháčom.

Čupne si na židlicu, plachtu, prikryvadlo,
riasenú na záponku,
čo prestrela devojná, šuhajov žihadlo.

Vopred vztýči krížiček, Spasiteľa-bozku.
Stárež tak i detvora
poľúby hneď jazvy nôh, tvár Ježiška božskú.

Spytuje sa to i to, či ich niečo kvári?
Majú sily, zdravia dosť?
Písavajú ochotne gazdovia, drotári?

Zažartuje tu i tam, čo tie chvosty šepcú?
Azda by si lupli hneď
kaplánkove na miesto, rady by snáď k čepcu?

Popoštipká drobizgy: s úsmevom to žmúri,
zjašené to zreve, haj!
do vriec že ho vopchajú strašní koledžúri.

A ozajstne cúli sa, ku stolu sa pance —
Neboj, neboj, maličká!
kostolník si žiadaní zbožia len vahance.

Vajko, jačmeň, poloveň, detičiek nesbiera! —
žitko, raž i suržicu
shabe, hlce bezodná cirkevníkov miera.

No opúšťa ríša chať, tra nechať jej sféru!
Veľa času načim ver,
kým polozia po dvoroch, každú fary dieru.

Ufujazdí kňažko náš, v oslavu mu spištia
bravčeky aj mašurky
z uhlového cárku kdes, a či zpod ohnišťa.

Zabľačí aj teliatko, zakvikajú kušky.
Družku volá králiček,
jahňatkám i kočičkám ožívajú mušky.

Čerstvo šibe kňazíček, hbité kroky sádže.
Mamka, dever, zolvica
živé, hlučné, žičlivé s Bohom! za ním hádže.

Drlo češe šibký kňaz, koná obrad rýchlo.
Motýľom i kobietam,
porád že tak zuvíňa, jakoby sa vzdychlo.

Hej, strnádky fantivé, čože vám tak ľúto?
Zaneste toť radšie dar:
natrasené korčeky a merindu túto!

Organistom korčeky, treba hydu šmiarať!
Pánkovi zas merindu —
zaneste, hej, cochajdy, pôm vás nahovárať.

Devy čochrú s žochami, ba si mľaskať začnú.
Nebodaj u súsedov,
žľudného u sváčika, traktu šípia smačnú.

Dobré tušia odmeny! vedia svák, čo schádza.
Biely chlebík na stole,
pintovica i koláč husacinu zrádza.

Zahryzká si chóru pán, slušné, tolko spieval!
Zvlášť, by vyschlé hrdielce
vínečkom si pomastil, pezinkom polieval.

A ten lačný rákošík, ten vie užiť lásky!
Sťaby v sitno[13] metal on,
tvarožníky hrdúsi, hriate i klobásky.

Poznať, poznať krahuľcov, hody majú zriedka.
Lež čože si počnú vraj,
hotinkou keď ponukne svatviná i tetka?

Nuž i tamok zhamčia si, schrumkajú, čo Boh dá.
Bezodné to vantochy!
zrúbu kosti aj kameň, tak včuľ, jak inohda.

Vetí mendík, bodrý vždy, a radosťou rastie.
Dneska dožil slávy, hej!
dneska sa mu poskytlo jesť i bumbať[14] šťastie.

No len pozor, trodrevci, krotšie s tými časty!
Inak Hanča, šelmisko,
vytrkoce dedine, že ste vraj ochľasti.

Vykrákorí, ledačo, hľa, škerí sa Zuzka.
Toľko ste si lízli ver,
cestica že zpiatky vám vidí sa, hej, úzka.

Ej, horkýže úzka ti, veď v Opilej nie sme!
odseknú hneď každý vraz.
Priamo načim, hersky sa! len čep rovno nesme.

Zdvihnite sa, šibenci, koledžúri jarkí!
I kľudia sa vopredok…
Boh vám zaplať, hospodár, za povďačné darky!

I prace sa všetok shluk. Ten s košom, ten s vreckom,
ku strynej, ku svokruši,
v samovoľnej nálade, vo štebote detskom.

I poremžú s chvíľu si a dokončia obrad,
a s Bohom sa kyvkajú.
Hrmot, džavot, nezdoba tichý vezmú obrat.

Ticho stúpa duchovný, zhlbi duše vzdychne:
Milý Otče nebeský!
odstráň osteň útrapy, ľud čo zavše pichne.

Zveľaď snahu, klopoty, živ a veseľ, koj ho!
Z poniženia úzkoby
milosrdne vytrhni tlumy rodu môjho!

V mieri, búrkach, meteli požehnaj Slovákom!
Záštitou buď, baštou vždy,
mocným plášťom, opekou úbohým rodákom!

Dl. 7. IV. 1897



[13] sitno — peklo

[14] bumbať — piť




Dlhomír Poľský

— príslušník tzv. básnickej medzigenerácie, autor lyrických básní s ľúbostnou, prírodnou a náboženskou tématikou Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.