ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tu tvoj termin: čierna zgrgu nedeľa!
Tu tvoj termin: černa zgrgu nedeľa!
V každý blahý vzizla kútok,
zimy, smrti siala smútok. —
Do krútňavy s Morenou,
hrmí ortieľ — s nezbednou tou starenou,
zasluhuje, podsvetie by uzrela!

Nešianala mladi, krásy, potreby,
pohrab, kurhan,^[11] kar ju večne velebí!
Nám čo vzlykom, jej radosťou —
Koľko strhla žitia hosťov?
Preč s ňou v prudkú patoku,
nech sa trasie, nech žas bledne jej v oku!
Nech zahynie bohynin vid, sverepý!

Zdvíhnite ju! Hľa, na tragliach stojí už.
Nemá vlády ohne soptiť v chatru: kuš!
Zmorená je, stupená je.
darmo hľadí v hory, háje,
v posmech ľudstva odetá,
jako mrzká, vývrheľská všepleta — —
Hah, ten osud, nevýslovná srdca súž!

Rozcuchaná kasanica: súca jej,
strigin čepec, vetchý krpec: zdoba, hej.
Zrite, zrite, výšin božstvá!
zdrapy halien: gála skvostná.
Muky, haj, to nad muky!
Ometlisko vstrčili jej do ruky!
Smilujte sa, pomáhajte úbohej!

Tak ti treba, zlobivá ty macocha,
čo sa v bylín, v krásy troskách len kochá!
Na prírodu snehy slietly,
chujaviská: tvoje metly!
Krencom, srienom, cimbolom:
zániku ty všetko halíš symbolom!
Biely kober, mrazy: tvoja epocha.

Vopred devy s nosidlami, rákošom!
Hučí hurhaj, virgá chasa s fokošom.
Vyjdú svokry, aj nevesty,
hrozia sa jej päsťou, piesty:
vyšklba im kvet v sade,
synka, dcérku v drastnej svojej nálade — —
Lomte rebrá! Kričia chytrým lompošom.

Škerí sa húf, zamrzí to Striboga,
zvyjú vetry, bijú, štúru do boka.
Čarodejky, ježibaby
driapu štice, kmášu háby —
Neosoží: v plichte hoc,
ku Kysuci rediká ich vyššia moc…
Hoj, Kysuca, rezká rieka, hlboká!

Zaspievajú funebrálnu s plesotom
pleštia starkú do sivých vôd s chichotom…
Po chalúpkach strovia triznu,
sladunkého sebe liznú —
Zozváňajú, roto, preč!
Ináč v chráme o nás bude svätá reč!
S Bohom, tetka! rozchodia sa s džavotom.

V. 14. IX. 1915