ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neumrel som, trvám ešte,
Boh mi nedal zahynúť!
Hoc ma zlosti rvaly kliešte:
nedal dychu pominúť!
Vrah ma tĺkol, by ma zmárnil,
Dobrotivý však zachránil
život sluhu svojeho
od násilia zákerníka šúreho.

Neumrel som, chôrob údol
nevhodil ma do jamy!
Vreskúňov hoc besu kúdol
ta ma tiskol kliatbami.
Horlivý ľud Pána vzýval,
milosťou by na mňa vplýval.
Pán vyslychnul vrúcny hlas:
hoc postupne, pribýva však sily zas.

Neumrel som, vskutku, vskutku
blčí z útrob hnevu plam!
Óh, veď skúmam vášeň prudkú,
jaké krivdy sype klam.
Hah! zločinci, no len hrešte,
neskapal mi obuch ešte,
čo hamižné potvory
vybíjaných nesvedomcov tne, morí!

Neumrel som, smele hodlám
trepať podlosť, podvody;
hlavy rúbať hydry modlám,
putá trhať slobody!
Zdvíhať želám núdzu, biedu,
otrokov mdlých vzpružiť triedu;
tiché sláviť svätyne,
potecha kde, pomoc neba, slasť plynie.

Neumrel som, bystro prúdi
v mladých žilách rezká krv!
Budem trúbiť, zun ať blúdi,
pravdu zvoniť, ako prv!
A čo židia zubmi škrípu,
liberálci steny rýpu,
čo sa točí jedu vír:
neumlkne hrdúsený Dlhomír!

Dl. 1. V. 1896