ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tiahnu jágri, tiahnu z dymnej chalúp obce,
na mysli im grúne lovu tanú, kopce.
V pošmurných tých grúňoch veľa zveri brnká,
padne, padne zajko, liščiak, švihlá srnka,
v ucho im vraj šopce.

Češú chlapci, čechrú, až tak chruští tráva.
Vopred kluše Hektor, Néro, šedá Sáva.
Hektor, Néro, Sáva horeznak sa vrhnú —
ej, bude to streľby, keď raz v úplaz vtrhnú,
bude vyše práva!

Čechrú chlapci, čichrú, všade majú blízko:
Smrdľavú, Kršlisko, Hájnicu, Lovisko.
V Lovisku, Šindeľnom, v Pohorelom sedle
vzácnu korisť bujné kryjú bory, jedle,
šípi čulé psisko.

Horsa, chlapci, horsa! Zvirgajú kopovci,
nafutrujú rúry, rozstavia sa lovci.
Každý chová nádej, každý vlastný má plán:
i vždy smutný rechtor i sklepník i kaplán
svojom pri jalovci.

Behá ňucháč, cvála z kroviny do krúhu,
osladiť, hej, pánom čáku vrelú, púhu.
Duluje^[12] pes, horlí — prázdny úval, chrastie.
Či var striga babsko vinšovalo šťastie,
počarilo túhu?

Štúra čučo, žbríľa, nurí v šmante krúha,
riadič, rechtor, sklepník nezdaru sa rúha.
No učňacko, kaplán, myslivec to kyslý,
o rarachoch, nymfách, nočných duchoch myslí,
kési verše strúha.

Zafúka vetríček, hýba jelšia listím,
dumná snilka postať hmyrí svetom hmlistým.
Čo by on tam jastril, napínal okále?
Ni roháč, ni ušiak nepritrieli z diale,
neprijde podistým.

Čo by on tam jastril, hradob spúšťal rýgeľ?
Matný v tom rup, sep, lom — eh, žart šeliem, fígeľ.
Ak nie, kýsi lelkár šibrinkuje v hvozde.
Vzozrie, chváta flintu — Pozde, milý drozde,
kukni srnke špígeľ!

Bodajže ťa, ab’ ťa! Oh, netečný chasník!
Načo karta, nač zbroj, keď aj tu si básnik?
Lež cit! ďavká Néro, prudký reve Hektor,
grapou kuľhá sklepník, rediká sa rechtor,
herský dúbrav hlásnik.

Kde brav, jeleň, jazvec? s úškrnom sa táže.
Lotor pytliak prehnal, pusté lesov kráže,
vážne vetí kňažko. Lež sú ešte dvercia:
Vysoké a Vavrov snadno nuknú zverca
bezo zvláštnej tiaže.

Šibe verný párik, šibkým krokom kráča,
namrzený rytmár v toku stíha hláča.
Nech ide tá skuhrač, tlčú si hoc kušky,
bodaj hus ich kopla, nedali potúžky,
len samých sa ráčia.

A dibká a dychčí a premŕva knižku,
a meria u riavy rumnú pastvy Ryšku;
a berie sa vozvýš k bradliu bačoviska,
gazdiná tam kŕpe, švarná hojza výska,
práve sbiera kýšku.

Oprie sa bymáček, podrkotá zludne,
a z vakarca chrumká a strebká si chutne.
Dopáli v tom Sáva, fatinkári Hektor,
kaňu vlečie sklepník, harušiaci rechtor
zajačisko zrutné.

Ťarbavý, óh, tuťmák, hlava kde ti mihla?
Keď neblúkaš v bájach, leží šuta štíhla!
prevýšil si vodcov, Nimród si dnes, majster!
Včuľ i ramár skrepnul i pezinský flajster,
fuč je sláva, vyhla!

Húta, dusí Andro, dolu ciepka briežkom,
hrdá dvojka žvatle damašku o sviežkom.
Šesťdesiat si rynských vypučil zaň Viedni,
no nerypnul sysľa kôl železný, biedny,
ni letom, ni sniežkom.

Počkajte, holomci, posmešní viťúzi,
svitnú časy, svitnú, mrdnete si fúzy!
V háji, poli, stráňach čo sa poneviera,
kočička, hrdlička, parožnaté zviera,
mojej bude múzy!…

Eh, čo bys’ ty durkol, keď zomdlievaš v horku,
mokré sušíš háby po hloží v pahorku!
Oj, čo bys’ ty dostal, v haluznej keď skrýši
žiab s myšami bitku spievaš sebe v tíši,
keď krešeš báchorku?…

Spešia lovci, spešia k chatám smudnej obce,
šerá halí rúška grúne, chlmy, kopce.
S grúňov, chlmov, kopcov domov tiahnu stáda,
anjel Pána zvonia, kresťan zbožnosť spriada,
vrúcne ave šopce.

Dl. 5. XI. 1898