Tempi passati

Neďaleko Rudiny: Riek sú polia,
kým tam dôjdeš, hnáty ťa bysťu zbolia!
Tam vladári otecko štyrma kúsky,
štyri honky, Bože môj! každý úzky,
hrobľami sa pásajú divé húsky.

V súsedstve rôľ lúčiny, moraviská,^[4]
po kopečkoch pri ovciach valach píska.
Trasovisky, v trávinách, čápi striehnu,
žaba kunká, sipí had: hneď sa sbehnú,
beda hlave, chrbátu, beda stehnu.

Tam sú žriedla bezo dna: oká morské,
blúdievajú nocou k nim víly horské.
Jak mesiačik mihotá pekný, zľudný,
vyšplechcú sa vo vlnách, v skrytej studni,

kreskajú si v tancoch, ej, až to dudní.

Hej neraz ja spel tade s olevranty,
pod labkou mi švrkaly mokré hanty.
Neraz vídal: bukačov párik frnká,
blýskavá vše bedrúnka v lúčoch brnká,
raz čiperná pálila v borku srnka.

Sprevádzal som s gracou ja mať i tetku,
ohŕnaly na Riekach švábok špetku.
Bola vám to tvŕdzava s lepkým sliačom!
Pachtily sa chudery takmer s plačom:
škoda potu, platu, jesť, piť oráčom!

Čo mne zemky, vlhká plaň, kližné zvány?!
v hniezde mojom birčavom hier vrú plány!
Neviem, čo je lopota, bieda, stoh rán;
oj, mňa väčšmi zajíma spevný škovrán,
po úvratiach lozivé blisky, sto vrán.

Ja si bziknem k potoku: rýb tam hajno!
Nalovím si hlaváčov, slížov prajno.
Zavirgám si v stráňavy, lapám klemce,
čosi skričí maťuška, čo to nemce?
Štibrem, štibrem kvetiny, vijem vence.

U rokliska pejkovia: bradáč plúži,
svižné psíča ušiaka durí v krúži.
Udri skrižľou koleno! zaraz padne,
schytí čosi, preberá, nóti ladne,
i kopáčka počujúc, na drn sadne.

Oj Božinko! šumná to harmonika,
až hen v Dúbi kohútik skikiríka.
Ej, kebych kde popadol takú jednu,
nedal by jej za vola, rýnskych bednu —
a so slzou otrčí dlánku biednu.

Mamulinko, daj mi groš a či zlatku,
zatudlikám čačanú, milú, sladkú.
Ni pastierky nebudú v ten čas kýchať,
prepeličky, chriašteli budú slýchať,
jašteričky, zajkovia ľúbo dýchať.

Usmeje sa, šepne mi: Rád bys’ harmoň?
Hľa, žid v húšti, raz, dva, huš! pojmi, scharmoň!^[5]
Šiel by aj nie… Kýsi strach… kročkám predsi,
hľadám harmoň — zhafči, juj! pes na medzi,
schichotá sa paholok, ľudia všetci.

Zardiem sa, haj, ako zniesť hanbu túto?
Žid zas hudie, hudie, jaj! čuť neľúto.
Slinky hlcem, rumádzgam prežalostne,
mama šušká; vyrve mi bôľu ostne:
obstará mi muziku slušno, ctnostne.

Skvelých sľuboch rástlo vždy bujno síce,
umklo trhov, karmašov na tisíce —
husle, cymbal, klarinet, basy larmo,
klavír, fagot mizery zjedlo jarmo,
fidlikársky povčuľ stroj čakám darmo.

V. 31. VIII. 1918