ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z orlovského raz kaštieľa
túžil kňaz dôjsť svojho cieľa:
bystrického Podmanincov chrámu,
kde Boží chlieb ľuďom božím lámu.

Ľavný odmäk, sniežik biely —
drobčí náhlo, k Váhu trieli.
S obidvoch strán tlsté tably krencov,
len prostriedkom vlečú so troch ševcov.

Len prostriedkom v bázne plnku
na ľahodnom, chvejnom člnku
prevážajú na breh druhý, priany:
trasoviská, hrubé ľadu zvány.

Čaká kňažko na kre mokrej
zášľuh vetra, srdca okrej.
Skríkne: Chytro! Prievozníci: veď: veď!
Bodaj by vás vodný driapol medveď!

Podnož praskne, pľusk! do prúdu,
k súkromnému, beda! súdu.
V preľaknutí, vnukom Ducha, bystre
ramä razom v pravo, v ľavo vystre.

Skočí sedliak skokom hodným,
prelomí sa, hach! i pod ním.
Oboch po pás voda štípe ostrá —
Miserere Jesu!… Mater nostra!

Nie to báseň, pravdy próza!
Skľučuje ich smrti hrôza.
Desná úzkosť hryzie špiky, kosti —
Viac to, Bože! viac to, nežli dosti.

Dychtí chasník, v rukách veslo,
nedopustí, by ich snieslo.
Podá, lapnú — a vyvrznú brzky —
Ah, potvorský, mrazný kúpeľ, mrzký!

Letí, páli, čob’ mal kriela,
teplunkého do kaštieľa.
Shodí rúcho, číry vôkol cimbol,
kryštálový, sťa na lustri bimbol.

Zhíkne, zjakne hrncov Nemka:
ohnivého čaju semka!
Ustrebká si lieku toho rýchle
a k prievozu s novou chuťou čichre.

Predodá sa v biede, núdzi,
povďak zašle nebu vrúci:
Chvála Tebe, Spasiteľu, sláva!
A kajúcim rozhrešenie dáva.

V. 23. II. 1917