Tempi passati

Keď priniesol som reverendu modrú,
sťa blankyt svetlý, nevädza či poľná,
tvár uzrel matky rozžiarenú, bodrú,
tiež otcov úsmev privítal ma zvoľna,
I príbuzní sa do príbytku vodrú —
a lichotí mi prívet, priazeň spolná.
Zo zrakov, líc, hľa, blčí plam radosti —
to rúcho vzácné blaha šťastím hostí.

Kruh plesá-jasá s hrdým šeptom: pán že,
mňa strachom kŕmi vznešených víd ťarcha.
Tým srdce šteklí kollár, pás, vkus kamže,
mňa, levítu zas, ostrá starosť šparchá,
a tajným kýmsi hlasom sa mňa táže:
Nuž, krehký stvor ty, povinnosti archa
čo, jak ti má pluť zmrkom, páľou, ránom
tým búrnym, hnevným sveta oceánom?

Či znáš trpaslík, duch tvoj mdlý čo hodlá?
Či rozvážil si stá prekážok, hrádze,
že módna nesmie reka sklátiť modla,
ni krásy pôvab, zlaté sídel priadze,
ni cukrot ústok, výhra zisku podlá?
Nuž rozmyslel si, zdolá chuť to, zvládze?
Oj, svätý stav, no nesnádz plný vskutku!
Nejednu hádže vlnu blenu prudkú.

Vieš, drahá čo chce? Aby si sa zriekol
pohodlia, zábav a sa mŕtvil v tíši.
Čo vzduch by mliekom, vínom, medom tiekol:
ty rozkoš hľadaj v kríži len a v kríži!
A keď by zloch ťa v láve krivdy piekol,
že v súžbe takmer kvíliť sa ti blíži:
oj! pevná zostaň, krotká obeť, čistá,
vždy úzkou cestou v láske kráčaj Krista.

Buď felčiar v bôľoch, tešiteľný anjel,
buď kriesič biedy, stonajúcej v kútku.
Buď česť nevinných brániaci vždy Daniel,
buď radca vrstvám v pochybnosti smútku.
A koho mrzký hriechu tupí pranier,
vytrhni, povznes chvelú hanby lútku!
Velebný dôstoj, božský ozaj úkol —
nedaj to, výša, žeb’ ho víchor sfúkol!

Iď, choď do hája, súkromnej do borky — —
A blúdim, hútam, pustovník sťa, často.
A stuchlé vopred chleba žmolím kôrky,
a tmoliacich sa ptýlim chmúr-chmár na sto.
Jak dojsť má, nuž dojď kalich žitia horký:
žiaľ, núdza, úzkosť — schlácholí sa zas to…
A kľaknem ku pňu, verím, verím silne:
vo chvíľach Jóba pomoc nebies prilne.

V. 8. I. 1917