ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hej, tu ja prebývam medzi vrchmi, hájmi,
prijemné to miesto, obľúbený kraj mi!
Tu si oči pasiem po prírody kráse,
tu sa mi vše srdce od radosti trasie,
keď začujem pieseň, čo plače, narieka:
Duhopoľ, Duhopoľ, duhopoľská rieka.

Bodrá dlie tu roľnič, sotva svitne zorie,
už sa hemží v stráňach, ryje, pluží, orie.
Seje, sadí čerstvo, kyprí, bráni brázdu,
by mala čeliadka čo rumigať gazdu.
Pritom k dumným, kypným nótam sa utieka:
Duhopoľ, Duhopoľ, duhopoľská rieka.

Džavotných tu žničiek rozihrané družstvo
všaké tropí žarty, dopaľuje mužstvo.
V grapách kosy brinčia, v grúňoch znejú drozdi
rozjarené tvorstvo rozveselí hvozdy.
Vikou strihá zajko, v ovsa chriašteľ škrieka:
Duhopoľ, Duhopoľ, duhopoľská rieka.

Tu si cvendžia rumné po salašoch statky,
čo len v tvrdý podzim sredikajú zpiatky.
V bučinách kravičky, po hrebeňoch ovce,
pri nich na hulinke píska pastier, čo chce,
a strežie a kŕmi, by moc maly mlieka:
Duhopoľ, Duhopoľ, duhopoľská rieka.

Tu sa rodia strižky, spanilé devušky,
čo motýľov kŕdľu skytnú med pošušky.
V úbelovej riase, v menivom kabátku
lipia si za čepcom, vrkoč rozpliesť v krátku.
Oj, aká im pliaga, keď sa šuhaj zrieka!
Duhopoľ, Duhopoľ, duhopoľská rieka.

Ľúbia tu šibenci, belorítky tance,
poltretej pri husli blahý, kto sa pance.
Vzchytí jun cochajdu, vyfintenú hoľku,
a vrtia sa, krepčia kožuch, strašiak, poľku.
Po čom detva pivkom hrdlo si zastrieka —
Duhopoľ, Duhopoľ, duhopoľská rieka.

Tu rečičkám, fraškám skvelý plynie roztoch,
cintľavá pleť nechce v jazýčacku kôstok.
Utešené žienky jedna k druhej prilne,
a klochtia a kuchtia, brúsia lemeš pilne.
Útly sbor klebietky s kazajkou navlieka —
Duhopoľ, Duhopoľ, duhopoľská rieka.

Tu je roj drotárov, svižný džarek, majster,
ktože by ich neznal, ktorý svet a lajster?
Číre žito všetko, leda kde-tu kúkoľ,
bodaj i ten kýs ďas do priepasti sfúkol!
Statočný to národ, česti nevysblieka —
Duhopoľ Duhopoľ, duhopoľská rieka.

Milujem ten vidiek, oj, milujem vážne,
jeho polia, hôrky, jeho mravcov snažne.
Bečelím chalúpky, tichú najvýš klietku,
z nej vysielam chválu ctnosti, šľachte všetku,
avšak brkom, šabľou lomím psov do drieka —
Duhopoľ, Duhopoľ, dunopoľská rieka.

Dl. 31. VIII. 1899