ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pohorelé, kludné bačovisko,
hrubých gazdov pyšné košarisko!
Keď mi vrch tvoj v pamäť prijde,
sním o sosnách, smrekov svíde,
vôkol marí všetko sa mi blízko.

Chodieval som niekdy na poľovku,
obšitník jak z núdze na vandrovku.
Svábili ma kamaráti:
tak sa čas mi vraj ukráti! —
Spať som radšie v duchien mohol sovku.

Nikda nič som, verte! nezabil ja,
nepodlávil ovsov, ikríc, bylia.
Iba jedno zajačisko,
keď vyhuplo na drnisko,
trafil som, hej! rypnuv mu do tylia.

Zhíkli lovci, vpravde sa mi smiali,
neveril som, vec tak že vypáli.
Lež, ach! keď mi plesk ramára
pocítil zad… Joj! umára;
vtedy lotri fíglov mlčkom stáli.

Ukrotiť mi horkú zájesť vôle,
učičíkať rezné vrážov bôľe:
zaviedli ma v tichosť chládku,
Mičurov do letohrádku:
myšlienok čmyr všetky rany zdolie.

V myšlienkach tých vrazia známi hosti,
číra Slovač, úprim v krvi, v kosti.
S nimi všetko, čo tra, hojne,
tak príjemno, ľúbo, strojne! —
Ja zabúdnul výprask, pomstu zlosti.

Fiškál, notár, pánko, aj hospodský,
každý šprýmov, žartov metá kocky.
Myslivcov juň, schopná, čerstvá,
poprerýva ríšu zverstva,
nič nenajdúc, mieri aspoň v klocky.

Biela pleť, tá vnútri praží, pečie,
vôňa, chuť po jedliach splýva, tečie.
Hôr vo venci ďavká Hektor,
s vášne kupcom striehne rechtor —
Ký to malheur! Pech to! Mdlý sa vlečie.

Rozprestrie v tom obrus čeľaď frišká,
zovie pánov ladná deva, svižká.
Tí, čo ťažko hore vyšli,
čakajú jesť, ako vyžly.
Ostatní tiež: hladná chrámu myška.

Zasadnú si, chrumčia, zapijú si,
poutrú si ústa, kto má: fúzy.
Živý shovor, taľafatka,
veselosť i pieseň sladká
narafičí zvláštnu rozkoš kúsi.

Hej, Slováci! zvíri, jako víchor,
akoby to dával umelči chór.
Chrastie, kriaky, kopce tančia,
taký roztoch kedy hamčia?
Pohorelé! strastiam buď vždy výhor!

I paničky rároš vzchytí kási,
Nad Tatrou sa blýska! zanótia si.
My sa s láskou pripojíme,
v srdci čo vrie, vychrlíme,
nechtam čujú všetky zeme pásy!

Fánka, Martin, driečna srnčiat pára
v blízku kola skáče, šašky stvára.
Zrak náš jastrí pestvá dietok,
hravých vlniek skočný prietok…
Rojčivá mlaď! nuž nech sa len tára.

Slniečko však v zágruň sa už chýli,
rozjar nám to všetkým kváče, mýli…
Nuž keď tak je, darmo drieť sa,
chlm či, šmáň či: spieme všetcia!
Prilezieme v pozdnej domov chvíli.

Dl. 8. VII. 1898