ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sniažik vrždí pod strevičkou,
ríza^[10] šustí — lucie!
Bájočná, sťa bohýň trojka,
v šumnom rúchu ľalie.
Drobčia, drobčia s majestátom —
zjav milý!
Klopú: voľno! huš! ku kachliam
vstúpily.

Robia úklon s úctou, slušno,
fajke, krosnám, čeľadi.
Lahodný smev, tvári priazeň
srdce hosťa veľadí.
Prekutajú zôkol-vôkol
každý kút.
Kto to môž’ byť? striehne, skúma
zvedy úd.

Závoj skrýva dievčin obrys,
pitvorenie, larvu aj…
Tá v prostriedku skvelý anjel,
značný šibal nebodaj.
Poprehliada stárež-mládež
s úľubou;
zvlášť, kde fúzik šibe driečny,
holubov.

Má voňačku vo fľaštičke,
zatočí sa veselo;
pokropí im s ochotnosťou
pery, líčka aj čelo.
Chyce, chmáce ľan, vretienka,
kolovrat:
K práci zdvíha druž posunkom
naporad.

V tom sestrička s husím krýdlom
šibrinkuje tu i tu;
poometá kastrol, pigľajz,
hrivu chasňov rozrytú.
Borovicou popohladká
obličaj…
Tak to padne, sťa zo šálky
smačný čaj.

Tretia kráska, vľúdny dobrák,
u šiat lengá, hľa, košík!
Chutný cukrík, orech, mandľu,
ham! otec, mať, buntošík!
Berie, dáva, prijmu vďačno,
zdvorile…
Óh, jaké to herské stvorča,
spanilé!

Vyjme predná čosi z vrecka,
s úprimnosťou núka: vem!
Trošiniatko, za náprstok,
chľupne, lupne izby snem.
Óh, jak vábné, óh, jak sladké —
čo je to?
Nežnej lásky, prítulnosti
teneto!

Lapia ruky, zavrtia sa
sličné, švarné víly hôr.
Dušu domu pašme rozkoš,
hupká bôžkov útly sbor.
Škripne kľučka: frnk, brnk! dverce
dokorán…
Len hrebíček, parfym cítiť,
majorán.

V. 23. IX. 1915