ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dumiem, hútam v okne. Žlté padá lístie.
Ošinul ho psi mráz, letí, letí husto.
Vyje, strihá vietor, tepe tmoly hmlisté,
v duši mojej chmúrnej stá sa rodí mienok,
z pošmurných myšlienok, ajhľa! šústia vienok.

Šestnásteho, jak včuľ, bolo, hej októbra
prvé čo som spatril sveta tohto lúče.
Tisíc tisíc bozkov sypala mať dobrá
na milunký púček, synčiatko na rúče.
Jak mi víril z hrdla, vlaha kmitla v očku,
slzami polieval čepček, perinôčku.

Hej, té slzy detstva, spevnej od kolísky,
priateľkyňou žitia boly, budú stále.
Plač ten zrejmý, tajný, srdcu môjmu blízky,
oslaďoval nie raz horké púti žiale.
Chladná jeseň, trudná, vzniku môjho jeseň,
jari, letá všetké obliekala v tieseň.

Kynkal,^[16] lipkal ohník mladi mojej kŕbku,
všedná, biedna vatra neskýtala tepla.
Nejednu piľulku prežrel som ja trpkú,
nejedna mi chvíľa skormut, ranu trepla.
Studeň tvŕdza, príkrosť, ostrý hľad nelásky,
nežná len rodička hladkala mi vlásky.

Hrával som sa, hrával s vrstovničou hezkou,
pamprľ, píľa, longa: ľúbe žiactva ihry.
Bývalo to pestva, lelkovania, vreskov!
lež chalanček, hajda! čichri domov, čichri.
I zavíňal s bázňou s pajtášov bojiska,
Jupiter že hnevný zahrmí, zablýska.

Z hospodárskych únav drahnú účasť mával,
strmácaný, lačný len sa der, len horli!
No vidín svet inší, inšej krásy nával,
vyššie nivy, lány zrak môj hľadal orlí.
Žníc, kopáčov bájky, zajímavé piesne —
to mi v duchu, cítil, sladkým hlesom hlesne.

Lúdily ma knižky, čarily ma spisby —
vzdelanosť cvik, umnosť rozkošná, hej, vášeň!
Kde len stihol, čítal, nevychádzal z izby,
by len poklad peknil učenosti vážeň.
Vŕkala zlosť, nepraj: nezdolá, nezvládze!
No včeličky pilnej nestlkly nesnádze.

Žilinských stán pátrov, skvelé Nitry siene,
Budapešti slávnej hltal ja katedry.
Mátaly ma húfno mrzkej psoty tiene,
osvetou však plýtval, ponuk vždy bol štedrý.
No ke umien chrámu vrzla za mnou brána,
do molestnej vstúpil vinice ja Pána.

Lysá, Orlov kaštieľ, Dlhépole, Mesto:
štvorá sihoť námah v búrnej pene morskej.
Nad vlnami racky… tak stramotné jest to,
v kotline keď tejto myslím na ne horskej.
Koľké stohy práce, koľké, ah, prekážky?!
Bože, Bože večný! podiel veru ťažký.

Cenil podiel tento, vážil spásy účel,
s nadšením konával majestátny úkol.
Lež večermi, nocmi jak zúpela dúčeľ,
úlisný keď démon plány moje sfúkol.
Chuť, ochotná vôľa smutno, chvejno spľasla,
keď, ah, oviec fakľa nenazdajky zhasla.

Túžil som všemožne zdvíhať, šľachtiť mysle,
semienko sial Krista, vznešenosti zárod.
Lež za mdloby, znoj, vzdych streb čaš mornej kysle:
neprijal, neuznal slepý, tupý národ.
Ideálov nútru hrozitánske to jho,
keď nemôže sláviť slávu cieľa svojho.

Tak plynula čajka hladinou vôd žitia.
Svietil kde-tu mesiac, zdrapily ho chmáry
Býval som v paláci, v nádhernosti bytia,
v dedinskej zas farke fádny mlk ma kvári.
Dusil som sa v uhlí, topil raz vo Váhu —
chudá radosť, strasti sprevádzaly dráhu.

Hodoval som s pánmi, ruky stískal s grófy,
husle, trúby, cymbal v mlune slýchal drahne.
V kopaniciach, gundžiach šťúple kresal štrófy,
k cigánkiným dúpam v truse dibkal, v bahne.
Pálil som na štvorkách, no kochal sa azda
v hnojniciach keď schytnul k chorému ma gazda.

Chodil som vždy čisto, jakby zo škatuľky,
v teremoch v paráde. (Jak vial vel, tak výskaj!)
Z kolíb, kúč i kutrísk brudu sbieral šúľky,
domovej čeliadke: poľuj, — kričal — ískaj!
Útrapy, súž, krivda, parfym, puch, smes divná —
zveľadku, hľa, skvosty, to je tvoja hrivna.

Držal som charakter, oceľovú postať,
presvedčenia kryštál zachoval ja verne.
Pichtil úlich tábor — nemohol ma dostať.
moc, hej, moc ja prežrel zvrhlíkov od černe.
Chameleon lestný, renegátov čvargy
nestrhaly nikda česti mojej largy.

Tak, hľa, stvor ja krehký, dokyvkal sa semka,
k hranici päť krížov, staroby do vrátok.
Minulosti zvonček pestrú spomeň blenká
Vajčova vo skrýši, v tichý tento sviatok.
Čujem roj bzukotný techy, no viac smútku,
Bože, Bože, popraj kojby sa parútku!

Vonku huhlá víchor: jaký bol ja vždycky?
Neskláteľný rojko sa zdvih, pravdu, práva?
Bože, Bože, odpusť chyby, slabosť, tycky,
Tebe chvála znej vždy, cirkvi, vlasti sláva!
Bože, Bože, daj mi síl, milostí driečne,
s radosťou Ti slúžiť, velebiť Ťa večne!

V. 16. X. 1914