Tempi passati

Jaký tartas po uliciach
v pondelok ten veľkonočný,
jaký hurhaj, šramot, vreskot
rozlieha sa semotam!
Sbeh šibencov, ružolíc jach
tropí štabarc v deň výročný,
korbáčami treskot-pleskot —
I ja k nim sa primotám.

Švihák, fičúr, trocha páni
lozia voľno, v gále módno.
Všuchnú v izbu, kde je kráska,
voňavkou ju striekajú.
Pospolná mlaď rynkom gáni,
tej do svetlíc neslobodno;
tá pod nebom lúdi, lápka,
svevolí dľa zvyčaju.

Drapnú hajzu, sup sťa vtáča,
krahuľ ten jak lastovičku;
Šiby-ryby, mastné hriby!
je to pestvo, ah, bodaj!
Vlečú k studni, pokov máča
plachú, bielu holubičku.
Vrkoč hrúz jak, cícer shyby —
Ah, neľúty^[8] kŕuk, motaj!

Tam zas hladných vlkov hajno
strežie na dvor, skryté ovce…
Tu sú chlapci! zhúkne odroň —
Pištia, vyštia, chudery.
Jak daj, tak daj, mydlia prajno
poza rebrá, nech ich lochce…
Lap za driečik, nôžku podroň —
Pľusk! do rieky vteperí.

Jak tnú, tak tnú, ameňčiste
siné vráže, či klobásy
stvoria frinde na chrbátku,
uštknú, sršni, pod plecom.
Štípe, šplie to? Napochyste,
ajhľa, putňa zhojí pásy!
Tak ti treba, zlatý škriatku,
čo nekvačíš za pecom?

Nuž s hrnčúlky, so sykáči
použijú svojho práva;
perú, lejú hurtom, chutne —
pošetilý, vrtký roj!
Otcovia tiež i ženáči
— tak to žiada sviatku sláva! —
čuchtia, prášia jubky, sukne,
iba staršie vrknú: joj!

Zjašený svet! Ale márno,
tak to bolo, buď aj vždycky!
Čo má ten ľud? holú biedu,
svízeľ, mozoľ, trápenie.
Ať sa kochá milo, zdarno,
ľubosvorne, poeticky;
ať má kmitnú v tvŕdzi gliedu,
kratochviľné blúznenie!

N. 5. X. 1915