ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S dvoch strán reťaz vrchov, hájov,
dolom bystrá prúdi rieka.
Riekou nymfin tenie hajov,
mdlé v ňom dieťa fňuká, škrieka.
Čuje, vzchytí bocian, prinesie aj bytné:
Kysúc Nové Mesto kolísku mu skytne.

Na Ševcovskej domec skromný,
pred ním jabloň cnie v zahradke.
Obuvníka si tam spomni
pri testinej, sirôt matke.
Prístupkár to, apko; na ramenách dynká
mladé jeho žienča buclatého synka.

A vykúpe, skoro zje ho,
babuší ho do vankúška;
a caluje rtíky jeho,
s jasom, smevom čosi šušká.
A k života žriedlu túli tvárku jemnú,
a bedlí a striehne — až očičká zdriemnu.

Ľúbi ho aj dobrá babka,
vdova čestná kopu rôčkov.
Líčka štipká, rúčky tľapká,
pošteklí vše úbel bôčkov.
A kolíše belčov, zormi po ňom trieli,
huli-beli, čičkaj, anjelík môj biely!

Vezme tetka, dá ho tetke,
stvárajú hry taňulinky.
Bozky husté sypú, medké,
na ten rajský puk malinký.
A tešia sa príliš a krmia ho piesňou
zádumčivou, sladkou, roztomilou, plesnou.

Rastne kvietok, dužie rúče,
šúľa sa pri varštačisku.
Čižmár hlobí, mať niť súče,
stvor lepenku žmolí v misku.
V miske smola, číriš, zababre si krčky,
zalepí si, šišvor, zlatých vláskov brčky.

Zhundre majster: óh, vy, óh, vy,
čím bavíte chlapca ešte?!
Núka valchu synčekovi,
hováľ, šodro, muštu, kliešte.
No, keď pán syn zvreští, šidlom pichnuv listo,
shodí s kolien lápsik, zhrmí hrmien tristo.

Bôľ utuchne… Stavia bránu
z kopýt, rámov, z kôry pilne.
Hladká bôtky z kordována,
k mužským sáram vážno prilne.
Maká krpec, bačkor, futrienky a nárty —
óh, rozkoše obzor, fantázie party!

Zdvihne šatku, máva, máva,
pod hrdielcom zakosíli;
s mamičkou sa pošklbkáva,
jak s milencom hôrné víly.
Žije sebe voľno, pod opekou kvitne,
keď sa dneska zmrklo, zas mu zajtra svitne.

Prvé lútky, kľavé pojmy,
malebný svet ideálov!
Tučnel Pegaz riavy, strojný,
veď plný mal ovsa válov.
Pila múza nektar, skvelo drhla lýra,
tu i tam čo zvrhlosť v svätom hneve týra.

V. 2. XII. 1913