ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dome pána Martina stala sa teda dosť veľká premena. Pri izbe pána Andriju, ktorú mával s Krešimírom, vyriadili druhú, čosi väčšiu; oblepili ju novým pekným papierom, na podlahu rozostreli nové, dosť hrubé linoleum. Dvere medzi izbami nechali otvorené. Do väčšej izby prišlo nové náradie: dvojitá posteľ, skriňa o šuplíkoch, veľká skriňa o zrkadlách, umývadlo s policami z mramoru. Mohol sa na ne spratať celý sklad domu Roger a Gallet s voňavými článkami. Na posteliach bolo všetko nové. Na hlavnice vyšili A. G. a J. K.“ Jelka Kmetović má kde skloniť hlavičku, keď príde do Puntareny.

Náradie kúpil dosť lacno, na mesačné splátky; potom sa vyrovnal, koľko mu spustia, ak zaplatí naskutku. Zarobil teda znovu.

Pani Tereza bola hrdá na túto izbu. Vyriadila ju, vovádzala do nej na diváky hostí, keď mladého zaťa nebolo doma.

Keď sa Nikola v nej poobzeral, pokyvoval hlavou. „Po pansky, po pansky!“

„Gojčevićovci sa držali vždy trochu za pánov,“ vysvetlila mu pani Tereza.

„Ja nič, gazdinká,“ usmieva sa. „Na ňom nepoznať panstva. Mladuchu nepozná. Jemu ide mačka vo vreci, ju čaká máčik vo vreci.“ Rozosmial sa zlostne. „Ako budú pozerať, keď vyjdú z vreca?“

Pán Martin stál zamračený za dlhým stolom. Želel za podpisom, želel za tovarom, lebo ho ubýva. Nemohol sa nijako osmeliť pýtať druhý. Odkladal zo dňa na deň. Najväčšmi želel za izbou. Triafajú sa hostia: Petar Bubinović sa zalieča veľmi. Nedbal by sa usalašiť v dome. Pýta izbu. Škrabal sa gazda mrzute po hlave; nieto vyriadených prázdnych izieb, iba tri prázdne. Petar je šepleta, ale platí poriadne. Škoda ho nevziať, keď sa tak núka.

Petar chodil smutný. Zronilo ho, že ho nechcú vziať do domu. Za stolom sedí smutne, pozrie tu i tu ľútostive na gazdu. Gazda mu vyhýba, aby nevedel, ako si cnie.

Ale i tak po obede sa ho zas opýtal: „Čo poviete, gazdíčko? Vezmete ma?“

„Vidíš, synku, nieto vyriadených. Nemám ťa raz kde vopchať. Musíš uznať.“ Škrabe sa naozaj, že mu nemôže uhovieť. Aký je, taký je, ale platieva statočne. „Keby si mal náradie, tak už hej!“

Petar odišiel z nohy na nohu. Náradie zasa! Kde vypriasť náradie? Bol smutný, i gazda banoval. ,Dobrý čeľadník, akokoľvek. Ľahké futro, ale má prítulnosť; ako sa nás drží! Škoda mu neuhovieť, škoda…‘

Na večeru zas prišiel, večeral ako ostatní. Keď sa zberali, vstal i on, že pôjde, ale sa potočil, zas lopol na lavicu. Zastenal bôľne, akosi tenko.

„Čo je, perla?“ zľakol sa Vid Dargaš. Gazda sa tiež rozkročil, podoprel ruky na bedro; pozerá.

„Zle mi je, vonkoncom!“ krúti hlavou, utiera tvár veľkou šatkou. Potil sa, ani by ho polieval.

„A čo, krajan, povedz raz!“ ozval sa i gazda.

Priznal sa, že sa nemôže pohnúť; slabosť akási. Vidia sami, že si nevie rady. Oprel sa rukami o stôl, zodvihol sa, ale i tak ho nakrivilo na jednu stranu. Na jednu nohu sa ani neopieral.

Svitlo v hlave gazdovi, prečo sa tisol do domu. Tušil, hádam vedel, že ho prikvačila choroba; chcel sa usalašiť u nich. Dobre si premyslel, majster! Obchádzať chorých v dome, akoby nebolo dosť iných oštár!… „Akože, krajan, takto,“ naskočil naň mrzute: „Čo sa neopatríš?“

„Kde sa podieť, pán Martinko? Príde zgegnúť…“

Gazdovi sa ho uľútilo. Také divné slová párajú dušu. Veselý, šantovný, nepratal sa do kože; posmešník, neodpúšťal nikomu a tu ti stojí odrazu ani teliatko, keď ho mať ešte neoblízala; kníše sa na nohách.

„Na chudobe sa skúri, nie na bohatom. Okrivel som ako zodratý kôň, ani kroka urobiť,“ žaluje sa.

„Ako ti to prišlo?“ pozastavil sa už prívetivejší. Videl, že je chorý naozaj.

Nevie sám povedať. Hádam sa žila natrhla, možno priesil alebo reuma. Gazda mu podstrčil stoličku. Vie on, čo je reuma. Nech si vydýchne. Vyrozprával im úprimne, ako tisli dom so všetkým činom z Columbusovej ulice do Saavedrovej. Krútili veľký hriadeľ, o ktorý pripnú lano, aby sa nakrúcalo naň; vtedy ho preťalo v krížoch. Od tých čias je nanič. Či im rozprávať, ako sa príde sošiť okolo kolesa, keď obracajú hriadelisko, poťahujúc budovu na vlačuhách? Videli azda, že je to psia robota. Ťahaj a tisni!

„Priesil!“ rozsúdil pán Martin. „S ním nehodno fačkovať.“

Ej, vidí i on, že zdrapil, čo mal. Sám ako palec, príde zahynúť. Kto pohliadne naň, keď sa nemá kde uchýliť? Či sa ustrnie nad ním cudzí? Ronil slzy ako hánky do strniska na brade i do fúzov.

Pozerali naň ľútostive.

„Čo sa soplíš, človeče!“ okríkol ho pán Martin surove. Ale spod surovosti Petar dobre vycítil, že sa mu prihovára útecha. „Zajedol si si chutne polievky i čo bolo v nej. Čo ťa po nohe! Ak je priesil, oddýchni; ak sa žila natrhla, daj ju natiahnuť a budeš na mieste. V nohe je nie duša!“

„Skočím po viktóriu, perla!“ Ponúkol sa Dargaš. „Zaveziem ťa domov ako veľmoža po bankete, alebo ako z krštenia.“

Petar zjajčal: „Len voziť nie.“ Trochu myknúť nohu a už cíti ako nôž do srdca. Zašiel by sa od bôľu, keby ho vydrgalo vo viktórii. Radšej sa povlečie, ako bude môcť; nech mu dá ruku miesto viktórie.

Ale ani tak nemohol postúpiť, začal skackať na jedne] nohe, pritom škrípal zubami.

„Načo si sa pohol z domu, perla!“ Dohovára mu Vid Dargaš. „Bolo ostať v posteli, do polnoci neprídeš domov.“

Priznal sa mu, že ho hlad vyhnal z domu. Ale už sa nepohne, čo by prišlo hneď otrčiť kopytá od hladu. Na čo mu jedenie, keď je nie súci robiť?

K dverám sa dokýval horko-ťažko, ale prah už nemohol prekročiť, hoc nebol hádam ani na pol piade od zeme. Zabolelo ho kdesi veľmi; temer naľahol na Dargaša a začal jojkať. Chytro mu podložil stoličku. Keď sa zvalil na ňu, nohu dopredku ako drúk.

Zatíchli okolo neho, každý v iných myšlienkach. Petar vie, čo hľadá. Preto sa dovliekol až sem, hoc škrípajúc zubami. Útulok v kríži a hanbe, teplý kút v cudzine. Ostatní tiež vidia, že nadišiel čas obetí; treba sa zaujať zaň, opatriť ho ako krajana. Či ho vykúriť na ulicu ako psa, keď je v dome? Veď majú i prázdnu posteľ. Nikola vie, čo by patrilo urobiť, ale ťaží sa povedať, čo myslí. Nie je v svojom dome. Nie je pekne preukazovať ľútostivosť o cudzom vačku. Gazda vie, čo sa pýta od neho, ale Hotel-Restaurant nie je nemocnicou; on je gazda, nie správca špitála.

V tej tichosti ozval sa chorý sám. „Či by ste mi nedali prenocovať?“

Vyletela muška zo škrine, ktorú mal Petar zatvorenú; zahúdla piskľavo, ale v škrini ostali iné mušky a hudú. Gazda a jeho žena vedia, za čím pištia. Nie je ťažko dať nocľah, ale či ostane len na ňom! Či vieme, čo bude zajtra, po nocľahu? A ak obľahne nadobro, kto bude mať oštaru? Pán Martin by vďačne, len či nebude galiba zajtra, pozajtra! Pani Tereza nestojí veľmi oň. Čo ju doňho? Bol zádrapčivý, nezmestný posmešník. Ani ona nemala pokoja od neho. Vie, že sa zadrapoval i do jej nosa. Neodplácala mu rovným, ale jej odpadol od srdca. Dať mu nocovať v peknej izbe Krešimírovej, v čistej posteli! A aký je? Len pozrite, ľudia, ako sa nosí!

Pozrela naň s opovržením. Že sa ani neogabal, keď sa už chcel vovaliť do poriadneho domu!

Petar sa držal svojho. Ak mu tu nedajú nocľah, pôjde do iného hotela. Kto by mu nosil chovu na hospodu až kdesi na samom hornom konci mesta? Iba ak by sa oželel umrieť od hladu, od smädu.

Tá muška uštipla pána Martina. Čiže by ho rozvláčili, nech poriadny hosť ide od neho hľadať hospodu kade-tade v chorobe a nevládnosti! Čo by si pomysleli jeho hostia? Bol sa i dosiaľ knísal trochu, slovo Petrovo ho vyknísalo z koreňa.

„Prenocovať — prečo nie,“ pristal veľmi ochotne. „Krešimír je v kampe, jeho posteľ je prázdna.“

Pani Tereza stála obďaleč. Krešimírova posteľ? Bola by sa sprotivila, ale prehryzla slovo, ktoré sa jej tislo na jazyk. Ako sa jej protiví! Veľký, urastený čeľadník a ako sa drží! Šaty nikdy neoprášil. Také nedbajstvo je i hanba i hriech. A pľuhavé čižmiská! Akú bude mať košeľu, keď nemá ani piatku ani sviatku? Hlava je ani šop, nikdy nebolo vôdky na nej. Fúzy trčia neporiadne, konce ovisli dolu.

Ale zas ako ho odprášiť, keď sa nemôže pohnúť? Ťažko sa vŕšiť na tom, koho bieda bije. Voľky-nevoľky pristala, keď len prenocovať. Azda len neprikvitne Krešimír tej noci.

„Nech vám boh vynahradí, gazdiná,“ požehnával ju Petar ľútostive. „Nikdy vám nezabudnem! Do smrti vás budem vynášať, ako ste ma pritúlili.“

Odbehla, že postlať a obriadiť čo-to. Petar ju obmäkčil pokornými slovami; zabudla trochu na jeho bujnosť a zádrapčivosť. Keď vošla do izby, nepostielala, ale dala hrubú obliečku na hlavnicu, plachty dala z hrubého plátna; pekné pokrývky sňala, prestrela hrubý, drapľavý koberec. Nedá mu kaziť háby Krešimírove.

Ale i tak mu bolo, akoby bol padol do slávy nebeskej, keď ho priviedli, a či skôr preniesli do čistej postele. Chlad čistej bielizne, hoc bola hrubá, lahodil hriešnemu telu. Odkedy neležal v takej posteli? Koľko rokov, čo spí bez plachty na posteli?

Vie žiť Krešimír, vie. Dožičí si, čo si srdce zažiada. Petar sa vystiera ani máčik pod kobercom, ktorý už začal brať do seba teplotu z jeho tela a oddávať ju skadiaľ prišla. Žije si ani črviak v syre, Krešimírko. Len čistoty koľko užije, pane večný bože! Na hlavnici nepoznať, kde na nej ležiava hlava; na jeho sa černie na strelenie vyležaná jama. Nuž dobre sa mu vodí, robota sa mu darí, ako sám chce. Najskôr zlato ho postavilo na nohy, zlato! On veru nestučnel z neho. Zarobil i pri ňom čosi; a čo má? A koľko to bol zarobil, keď stavali veľký dom Rosalesa? Mal tri, či štyri tisícky, na čo boli išli? A nech ich čert vezme, načo sa zjedať pre ne? Zlomili väzy kdesi…

Nuž nebolo mu útulne v Krešimírovej posteli. Lepšie by sa mu ležalo na hocakom vrecisku, ako na tomto matraci, nadetom dobrou patagónskou vlnou, ktorú vyprali a česali na driapačkách. Bolo mu ako na tŕni. Iste sa do nej zapotrošili Krešimírove zásady. Nedajú mu pokoja, omínajú ho jednostaj. Pletie sa mu o Krešimírovi, ako mu je. Bol ho videl, keď prišiel do Punta Arenas vtedy; nebolo mu veru poznať, že by bol doniesol peňazí z domu. Neostal v meste, zaraz do kampa, do ťažkej roboty, lebo začiatočníkovi každá je ťažká. Málo ho potom vídal v meste. Piť ho neprichytil, ani na biliarde a tobôž pri kartách. Ani ich vari nepozná. Robil okolo zlata, potom sa spoznal s inžiniermi, s Fortunatom. Mal šťastie, dostával do daru i akcie, keď skrsávali toľké zlatonosné spoločnosti, že im už nevedieť ani mena. Ale nebolo počuť, aby bol dával na ne. Nedal sa vtiahnuť do zlatonosnej krútňavy. Ak mal účastiny, nedržal ich. Nuž zarobil, hľa, žije si ako pán. Peniaze bude mať v banke, alebo hádam u dakoho na mastných úrokoch; nech sa vzmáhajú a kotia…

A on? Bol už sedel dobre, keď Krešimír ešte len začínal. Vedel robiť. Bol mocný, zdravý chlapisko; podučil sa i v remeslách, vo všetkých po troche. Ale čo mu bolo zo všetkého? Kazila ho veselá spoločnosť, mládež, pijatiky, karty, tance a šanty. Čo bolo, vyhučalo naprázdno sťa oheň, keď vzbĺkne; zasvieti, ale nezohreje.

Tak ho trápila posteľ skoro celú noc. Nad ránom bol zdriemol krátky veršík.

Neostalo na prenocovaní. Vedeli domáci, vedel i on, že obľahne, utkvie, kým noha nepríde k sebe. Bolo by mu dobre. Keby nedobíjali naň sporiadané pomery! Nepriučil sa bol na ne na starej hospode. Tu všetko na hodiny akoby meral, ale nieto veselosti, bujnosti tobôž. Potom zavialo ho sem ako nemilého hosťa; vidí, ledva čakajú, kedy sa odprace. Hosť a ryba na tretí deň smrdí. Gazda prichádza každé ráno prezvedať sa, ako sa má, čo myslí tá čunga? On sa chváli, že mu je lepšie. Mohol by sa i steperiť, hádam i stúpiť na ňu, ale sa bojí uraziť…

Pán Martin bol veľmi obozretný. Ký je čert v tej čunge, veď je len nie zo skla, že sa jej bojí dotknúť. Prinútil ho tretie, či štvrté ráno zredikať sa na zem a stať na nohu. Postavil sa ako-tak, ale noha trčala kdesi nabok, nie ako noha. Gazda obelasel. Vidí, že ho ošklivosť neminie; musí urobiť poriadok.

V tých veciach sa neradil dlho; robiť čo sa má, za horúca, najmä keď sa netýka jeho kože. Dá si naliať čistého vína, čo je hosťovi; ký beťah mu udrel do nohy. Oznámil žene, že ide po doktora. Aspoň nepovedia na nich, ak by sa stalo nešťastie, že mu dali zahynúť ako psovi. Išiel po svojho doktora. K nemu i on sám chodieval, najmä v ostatné časy dosť často.

Pani Tereza riadila za ten čas izbu naponáhle. Petar sa spýtal, čo sa trápi toľme. Keď počul o doktorovi, stŕpol. Keď videla, že sa predesil, tešila ho. Treba sa poradiť, medik nájde chorobu a pohľadá liek, vidí, kde my nevidíme.

I doktor bol rád, že prišiel raz do domu pre iného chorého ako pre gazdu. Ten stál hrdo ani bralo, že mu je nie nič; voviedol ho k chorému, vyrozprával mu veľmi poriadne, čo sa tu stalo.

„A teraz s dovolením pôjdem. Mám čosi roboty v obchode a myslím, že ma tu netreba. Čo bude treba, pán doktor mi ľahko povedia potom.“

Doktor ho nezdržiaval, ani nevyháňal. Ale Petar vydýchol. Vyjasnila sa mu tvár. Odvalil sa mu ťažký kameň zo srdca. Pán Martin, keď zavrel dvere veľmi pečlive, pokrútil hlavou. ,Zaradoval sa akosi, chudák náš Petarko, keď som sa chytil kľučky. Dobre som urobil ísť.‘

Na líšky stavajú pasce; gazda ju nepostavil, ale zazrel kaďu pod odkvapom. Do nej tečie voda z rine, keď prší. V dažďovej sa vraj lepšie perie a zvára gazdinej. Na kadi je doska, aby sa do nej netrúsilo. Vyštveral sa na tú kaďu a veru sa mu nezohýbajú nohy najlepšie v kolenách a členkoch. Dobre, že bol pri nej klátik, na ktorý kladie pani Tereza tablu, keď drhne háby na nej. Z neho mu bolo čosi lahodnejšie vyjsť na kaďu. Keď sa vystrel opatrne, aby sa kaďa nevyvalila, mal skoro pod samým nosom vecheť, ktorý trčal z diery v zinkovej stene. Vytiahol ho pomaly, aby nešuchlo. Nadložil ucho, kadiaľ v zime vychádza rúra z kachieľ.

Bol teda prítomný a zas neprítomný; mohol počuť, čo hovoria tamdnu, keď myslia, že ich nik nepočuje. V také časy otvárajú sa srdcia; cez rúrovú dieru bude vychádzať číra, čistá pravda.

Niečo mu šepkalo, že Petar nedýše veľmi pravdou, rozprávajúc o svojej chorobe; hádam zatušuje alebo práve tají, čo je vo veci. Bol by rád vedieť, čo mu je vlastne.

Nuž pozhovárali sa tamdnu veľmi úprimne a dopodrobna, čo bolo, ako bolo. Nemýlil sa gazda, vec bola čosi šteklivá. Ktovie, či by sa bol Petar chcel priznať k nej pred ním. Vedel, že i pán Martin prešiel všakové školy, ale ani líška je nie rada, keď ju vidí druhá líška v klepci, ako ju prištiplo za nohu, keď chodila kváriť.

Jeho choroba nebola priesil; nezadovážil si ju, keď šutrovali dom z Columbovej ulice do Saavedrovej. Bola taká, akú chlapci berú naľahko, ešte sa vystatujú ňou; že skúsili sveta, videli všetko a prešli i trinástu školu.

Prišiel na psa mráz; bol na ňom rad skúsiť, o čom dosiaľ iba počul. Doktor mu vysvetlil, že čo sa zbiera, treba prepustiť. Čo môžeš urobiť na mieste, neodkladaj na zajtra.

„Len to nie, pán doktor,“ začal Petar prosiť naliehave. Pán Martin akoby ho videl skladať ruky. „Ak sa dozvie gazda, vyhodí ma na ulicu. Povedal som im, že je priesil; vedieť čo mi je, nemali by ľútosti, ešte by sa mi smiali. Keď sa podberá, prepustí sa samo, nech sa prehryzie. Radšej počkám; nezhrýzam sa, hoďas by potrvalo mesiac i dva. Poležím vďačne. Ak treba užívať, užijem bárs blenu, žlče alebo i jedu od vretenice.“

Doktor iste pokrútil hlavou, že nehovorí rozmyslene. Hrozia mu veľkí majstri, nejednať sa. Kde sa zbiera, nepomáha žlč ani vretenica, ale iba kaľavný, dobre naostrený nožíček.

„Povážte, ako je v cudzom dome,“ prehováral ho Petar, „u ľudí starosvetských, neuznanlivých. Viete, ako berú tie veci. Nevzdelaní pozerajú na ne inakšie, ako tí, ktorí sa obrátili za humny.“

Pán Martin si vstrčil urážky do vrecka. ,Dobre — dobre, veď ti ja podkúrim,‘ zastrájal sa. ,Naučím ťa chodiť i dedinou i poza humná.‘ Najedoval sa veľmi. Nepovážil, že kto počúva za dverami, počuje často i o sebe. Počul i on, hoc nie za dverami, ale dierou v stene.

Doktor sa dal obmäkčiť. Sľúbil mu, že domácim vysvetlí veľmi obozretne, čo treba urobiť, ale nechá pre seba, aká je choroba a kde ju vypriadol. Petar za to musel sľúbiť, že sa spriatelí s nožíkom.

„Ale nech gazdu nebude, keď budete rezať. Ak vám treba pomoci, príde Dargaš. Vie držať kone, keď ich kujú, môže držať i mňa. Vie držať i jazyk za zubmi. Gazdovi len pozrieť, čo sa zberá, hneď by sa dovtípil, čo mi je. I on vyslúžil všetky kapitulácie, ale nemá ľútosti. Ešte by ho posotil, kto sa potkol, nie žeby mu pomohol.“

Doktor sa rozosmial chutne. Hádam vedel i sám, či je klebeta alebo pravda, čo mu chorý vraví. Gazda obelasel a teperí sa dosť šikovne z kade, aby ho ešte neprichytili, čo stvára.

Keď mu doktor vysvetlil, čo treba robiť, gazda mu prikyvoval veľmi úslužne. Ešte mu povedal: „Teší ma akokoľvek, pre neboráčika tam, že jeho neduh neohrožuje jeho mladý život.“ Doktor sa usmieval, ako prekabátil chorý, i on, tohto človiečika. Veru nepoznať na ňom, že by ho boli mastili všetkými masťami. „O operácii sa ešte pozhováram s ním,“ doložil pán Martin, „či sa odbaví u nás, alebo inde. Viete lepšie ako ja, nevzdelaný, zaostalý chlap, že najlepšie robiť operácie, kde sú spravy naporúdzi.“

Doktor sa smial, ako úbohý človiečik, opakuje sám, čo povedal o ňom krajan. Odobril mu poznámku, že je na mieste. Podvracia sama v sebe hanu, ktorú povedal na seba. „Hlavná vec je neodkladať,“ dokončil doktor. „Kde a ako urobiť, to sú už vedľajšie starosti. Rozhodnite sa ešte dnes; urobte zaraz, čo sa má urobiť.“

Pán Martin sa len poklonil, na koľko mu dovolili reumy. „Akú mu dať chovu? Ako zdravému?“

Doktor by mal radšej ľahšie jedlá.

„Môžete sa i v tej veci spustiť na nás,“ sľuboval mu gazda. „O operácii dáme tiež znať čím skorej.“