ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chudák Petar zbadal zaraz, že je zle, keď mu vošiel gazda do izby. Neobchádzal dookola; dal mu znať doprosta, že ho dá preniesť do špitála.

„Urobili sme, čo sme mohli,“ vysvetľoval mu. Nech si nemyslí, že ho posiela pre tých dvanásť stovák. „Neľutovali sme práce. Teraz sťa kde ti ozdravieť, tu alebo tam. Zberáme sa riadiť dom, premieňať papiere na stenách, čistiť, aby bolo v poriadku proti zime. Vidíš prečo! V buchu a nepokoji bojsa by si neozdravel.“

Petar, že zaspieva pieseň, ktorá obmäkčuje srdcia. Gazda ho predišiel. „Nereč ani slova, Peterko. Viem, čo treba. Všetko zadovážim. Spoľahni sa na mňa ako na brata. Mám známych, neboj sa; budem orodovať. Prídeme ťa opáčiť…“

Vyšiel z izby, Petar nemal kedy povedať slova. Začal rozmýšľať, ako našiel prítuľ pred lejakom pod peknou svrčinou. Pozeral, ako sa cedí dolu haluzinou; oprel sa o peň chrbtom, čaká, kým prehúli. Bol i zdriemol od čľapotu, keď sa strhne, lebo chrbát bol mokrý. Podlialo ho od chrbta i odspodku odrazu. Ostať na leji, bol by zmokol všade rovnako. Bolo by hádam lepšie, ako takto s premoknutým chrbtom.

Čaká podchvíľou, že ho prídu zobrať. Iba hádam gazdiná, ak by sa zmilovala. Na šťastie ešte nevečeral. Pri večeri zabaví sa neraz pri ňom, pozhovára sa, ak nemá pilnej roboty v kuchyni a po izbách.

Len čo vošla s tácňou, už začal. „A viete, že ma idú zobrať do špitála?“

„Hej, môj sa zberá k správcovi. Ale azda už dnes nie, najskôr zajtra.“

„Zlatá pani Tereza, zmilujte sa! Raz ste ma už oslobodili; len ešte tento jeden. Veď choroba nepotrvá. Čo ma máte posielať? Doktor vraví, že už celie.“

„Ja vás nevyháňam; keď celie, môže i tam celieť. Do môjho dojedajú, nevie, kde sa podieť. Prečo sa nepozhovárate s Andrijom? Uproste jeho.“

„Ale uzná? Viete, že by bolo hádzať hrach na stenu. Radšej vás prosím, máte dobré, milosrdné srdce.“

„Nemôžem už. Veľmi by vďačne, keby mala vládu. Môj tiež nemôže, ani ho už nejdem trápiť. Vidíte, v čom sme. Uznajte i vy.“

„Veď nepýtam izbu, ani posteľ. Dajte ma do kôlne, kdekoľvek do dvora. Všade by mi bolo dobre. Posteľte mi na vrece, len ma nevyžeňte! Ja umriem, radšej umriem!“ Slzy ako hrachy pršali mu z očú, tiekli dolu tvárou. Bola by sa jej zišla opatera holiča. Padali rad-radom do neslanej polievky, ktorou ho dal častovať gazda.

Slzy ju prejali zasa. Majú veľkú moc; roní ich chlap, u ktorého vídala iba veselosť. Vycítil, že ju spohýbal.

„Toľme sa bojím!“ skvílil náružive. „Nepôjdem a nepôjdem. Ľahnem na ulicu. Nech sa stane, čo chce; radšej smrť! Jej sa nebojím, špitála sa bojím…“

„Lepšie sa báť boha, synku, ako ľudí,“ napomenula ho.

„Ale vyženiete strach strachom, gazdiná?“ spýtal sa jej.

Pokývala hlavou. „Ako nechceš vedieť, čo vravím. Zatvrdlo srdce. Načo ťa už trápiť daromne a márniť čas?“

Nuž i sám vie, že tá struna sa neozýva v duši. Možno jej nebolo, alebo ak bola, pretiahli. Hádam pukla. Vidí i ona, že darmo biť na nástroj, ktorý zanemel.

Ochladlo jej srdce, navreli doň veľké starosti o muža, o dom. Na tvár jej vysadla zas odhodlanosť. Lepšie mu dať pokoj. Cudzí svet, jeho biedy napravia, hádam čo sa pokazilo.

Zbadal, že jeho vec sa skerovala na zlú cestu. Dosiaľ ho zastávala, ale teraz ide sa odhodiť od neho. Nadišiel čas i jemu pohnúť sa, obetovať všetko. Pod ním je hlboká jama; chyť sa hoc stebielka, nezrútiť sa do nej.

Ukázal jej prstom na šaty, ako ležia na truhle v uzlíku. Čakajú šťastný deň, keď vyjdú na božie slniečko, keď sa do nich oblečie po chorobe. Vzal ich do ruky, vyutieral oči rukávom. Slzy boli prestali tiecť, ale dakoľko kropají viselo po tvári nerozhodne. Z uzlíka vytiahol vyplavenú vestu, prestrel ju na posteľ opakom dohora. Gazdiná sa zadivila, že na plátennom záhone, čo príde na chrbát a nemá inej roboty, iba držať dovedna súkenné predky, zazrela kríž z gombíkov; stáli v dlhej čiare a cez ňu išla menšia nakríž.

Vytiahol nožík kdesi z nohavíc a odpáral gombík. Kovové jadro, kúsok bliašky, obliekli do súkna, naspodku mu urobili uško. Jedným zárezom otvoril obliečku a bliaška sa zaligotala. Na pokrývku vypadol veľmi úhľadný žltáčik. Pani Tereza ho privítala s vľúdnym úsmevom. Odrezal druhý, tretí gombík. V každom bolo také úhľadné jadro.

Zapáčila sa jej robota, párať gombíky a vyberať z nich zlaté peniaze. Kde by sa bola nazdala, že jej ukáže taký majsterský výkon. Poznala žlté peniaze, že sú anglické funtíky. Veru každý z nich zaváži za funt všakových neúhľadných červencov.

„A kde ste ich vzali?“ pristúpila bližšie.

„Raz som ich mal takých sedemdesiatsedem,“ pokyvoval hlavou.

„Hodne ste ich nagazdovali,“ zhíkla gazdiná.

„Hej, pekne, ale číslo sa mi nepáči: sedemdesiatsedem! A tak išli. Jedenásť som ich poslal materi, ostatné sa rozkotúľali.“

„Keď sú okrúhle,“ ukázala na ne.

„A vždy po jedenásť,“ vysvetľoval Petar. „Toto ide už siedmych jedenásť. Preto myslím, že bolo nešťastné číslo.“

„Horký číslo! Ľahko prišli, ľahko odišli.“

„Ľahko išli, ale ťažko prišli. Týchto ostatných jedenásť zašil som do súkna a prišil o futro. Mal som ich pri sebe, ale na takom mieste, že som sa ich nemohol dotknúť hockedy. Držal som ich, ak by ma pritisla núdza. A tak teraz budú vám. Urobte s nimi, čo vám ďaka.“

Na dlani cíti chlad žltáčikov aj ich dobrú váhu. Nie je to hrachovina alebo pazderie, ale šľachetný kov, ktorý vládne svetom. Otvára srdcia, kliesni cesty a odhadzuje prekážky. Podľahla i ona jeho moci: poťažkáva ho na dlani.

„Budete banovať za nimi?“ pochybovala a hľadela naň bokom.

„Nie veru!“ V hlase mu zvučalo čosi tvrdého. Pozrela naň udivená. „Rád som, že som sa ich zbavil. Ťažko prišli, spoliehal som sa na ne najviac preto. Myslel som si: koľko ich je, koľko je na nich súžby a preto že sa nikdy neminú. Minuli sa a rád som.“

Spýtala sa, ako ich zarobil a tu jej vyjavil, že mu padli na diel, keď bol na tuleňoch.

„Na tuleňoch!“ Vytreštila naň oči. Zlato jej vypadlo z ruky. Prvý raz sa zhovára s človekom, ktorý bol na love tuleňov. Počula všade spomínať, aká je to ťažká robota.

Skoro pol roka sa túlal. Po kanáloch medzi južným ostrovím poľovali na nutrie (bobry).^[11] Tulene našli ďalej; boli na veľkom mori, navštívili ďaleké ostrovy na juhu: ta až utiekli tulene pred poľovníkmi. Vodilo sa im dosť dobre; ušlo sa gazdovi, ktorý výpravu zriadil a zaopatril všetkým; ušlo sa i jeho ľuďom. Ale zaslúžili svoj diel. Užili dažďa, hmly a snehu. Môžu ho mať dosť do smrti.

„Ach, nešťastný synku, kde všade si niesol hriešnu hlavu!“ Začala naň pozerať nedôverive, trochu so strachom. Poľovačku na tulene v jej kruhoch nemajú za najlepšiu robotu ani keď vypadne najlepšie. Chlapov, ktorí sa na ňu zverbujú, považujú trochu za dobrodruhov. Diví sa, že náš šuhaj neostal v svojom ráme života, ale sa opovážil ísť na široké poľany, kde nejdú riadni ľudia. Kožušiny z nutrie, najmä tuleňa, sú drahocenné, ale kto ich nosí, netuší, koľko biedy a útrap preniesli ich poľovníci. „Či si nemohol zarobiť peniaze, možno i viac, na robote, ako iní? Bolo ti treba márniť mladosť po pustých krajoch? Ešte-ešte keby bol veľmi veľký zárobok!“ Poťažkávala peniažky, prizerala sa, akého má divného hosťa. „Nuž keď je tak, že sa bojíš špitála väčšmi ako krky lámať kdesi po pustých zemiach, probujem ťa vyslobodiť od neho.“ Peniaze si vzala. Vypáral ich raz z futra, ešte by sa rozkotúľali.

On jej ich dal vďačne, len keď mohol mať za ne jej priazeň; a dostala sa mu, hoc i nie hádam za ne, ale skôr za ťažký život, ktorým ich zarobil. Nie, kto toľko preniesol dosiaľ, nedá ho do špitála! Šla pomočiť háby, ale nebedlila na robotu. Mala pred sebou starosť, ktorá jej prevracala hlavu. Ako uhovieť chorému a nenajedovať muža? Túto vec by mala vykonať ešte dneska.

Z kuchyne vyrozumela, že pán Andrija prišiel odkiaľsi z mesta. Nešiel do svojej izby, ale sa zastavil vo veľkej miestnosti. Gazdu pozdravil len tak cez plece, ako stál pri svojom stole, čakajúc hosťov, či predsa neprídu.

„Vykonal si tú posteľ?“ Počula jeho spurný hlas.

„Veď vidíš, že nebolo kedy, krajan. Pozhovej, pôjdem zaránky.“

„Ako ťa treba tisnúť!“ vykríkol. „A ty ideš ako mechúr do vody. Viem, že nepôjdeš ani zajtra.“ Pán Martin mu neodpovedal. Bolo chvíľu ticho, potom počula strmý, pevný krok popri kuchyni do dvora, kým nezatíchol v izbe pána Andriju.

Pán Martin ostal sám. Nalial si do kalíška kvapku tuhého. Začal zas užívať, hoc nie často: hádam od jedu alebo z pomsty. Keď sa mu prvý raz zakrútila hlava, bol sa vybral k vede na poradu. Obsypala ho radami, dala mu veľmi prísne predpisy: vraj musí odhodiť všetky lepšie obyčaje; nedotknúť sa jedál, ktoré má najradšej, neobliznúť ani kvapky z fliaš, ktoré má ustavične v ruke. Prevládal sa, slúchol, nefrflal. Hlava prišla naozaj na miesto.

Ale v ostatné časy hlava zas nedala pokoja. Krajan mu robí prieky, obral ho zo všetkého; všade prázdnota a chudoba. Vzal mu ostatné dve tisícky, tisne ho ponad písmo do cudzích skladov. Ide kupovať tovar za statočnosť a dobré meno. Sprvoti uznal hlave, že sa má prečo skrúcať, ale keď nechcela dať pokoja, najedoval sa. Veda nestála v slove, čo sľúbila, nebude jej stáť ani on. Načo sú predpisy, keď nemá z nich osohu? Vypije si. Dakedy vytrúsi i na lačné trochu tuhého. Za stolom si naleje, ako iní, náprstok dobrého vína. A čo mu je? Svet je hneď trochu krajší, srdce sa rozveselí. Že sa zakrúti tu i tu hlava? Ak musí ísť ponad písemko, ľahšie sa mu pôjde s prevrátenou hlavou ako s čistou. Tamdnu jednostaj čosi jačí a narieka. Otupno počúvať!

Pravda, že sa žena hnevá. Pozre i s výčitkou neraz, ale jej odkresol, že také zmluvy neuznáva, z ktorých nemá nič. Že mu vraj zaškodí? A prečo? Na čo je neúplný život? Vliecť sa smutne, bez okrasy a kúzla? Zariadi si ho, ako má byť. Vezme, čo mu dajú; užije, čo môže užiť, a život nech robí, čo vie. Že sa vraj skráti? Veď skončiť sa musí i tak; ani jeden dosiaľ netrval naveky…

Kalištek tuhého rozohrial ho. Pobral sa ku kuchyni, pozrieť, čo porába žena. Upratala, umyla, rozvešala riad. Aký poriadok! Keby ho mal taký vo všetkom! Akoby vedela gazdovať a variť, keby im šlo dobre. Šiel do dvora, čo robí, ale ani tam jej nieto. V Petrovej izbe je ticho, ale počuť vravu z inej strany. Tenké steny ju nemôžu prihlušiť, najmä keď je i oblok odchýlený.

„Už som to dávno šípila,“ počul jej hlas. „Viem, že sa nám zle povodilo. Čo som zgazdovala, išlo dolu vodou. Len aby nám neodnieslo i statočnosť, toho sa najväčšmi bojím. Nerada by prísť o ňu. Dobre ste si zaistili vaše peniažky. V interesoch vám idú interesy i peniažky, čo ste mu dali. Tento dom nevystačí na ne zháňať, neviem, či by ich i dva také uniesli. Poručenobohu, už som sa oželela. Berte, čo uvidíte. Ale povedzte, na čo sa vozíte po mužovi, keď máte všetko, čo chcete? Čo vám ešte treba? Alebo vám je ujma, že v Krešimírovej izbe leží chorý krajan? Je už i ona vaša? Načo ho vyháňať, keď i tak ozdravie o dakoľko dní?“

Pán Martin krúti hlavou. Ako sa jej rozviazal jazyk! Hovorí veru smele a doprosta. Nevyberá.

„Nech sa nestarie do mňa.“ Počul hlas pána Andriju, ale sa neozýval smelo. „Porúha sa mi s Pepitou, Anitou a Rositou. Znevažuje ma, kde môže.“

„Keď vy tak, nuž i my inakšie.“ Jej hlas sa zatriasol, nevedieť či od žiaľu, či od hnevu. „Keď nemáme v dome práva — dobre, môžeme ísť. Slúžila som, môžem znovu slúžiť a nezahynieme. Aspoň budeme mať pokoj. Rozkazujte si tu, ako chcete.“

Bol by už vošiel dnu. Zadrela do živého; môže narobiť galiby. Ale sa ozval pán Andrija, ešte pokornejšie:

„Nevyháňam nikoho, ani nedochodím. Nemám čo rozkazovať, ani nerozkazujem.“

„Ba rozkazujete. Prvej ste môjho vyháňali zháňať akési postele. Akože to zas skrúcate?“

,Ako ho obháňa!‘ smeje sa pán Martin. ,Kto by sa bol nazdal.‘ Nadložil ucho, čo na to pán Andrija. Prišla kosa na kameň!

„Ja len, aby nebolo chorých v dome,“ vyhovára sa pán Andrija. V pomykove už zabudol, čo povedal pred chvíľou, že sa mu Petar porúha.

„A čo vás do domu?“ oborila sa naň ešte tuhšie. „Je váš, alebo nie? Ak je váš, rozkazujte si. Ale mne nie, ani môjmu…“

„Ja vám nerozkazujem,“ tíši ju. Vidno, chcel by ju udobriť.

„Prvej ste rozkazovali pre chorého hosťa, teraz mi vravíte, že nerozkazujete. Ako je to?“

„Ach, čo ma doň!“ vybúšilo z neho prudko. Búšil i päsťou na stôl. „Kto vedel, že vám je Petar viac ako my vospolok? Držte si ho. I tak pôjdem do kampa, ktovie kedy prídem; mne nezavadí. Vaša je vôlička a starosť.“

„Nevraveli ste tak sprvoti, ale ste hrýzli môjho. Ak neviete, poviem vám čosi: nepriečte sa s ním veľmi, lebo sa má veľmi zle.“ Riekla to čosi tichšie, ale pán Martin predsa dopočul. „Doktori mi veľmi kladú na srdce, nejedovať ho a nebúriť mu pokoj. Tak aspoň viete. Preň som vám prišla dohovárať, nie pre chorého hosťa. Dajte mu pokoj.“

„A čo som ja vedel. Bolo mi dať znať,“ vyhovára sa. „Neublížim mu už. Nezastariem sa do ničoho, ani pre Petra ani pre Pavla.“

,Hej, plno,‘ myslí si pán Martin idúcky do domu. ,Veľmi zle, veľmi zle. He-he-he! Ak naň fúkne, odnesie ho zaraz! Len tak! Proroci, čo kapustu jedia.‘ Zašiel zas za dlhý stôl a vadil sa ešte s nimi. ,Keď môžu merať mne krátky, prečo nenamerajú sebe večný život? Dobre, dobre! Nech len merajú…‘

Cítil sa veľmi dobre, nič ho nebolí; prečo by sa duril? A naostatok, nečaká všetkých ten istý cieľ? Dnes alebo zajtra musíš sa vybrať i na tú cestu, už či na pampu v Puntarene, alebo na kopec, ako býva v našich krajoch.

O chvíľu šuchla ona do kuchyne a upratuje čosi. Vošiel pán Andrija do hlavnej miestnosti, ale okúňave. Celým telom sa obracia pri kroku, akoby bol na kĺzačke s kolieskami na nohách.

Prišiel pred dlhý stôl, zadíval sa na pána Martina, akoby ho nebol nikdy videl. „Akože sa máme, Martinko?“ prihovára sa mu. „Akože sa cítiš?“ Všetko na ňom bolo samá príjemnosť a starostlivosť. Obrátil tu jednu, tu druhú dlaň dohora a položil na ňu druhú, ale potichu, aby netľaplo.

„Var si prišiel z Kalifornie, že sa vypytuješ?“ odvrkol mu pán Martin. „Prvej si hrnul cez dom ako fúra prázdnej hrachoviny.“

„Synku, starosti. Každý má svoje, čo mu ich zostrihli ako na mieru,“ vysvetľuje mu. „Ale za svet by ti neublížil. Vieš, že som ťa mal vždy za brata i viac ako za brata. Orlovac je nie ďaleko od Pravého Zorovca.“

Pán Martin by mu mal všeličo povedať, ale nepovedal. Načo hľadať prieky, kde ich už nieto, ďakovať bohu. Hľadal špáru v plote utiecť pred hanbou. Nenašiel ju. Petar mu ju neurobil. Hľadal špáru pred zvadou a tú mu rozšírila žena pracovitými rukami. Už nebude viac hriechu, je z tamtej strany plota; mohol by naskakovať a brechať. Ale načo? Dosť sa navadili dodnes, nech už prestanú protivne. Pokoj je najväčší dar od boha, len neprísť o statočnosť a dobré meno pri ňom…

„Pre Petra sa neunúvaj,“ začal pán Andrija. „Keď mu je tu dobre a páči sa mu, načo by sa prenášal kade-tade?“

Pán Martin pozeral dolu na dlhý stôl, ako bol vyčistený jeho vlastnou rukou. Prišlo mu ľúto, ako sa všetko mení. Petar Bubinović postavil sa medzi nich ako najväčší končiar, akési Biokovo; nemohli sa sňať preňho. A kde je teraz? Spľasol, akoby ho ani nebolo. Či sa bolo treba vadiť? Načo sa mu teraz podkladá a čanká ho? Či napraví, čo sa skazilo?

Pán Andrija sa poprechodil, poobzeral po miestnosti. Bol by sa pozhováral ešte, ale krajan z Orlovca stál za stolom a čušal stratený v trápnych dumách, že krvavý pes predsa roztrhá dobré meno a statočnosť…

„Dobrú noc, Martin,“ zaželal mu skoro bojazlive.

„Boh na pomoc, krajan,“ zaďakoval gazda. ,Všetko sa napraví, krajan. Všetko!‘ dodal v duchu, keď ostal sám. ,Ale statočnosť nezošiješ, ak ju dáš roztrhať.‘