ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno bola pani Tereza v kuchyni. Dala raňajky Krešimírovi, ktorý sa hneď i vytratil. „A kde tak zavčasu?“ zastavila ho.

„Mám roboty, musím prihotoviť všeličo, kým som tu. Zberáme sa do kampa.“

,Ako bude smutne v lete,‘ húta pani Tereza sama. ,Utečie do kampa, kto môže, a my tu sami.‘ Porovnávala, ako je veselo v tomto čase v Dalmácii. Víno vrie po viniciach; čakajú, kým sa prečistí a usadí. Začnú chodiť kupci pozerať víno. Olivy začali zrieť; zabronené dajú do pece za chlebom; pečené sú veľmi dobré. Keď duje južniak a kvíli, dážď začne čľapotať po krovoch, zavrú okenice a posadajú si na lavice okolo ohniska. Rozprávajú staré príbehy. Vtedy ich navštívi Kraljević Marko,^[6] zhovárajú sa o ňom. ,Tam sa o tomto čase vyberá na zimu a tu sa obracia na leto. Len prečo, bože môj? Prevrátený svet!‘

„Ale mi dáš dačo, alebo nedáš?“ zahundral vo dverách. Stál v nich ozrutný pán Martin.

„Ani som ťa nevidela!“ usmiala sa a kladie na lavičku načatú punčochu.

„Kdeže by si videla, keď ti rozum brúsi kade-tade!“ hreší ju pán Martin. „Jednostaj pliesť! Len keby si vyplietla dačo!“

Neodvrkla mu. Pán Martin je dobrý chlap, ale dôsledný. Schybil, keď sa oženil. Chybu hľadí aspoň popraviť, držiac ženu v reze. Žena je čert, pôvod všetkého zlého. Neklepnúť ju po hlave tu i tu, podvihla by ju dohora; vzala by ťa do moci.

„Daj len čiernu,“ zahrmel na ňu.

„A nie s mliekom?“ zhrozila sa.

„Nevieš, že nemôžem naň pozrieť?“ okríkol ju. „Žalúdok ho nechce: a čo nechce, ja doň socať nejdem. Načo sa mu prosiť?“

Urobila len čiernu starostlive, aby nebola prituhá. Zakázali medici. Ich prichodí slúchať a nie výkrutky rozpusteného žalúdka. Keď mu ju doniesla, pozrela starostlive naň. Nedýše tak ťažko ako tej noci; viac ju presedel, opretý o hlavnicu, ako preležal. Nad ránom stisol oči. Ale sa i premenil. Tvár poťahuje na belaso; pre najmenšiu vec navrú žily na čele. Chôdza hodne oťažela. Oňahdy, keď sa vyzul navečer, videla mu nohy opuchnuté. A príslovie tam doma vraví: Kto opúcha, pôjde…

Kde by sa bola nazdala pred pol treťa rokom, keď ju prišiel pýtať! Mocný, urastený chlap, stál pred ňou ani Biokovo.^[7] Bola by sa nazdala, že sa skôr ona zrúti do mora ako jej vohľač. A aký klam! Po sobáši začala badať, že veru je nie Biokovo nad morom, ale skôr ten veľký palác v Buenos Aires v ozrutnom štíte, s múrom o veľkých štvorhranoch z kameňa. Ale keď vošla do dvora, videla mrzkú puklinu v jednom uhle od krova až skoro do fundamentov. Z nej sa sypala zem. Vymazali a opáckali ho zvonku cementom, narobili veľkolepých štvorhranov; a v múre miesto granitu rozsýpa sa zle vypálená tehla. Tak oklamú oči, kto sa na ne spustí. I ju oklamali. Vraj bude sa o koho oprieť! A hľa: v noci musí vstávať, podkladať hlavnice. Šťastie, že privykla okolo chorých.

„Dobre si ma nachovala,“ zašomral, keď zberala riad. „Poriadna čierna! Číre pomyje.“

Onedlho vyšiel z izby vyobliekaný.

„A kde ideš, človeče?“ okríkla ho. „Ledva dvíhaš nohy a ideš sa túlať kdesi.“

„Neskuč toľko! Čo mi je? Že sú čosi ťažké? Majú od čoho. Nastáli sa vo vode a snehu. I ruky mali kde krahnúť. Pekne nás obriadilo zlato, čerti mi ho posvietili hľadať.“

„Aspoň si teraz odpočiň,“ napomína ho.

„Dlhé vlasy, krátky rozum. Ak sadnem, kto mi opatrí?“ Pozrel na ňu veľmi prísne, ale v očiach mu sedel hlboký smútok. „Najprv je obchod,“ doložil tichšie, „a statočnosť nadovšetko.“

„Išla by ja.“

„Ty, nože no!“ Začal sa chichotať, ale smiech mu zadrel do hrdla, že musel kašľať. Chytil sa stola, zazdýmal, a keď vydýchol, vynadal chorobe. „Bodaj vás čerti vzali, i reumy!“ Ustálil sa dávno na tom, že mu reuma udrela do nôh a do pľúc, vkradlo sa potom i do žalúdka. V celom tele ju cítiť ako mráz. Vyšiel na ulicu, akoby šiel na štuliach; nohy sa nechcú zohýňať v kolenách, ako nožnice nechcú strihať, keď zhrdzavejú v zámku. Vyberal hladké, rovné miesta, kde stúpiť; šiel opatrne nadol. I zadychčal sa, i kečka sa mu sparila, kým sa dokýval skoro za samé mesto. Tu už domy boli redšie, medzi ne sa začali vtískať záhrady.

Krešimír pílil, skladal a zbíjal kisničky, keď sa odchýlili dvere na kôlni. „Nuž ale vy, gazda? Kde sa tu beriete?“

„Ach, synku, bol som u Kazimíra Korinho. Býva v tomto rade, tam v čertovej materi, za intravilánmi,“ začal zohýnať, lebo nebol nikde. Prišiel rovno semka. „Ďaleko, ďaleko,“ utieral si tvár.

„Sadnite si, prejdite, gazda!“ Položil mu kisničku hore koncom miesto stoličky. Mala na uhloch latky a bola z hrubších doštičiek. Nebál sa, že sa dodrúzga pod ním. „A čo máte s Kazimírom?“

„Dlžen mi je, oplanisko,“ žaluje sa pán Martin. „Ale skôr vytiahneš z jalovej kravy teľa, ako od neho peču. Vodí ma za nos ako blázna, za moje statočné peniaze.“ Poobzeral sa po kôlni. „Svätého mi Martina! Máš ozajstné sklady ani pán Rozalez alebo Ramos. Stôsy zbožia a pod povalou praštia trámy od požehnania božieho. Dobre si sa zaperil, synku!“

„Ešte ta!“ usmial sa Krešimír nad svojím bohatstvom. Bol pyšný na nose; zapratali celú stranu kôlne skoro po povalu, vo viacerých stôsoch.

Pán Martin si vyratoval, koľko utŕži, keď popredá všetko, čo je tu. „Nuž boh požehnáva chudobu,“ riekol zbožne. „Nemôžeme sa žalovať, že zabudol celkom na nás. Jeden na tento spôsob, druhý na iný, ale každý má čo-to.“ Krešimír mu prisvedčil, že má pravdu. „Ja len neviem, čo tára náš Andrija, nuž Gojčević z Pravého Zorovca: že tak a tak, sirota, nemá ničoho nič.“

„A o kom to tak?“

„O tebe, synku,“ potvrdil pán Martin. „Ale ja som mu zaraz preťal; poriadny čeľadník, chlap na mieste, mohol by sa ženiť, keby mu boh odobral rozumu. Akáže je sirota? Siroba i pred zákonom príde o právo, keď príde na štyriadvadsať rokov. A tebe už minuli!“

„Hoj dávno!“ Hodil rukou Krešimír. Začal sa ho vypytovať lepšie, čo sa toľme starali o jeho sirobu a pán Martin mu vysvetlil.

„Vieš, Kreše, keď ste prišli ku mne, keď som bol ešte slobodný ako zajac v poli, vzali ste si boli spolu izbu. On mi platil, nemôžem sa žalovať: i dodnes mi platí statočne.“ Tu Krešimírovi zišla na um hádka, čo mali v Andrijovej izbe, z ktorej si vybral, že Andrija neplatil. „Ale keď som mu spomenul teba, zaťal ma zaraz: ,Nie, Krešimír nemôže platiť, nemá; je sirota. My sme ho pritúlili, chovali. Ale vezmeš kapsu žobrákovi?‘ Nuž sme len tak nechávali.“

Tu sa už Krešimír vystrel; tvár mu zblčala, po čele sa mu začali perliť i krupaje znoja. Čože to paratil ozaj jeho brat? Že nemôže platiť? Veď splácal za izbu každý mesiac polovicu, čo padlo naň! Keď počúval ich hádku a zvedel, že Andrija neplatí, bol sa zarazil trochu, ale pozdejšie si premyslel lepšie a uspokojil sa, že hádam nevyplácal iba svoju polovicu. Teraz, pravda, vidí, že jeho peniaze nešli gazdovi do vrecka, ale ktovie komu. Stojí pred gazdom zahanbený ako bezočivý požívač a vyjedaj poriadnych ľudí. Schytil ho hnev na brata, ale sa premohol.

„Nemali ste nechávať, gazda, ale pýtať svoje,“ riekol mu prísne. „Ako by to bolo škodovať toľký peniaz! Povedzte, koľko vynáša, napravíme sa na mieste.“

„Nebolo by sa prečo náhliť,“ vyhovára sa gazda, „ale i ja mám platiť to i to. Zišlo by sa mi, keby si dal čo-to, ak ti nebude ťažko.“

„Do ostatnej peče, len vedieť, koľko!“ ponúkol sa Krešimír. „Či ťažko alebo neťažko…“

Dakoľko rokov sa už minulo; gazda nezapisoval tie veci. Nikdy nerátal na tento peniaz. Sadli jeden k druhému, začali robiť v hlave účty, hoc len približne, spamäti. Vyšlo mu platiť okolo dvetisíc pečí; hodný peniaz, platiť ho odrazu!

„Len či ste sa neukrátili!“ zhrýzal sa. Ostal mu, i keď zaplatí, nepríjemný pocit, že hádam nevyplatil, čo bol dlžen.

Ale pán Martin sa rozveselil. Dvetisíc pečí! Dávno ich nemal v rukách. „Nie, Kreše, dosť je dvetisíc. Kdeže pýtať viac! Vieš, v tých časiech bývala chova lacnejšia. Ja som istý, že je dosť.“

„Donesiem ich, gazda, ešte dnes, čím skôr.“

Pán Martin sa rozkýval a pobral sa domov. Hoc bolo trochu do vŕšku, kráčalo sa mu lepšie než ráno, keď sa vybral z domu naverímboha skusovať šťastie.

Krešimír nemal pokoja. Obliekol sa, keď gazda odišiel a zatvoril dielňu. Pobral sa rovno na banku vyzdvihnúť dvetisíc pečí. Zamyslený kráčal k domu. Všakové trpké myšlienky prevracali sa mu v hlave. Gazdu nebolo vo veľkej miestnosti. Bol skoro rád, že môže peniaze dať gazdinej. Má o svedka viacej, že ich zaplatil a nevyjedal ich obchod, ako si hádam dosial mysleli. Gazdiná otvárala oči, keď jej vyrozprával, aké sú to peniaze; jej sa nesnívalo o ničom. Nevedela, kto platí, koľko a kedy. Tie veci mal gazda v rukách.

„A bolo by dobre, keby ste vedeli, ako vám platia,“ napomenul jej Krešimír. „Aspoň by ste nemali v dome toľké roky hostí, ktorí vám neplatia.“

„Že ste neplatili?“ diví sa gazdiná a pozerá naň, akoby ho prvý raz videla. Váhala, krútila hlavou a riekla: „Neverím vám a čo by ste čo robili.“

Krešimír sa usmial a pohol plecom, pani Tereza sa tiež usmiala a krútila hlavou. Viac nehovorili o tom, lebo Krešimír ledva čakal zísť sa s bratom. Vytratil sa do dvora, pozrel, či ho nájde doma.

Pani Tereza tušila, že sa za jej chrbtom stalo čosi, čo jej pritajuje muž a, hľa, i Krešimír. Pocítila nepokoj, pozrela za Krešimírom a keď videla, že ide k pánu Andrijovi, pozerala po kuchyni, či jej dačo nevykypí alebo neprihorí a vykradla sa za ním.

Riadili práve veľkú izbu pri terajšej, kde pán Andrija býva. Dvere boli odchýlené, vošla do nej.

„Ja som, Andrija, vyplatil gazdovi dvetisíc pečí,“ počula hlas Krešimíra. Bolo badať, ako sa trasie v rozčúlení.

„Dobre, Kreše, a za čo?“ ozval sa pokojný hlas pána Andriju.

„Za hospodu a chovu, čo som mu ostal dlžen dodnes.“

Chvíľku bolo ticho. Potom sa ohlásil pán Andrija. „Načo to bolo, Kreše, keď si platil mne?“

„Nato, Andrija, lebo gazda nevie, že som ti platil, ani gazdiná. Ty si im nepovedal. Neviem veru prečo. A ja som sa im hanbil povedať, že som dával tebe.“

„Nemal si sa hanbiť. Mohol si im povedať bez všetkého.“

„Pre teba som sa hanbil, Andrija; peniaze si habal. Vzal som radšej hanbu na seba, že ich vyjedám bez pláce, ako uvaliť na teba hanbu, že si im bral peniaze. Azda vieš, čo znamená prekryť cudzie peniaze. Nenazdal som sa, Andrija, že sa mi príde hanbiť, ako dnes pred gazdom.“

Mlčali hodnú chvíľu. Pani Tereza sa usmievala. Dobre šípila, že nebude tak, ako jej chcel naškriepiť. Vina a hanba prischla na Andrijovi. Veď zatajiť cudzie peniaze, je ako ukradnúť, hádam horšie. Zlodej ukradne, a on i potiahol i pritajoval a pretváral sa.

„Bol si vinovatý, Kreše.“ Počula zas pána Andriju. Nemohla spozorovať, že by sa mu bol hlas premenil. „Peniaze som si nechával, lebo boli moje. Martin mi je dlžen.“

„A jemu nezjaviť, že si ich nechávaš!“ vykríkol Krešimír.

„Nerobili sme komput; bol by mu povedal, keď ho budeme robiť. Neboj sa, zapísal som každú peču, čo som dal alebo vzal. Tak vidíš, bral som zo svojho.“

„Prepáč, nie celkom,“ zahriakol ho Krešimír. „Bral si nie gazdove, ale moje. Keď si ich chcel brať ako jeho, mal si mu ich prvej dať a nie pritajiť. Aké sú to dlhy, aké obchody, Andrija. Koho si videl inkasovať takto peniaze? Ja sa bojím o teba, Andrija. Poriadni ľudia by si všeličo pomysleli.“

„A čo horekuješ? Dobre. Dal si im ich, o toľko viac budú mne dlžní a ja ti ich vrátim.“ Bolo počuť, že sa prehrebá kdesi, či v truhle, či v stole. „A koniec reči. Tu sú tvoje peniaze.“

Pani Tereza sa vytratila. Bála sa, že ju dolapia. Vošla do kuchyne; čosi tam usporiadala, priložila na oheň. Gazda vyšiel o chvíľu z izby do hlavnej miestnosti. Cítil sa dobre. Dobre sa mu povodilo dneska ráno! Čosi si bol i zdriemol. Pani Tereza prišla k nemu a oddala mu peniaze, ktoré jej bol dal Krešimír.

„Vidíš, to je čeľadník!“ zveril sa jej. „Len čo som mu nadštrkol, zaplatil.“

„Veru čeľadník!“ prisvedčila pani Tereza. A čo by povedal, keby mu vyjavila, čo vie? Ale horký vyjaviť, keď by sa musela priznať, že slúchala. A keby i to nebolo, nevyjavila by mu; najedoval by sa veľmi. Jedovať ho nesmie, zakázali medici.

Vošla zas do kuchyne. Videla dverami odo dvora, ako Krešimír odchodí cez dvor priamo na ulicu. O chvíľu vošiel pán Andrija do hlavnej miestnosti. Bola ako na tŕní, naťahovala uši, čo budú hovoriť. Nepočula iba kroky pána Andriju, ako chodí hore-dolu. Bedlila okolo ohňa a zazrela ich vychodiť na dvor, popredku pána Andriju, za ním muža.

Keď ich kroky zatíchli vo dvore, nemohla sa zdržať. Prikradla sa zas do prázdnej izby.

„Krešimír ti dal dve tisícky, Martin,“ čula hlas pána Andriju.

„No!“ zahundral pán Martin. „Len ako si vyňuchal za horúca!“ Vidno, že sa pán Martin nepotešil.

Pán Andrija sa zasmial. „Čo bolo treba ňuchať; sám mi prišiel povedať.“

„Za horúca! Nedal sa im ani zohriať u mňa,“ jedoval sa pán Martin.

„Nemaj mu za zle,“ dohovára mu pán Andrija. Jeho hlas zuní veľmi srdečne. „Vidíš, akiste vie, že hráš na lutriu. Ešte vraj kúpi vianočný lós na argentínsku a opáli celé dve tisícky. Nuž nejeduj sa, bratku, že mi dal znať. Vieš, aký si: dal by si kabát i košeľu do pažeráka lutrii. Nejednu peču si dal na ňu.“

„Čomu sa poúfaš, chudobný človek, ak nie šťastiu?“ okríkol ho pán Martin. „Vari nájdeš kus zlata na ulici, keď si ho nevymýval cez toľké roky, že pán archivár by ho mohol vysmrkať vo dva razy.“

„Veď je tak,“ uznáva pán Andrija. „Nemali sme šťastia. Ale veru ani na lutrii nevyhrá každý. Najlepšie dať peniažky, kde patria. Sedemstopäťdesiat Corinde (čítaj Korinde) a dvanásť stovák pánu Katovićovi, priplatiť čo-to na dlh. Za päťdesiat pečí nedbám, kúp si lósik, azda vyhráš.“

Pani Tereza stŕpala, ako vedel pán Andrija očíšťať, čo nebolo veľmi čisté. Ale sa i zľakla, že sa muž dal na lutriu. Vedela, že ich hralo na ňu mnoho, ale nebolo počuť, aby bol kto vyhral. Rozhorčenie proti pánu Andrijovi sa stíšilo; predsa ho len napráva na dobrú cestu. Pán Martin iste uznal tiež, že mu radí dobre. Nepočuť, že by sa bol ohlásil.

„Pane večný bože!“ naľahla na ňu smiešna myšlienka: „Aký sme divný národ, ľudia! Nájdeš v nás, čo len chceš od výmyslu sveta i dobrého a čosi hádam i zlého.“ Hľa, jej muž má náchylnosť na lutriu pri svojich veľkých cnostiach a pán Andrija, hoc oplanisko, predsa ho odvádza od chyby. Zišiel jej na um starý zlatník. Keď bola dievčaťom, chodieval po pútiach a jarmokoch. Nosil obesenú truhlicu okolo hrdla.

Keď podvihol na nej vrchnák, boli v nej samé priečinky, tiež o vrchnáčikoch. V každom priečinku mal inú vec. V daktorom boli klenoty z pozláteného kovu so sklíčkami, miesto drahých kameňov; v inom boli klenoty zo zlata s ozajstnými kameňmi. Hovorili, že neumelým predal, ak mohol, miesto zlatých spiniek spinky upletené z pozláteného drôtika. Nuž či i my tak? Naškriepime ľuďom, čo im je na škodu? Keď môžeme, predáme pozlátku za zlato?

„Veru tak, Martinko, peniažky daj mne, budú istejšie u mňa,“ zaobchádzal si ho.

„Nájdem im miesta i u mňa, neboj sa!“ zahundral pán Martin.

„Viem, že nájdeš, viem. Ale keď sa mám ženiť, musím ťa lepšie dozerať, synku. Takto by sme sa nenazdali, iba keď by nás vyhodili na ulicu. Corinda ma toť volala; povedala mi, že ťa dá na súd. Vidíš, čo sa chystá na nás, keď si riadim izby? Pán Katović mi povedal včera, že by nedbal dačo i dostať; ani jemu vraj capy neorú a kozy nebránia.“

„I ja im môžem doniesť,“ vykrúcal gazda.

„Čo máš roznášať svoje reumy po meste! Prejdem ja ešte pred obedom. A vieš, čo je,“ dodal už tichšie. „Podbehni pánu Katovićovi a nech som Kubo, ak ťa nevezme na podpis. Povedal mi onehdy, že by veru už bol čas prísť na aký-taký poriadok.“

Zamĺkli. V gazdovi sa iste pohýbal strach pred poriadkom. Ani z neho by mu nevykvitlo hádam nič dobrého. O hodnú chvíľu si rozvážil, že lepšie bude pristať; dal mu peniaze.

Pani Tereza odbehla do kuchyne, natešená, že sú peniaze v dobrých rukách. Obracala sa okolo sporáka, ale jej neušlo, že s mužom vošiel i pán Andrija do hlavnej miestnosti a vybral sa hneď do mesta.

Na druhý deň ráno pán Martin bol veľmi veselý. Vybral sa, že ide koštovať víno, lebo súdok sa ide minúť. „Dozri tuná!“ zahrmel na ženu.

„Len sa nenáhli!“ napomenula ho. „Šanuj zdravie!“

Zazrel na ňu zboku. Dnes ráno mu bolo ako-tak, zabudol i na chorobu. Ale horký! Bolo by ju porazilo, priečnu osobu, keby ho bola nezaťala chorobou, aby si nemíval, že je zdravý.

Pani Tereza vedela, že ho svrbí päťdesiatka. Ide kúpiť za ňu aspoň kúsoček lósa, keď nemôže celý. Zišla jej zas na um dlhá puklina vo dvore paláca v Buenos Aires. Nezrastie sa, nie. Keby ju i zapáckali dobrou maltou a hoďas cementom, nezrastie sa ani tak. Čo sa rozčeslo, nezacelie. Musí zaobchodiť s ním ako s roztresnutým krčahom. Drgnúť doň tuhšie a urobia sa črepy z neho.

Tak ju veru našiel v smutných myšlienkach pán Olegario Ňuňez, sluha z najväčšej banky. Druhý, či tretí raz vidí ho v obchode. Išla za dlhý stôl, že mu naleje, čo rozkáže.

„Ďakujem, neužívam. Ja iba mliečko, i to nie mnoho. Žalúdok nepreberať veľkým jedením, tobôž pitím. Prišiel som sa opýtať gazdu, ale keď ho nieto, opýtajte sa ho vy, najedno vychodí; či nezaplatil pani Corinde.“

„Ja myslím, zaplatil,“ oznámila mu.

„Poslala ma, ja som slúchol. Vy budete vedieť lepšie ako ja, čo je vo veci.“ A pán Olegario sa vytratil.

Pani Tereza vošla do kuchyne, ale sa nahnevala. Čo má Corinda posielať cudzích ľudí na dom, keď jej platili statočne? ,Pôjdem jej vysvetliť, pôjdem veru‘, zastrájala sa. Nebolo zrána veľkej roboty; zahodila si na domáce šaty čierny kepeň o veľmi širokom golieri, na hlavu tmavú šatku a vybrala sa k pani Corinde. Nebývala ďaleko.

„Prepáčte, nechcela som vás dochodiť, ale čo moc, to moc. Ohlásila som sa dva-tri razy sama. Olegaria som poslala dva-tri razy a peňazí nič.“

„Včera vám ich doniesol pán Gojčević,“ zavrátila ju pani Tereza.“

„Nevidela som ani peňazí, ani pána Čevića. A pýtam si moje od pána Kasina, lebo s ním som sa jednala.“

„Nebojte sa, dáme vám,“ zaťala ju pani Tereza hrdo. „Naskutku vám ich donesiem.“ Najedovala sa. Toľké roky sú v dome a pani Corinda sa nemohla naučiť, že sa volajú Kesica a nie Kasina. Gojčevića prehryzla tiež na Čevića.

„No vidíte!“ zaradovala sa pani Corinda. „Mohla som sa hneď obrátiť na vás.“

Pani Tereza vyšla ako fúria. Nieto muža doma, ani pána Andriju. Tri mesiace nezaplatiť pani Corinde! Akí nedbaji. Platia statočne, ktorí u nich jedia a bývajú; kde sú peniaze? Ale pukli na lutriu? Ako sa ho spýtať? Nakričí na ňu a ešte obľahne od jedu. Peniaze jej sľúbila dať na mieste a dá ich. Zapchá ústa aspoň jej.

Pozrela do šuplíka v obchode. Našla čosi šestáčikov a dakoľko strieborných pečí; papierika ani jedného. Boh vraj miluje čistotu; muž drží veru čisto šuplíky. ,Darmo sa naúfaš druhému, ak sama nemáš,‘ pomyslela si a šla do skrine v spálni. Otvorila drevenú truhličku, kde bývajú peniaze, ale ani v nej nenašla nič. ,I tu veľká čistota!‘ nahnevala sa. Naspodku pod bielymi hábami našla svoju knižku. ,Nech sa zahanbia, nedbaji!‘ Vzala ju a pobrala sa na banku.

Preukázala sa ňou pri mrežiach, že potrebuje sedemstopäťdesiat pečí. Úradník pozrel do knižky, vypleštil na ňu oči, čo sa jej robí.

„Máte na nej päťdesiat. Môžeme vám ich dať a knižku stiahnuť.“

„Bolo pol štvrta tisíc,“ zastenala. Len toľko, že nespadla z nôh. Dvorana sa jej obrátila dva-tri razy naokolo. Chytila sa poličky.

„Bolo, ale sa vyzdvihlo na tri razy.“ I udal jej, kedy vyzdvihli, koľko.

Knižku vzala a poberala sa z tohto domu, kde prišla o svoje mozole. V hlave jej hučalo, pred očima sa jej tmilo; nevidela dobre, kadiaľ ide. Búšila sa do kohosi. Bola by sa hádam potočila, keby ju nebol chytil za rameno ten istý, do koho sa búšila.

„Ale i vy tuná, pani Kesicová?“ počula akýsi milý hlas, ohlásil sa jej v našej reči. Prizrela sa, kto je. Cez slzy sa jej zablyšťala, ani v akejsi sláve, postava pána Katovića. Neobzeral sa o nikoho; zabudol neraz pozdraviť priateľov, ale ju hneď poznal v čiernom kepeni s tmavým šnurovaním. ,Čistá gazdiná,‘ pomyslel si, ,a plače.‘ Zastal jej cestu a spýtal sa jej. „Čo vám je? Vari sa vám dačo stalo?“ Jeho útrpné slová prejali ju tak mocne, že sa jej vyhrnuli slzy celým prúdom, prsia sa jej vypäli mocne. Nemohla preriecť slova. Pán Katović mal sa spýtať, ako predávajú funty,^[8] ale zabudol na funty a peče. Chudobnú ženičku v čiernom kepeni pojal pod ruku a vyviedol pred bránku. Čo boli na ulici, obzerali sa, akú si známosť zadovážil pán Katović. Nemohli si pomyslieť nič nesvedčného; ženička nebola parádnica, ani veru pekná.

„Ach, pán Katović, kde sa podieť, kde sa obrátiť,“ zastenala, keď prišli na roh ulice.

„Veď vidím, že vám je čosi,“ riekol jej skoro nežne. „Ani nehovorte, ak vám je veľmi ťažko. Odpočiňte si, počkáme.“

„Ľahšie mi už nebude, hoc by čakala do takto roka. Ach, zahrúžil ma veľký žiaľ, zaľahol ani centy.“ Počúval ju útrpne ani brat; pozeral na ňu milo; nemohla sa prevládať, otvorila mu srdce. Vyrozprávala mu, čo sa jej stalo. „Už viac neuzriem môjho kraja! Nevstúpi moja noha do Ugodnice. Zarúbali mi cestu do môjho domu naveky! Boh ma navštívil krížom: buď pochváleno meno Jeho!“ Keď si tak vzdychla, rozložil sa akýsi sladký pokoj v duši; vie už, kde umrie, kde odpočinú ubolené kosti. „I tu vládne Jeho mocná pravica, neopustí nás,“ dodala už celkom uspokojená.

„Aké bohatstvo!“ zadivil sa pán Katović, keď zazrel na nej toľkú premenu. Obyčajná, pečlivá, čistá ženička a má kdesi v sebe toľko útechy, že utopila v nej žiale a súžby. „Ach, veď sme my boháči, veľkí boháči!“ Začal ju tešiť, že ju neopustí On. Kde by ju opustil, keď sa vie tak pekne domáhať k nemu. „Ale ani my vás neopustíme, veru nie, čo by čo bolo. Tu sme, gazdiná viete, kde bývam? Nájdete ma, nájdete kedykoľvek. Príďte dúfanlive.“

„Nech ti boh oplatí,“ zaželala mu potešená. Zišlo jej na um spýtať sa ho, či mu dali jeho dvanásť stovák. Corinde ich nedali ešte. „Andrija Gojčević ich vzal, že vám ich donesie, lebo môj je chorľavý, nemôže chodiť. Vidíte, taký je chorý,“ zverila sa mu, „že i toto o knižke neviem, ako mu povedať. Medici veľmi prikrútili, aby sa nejedoval!“ Vzdychlo sa jej zas hlboko, že sa nemôže ani s mužom pozhovárať, ako by si žiadala.

Pán Katović zazrel cez okienko, ktoré mu odchýlila, že všetko okolo nej sa kníše, hádam sa už i rúti na hŕbu. Popodjedané sú základy, hádam sa zem spod nich drobí a šutruje kamsi dolu strminou. Iba ona stojí pevne, pozerá neohrozene dohora. Či ju má zaťať a vyrážať i on uholné kamene spod jej oltára? A načo? Vari sa mu nahradí škoda, keď jej ho zrúti?

Uistil ju, že pán Andrija Gojčević skutočne mu doniesol dvanásť stovák.

Keď prišla k domu, bola zasa spokojná. Ale dnu ostala nádoba prázdna. Vyliali sa z nej najsladšie túžby a nádeje.

Šaľba a klam všetko. Veľká puklina v nádhernej budove jeho zdravia a tu druhá, horšia v paláci blahobytu a šťastia. Že sa oprie o jeho silu ako o bralo, že nájde v obchode bezpeku a opateru do smrti! Zdravia hádam už nebolo, keď sa ženil, alebo bolo natresnuté; obchod stál od prvopočiatku na piesku a podchvíľou sa mohol zrútiť. Jej peniazmi ho podopreli hádam trochu, ale ho nepostavili na nohy.