ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predpoludním, keď prišiel, odfukoval tuho. Hoc bol ustatý, osmelila sa mu oznámiť, čo mu odkázala pani Corinda.

„Nemáš sa čo starieť do toho!“ Pozrel na ňu veľmi prísne. „Vieme, kde nás omína. Poradíme si bez teba i Olegaria.“ Hovorila z neho veľká istota a jasná bezpečnosť. Pani Tereza zanemela pred ňou. Stála zmätená pred jej peknou cifrovanou bránou, ktorú jej pričapil pred nosom.

„Ako sa nestarieť, Martin, keď upomínajú?“ Prvý raz odkedy je za ním, probuje sa mu postaviť. „Išla som na banku, že zaplatím zo svojho, keď nemáš. Nedali mi nič na knižku, že je vybratá.“ Zasa nemohla zdržať slzy v svojom nešťastí. Pozrel na ňu zboku, s nepokojom v očiach, keď videl, ako usedave plače. „Vybrali ste peniaze, mne ani nezjavili!“ vykríkla.

„Prišlo platiť za víno do Valparaisa,“^[9] vysvetlil jej už vľúdnejšie. „Nebolo iných peňazí, vzalo sa z knižky. Ale peniaze sú v obchode. Nestratia sa.“

„Nemyslela som, že puknú tak chytro. Držala som ich, ak by, reku, prišla tvŕdza.“

„Veď prišla,“ istil on. „Museli sme ich načať.“

Nemohla sa zdržať, hoc sa premáhala. Trpkosť, že ju zavádzal a či klamal, vzbúrila sa a rozviazala jej jazyk. Pritajiť jej, že chorie a že je zamočený v dlhoch! „Nazdávala som sa, keď sme sa zberali, že obchod ide dobre.“

„Obchod ide, ale zasekuje bez peňazí!“ okríkol ju zas prísne. „Ľahko sa nazdávať, ale nie ľahko mať starosť a zapchávať diery. Nazdával som sa i ja, keď sme sa zberali, že máš moc. Rozchýrili, že si bola v dobrej službe; tri roky mať kľúče veľmi bohatého domu v ruke, doopatrovať k smrti bohatú paniu! Myslel som si, zaopatrila sa, veľkí boháči sa tiež učlovečili a preukázali.“ Spustil sa ťažkave do kresla, v ktorom sedáva Nikola. Pozrel do povaly, akoby hľadať na nej východ z týchto bludov a klamov. „Všetko samá šaľba a klam, kde pozrieš,“ vysvetľoval jej. „Nikomu never, že sa má dobre, keď sa vynáša. Každému chýba. Schybili sme oba: ja, lebo som myslel, že máš moc; ty, lebo si myslela, že i ja mám viac. I medzi nami bola šaľba a klam, obliepka a náter. Oblepia deravé múry pekným papierom alebo zavakujú trhlinu a špáry v múre. Starú búdu natrú farbou, zaslepia oči, že ju len toť postavili.“

Nemyslela, že skrsnú medzi nimi také reči. Začala cítiť vinu i na sebe; klamala seba a jeho, keď nevedela pozerať veci na samý koreň, ale sa dala zaslepiť pozlátkou. „A čo teraz, Martin? Čo urobíme?“ vykríkla v strachu.

Najedoval sa, oboril sa na ňu. „Urobíme! Už vieme azda: držať sa a nedať sa. Bolo horšie, nechválili.“

Dal jej slabú potechu; nepovedal nič. I ďalej plátať, dávať záplatu na záplatu. Utiahla sa do kuchyne; dušu jej doráňali pukliny a nátery, šaľba a úskoky.

I gazda sa utiahol, bola i v ňom trpkosť. Po obede sa pobral za pánom Andrijom do jeho izby.

„Ako je to, že si neplatil Corinde?“ dal sa hneď doňho. „Zasa poslala Olegaria.“

„A nech posiela, ropucha!“ pohol mrzute plecom. „I jej sa zunuje posielať.“

Pán Martin vytreštil naň oči, čo zasa zmýšľa. Včera predsa hovoril inakšie, i peniaze vylákal od neho.

„A peniaze?“ priblížil sa mu. „Veď sú u teba, že jej zaplatíš.“

Pán Andrija premeral ho od hlavy do päty. „Boli Krešimírove. Musel som ich predsa dať jemu. Nemôžeme pýtať dva razy od neho. Ale nevieš, že platieval každý mesiac, čo naň padalo?“

Pán Martin vypleštil naň oči od divu! „Tak si vyberal od neho, a mne nepovedať!“ Ohromilo ho, ako ho už dávno zaobišiel a robil s ním, čo chcel.

„Ale som kradol azda?“ okríkol ho. „Bral som, čo bolo moje; išlo na dlh a interesy.“

Pán Martin sa spustil na stoličku. Nohy mu začali podkľakovať. Odpoveď jeho mu dodala. Čo povedať na ňu? Keď naň pozrel, videl tvár prísnu a tvrdú. Nedá sa uprosiť. „A pánu Katovićovi si dal dvanásť stovák?“

Mykol plecom, pozrel naň s opovržením. „Plať zo svojho, kamarát, keď chceš platiť.“

Pán Martin sa zhniezdil. Smutnými očima mu preletel blesk. „Corindu vyplatíš, vieš!“ skríkol a obelasel. „Moja sa zastarela do toho. Bola na banke po peniaze.“

Pán Andrija sa obrátil a zasmial. Aký zábavný žartík! Škoda, že sa nemohol prizerať, ako to bolo. Musela vystrúhnuť peknú tvár, keď jej zuby klepli naprázdno…

„Len sa smej! O smiech nie je ťažko. Ale moja sa najedovala, že sme ju oklamali.“ Pán Andrija prikyvoval a smial sa. „Vzali sme jej peniažky, ale ona nám vezme úroky. Bojím sa jej, bojím.“ Neukazuje v sebe hnev, ale skôr strach. I pán Andrija sa prestal smiať. Chcel by vedieť, čoho sa bojí. „Úroky nám zoberie, bratku; dávajú nám z roka na rok jej ruky v dome. Nemala peňazí, ale jej ruky sú veľké peniaze. Z nich idú tebe veľké úroky a mne všetko, čo mi ostalo ešte. Od nej ide, čo príde na stôl, i čo ide na nás: i čistota i veľký poriadok v dome. Kto nám uvarí, kto nás okľúdi a operie? Utopíme sa v smetiach a nečine.“

Prestal sa smiať, začal rozvažovať; vedel, čo je hodna. Míval si, čo vie a môže, patrí obchodu a či skôr jemu. Pán Martin sa smial v sebe, že našiel i on dobrý korbáč naň.

„Povedala mi len toť, že ak má mať s Corindou ošklivosť, radšej pôjde z domu a stane do služby. Tak mi povedala, bratku, a teraz neviem, čo ty povieš…“

Stŕpol. Nebol by sa nazdal, že gazdiná tiež vie zanôtiť. Veď sa nikdy neplietla do ničoho; a tu odrazu… Vidí muža, ako sa zohol, drží hlavu medzi dlaňami, lakte na kolenách. Nevie si rady, hádam si zúfa.

Ale nezúfal, snoval v hlave svoje pradivo. Vynašiel už dávno, že dosť podať prst a už zaberajú ruku. Jemu schytili dávno i ruku i driek; zviazali ho do kozla. Ale i priateľ dal prst; ak nechce prísť oň, musí dať i ruku. A dal ju.

„Nuž dobre,“ pristal veľmi úslužne. „Peniaze dám; zapchaj ústa Corinde a gazdiná nech nevymýšľa.“

„Azda ju len učankáme,“ sľuboval gazda a dvíhal sa veľmi ťažko zo stoličky. Stavce, akoby bol v nich piesok, nechceli sa zohýnať.

„Nože pozhovej, kamarát,“ vystrel ruku pán Andrija. „Urobkáme si poriadoček, keď sme na slove.“ Tvár sa mu usmieva, úslužnosť mu svieti v tvári i veľké priateľstvo.

Zľakol sa gazda toľkej premeny. Škúlil na dvere, či by nebolo uvrznúť. Nie je zdravo tu pobudnúť. „Poriadok si už urobkáme kedykoľvek. Tu sme chvalabohu!“

„Ako chceš, braček,“ pristal pán Andrija. „Keď to urobíme, odčítam zaraz peniažky. Kto by kládol poriadok na neporiadok? Ostatný blud bol by horší od prvého.“

Pán Martin podkľakol. Čo urobí vôľa, keď jej naložili peniažky také mocné putká? „Nedbám,“ pristal. „Odhajduchujeme i to, keď musí byť.“ Spustil sa znovu na stoličku, akoby mal centy na sebe.

Začal sa najsamprv vyhovárať, že účet nevyjde, ako by mal vyjsť. „Dačo som zapísal, ale kto bude zapisovať každý centáv. Ak sme dačo zabudli, nedbám, sme naši. Pravý Zorovac je pri Orlovci. Známe sa.“

„Znám ťa, bol si ešte odrgan,“ priznáva sa pán Martin. „Bol som mládenec, keď si vrabce vyberal ešte. Otca ti znám i matku. Veru…“ vzdychol pán Martin, že ich zasa pochváli.

„Zarátam čo z väčšieho,“ pretrhol ho pán Andrija. „Kto by spomínal haraburdy. Malé položky pustíme.“

Úvod bol veľmi pekný. Za ním začal vyratovať, kedy mu dal a koľko. Počúval, počúval, naveľa sa ohlásil.

„Vraj nie malé a spomínaš každú peču! Dobre si zapisoval Andrija; neušla ti ani peča. Ani už nepamätám pletky.“

„Zapísal som, čo bolo. Ani peče viac…“

„Nehovorím, božechráň. Len ako si povedal, že nespomenieš malé, nuž preto,“ tíši ho a utiera si znoj. Začalo mu byť horúce.

„Prídu i väčšie. Trpezlivosť!“ Teší ho priateľ. A dobre predpovedal: prišla väčšia. Gazda sa nemohol na ňu vonkoncom rozpamätať. Ale pán Andrija mal dobrú pamäť.

„Vieš, poslala ti i vtedy Corinda Olegaria. Ešte si sa najedoval. Povedal si: ,Stará viecha rozkazuje svojimi peniazmi i sluhom na banke.‘ Boli i vtedy tri mesiace. Dal som ti sedemsto. Päťdesiat si ty doložil.“

„Dobre, dobre,“ pretrhol ho pán Martin. „Len poďme. Stará bosorka, keď pošle pýtať, pošle vždy, keď nemám v rukách. Leží na mne ani mora. Pridusila ma…“

„Pošli jej každý mesiac, prvého alebo druhého, budeš mať svätý pokoj,“ radí mu.

Pán Martin sa zhniezdil, zaškúlil naň zboku. Ale zhřňa peniaze lopatou? Azda mu pršalo zlato z cigarky do zeme, keď ju premýval?

Pán Andrija ho vysmial na také narážky. Ohovárajú, lebo závidia. Akoby podajedni nešustli vody do suda, kde je víno. Každé remeslo má spády. „Keď požičiaš,“ naúčal ho, „zapíš rúče, kedy a koľko. Neber na hrabky, čo neunesú. Tu ti je zas: 20. októbra päťstopäťdesiat pečí.“

Zhíkol, akých päťstopäťdesiat? Ešte i päťdesiat! Kedy bral hneď na päťsto! Sto alebo dvesto, ešte-ešte…

„Ale si zabudol, keď ich bola pohľadávať tá so skladom v Saavedrovej ulici? Na samom nábreží na rohu. Vzal si u nej vína, všetko v kisniach: Pankehne a Santa Rita. San Pedro bolo v sudoch, dva sudy. Ešte si povedal, že ťa neoklamala. I fazule bolo vo dvoch vreciach. Povedal si, že je ako maslo, ozajstná čilenská z Curico.^[10] Zabudol si?“

„Kto by nosil v hlave taľafatky!“ odpľul si pán Martin. I dobrá pamäť je neraz na oštaru, nie na osoh.

„Teraz sú ti haraburdy!“ urazil sa pán Andrija. „Ale vtedy neboli! Nepovedal si ešte, aká je Transito tučná, že sa jej trasú ľadvie, keď ide? Iba si nepovedal ľadvie, ale čosi, hm, inakšie. Veľký si bol majster, synku; dával si pozor na tie veci. Lipol si na tučnotu. Transito sa volá tá pani a či je čo. Hádam i dievka ešte.“

„Na čo sú mi tie rozprávky!“ chcel sa napaprčiť, ale v smutných očiach predsa mu len mihol zásvit. Nemôže odškriepiť, že tie veci, darmo je, vždy mu najprv padali do očú.

Tak prebrali v kompute celý životopis obchodu od prvých časov až na naše dni. Nemal peňazí vstrčiť do obchodu ani sprvoti. Čo vyrobil pri zlate, rozkotúľalo sa. Ak ostalo dačo, ledva vystalo na zariadenie a riad: i na to pohľadal čosi u priateľov. Obchodu sa chytil, keď sa presvedčil, že pri zlate by už nevydržal; začínalo mu načínať zdravie. Tovar do obchodu bral na úver, splácal po troche, ale vždy ostávali chvosty, nedoplatky. Keď ho pritisla tvŕdza, zas len musel hľadať u priateľov. Pri hľadaní sa mu nadaril pán Andrija. Nebol vtedy ešte boháč, aby ho mohol kúpiť „Sociedad Anonima Puerto Bueno“, ale mal vždy vo vrecku stovku, dve. Z jeho studničky napojil pán Martin neraz svoj smädný obchod. Bral, kým dávali i v obchodoch i u priateľa. Písaného nemali nič medzi sebou, ale pán Martin držal v dome, i choval priateľa i jeho brata Krešimíra, i mládencom, i keď sa oženil. Dával mu i groší čosi na splátku tu i tu. Pán Andrija, ako domáci, šiel dakedy i do šuplíka, keď nemal drobných pri sebe. V ostatné roky mal ruky vždy v šuplíku; vynášal skoro všetko.

Sčítali komput; vyšli také peniaze, že gazdovi vlasy dupkom stávali.

„Osemnásť tisíc! Kedy som ich videl osemnásť! Ani dve,“ božil sa, „kreme čo mi ich dal Krešimír včera.“

„Nuž uznajme si,“ tíši ho pán Andrija. „I ja budem čosi podlžen. Vysvieť koľko. Ukáž.“

„Koľko!“ Pozrel naň zamúteným okom. „Koľko! Spolu sme gazdovali, spolu míňali. Vynosil si viac zo stola ako ja. Tebe šli papieriky, mne drobné.“

„Tak sa nespravíme nikdy,“ zavrátil ho. „Začnime od počiatku statočne. Mám u teba izbu koľko rokov, chovu tiež; ľahko vyrátať. S Krešimírom si sa už spravil.“

Bola tuhá hádka. Naveľa mu uznal osem, horko-ťažko. „Ostáva mi desať u teba; urobíme písemko na ne.“

„A čo si povynášal zo stola?“

„A moje úroky?“ naskakovali jeden na druhého; výkriky padali, ostré a jedovaté. Z očú lietali iskry, sťaby sa chceli pochytiť. Pánu Andrijovi ostalo navrchu. Gazda sa nemal čím preukázať. Keď ho prevládal, začal mu už vysvetľovať: „Ale som toľký gazda, aby bol zabudol, že si mi dlžen? Keď si neplatil kapitál ani úroky, bral som, ako som mohol. Teraz už bude inakšie; máme poriadoček. Môžeš platiť mesačne alebo štvrťročne.“ To už dopovedal veľmi ústupčive, skôr priateľsky.

Vyrátal si naokolo, koľko mu príde platiť len na úroky; už sa musel utierať. Oblieval ho znoj, akoby bol vo zvárke.

„Odkiaľ platiť, ako?“ zalomil rukami. „Zabral si dve izby, keď sa už ženíš; z Nikolu a pána Vodopiju ťa vyplácať? Chodí i Dargaš i Petar, ale čo je to? Dolčić je skupáň, príde sa obživiť raz do týždňa; napchá sa odrazu, aby bolo dosť na celý týždeň. Piť nechodia, ak sa prídu zahrať v nedeľu na biliard, keď prší vonku. A čo sa predá cez ulicu? Nieto už ani čo predávať. Z tovaru sme vyšli, nový nieto za čo kúpiť.“

„Vezmi tovaru, kamarát!“ poradil mu pán Andrija. „Načo sú veľké domy? Nech dajú.“

„Ale nevieš,“ zveril sa mu, ale veľmi ticho, „že som nabral i prebral. Besný pes Ipolito skáče do mňa: dávaš desiatky, vynášaš na tisícky. Čo som ich chcel dať, ostalo u teba.“

„Už je tam nie Ipolito. Vodopija neotvorí ústa.“

„A keď sa hanbím, hanbím. Ako sa im ukázať na oči? Zhorím od hanby!“ Nahrbil sa, hlava mu zaťažela. Prešlo mu v mysli, čo bol jeho obchod dosiaľ. Bol nie obchod, ale kára, ako ich vídať v lete, rozhegané a ošarpané, keď sa rozvážajú Cigáni. Vlečie ju, ako môže, hoc už nevládze v tej spare. Veľká fúra. Keď ide dovrchu, potisne mu odzadku pán Andrija, ale len chvíľku. Keď zaviazne pod závozom, priskočí chudák pán Simon, popľuje dlane, oprie sa plecom o lievč. Vytrhol ju zakaždým dosiaľ z najhorších závozov. Ak je cesta akomak rovnejšia a išlo by sa ľahšie, tu si ľahne do nej pán Andrija, akoby navalil na ňu centy, vraj, aby ho viezla. Kára škrípe, stene, rozhegané kolesá podkľakujú. On neborák od oja obzerá sa, kto mu potisne…

Že vraj zavolať zas len pána Simona! Ako?

„Vravíš, že sa hanbíš!“ Prebral ho z ťažkej dumy priateľ. „A kde sa obrátiš? Zober sa, bratku, hľadaj, klop… Pán Simon dával, máš závislosti; musí dať znovu. Iba ak by chcel oželieť svoje a pľuť na všetko. Veď je obchodník, môže čakať. I jemu čakajú. Myslíš, že berie z ruky do ruky, čo má? Dávajú mu, dávajú, lebo mu začali dávať a musia dávať, alebo prísť o všetko. Čo mu je taká pletka ako tvoja závislosť? Peniaze mu pritekajú, ak nie z tej strany, z druhej. Veľký kupec si poradí ľahko: tu vezme, ta položí; u mňa si požičia, tebe platí. Obracia peniaze a čo sa raz obrátia, zakaždým prikvapne, kým nepríde na svoje.“

„Obracaj, ako chceš, keď nemáš čo. Z ničoho zas je len nič.“ Prišla naň nevláda. Nielen že nemá čo obracať v rukách, ale i v ňom, čo bolo, vyprázdnilo sa. Už je nič z neho, vonkoncom nič.

Dávať mu rady, stavať ho na nohy, bolo by ako naháňať dakoho okolo stola, keď ho chceš chytiť. Kým sa nedá sám od seba, nechytíš ho; stôl medzi vami bude zavadzať. Niet lepšej veci vtedy, čo vyvaliť stôl. A pán Andrija ho vyvalil.

„Čosi ti poviem, bratku,“ začal obozretne, ako patrí. „Nemal si sa podobrať na obchod, keď nebolo toho,“ šuchal palec o ukazovák, akoby čítal peniaze, „a ani tuto.“ Poklepkával si po čele. Naprav mu rozum a chtivosť obracať peniažky a nadobývať, keď nevie iba rozhadzovať a rozsýpať, ak ich vypriadol dakde. Nieto odkiaľ platiť! Bolo by, bolo, keby nebol rozhajdákal s dievkami. Nebolo sa rozvážať po meste s harmonikou a s pesničkami. „Užil si bratku, kým len bolo. Keď začalo vo vrecku svitať, našiel si tento dom a dal si sa na obchod. A či obchod ide sám od seba sťa hodinky, keď ich natiahnu? Mal si obchod a zas len nič, ako jesť a nerobiť nič; sťaby si žil z úrokov. Nie braček, ak chceš žiť na peniazoch, najprv ich zarob a zašanuj. Čo si dlžen, plať; nikto ich nezhŕňal lopatou. Podpíšeš písemko, potom sa už ľahko napravíme.“

To osožilo gazdovi, lebo sa zobral naozaj, šiel s ním k pisárovi a podpísal písmo na rovných desaťtisíc pod kolkom samej republiky. Keď mal písmo vo vrecku, pán Andrija mu oznámil, že čo sa utŕži v dome, preukáže jemu.

„A nám čo ostane?“ zhíkol pán Martin. „Labu lízať?“

Vysvetlil mu, že ostane obchod. Už len azda uvládze platiť Corinde, čo ide za dom. „Keď mňa vyplatíš, čo obchod zarobí, bude vám. Bude z čoho platiť všetkým.“

Nechápal veľmi dobre, ako to bude. Čím bude kupčiť, keď mu odoberú, čo utŕži? Veď kupectva nieto bez peňazí.

„Choď rovnou cestou k pánu Simonovi, rozpovedz mu. ,Nemám, pozhovejte, zaplatím statočne; dajte mi, čo treba do obchodu…‘ Tak sa robí, kamarát. Pán Simon vie, čo je obchod; nehľadí na pletku. Dom na vývoz a dovoz! Čo mu je počkať pár tisícok za tovar; a ty budeš na konci. Vyplatíš jeho, mňa, čerta i diabla a ostane ti pomoc na staré dni.“

Pán Martin sa dvíhal nad akési výhľady a zas padal do tmy. Bol by šiel pýtať, nech vie, že bude môcť platiť. Ale ísť takýmto činom, keď vie, že kde nič tam nič, bolo mu, akoby sa vyberal zbíjať. Ako sa vybrať, veď zhorí od hanby.

„A ja dať osem stovák, keď viem, že ich nikdy nevidím?“ Boli už na ceste k domu. Pán Andrija zastal a osvedčil sa: „Ani sa neustávajme, nedám ani peče. Keď ti je úver zbíjačka, ani ja sa nedám ozbíjať.“

Žaloval sa tuho, do čoho ho tisne. Urobiť, čo vie, že je nie v poriadku! Radšej sa vraj prepadnúť na mieste. Stŕpal, bál sa položiť nohu na chodník, na ktorý sa nenazdal nikdy, že mu príde ísť. Veď je ozaj ísť zbíjať.

„To ti je tak, braček,“ naúča ho pán Andrija. „Kto má peniaze, robí, čo mu ďaka, lebo rozkazuje peniazom. Kto ich nemá, musí robiť, i čo by nechcel, lebo mu rozkazujú peniaze. Ak chceš k nim prísť, braček, musíš ich slúchať; alebo ti príde labu lízať.“

Pán Martin ho počúval pozorne a rozvažoval. Vcelku má pravdu: slúchať ich alebo labu lízať. „Ej, môj drahý krajan,“ začal sa mu zverovať v tom pomykove. „Natiahol si ma ako ja onehdy rukavice, ktoré boli v truhle hen od sobáša. Boli sa zbehli, lebo som ich dal vtedy preznojené do truhly: bol ma znoj oblial v ostatnú chvíľu, keď sme už stáli pred duchovnou osobou a nebolo ako ubziknúť. Popukali v švíku, že je z nich už nič. Tak si i mňa natiahol. Máš podpis, máš dve izby, chovu a prístup do šuplíka k pečiam. Pukli i na mne švíky. Obriadil si ma, krajan, dal si mi mlatček do ruky zabiť klince mojou rukou do vrchnáka na truhle, keď si ma do nej uložil.“

Pán Andrija ľutoval, že nechce pochopiť, ako on ide len za priateľstvom. Priatelia buďme, vačky nech sa hryzú, hovorí múdre príslovie. Spravili sa, uznali jeden druhému; môžu byť ako bratia. Neodhodí sa od neho, ak mu bude chýbať dačo.

Ale pán Martin nechcel veriť v priateľstvo. Vraj skúsil, že strčia ruky priveľmi do šuplíkov a zaberá izby v dome: šíri sa a rozťahuje, vyháňa dobrých hostí, ktorí platia hotovým grošom. To priateľstvo dusí, nepomáha; čo je tvoje, je moje; ale čo je moje, do toho ťa nič. Otroctvo skôr ako priateľstvo. Pán Andrija hvízda, on musí tancovať…

„Len dobre ti chcem, krajan,“ presvedčuje ho pán Andrija. Ťažko mu je, že je krajan smutný. Ako pozerať na smutných ľudí v dome, keď má svadbu pred sebou? Prečo sa nemá radovať dom i celá príroda, mesto i ľudská spoločnosť, keď jemu žilky hrajú od radosti? „Nerozumieš sa do obchodu,“ dohovára mu. „Nevieš myslieť dorovna. Budem ťa naúčať. Peniaze ti nehodno držať v rukách; vidíš, že sa nezohrejú v nich; hneď sa rozkotúľajú. Ja ich budem držať na kôpke, neboj sa. Či nebude pekne a dobre? Povedz!“

„Ej, pekne maľuješ, ako mi bude, krajan, mne samá polahoda, tebe starosť. Ale ja vidím, braček, že rád pozeráš na mňa ako na svoje črevá. Pekné reči počúvam ako štenec, zvyšný vo dvore, keď začal, neborák, šípiť, že ho chcú utopiť. I volajú naň i pohvizdujú, len ho vyvábiť spod stôsa polien v kôlni, kde sa vtiahol. A keď ho už majú, nesú ho rúče a hladkajú, aby nehrýzol. Vravia mu, že ho idú len okúpať. A majú už pri sebe i žinku so skalou uviazať mu okolo hrdla, keď ho príde šmariť, aby zas nevyplával, už viem, krajan, čo ma čaká. Vyvábil si ma z diery; teraz rob, čo chceš…“

Bolo badať, akoby mu bol i hlas zlyhal. Zatíchol. Prežrel dva-tri razy čosi veľmi horkého. Pán Andrija sa usmial na babračku, frfľanie, z ktorého nevykvitne nič súceho, len rozbabraná, rozriedená machuľa. „Keď nevieš, braček, čo vravíš! Nieto ti rady, kde ti bude pomoci?“

*

Krešimír sa tiež odbavil v sklade, našiel chlapov na značenie a strihanie do Ria Colorada. Pred večerom sa dostavil na nákladný most. „Nateraz už nemáme roboty,“ oznámil pánu Ipolitovi.

„Ideme jej byť, priateľ,“ sľubuje mu on. „Pozhovárame sa s pánom Justom.“

„Tú zhovôrku necháme už len vám. Mňa ťahá do kampa. Chlapi už idú…“

„Čo máte z kampa?“ Hodil rukou mrzute. Tu sú vaše záujmy…“

„Nie,“ odporuje mu tuho. „V kampe. Pampa sa zelená, robota volá. Pôjdem, slúchnem. Zem sa prihovára divne…“ Počúva zas ako vtedy, keď kopal v úbočí — čo mu hovorí matka — zem. „I ľudia sú iní, nie ako pán Justo…“ Ukázala sa mu chudorľavá, prísna tvár človeka. Vzal ho za spoločníka. Volá naň: ,Pozor, spoločník, nezabŕdaj tam!‘

Pokrúcal hlavou pán Ipolito, že nerozumie, ako sa zem môže prihovárať. „Dobre teda,“ pristal. „Choďte. My tu s pánom Justom. Vezmeme ho do výrobku. Uvidíme, čo povie. Nechajte mi kisničiek, čistých stružlín, aby bolo do čoho klásť údeninu. Kedy sa vrátite?“

„Na jeseň, hádam až v zime — ktovie, či ma pustí, čo ma volá.“ Zadíval sa do diaľok; ani v nich nemohol nájsť odpovede. „Robota vyháňa jedna z druhej ako nová tráva zo starých koreňov. Ťahá sa ani reťaz, nevidno jej konca. Uvidíme, ako sa ukáže.“

„Nuž prihotujte, čo vravím. Keď musíte ísť, choďte!“

Keď si skladal veci v izbičke, ktoré má odniesť sebou, prikradla sa k nemu gazdiná.

„Nuž sa zberáte!“

„Ostali sme pobrať sa zajtra zavčas rána. Ide nás osem.“

„Aspoň vám bude veselšie,“ usmiala sa smutne. „My tu zasa sami. Kedy my stadiaľto? Aká bude prázdnota zasa, otupnosť. Všetko do kampa, veselo — akoby šli na svadbu!“ dodala ako s výčitkou.

„Veď je svadba, gazdiná!“ Zvolal veselo, vystrel sa, pozeral na ňu víťazne. „Naša robota pojíma zem. Omladla, okrášlila sa. Je naša mladucha i matka. Chová nás, my ju zas riadime, zaodievame do nového rúcha každého roku. A keď na ňu robíme, prihovára sa nám; robota je slasť a znoj čela nám je potecha. V nej je náš koreň, gazdiná. Keď okopnejú snehy, čaká, volá nás; a v nás sa začne mocne hýbať láska k nej. I tá omladne každej jari, obsýpa našu matku-oddanicu prácou a polieva znojom. Do jesene neprídem, nie: v zime tiež neviem…“

Pokyvovala hlavou. Ach, závidela im, že môžu darúvať prácu matke-zemi. „My zas len tu, sami…“

Pozrel na ňu s ľútosťou. Nepočula, neborká nikdy, ako sladko sa prihovára zem tomu, kto na nej robí. Potešil ju trochu, doložil: „Izbu mi nechajte: budem platiť, čo príde od nej, i keď som nie tu. Ale sme nie bohatí. Ak by sa trafil hosť do nej na mesiac, dva, hoc i na päť, vydajte ju i čo je v nej moje. Čo poviete na to?“

„Čo povedať? Smutne, keď ste tu — smutne, keď vás nieto. Smutný je tento dom, smutný. Ak sa trafí poriadny človek, dám mu izbu, ale mu poviem, čia je. Ak by ste prišli, musel by hneď vystúpiť…“

„Máte ma už ako svojho,“ zaradoval sa. Z hlasu mu viala teplota, teplý cit sa mu rozlial v prsiach. „Mám u vás ako svoj dom; tak ma i ťahá doň.“ Tu sa mu vrátila myšlienka, čo vtedy hovorili medzi sebou gazda a Andrija. Smutný dom ozaj, smutná gazdiná v ňom bez potechy, hádam i rady. Pohlo sa mu srdce mocne. „Riaďte sa tu. Ak by vám bolo dačo treba, viete, kde som: Rio Colorado je nie ďaleko. Gumercindo chodí každý týždeň s poštou. Odkážte mi!“

Slzy ju zaliali. Aké smutné lúčenie! Čo mu povedať?

„A čo by nám bolo treba?“ spytuje sa ho. „Čoho treba najväčšmi, už nebudeme mať, pokoja a radosti. Veci, čo nám treba v dome, azda ešte zmôžeme.“ Stislo ju v hrdle. To, čo najväčšmi treba — nádej ísť domov, už sa nevráti nikdy. Cudzí svet je už len jej dom…

„Necnejte si!“ napomenul ju prísne. „Viem, čo vám je. Pôjdeme domov, pôjdeme!“ Vošla doň taká istota, že mu vyrážala z hlasu, očí, zo samej duše. Zdvihla sa i v nej nádej, ale hneď jej opadli krídla. Zišlo jej na um, čo sa jej stalo v banke. Čo môže byť iným, jej už nebude…

Po večeri šiel k bratovi do izby. Zahodil pľuhavé mysle, zadržal si len uznanlivosť a obraz starých časov.

„Prišiel som sa odobrať, Andrija!“ Podal mu ruku ako iné razy. Budem v Rie Colorade.“ Ponúkol sa i jemu, ak by mu bolo dačo treba.

„Dobre — ak bude treba,“ pristal, ale si ho obzeral pilne. Čosi sa mu nepáčilo pri ňom. „Premenil si sa. Načo sa ti potĺkať po kampe? Fortunato sa chystá, má veľkú zem; čaká len inžinierov. Prečo nejdeš s nami? Ak sa nám dobre povodí, za jeden deň u nás zarobíš viacej ako celé leto v tej hrdlovačke. Ale to je tvoja robota?“

„Veru moja, Andrija. Robota je nie hrdlovačka, ale radosť; robota, keď nadobúdame, vyrábame dačo.“ Pán Andrija sa usmieval, pokrúcal hlavou. Zas robota motykou a lopatou. „Či si kedy prekopal kus prielohu, Andrija?“

„Ja nie — i sotva ho budem prekopávať!“ Zasmial sa.

„Nezvieš nikdy, čo je radosť! Nepočuješ, čo šepce matka-zem robotníkovi, ktorý sa na nej potí.“ Vyrozprával mu, ako ho zem tam v úbočí zabrala pre seba. Volá ho teraz mocne; zas len musí ísť k nej. „Poď i ty, Andrija! Uvidíš, ako sa ti rozveselí srdce. Vyrobíme jej kúsok spolu; i ty zvieš, čo je tvoja robota, či obrábať zem, siať a žať, a či brať iným, čo si zhonobili…“

Vyskočil, z očú mu skáču blesky, čo má s ním zasa? Nevie iba zapárať. Pojedol pochabé huby. „Ale strihať je robota? Nieto strihačov dosť? Čo vyrábaš alebo nadobúdaš pri baranoch? Opuchliny a buchnáty! Len choď, pasuj sa s nimi.“

„Nadobúdame zlato ako vy. Tam je v pajte, vo vlne, v nečistom kúpeli, keď liečime prašivé ovce. Všade ho máš; sťa kde ho hľadať, len ho hľadať statočne…“

„Premenil si sa, Kreše,“ hrozí mu prstom. „Bočíš od nás. Nič sa ti nepáči, čo sa mne páči. Neviem prečo, ale bočíš.“

Krešimír sa znepokojil, tvár sa mu zapálila. „Vidíš, že nebočím!“ Vystrel sa a zodvihol hlavu. „Volám ťa na robotu, ktorá ma tiahne. I tebe by pristala…“

„Veď je nič, keď ťa toľme ťahá. Mňa nie, ani teba neťahala prvej. Premenil si sa. Na nos ti sadlo čosi. Bočíš, Kreše, bočíš!“ Pozeral naň zas veľmi skúmave, sťaby sa mu chcel zaboriť do samého srdca.

„Ak som sa premenil, Andrija, nepremenil som sa sám.“ Postavil sa mu rozhodne, začrel mu pozorom tiež kdesi hlboko; dobíjal sa do samého kúta, do ktorého si tiež nechce dať pozrieť od neho. Zas sa mu ukázala tá na obrázku. Hľadal ju u brata Andriju.

Pán Andrija cítil, že burcuje kdesi blízko, kde pokrýval pred ním, čo drží pre seba. Zmiatol sa a sklopil oči. Je smelý a predsa sa bojí jeho pozoru. Bolo mu zle v kúte, do ktorého sa dal nahnať; že podkľakuje pred malým a slabým. Zišli mu na um slová matky z listu; i ona drží slabšieho za mocnejšieho…

Krešimír sa nahneval, že ho potvára. Bol by mu vysvietil, kto sa pretvára. Začali sa mu tisnúť na jazyk slová, za ktorými sú city pochované kdesi hlboko, na dne samého srdca. Nedal im vybúšiť, prevládal ich a zatvoril znova, kde boli.

„Veru tak, drahý brat!“ rozvažoval, keď mu odchádzal z izby. „Prvej sme nezatajovali materine listy. Premenili sme sa oba: jeden ako druhý. Bratstvo sme vyknísali…“