ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od tých čias zakáľali rad radom. Do týždňa aspoň dva razy bolo počuť kvičať obeť pána Carlosa kdesi pri pajte, keď ju prikľakli. Kŕdlik sa znepokojil, bravy krochkali jedovate za palesákmi, ale keď prišla pšenica do válova, nepomysleli, že táto hostina už nepotrvá veľmi dlho. Mäso solili do sudov, ostatok šiel do klobás a salám; tu i tu nadievali i jaternice. Sadlo a slaninu topili v kotlíku, ale bolo dosť pôltov i v rôsole. Nejedna bľachovica bola už plná čistej peknej masti.

Pomaly nebolo sudov na soleninu. Krešimír sa zatvoril do stolárskej dielne obrábať dosky a majstrovať z nich válovy, v ktorých bolo ľahšie soliť mäso a prevracať ho každý deň.

Údili vo vyhni. Poupchával špáry pod krovom, soleninu rozvešali po rohoch a trámoch. Údilo sa veľmi chytro. Nebolo čečinia, ale bolo sivkastých kriakov po úbočiach. Najbujnejšie boli v stráni, kde bol kúsok mokrejšej zeme. Keď ich voziar priložil na oheň, dymilo sa tuho ani spod zelenej chvojiny, i dym voňal smolou skoro ako z borovčia alebo česmíny.^[2]

Bolo pritiahlo tuhšie, cesty zmrzli i vyčasilo sa na stálejšie. Po nociach boli holomrazy, ale dni boli skoro ako v lete. Pán Carlos vypravil jedného z voziarov do mesta. Do karrety mu naukladal jaterníc, svinského syra a čosi hrubších salám. Tie výrobky nemajú veľkej trvácnosti a zavadzajú v udiarni; bol rád, že sa ich mohol sprostiť, kým boli čerstvé.

„V celom okolí páchne obarom, ani čo by bola u nás jednostaj hostina,“ zvestoval Krešimírovi gazda, keď sa vrátil z kampa zo svojich obchádzok. Pán Carlos sa usmieval od radosti, že jeho výrobky voňajú tak naďaleko. Zaradoval sa ešte väčšmi, keď mu odkázali z domu, že čo poslal prvým razom, rozchytali, akoby bolo zadarmo. Voziara o dakoľko dní odpravil znovu s čerstvými výrobkami. I týmto razom mu odkázali, že zas ochoreli dvaja, ktorí si boli schuti zajedli. Ale pokazený žalúdok napraví chytro ricínový olej a dva-tri dni pôstu. Na podniku už nikto neje prasaciny. Sám Krešimír sa dal na zemiaky, kapustu, fazuľu a šošovicu.

Pomaly sa mu na sklade nazbieralo údeniny v menších kusoch, ktoré zavadzali. Pán Carlos nestačil z každého kŕmnika narobiť klobás. Menšie kusy poostávali v soli. Písal po poštárovi do mesta, či by mu neprišli po túto menšiu údeninu. Tak prišiel predpoludním na svojej karrete Vid Dargaš. Len čo vypriahol a vypustil kone do kampa, pobral sa ku Krešimírovi.

Krešimír nebol na podniku. Ako začalo byť menej roboty okolo kŕmnikov, tak mu začalo zvyšovať času. Keď nebolo pilnejšej roboty, šiel pod kopec, kde sa veľmi zelenel pekný kúsok úbočia. Sivé kriaky, ktoré na ňom boli, vyklčoval. Dal ich popáliť vo vyhni pod údeninou. Keď zem očistil, začal ju kopať dosť hlboko. I vtedy bol v kopačke.

Vid Dargaš nebol veľmi dobrej vôle, trochu napaprčený prikvitol do úboče.

„Ako vy chlapi nedýchnete pravdou, keď dačo rozprávate o kampe,“ oboril sa naň, len čo sa s ním zvítal. „Vraj jeden deň cesty do Ria Colorada! Ja toto tretí deň sa tlčiem, i ledva dociepkal doň, bodaj ho porantalo!“

Ešte väčšmi sa nafúkal, že sa mu Krešimír len smeje, miesto mu uznať, najmä keď mu nadhodil, že sa nediví oneskoreniu. Vyhodil mu na oči, že jeho tátoše sú nie súce do cesty na Rio Colorado, vraj najviac ak rozvážať vajcia po meste alebo odmäknuté paradajky. Dargaš sa zachmúril pre tú neuznanlivosť a hľadal zádrapku.

„A čo tu robíš, Kreše?“ začal zadierať doň. „Ja, že máš kŕdeľ svíň, keď si ma vypoďkal po údeninu, a vidím tam dva-tri bravy. Z nich veru nestučnieš.“

„Osem ich je ešte!“ opravil ho Krešimír. „Pätnásť sme ich zaklali.“

„Čo je to?“ pohol plecom mrzute. „Ja, že ich je aspoň päťdesiat.“ Krešimír ho tíšil, že ani triadvadsať nezaškodí. Na počiatok je i toľko dosť. Ale Dargaš pozeral naň s ľútosťou. V meste dal rozchýriť, koľké má svine; kúpil im celú loď pšenice a tu vysvitne, že ich je málo. Ostane mu potuchnutá, porastená pšenica na krku. Vyjde na psí tridsiatok. „A čo to tu kopeš? Vari si našiel zlato!“

Vyrozprával mu, že kope pod záhradu. Dargaš sa mu prizeral na babravú robotu. Na kuse, kde podmoká, robí jarok nadol, aby lepšie stekalo. Kde stúpi, voda mu čvrká pod nohami, kde zakopne, voda fŕka okolo neho spod motyky a čakana. Zafŕkalo ho celého; babravá robota!

„A ako si sa zjednal, fajzom, alebo na deň?“ vyzvedal sa. „Mal by si si dať zaplatiť poriadne túto babračku.“

„Nejednal som sa ešte,“ priznal sa Krešimir. „Ale sa ľahko pojednám,“ začal mu zohýnať. Nemal ani na ume jednačku, lebo sprvoti sa chytil do tejto roboty, že sa odslúži gazdovi ako-tak za toľké výhody a mocnú podporu. Po rozhovore na svinskom kare nahliadol, že sa mu nebude môcť ani odslúžiť, keď gazda nedrží túto zem za svoju, ale za majetok celku. Dal sa teda do roboty, akoby naň bola čakala. Veď i on má na zemi podielu ako iní. Každý, kto má dačo, hoc i nie veľa, musí priložiť ruky, aby sa mu veľadilo imanie. Kopal teda ako sebe na tejto zemi.

„Tento garád vyženiem dohora,“ ukazoval Dargašovi motykou, „kde je prostriedok tejto mokrej lúčiny. Odkiaľ garád bude vychádzať, vykopem studňu. Do nej bude stekať voda a odtekať dolu garádom. Tak sa vysuší močiar a v studni bude vody na polievanie, keď vyriadime záhradu.“ Rozprával mu akosi veselo, akoby to bola ktovie aká veľká vec. A naozaj ležala mu veľmi na srdci. Do roboty sa dal sprvoti akosi z povinnosti, ako do veci užitočnej a potrebnej, ale ako sa zajedol do nej, tým väčšmi sa mu páčila a ťahala ho k sebe. Pod jeho motykou matka-zem ani čo by sa bola prebúdzala zo zamretia, pretierala oči, díva sa na osamelého robotníka, čo to na nej majstruje. Keď videla, že ju chce obriadiť a pripraviť pod záhradu, očistiť ju od neporiadneho močiara a dať ho pod priesadu, začala sa mu prihovárať láskave, akosi matersky. Cítil, že mu požehnáva príčinlivé ruky a ťažký čakan. Bolo mu sladko, keď sa mu ronil z čela horúci znoj do mokrej zeme a miešal sa s nečistou vodou.

„Bude pekná robota, Kreše, ak ju skončíš, ako hovoríš,“ pochválil ho Dargaš. „Ale jednako ti nechválim, že si sa nepojednal. Viac by ti dali, keby si sa jednal pred robotou. Keď ju skončíš, dajú ti, čo budú chcieť.“

Krešimír sa nemohol zdržať a vyjavil mu, že pracuje zadarmo, akoby na svojom. „Lebo vidíš, Vide, zem je predsa len naša mať, hoc ju nezapísali v knihách na naše meno. Chová nás ako svoje deti, nuž i my sa k nej musíme mať ako k ozajstnej materi. Umienil som si vyrobiť na nej tento kúsok. Moje ošípané ju porozrývali na iných miestach, keď hľadali na nej pašu. Na nej sa odchovali dosiaľ a na nej sa urodila i pšenica, na ktorej ich kŕmim. Vidíš, Vide, že hoc nemám zeme, predsa je ako moja, lebo chová mňa i môj statok.“

Vid Dargaš vytreštil naň oči; hádam z rozumu podstúpil, že vymýšľa takéto veci. Veď nemajú ani hlavy ani päty. Zem nás chová, ale za každý kúsok, ktorý vložíme do úst, platíme statočne naše peniažky. Darmo nedá nikomu ani hlávočku šalátu. Iba čo nám dá húb alebo kalafatov, ak si ich ideme zbierať. Ale Krešimír sa nedal mýliť. Vysmial Vida ako blázna: pletie vraj bez poriadku.

„Načo sú zemi tvoje peniaze, Vide?“ okríkol ho. „Azda si pôjde kúpiť za ne háby? Vidíš, len sa poobzeraj, ako sa vyparádila a ešte ako sa vyoblieka, keď príde jar a zahreje slnce! Alebo si pôjde kúpiť chleba za tvoje peniaze? Má ho toľko, že nás všetkých môže nachovať. Či by si sa najedol zo svojich peňazí, Vide, a čo by si mal zlatých funtov plnú karretu, keby zem prestala rodiť? Povedz, kde by si šiel kupovať?“

Pozeral naň, čo mu povie podkovaný Dargaš s plným pugilárom bankoviek. Dargaš sa zmiatol dosť dobre, že ho predsa len prichytili. Skrúcal sa sem-tam. Naostatok uznal, že veru všetci do nohy visíme na zemi ako dieťa na prsníku dobrej, žičlivej matere.

„Chová nás, Vide, veľkú pätoru, ktorí sa po nej tmolíme a rozhadzujeme.“ Pristúpil bližšie k nemu a riekol mu tichšie: „Poviem ti len toľko, že by nás vychovala i sto ráz toľkých, keby sme boli uznanlivejší. Ale pozeráme na ňu spoza pleca, že je vraj živý kameň; nechce sa odplácať, nevráti vraj ani zrno, ktoré sme do nej zasiali! Nemyslíš, že by rodila trochu lepšie i v Dalmácii, keby sme ju ako-tak obriadili? Povedz, Vide, môže nám dať viac, ako dáva na tú opateru, ktorú má od nás?“

Dargaš sa zamyslel, pozeral do zeme, po hrubej ostrej tráve pampy. Trčí v chlpoch suchými steblami, ktoré sú na miestach hrubé ani prútiky. Nuž áno, i z tejto zeme mohlo by hnať niečo iného, ako táto hrubá nezáživná tráva, len ju vziať do výrobku. Tak i v Dalmácii. Medzi skalami jesto i prsti, kde sa môže prijať čerešňa alebo višňa, hádam i broskyňa alebo hruška. Borovica vzíde na holej skale, rozkála ju koreňom, nájde si výživu i v nej.

„Schybili sme, Vide, schybili,“ dojedá doň Krešimír. „Vidíš, ako som chytil motyku do ruky a začal kopať, povedala mi, že som blázon hľadať po svete chlieb nad pšenicu. ,Nemal si ma vypustiť z ruky,‘ dohovára mi jednostaj. ,Načo máš hľadať chlieb inde, keď ho jest v zemi, koľko len chceš? Načo sa odhodiť od zeme a túlať sa po svete ako odkundes, keď máš doma kde sedieť; len prilipnúť k zemi, nedať sa od nej odhovoriť.‘ Vidíš, to mi povedala motyka, Vide, a má pravdu.“

Dargaš stál zamyslený. Hnev na Krešimíra ho minul, že na cestu vynaložil pol druha dňa viac, ako si bol myslel. „Možno má pravdu, Kreše, čo ja viem,“ začal pochybovať. „Ani by sa neradil motyky: radšej by sa poradil pluhu. Roľníkova zbroj je nie motyka, ale pluh.“

„Už či pluh alebo motyka, Vide, len sa ho poraď, uvidíš, čo ti povie. Viem napred, čo myslí. Vyhodí ti na oči, že si schybil dva razy. Najväčšmi prvý raz, keď si sa ho spustil a odhodil od zeme; druhý raz, že si šiel hľadať do cudzieho sveta, čo si mohol nájsť doma. Tam nás čaká zem, len sa vrátiť k nej. I tvoje tátoše, Vide, súcejšie sú do pluhu ako do karrety alebo viktórie.“

Vrátili sa na podnik ako dobrí priatelia, zhovárali sa o zemi, o pluhu, o motyke. Na druhý deň mu Krešimír naložil údeniny v menších kusoch, ktoré poukladal do dvoch kisní. V to ráno zaklali dobrého kŕmnika; máločo mu chýbalo do dvoch metrických centov. Dargašovi zišlo na um, že sa zíde vydýchnuť aspoň dopoludnia koňom a ešte väčšmi jemu. Počká na podarenú kotlovinu. Pán Carlos mu tiež naložil kisničku s jaternicami a salámou a počastoval ho najlepšími kúskami. Bolo čím i zaliať. Dargaš si zajedol chutne a popoludní sa vybral na spiatočnú cestu. O dakoľko dní odkázal im po Gurmecindovi, poštárovi, že sa ledva doštveral domov. Kotlovina mu zaškodila, musel ju odležať. Keď vstal, chodil dva týždne s karretou po meste žltý ani kanárik. Zadovážil si žltačku na Rie Colorade.

Práce v korrale ubúdalo zo dňa na deň. Naostatok korral spustol; pokľali všetko, čo v ňom bolo. Ostala iba práca okolo soleniny a údeniny. Pán Carlos zapriahol do karrety, naložil na ňu svoj riad, odviezol, čo ostalo údených klobás a salám.

Vyhováral sa Krešimírovi, že sa musí ponáhľať; má mnoho tovaru na predaj, najmä klobás a salámy. V meste im hádam ani nenájde odbytu. Neminie ho ešte vybrať sa s nimi do susedných miest na argentínskom pobreží. Krešimír mal podiel tiež na jeho výrobkoch, ale iba z tretiny. Nahováral ho, keď bude v Argentíne predávať údeninu a slaninu, že mu dá vďačne poplatok za ustávanie. Pán Carlos mu sľúbil, zaujať sa za jeho tovar, ale neodpredal nič. Radšej sa len mal okolo svojich výrobkov.

Tak ostal už len sám na podniku. Vyčistil korral, ktorý ošípané predsa len doriadili, rozobral válovy i kolíky od nich vybral. Vodu, ktorú bol narazil do nich, vrátil zas do jarku na kúpeľ. Keď mäso už nebolo v soli, doúdil, čo mal, a v studené, veterné dni presúšal údeninu, aby nevlhla.

Zelený fľak v úbočí nedal mu pokoja. Keď nemal veľmi pilnej roboty, trávil na ňom celé dni. Zhováral sa so zemou a motykou. Garád už bol dávno hotový, voda stekala dobre na roveň pod kopcom. Na mieste, kde sa začína garád, začal kopať s Eulogiom. Nešli ani veľmi hlboko a prišli na dosť mocnú žilu. Keď ju otvorili, že mohla z nej stekať voda dolu garádom, močiar vyschol veľmi chytro a bol i on súci pod motyku.

V úbočí sa teda o dakoľko dní černal široký podlhovastý záhon prekopanej zeme. Vprostriedku mal bohatú studňu, z nej jarok až na roveň, kde sa voda tratila v smädnej suchopárnej pampe.

Pán Flank ho zastihol pri ostatnej robote. V brázdach videl kopy koreňov, ktoré vykopané zo zeme tam budú hniť. Na takto rok pohnoja záhon.

„Vyrobili ste pekný kúsok,“ pochválil ho. „Tej jari zasadíme doň zemiaky. Čím ich budeme mať viac v dome, tým menej mäsa minieme.“

Krešimír pozeral s uspokojením na kus zeme, ktorý vyrobil. Hľa, i v Patagónii prebudil jej kúsok k novému, úrodnému životu. Práca jeho rúk ide dať obživu i novým pokoleniam. Ostane tu pod kopcom živý pomník; bude hlásať, že tu kedysi stúpala jeho noha, cedil sa znoj jeho čela v práci a staraní o iných. Keď pozrel na kus peknej čiernej zeme, ktorá sa už začala pariť, keď sa slnce tuhšie oprelo o úboč, bol istý, že bude dávať nielen zemiaky, ale i jemnejšiu zeleninu.

„Musím ho dať ohradiť, aby statok nemal prístupu pokaziť, čo ste vyrobili,“ umienil si gazda. „Ale najprv musím sa vám odslúžiť za peknú robotu.“

Krešimír sa ohradil tuho. Na ňom bol rad odslúžiť sa za toľké dobrodenia a lásku. Gazda len mlčal a usmieval sa. Vidno, že nedá mnoho na jeho dôvody. Ale Krešimír vystupoval pevne; nedal sa zhlasovať a odstisnúť na stranu. „Vtedy ste povedali, že na vašej zemi sme všetci podielnici. Ak je tak, ja som robil na svojom ako na vašom, sebe, ako vám. Za robotu už len nebudem platiť sám sebe.“

„Nuž dobre: prihlásili ste sa za podielnika a budete podielnikom. Pláce vám teda nedám. Sme spoločníci.“ Podal mu ruku a vrátili sa spolu na podnik.

Onedlho sa čas ustálil. Nastala jar, sneh dávno skopnel po grúňoch, vody odtiekli, cesty sa presušili. V jeden pekný jarný deň riekol gazda Krešimírovi: „Statok prišiel dosť dobre k sebe po zime, i zmocnel. Voly sú, vidím, súce do cesty. Môžete si ich zapriahnuť a vziať si vozov do mesta, koľko vám treba na vaše veci. Voziarov si nájdite sám.“

Krešimír zas cítil, ako miska tuho prevážila na gazdovu stranu. Zas len ide padnúť do dlhu. Odviezť údeninu a masť potrebuje aspoň dva vozy, každý o troch párov volov. Čo odvezie na nich jedným vrhom. Dargaš by musel prísť hádam i päť ráz. Ale či môže drať statok po zime, keď mu je práve čas hovieť si na mladej paši a mocnieť k furmankám, ktoré ho čakajú po strižení.

Gazda ho vypočúval a usmial sa. „Ale ste už zabudli, že sme podielnici?“ pripomenul mu. „Čo robím vám, robím ako sebe. Odveziete mäso na mojom statku a na mojich vozoch. Ako dobrý podielnik popravíte ich, nebude ich treba poprávať, keď ich príde vypraviť s vlnou. A či ani tak sa vám nepáči?“ Pozeral mu do tváre veľmi skúmave. Krešimír ožil, návrh gazdu sa mu začínal páčiť. „A ešte jednu vec si vezmete na hlavu ako dobrý podielnik. Prídete mi značiť, keď sa odbavíte v meste. Dovediete mi robotníkov na značenie a hneď i na strih. Vidíte, že som ostal bez správcu. Pomôžte vy.“

„Kým budem na týchto stranách, vždy budem robiť u vás, vám ako sebe!“ sľúbil mu horúcim hlasom i oči mu žiarili od radosti.

„Ako ma teší, priateľ!“ zvolal gazda a otrčil mu ruku. Keď mu dal svoju, pozabudol sa, ale prišiel chytro k sebe, keď mu ruku trhlo v pleci, akoby mu ju boli chceli odniesť. „Podielnici sme, spoločníci vždy!“

„Veď podielnici,“ pokrúcal Krešimír hlavou. Misky predsa len nemohli prísť do váhy. Gazdova ešte i teraz prevažovala, zaľahla ťažko na podstavok. „Kde nájsť spôsob odmeniť sa za všetko? Nenájdem ho nikdy. Rio Colorado postavilo ma na nohy, urobilo ma samosvojským človekom, i vzalo ma za dielnika…“