ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V to ráno sa pani Tereza tiež prebudila zavčasu, len čo sa rozbrieždilo. V Puntarene svitá zavčasu v lete. Bolo jej neobyčajne akosi. Nebola by sa hádam prebudila, ale sa jej mení, že ju čosi prebudilo. Strhla sa, naslúchala; nebadať ničoho. Muž spí ani v oleji, ako hádam nikdy. Nestene, ako stenáva dakedy; nezasekáva sa pri dýchaní ako po iné noci. Chrápe chutne, až sa posteľ otriasa.

Obliekla sa tichučko, aby ho nezobudila. Chcela sa už vykradnúť z izby, keď pri ružovom svetle, ktoré padalo oblokom do izby, zbadala, že je odkrytý; pokrývky sa zviezli na stranu. Išla ich prestrieť dorovna, ako majú byť; tu začal nohou kopať, kým neodhodil koberce znovu.

Niečo ju prejalo ako strach, že sa mu hádam leží nedobre. Pohýbala ho za plece, aby sa prevrátil na druhý bok. Stŕpla, keď sa ani nepohol. Leží na tom istom mieste a chrápe mocne. Hľadí ho prebrať, nadvihla mu hlavu, ale tá zas odpadla na hlavnicu ako bez vlády.

„Čo ti je, Martin?“ spýtala sa ho. Jej oči sa rozhľadeli čosi lepšie; mení sa jej, akoby mu oči stĺpkom stáli.

Vybehla na dvor. Zaklopala tuho na dvere pána Andriju. Volala naň, kým sa neprebudil. Pán Andrija skočil na rovné nohy. Hodil čosi na seba a vbehol k nim do izby.

Horelo po svieci na oboch stranách dvojitej postele. Pán Andrija stŕpol. Gazda mal obrátený pozor kdesi do povaly.

„Už je zle,“ riekol. Bolo mu sucho v hrdle. „Bez doktora nič; hádam doviesť i kňaza.“

Vbehol do izby doobliekať sa chytro. Nepozastavil sa, že sa mu štica kníše, prehodená na jednu stranu, sťa hrebeň daktorému kohútovi, ak je mäsnatý. Zapínal sa, ruky mu behali sem a ta, keď nemohli trafiť na gombík napochytre.

„A kedy im to prišlo?“ vypytuje sa gazdinej, zapínajúc sa ešte vždy. Neodpovedala, zabrala sa poprávať chorému pod hlavou. Zalomil hlavu priveľmi, preto nebodaj chrápe tak tuho. „Chlap ako buk, ako hora, ako… ako…“ Zhľadávala porovnanie, aby priľahlo úplne na predstavu. Našiel iba samé stromy. „Ako česmína, ani tá nie, ale ako bor, keď ho vyvalí bura, mlieka mi materinho.“ Nachýlil hlavu, či by nenašiel ešte súcejšieho prirovnania. Možno nahliadol, že ho darmo hľadá, pobral sa radšej z izby. „Ako bor, bisťubohu,“ rozvažuje, potkýnajúc sa popod stenu, „keď ho podpília zlodeji rybári v jeseni pri najlepšej sile, aby doň nemohla ísť miazga. Keď uschne, vyvalí ho bura, dolomí poľahky, čo nedopílili. Nakálajú z neho smoliarov, vábiť ryby veľkými ohňami na člnoch. A ryby v kŕdľoch sa tisnú za svetlom a chlapi ich za ten čas opásajú rúče sieťami…“

Bol rád, že má na čo myslieť, na nočný lov rýb v lete, po tmavých tichých nociach, keď sa ani stebielko nehýbe.

„Chlap ako česmína. Míval si požiť, kým bude ostatná vrana kvákať: a tu odrazu zavri účty v knihách, už či vyjde zvyšok, alebo nedoplatok…“

Na ulici všade ticho, Nevidno vtáčka ani letáčka. Poberá sa dolu Bolivarovou, kráča čo tichšie, skoro na prstoch. Ulice s pozatváranými bránami a oblokmi akoby ho okrikovali: ,Čo búriš a robíš nepokoj pre kadejaké pletky? Nemôžeš drichmať?‘

Na krížnych cestách otvoril sa výhľad do divných diaľok, od východu slnca. Nebom sa rozliala veľká, žltá žiara; Nedbali by odpočívať ešte jeden na druhom: žltkavé na krajoch, belasé vprostriedku. Prevesili sa sťa záclony. Nehýbu sa, hoc za nimi šibe plameň skoro pod samú klenbu. Svet zamrel. Pracovitý patagónec^[12] sa ešte nehýbe, zaspal kdesi v pazuche Cordillery.^[13] Hádam sa mu ťaží vtrhnúť do rovín a besnieť, kým ľudia spia; nemal by ho kto obdivovať a preklínať.

Na pána Andriju nepôsobila slávnostná chvíľa, keď sa rodí dlhý letný deň. Zaujala ho starosť, ako sa krajan prenáhlil. ,Dnes a možno zajtra, ale pochybujem, najskôr dneska. Zanáhlil krajan, zanáhlil. Sviečka dohára; deň sa mu končí…‘

Bolo mu smutno. Odchádza a necháva všetko tak. Ani nepomyslel, kto zaplatí, čo je dlžen. Veľký hriech je ísť s dlhom. Platiť dlhy je prvý zákon. Dobre kúpiť, draho predať, urobiť dobrý kontrakt, alebo hoc i vytiahnuť ľuďom groše za akcie nie je hriech, lebo tak svet beží. Bez obchodu sa nemôže zaobísť. Keď kupuješ, otvor oči, čo kupuješ, na to ich máš, ale požičiavať a nevrátiť, je neporiadok. Ej, krajan, našiel si špáru v plote! Dívaš sa na mňa, čo robím s písemkom. Komu ho preukážem? Načo bude písemko? Kto ho vyplatí? Podpísal ho predsa vlastnou rukou…

Vynašiel, že je pevný súvis medzi peňažnou závislosťou a spasením duše. ,Nie, nedosiahne spasenia, kto nevyplatí dlhy na tomto svete do ostatnej peče. Ako sa poberáš, krajan, takto neporiadne?‘

Prišiel k tichému domu doktora, pritisol mnoho ráz gombík pri dverách. Trvalo dosť dlho, kým otvorila slúžka oblok a zas kúsok, kým sa ukázal sám doktor. Potom už zišiel veľmi chytro, vyzvedieť sa, čo sa stalo. Vrátil sa dohora vziať, čo bolo treba. Slnce vychodilo a hodilo ohnivú žiaru na vežu chrámovú, keď vchádzali do dvora.

Potešila sa pani Tereza, i pán Andrija uznal, že sa darmo neustával poňho, keď doktor, len čo si obzrel chorého, začal mu dávať slučku okolo mocného ramena. ,Ani sám Bekavac by mu neurobil čo iného,‘ myslela si, zhľadávajúc misku v kuchyni.

Chodenie sem a tam, vrzgot dvercami pri bráne, pridusené hlasy a potom i vrava vnikli predsa len i do Petrovej izby, bárs bola zavretá. Spal veľmi čujne v chorobe; keď začali spomínať nemocnicu, mával ťažké sny, akoby ho bol vyzváral.

I teraz, ako ho prebudilo, načúval, čo sa robí, či ho nejdú zobrať. Rana ho nebolela; stal opatrne na jednu nohu a počúva pri dverách. Vyrozumel, že sa stalo čosi veľmi zlého. Obliekol sa z väčšieho, vzal stoličku do kamarátstva, do druhej ruky drúk, ktorý mu dali k posteli, zabúchať na dvere, ak by mu bolo dačo treba. Tohoto divného zvonca sa nedotkol dosiaľ, nezavolal nikdy obsluhu. Bál sa, že príde gazda hroziť mu špitálom. S dvoma podporami nebolo mu ťažko doskackať na zdravej nohe ku gazdovej izbe.

Stoličku nechal predo dvermi a prešvihol sa do izby. Videl hromničné sviece hádzať žltkavé svetlo na gazdu, ktorý hľadí kdesi do povaly, chrápe chytro, akoby sa ponáhľal niekam. Prejal ho strach, keď videl krv stekať z gazdovho ramena do bielej misky. Doktor stojí nachýlený a pozerá, gazdiná zložila ruky, pozerá tiež, čo sa robí, ale už je nie tu. Išla sa dobíjať modlitbou na tie brány, z ktorých sa rozlieva útecha v súžení. Pán Andrija hľadí do misky; diví sa, ako sa krv zrazila chytro a delí sa už na vodu a trasľavý, červenkavý koláč.

I Petar sa díva odo dverí. Natiahlo sa celé telo, najmä dlhé hrdlo. Predesená tvár s dlhým nosom a ovisnutými fúzmi so šticou nabok, upomínala by veľmi, keby si jej mal kto všimnúť, na držanie predeseného kohúta, keď pozerá na dvore, ako sa hádže mládka s podrezaným hrdlom v krvi.

„Nieto mu už života, nie, neborákovi,“ prehovoril akýmsi zastretým tenkým hlasom, V hrdle mu bolo veľmi sucho; nemôže ani slinu preglgnúť.

Obzreli sa naň všetci, nik mu neodpovedal. Gazdiná sa modlí, pán Andrija sa zachmúril, keď ho zazrel; doktor si hádam pomyslel: „Svet je zmotaný. Tento tu sa poberá, lebo nemá tu čo hľadať. Tamten sa zrepetil, dnes-zajtra bude blúdiť bielym svetom ako prvej.“

Petrovi sa odrazu veľmi pomiešali city. Sám nevedel, či smútiť, že sa gazda ponáhľa takto, až dychčí, sťaby sa bál, že sa oneskorí, alebo sa radovať tam kdesi v tmavých kútoch, že ho už nebude môcť duriť do špitála.

Doktor sa odbavil a zberal sa domov, ale gazda sa neprebral. Pani Tereza čakala pri dverách, čo jej povie. Pozrel na ňu vyhýbave, akoby sa okúňal. Keď sa nemal kde dieť pred jej pozorom, pohol plecom s poľutovaním.

,Proti smrti niet lekára,‘ znamenalo, čo jej dal znať. ,Prišiel k méte, musí zložiť pútnickú palicu.‘

Porozumela, že muž je už iba hosťom, i to na krátky čas, v tomto dome. Padla na ňu veľká ťarcha osamelosti. Zaplakala. Zišla jej na um opustená búdka v spustnutej vinici.

Keď sa Nikola vracal zo stráže, stretol doktora vo dverciach. Miesto sadnúť k večeri a ísť spať, našiel domácich okolo postele gazdovej. Prišlo mu ťažko. Človek je predsa len kvapka rosy na tráve, kým slnce neprihreje. Sadol na peľasť, díval sa, ako sa náhli. Ale sa prikradli odkiaľsi driemoty, zaskočili ho. Nemohol sa vzoprieť, musel sa ísť vyvaliť.

Domáci vyplnili i ostatné povinnosti okolo umierajúceho. Zavolali všetkých doktorov a kňaza. Pán Martin dokonal tíško a pokojne.

Priatelia a známi ostali pri ňom, kým neprekročil medzu medzi týmto životom a iným.

Na doske a pozdejšie v peknej kovovej truhle vo sviatočných šatách, v ktorých sa bol i sobášil, bol predsa len osobnosť. V tvári mu vidno pokoj a iste i spokojnosť nad hotovým dielom. Najväčšmi ho možno teší, že predsa neprešiel ponad písemko. Minul tovar skoro úplne, málo fľaší ostalo plných na polici, ale nešiel do cudzieho. Nesie dobré meno sebou i statočnosť a o ostatok sa netrápi. Jeho tvár akoby chcela hlásať: ,Konal som, ako som vedel a mohol. Bez chýb a chybičiek som nebol. Kto vie lepšie, nech skúsi? Ja mu prajem zdaru a šťastia.‘

Nad hlavou mu rozostreli krajania zástavy oboch podporovacích spolkov sťa dákemu vojvodovi. Mali dva spolky; do jedného sa nemohli zmestiť. On bol členom oboch, príspevky platil riadne, podpory nepýtal ani od jedného, o hádky medzi nimi a politické rozdiely sa nestaral. Mal vždy veľa starostí, nemal kedy zabŕdnuť do politiky, najmä v ostatné časy. Choroba ho o zem hodila, ale pre ňu nedomŕzal nikomu. Lekára si sám platil. Veľké voskovice okolo postlania liali naň smutné, žltkasté svetlo; dookola poopierali vence, ktoré už začali donášať, pravda všetko z umelého kvietia. Živého kvietia bolo ešte vtedy málo v Puntarene, ale manželka ho predsa vypriadla, dala mu spraviť veniec s papradím a palmovým listom.

Pri stenách na stoličkách a laviciach sedia, ktorí mu prišli preukázať počestnosť. Sedia ticho, hľadia pred seba na plamienky voskovíc, ako skáču a tancujú, uhýnajú sa sem a tam: kým spod nich sa lejú krupaje sťaby slzy. Tu vstúpi nový hosť, tu zas iný sa vykráda, vždy na prstoch.

Okolo neho je tichosť a pokoj, ale niektorí sa ustávajú a konajú. Odchod človeka zo sveta je tiež v podstate obchod; musí sa vniesť do úradných lajstrov a rubrík ako ktorékoľvek obchodné dielo. Tieto práce má na hlave Nikola a tajomník jedného z podporujúcich spolkov. Pán Andrija sa chystal, že pôjde on konať, ale Nikola nechcel s ním ísť. Povedal mu doprosta: „Daj mu pokoj aspoň teraz, synku. Dosť si sa ho nazhrýzal.“

Pán Andrija indy by sa bol dal do bitky, ale teraz čušal. Nikola schodil úrady na civilnej matrike, vo fare, u doktora po svedectvá, na mestskom dome o hrob, v spolku o miesto v krypte, v ústave objednať povoz; či len jednoduchý alebo o sklenených bokoch a podnebí s veľkým bielym forgovom.^[14] Objednali i povozy pre rodinu a priateľov do cmitera a nazad, ktoré obyčajne chodia naprázdno.

Mali čo chodiť. Nikola sa potil od postávania a čakania po úradoch a pisárňach. Ak malo byť všetko ako patrí, museli dať ohlas do novín.

Úradník vyhovie vďačne, dá smútočný ohlas na vidnom mieste. Sádzať ho netreba, smútočný rámec s textom je hotový nebodaj hneď od prvého čísla a trvá dodnes; netreba iba podoplňovať mená, ulice, čísla domu, deň a hodinu. Úradníci všetkých troch denníkov škrabkali sa trochu za uchom, prijímajúc objednávku, pri slove „Kesica“. Španielčina drží miesto k qu, ale netrpí c pred a, lebo ho hneď premení na k. Miesto Kesica by vyšlo Kesika. Na šťastie Španiel našiel radu u Nemca: požičal si uňho veľmi zručné tz.

Navečer bola ešte väčšia spoločnosť v obchode zosnulého. Veru zaživa sotva kedy videl toľkých hostí v príbytku. Okolo stien zasadli všetky miesta; izby vo dvore, kde bývajú hostia, tiež sa naplnili. V nich už idú i rozhovory, niekde i žarty, hoc ukradomky. Rakvu už zatvorili. Na sviecach sa urobili zboku okrasy od sĺz, ktoré sa kotúľajú dolu nimi a tuhnú, len čo sa vyronili.

Keď vyšli noviny, mohli si prečítať smútočný oznam. V hodnovernom preklade znel:

„Pretože dokonal náš milovaný manžel a príbuzný Martin Quesitza N. O. V P. (Nech odpočíva v pokoji) prosíme našich: rodinku, priateľov a známych, aby ráčili doprevadiť jeho telesné pozostatky na cintorín. Smútočný sprievod sa pohne zajtra o 10. hod. predpoludním, dňa toho a toho roku 190… z domu smútku na rohu ulice 18. septembra a Bolivarovej číslo to i to.

Pozostalí trúchliaci.“

Veľmi potešilo vdovu a priateľov, že bol v novinách ohlas jedného i druhého podporného spolku na členov ustanoviť sa v určenú hodinu do smútočného domu spolučlena pána Martina Kesicu, preukázať mu poslednú počestnosť. V mene predsedu podpísal tajomník.

Pod týmto ohlasom bol denný rozkaz 4. kompánie hasičskej v Puntarene, Dobrovoľného chorvátskeho hasičského spolku,^[15] podpísaný tajomníkom a pobočníkom, menom správcu a stotníka na činných a podporujúcich členov, tiež sa zúčastniť pohrebu podporujúceho člena, pána Martina Kesicu.

Vážil si spolky krajanov; zapísal sa do všetkých, len nerád videl, ak sa hašterili medzi sebou. Preto nebodaj, nechodieval ani do schôdzok, ale príspevky platil riadne, akoby bol najbohatší medzi krajanmi.

Ako stálo v ozname, sprievod sa pohol o desiatej hodine z domu smútku. Vdova sa pokorila obyčaji svojho kraja; nešla za rakvou. Odobrala sa v dome od zosnulého. Padali jej slzy dolu tvárou, keď ho vynášali krajania na ulicu rohovým vchodom a všupli do slávnostného povozu o baldachýne. Otvoreným oblokom, kde bývali metly a kríž, hľadela na ulicu, videla cez slzy, ako mu kladú vence na truhlu.

Podajedni, najmä krajanky, mali jej hádam za zlé, že nekričala oblokom všetky cnosti a dobré obyčaje, ktoré ozdobovali zosnulého. Po smrti sa obyčajne rozmnožia a rozrastú, že sa pri pohrebe divíš, ako sa ich mohlo toľko spratať do smrteľného človeka. Ten v truhle, keby ich počul, tiež by pokrúcal hlavou a povedal by: ,Kto by sa bol nazdal, čo všetko zo mňa vystalo!‘ Možno i sama banovala, že nevykladá, ako by prislúchalo. Ale hrdlo sa jej stislo, nemohla preriecť slova. Zato hľadela za sprievodom, ako sa hrnie dolu Bolivarovou ticho a slávnostne, kým sa neskrútil na uhle. Za ňou stál Petar Bubinović na jednej nohe. Premiešané city prišli do poriadku. Keď sa pohol veľký slávnostný pochod, začali sa mu roniť slzy úprimného žiaľu a padať dolu neoholenou tvárou.

Povoz zastal pred farským chrámom; zástup sa vrhol a zaplnil všetky miesta. Rakva na vysokom katafalku; začali sa dlhé smútočné obrady.

Bolo pred samým poludním, obchody pozatvárali, keď sa pán Martin dal na ostatnú cestu cez mesto. Zástup sa vyhrnul z chrámu, ale i zboku pristupovali k nemu, ktorí nestihli prísť do kostola. Tu sa pridružil k sprievodu i pán Franjo Dolčić ledva dobehol. Stal si radom, kde bol pán Simon Katović a pán Kuzma Vodopija, ktorí zatvorili boli obchod, aby sa mohli ustanoviť pred desiatou do domu smútku.

Popredku išli chlapci s krížom, za nimi kňazi. Okolo povoza mladší niesli vence. Okolo neho sa ligotali i kovové šišaky hasičov, tvoriacich uličku. Za povozom išla zástava prvého podporovacieho spolku, za ňou páni z výboru a členstvo. Druhý podporovací spolok oddelil sa trochu od prvého; zišiel sa pod zástavou ešte vo väčšom počte ako prvý. Potom šiel veľký zástup chlapov a žien. Široké, tiché ulice potemneli od toľkého ľudu. Ľudia sa stanôvali alebo vychodili z domov dívať sa na veľkolepý sprievod. Na chlapoch, napospol vysokých a mocných a ženách, tiež štíhlych a driečnych, v čiernych závojoch, bolo poznať i keby nebolo bývalo ohlasu v novinách, že prislúchajú k chorvátskej osade a odprevádzajú do hrobu nebodaj prípadníka svojej osady, najskôr z Dalmácie. Pokyvujú hlavou, akí sú mocní a zdraví, chlapi a ženy ako si vystupujú pekne a vážne, že poznať na nich zďaleka — ľud práce a poriadku. Niektorých hádam zaráža, ako držia dovedna. Hľa, na pohreb jednému z nich prišli hádam všetci, koľko ich bolo v meste. Pekne od nich, ukazujú iným národnostiam, že majú cit spolupatričnosti aspoň pri smrti, ak ho neukazovali hádam zaživa, ako by boli mali…

Pán Martin mohol byť spokojný. Prešiel ostatný raz Puntarenou vo veľkej sláve ako skutočný majiteľ uznaného obchodu na rohu ulice 18. septembra a Bolivarovej. Udržal ho až do smrti; pozaliepal trhliny na ňom. Podarilo sa mu nadovšetko neprejsť nad písemkom do cudzieho. Zachoval si, ďakovať bohu, dobré meno a statočnosť. Hoc videl na policiach samé prázdne fľaše, nešiel k pánu Katovićovi po tovar. Do ostatnej hodiny zhľadával po priateľoch tých dvanásť stovák, o ktoré bol vtedy prišiel nemilobohu…

Otvorili mu veľkú kryptu podporovacieho spolku. Rakvu doniesli k nej dobrí známi a krajania.

„Teda sme uložili gazdu na pampe,“ prihovára sa pán Vodopija spoločníkom, ktorí sa vracajú s ním. Od cintorína sa začína ozaj veľká patagónska pampa.

Pán Katović sa obzrel. Ukázala sa mu sivkastá, zádumčivá, jednotvárna. Pán Andrija cíti zimomriavky, aby nepojala i jeho, keď vedela zhrabnúť takého chlapa, ako bol krajan z Orlovca.

„Veľmi je smutná,“ podotkol. Bolo mu všetko smutné. Vracal sa z ozajstného pohrebu. S gazdom mu pochovali i hodnú kôpku záujmov, nádejí a plánov. Kde sú pekné výhľady a istá budúcnosť? Načo mu je písemko, na ktorom si toľme zakladal?

„Predsa je len dobrá a pečlivá,“ preriekol pán Katović. „Keď povážime lepšie, predsa nás chová všetkých ani mať. V údoliach chová a opatruje ohromné čriedy statku. Nám zas, ktorí sme sa zhŕkli do mesta ako ovce, keď sa zduria a zbijú do hŕby, dáva všetko od výmyslu sveta. Naše peniaze, o ktoré sa tu bijeme, rastú tiež na nej, skoro samy od seba…“