ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pánu Martinovi vrelo ani v kotle, čo všetko napočúval o sebe cez rúrovú dieru. Hoc sa jedoval, jedoval sa obozretne. Nerád zvady a zrážky. Krivdiť by nerád, ale si nedá ani voziť po sebe a k tomu dať sa vyjedať. Umienil si, dať sa opatrne do veci. Odplatilo by sa ho vyoflinkovať za znevažovanie, ale ako položiť naň ruku, keď ho bieda bije? Miernil sa teda, keď prišiel k nemu.

„Nuž tak! Doktor vraví, že treba operovať,“ začal mu vysvetľovať. „Teší ma veľmi. Nôž je najistejšia medicína. Nechcel si počuť o doktorovi; teraz však ver, nebanuješ, keď vieš, čoho sa držať?“

Petar prisvedčil chtive. Bol rád, že prehrmelo hladko, čoho sa bál najväčšmi. Trochu trpezlivosti a zručnosti, poddá sa i ostatok.

„Povedal mi, že nesmieš jesť čokoľvek. Ale nič preto, budem bedliť na chovu. Koľko môže osožiť doktor a jeho liek, toľko, ak nie viac, pomôže opatera. Na priesil je odpočinok v posteli, pokoj na duši i na tele; a ako prišiel, tak odíde. Príde najskôr, keď sa nešanujeme. Ako držíme mieru v jedení a pití, v rozkoši, pôžitkoch a roztopaši, tak ju máme držať i v robote a námahe. Vidíš na sebe, čo si si zadovážil, keď si sa rútil do nej bez rozvahy.“

Po kázni vyšiel z izby. Týmto razom mu povedal dosť; nech má kedy užiť a zažiť. Naučenia dávať pomaličky, po kúskoch. Náhlivá robota nebýva dobrá.

V kuchyni rozkázal panej: „Aby si mu nedávala kadečo! Nemusíš mu variť na stranu. Môže jesť, čo ja. Azda sa neotrávi; nesoľ ani jemu, nedaj korenia, ani cibule.“

„Kasičky a bez soli,“ prisviedča pani Tereza. „Ale tebe vždy posolím ako-tak.“

„Ale jemu nie!“ zodvihol prst na výstrahu. „Mne je telo čisté, nemám opuchlín pod nôž.“ Bol hrdý, že sa môže pochváliť neduhmi; nemusí ich zatušovať a hanbiť sa za ne.

„Pod nôž!“ strpia pani Tereza. „Tak je veľmi chorý, nešťastný čeľadník, keď ide pod nôž!“

„Dosť hodne,“ uznal pán Martin. „Poleží si dakoľko týždňov. Vieš, čo je priesil, keď zájde na mrcha cestu!“

„Mládež si nedá pozor,“ horekuje pani Tereza. „Nešanuje zdravie, kým ho má.“

„Čože mládeži!“ uvažuje pán Martin. „Podoberie sa jej, prepustí a je po chorobe. Dal by si vďačne odrezať nohu a hoc i obe, keby chcelo udrieť do nej, čo robí nezdobu po všetkých žilách. Ale keď máš roky, trp a znášaj; taký je kraj a podnebie tuná.“

I on privlastňoval všetky choroby kraju a podnebiu.

Petar sa nezaraďoval, keď mu doniesla gazdiná obed. Akási vodička, v nej pláva dakoľko ovsených šupiniek. Zuby sa nemajú do čoho dať. Aký rozdiel táto polievočka a polievky, ktoré jedávajú vo veľkej miestnosti, najmä keď sa zatára medzi dobrú hovädzinu kus šunky, alebo práve tučná mládka. A keby bol vedel, že mu chovu nepredpísal doktor, ale gazda! Takto ju už len pochlípal. Lámal si hlavu, prečo mu nedajú soli; či by mu zaškodila štipôčka do polievky? Veď choroba, ako predišla od mnoho soli, tak ani neprejde, čo sa jej i odrečie, ak ju nôž nevyženie. Keď ho gazdiná videla chlípať chudobnú polievku a nepovedať slova, uľútilo sa jej ho, akú má trpezlivosť.

Po obede nakukol zas gazda, vraj posedieť si trochu. Dobrý gazda rozveseľuje hosťov, najmä v chorobe.

Sadol si k posteli, nastolil mu denné príhody. Nebolo ich veľa, ani nie dôležité. Kohút preletel parkan, zašiel do tretích susedov. Aby ho čerti nevzali, ako ho môžu ľahko, keď sa raz rozblúdi po cudzích dvoroch; sputnal mu nohy a keď prešiel Bolivarovou starý „Camina sempre“ („Ustavične stúpaj“) s táčkou, predal ho odpoly darmo. Keď ho vpratal do táčky, začal vyspevovať naskutku popred domy: ,Mám veľkolepého kohúta na cazuelu.‘ (cazuela-kasuela, čilenský guláš). Nech tam ide na cazuelu, i tak by utkvel kdesi v hrnci, keď sa rozblúdil, ibaže by zaň nedostal groša.

„A bolo mu u nás dobre. Čo mu chýbalo? Pohadzovalo sa mu ráno, i večer. Večer mával, čo zvýšilo od stola, dobrého mäsa, i pečienky. Veľmi sme ho chovali, preto hádam i zbujnel. Veru ponad parkany, najprv do prvých susedov. Ale potom sa nalakomil, nebodaj za mládkami, chytila sa ho roztopaš. Premenil i obyčaje, keď sa rozbújal. Začal sa biť rad-radom so všetkými kohútmi. Nemohli obstáť pred ním. Bol ti, synku, ako nehodno primeriavať, tí kresťania, ktorí sa tiež rozblúdia nehanblive, začnú sa vláčiť kade-tade po neporiadnych chodníkoch. Myslíš, že nie?“ Začal naň naliehať, aby povedal, čo o tom myslí. „Chodia ti, synku, do tých akýchsi domov s perom ako päsť v gombíkovej dierke. Tiež sa rozbújajú, márnia čas i peniaze a veru i zdravie, miesto ísť rúče do roboty. Či je nie tak?“ Zasa len naliehal naň, čo myslí o tejto veci.

Petar sa predpoludním radoval, že prešli hladko ponad podrobnosti, a tu sa musel zastarieť doň ešte i akýsi kohút. Zahniezdil sa v posteli; začalo mu byť horúce, ani čo by boli zakúrili. Iba zamrmlal čosi pod nos. Mohlo sa vybrať, že je tak, alebo i nie tak.

„Veru i z našich chlapcov si podajeden zaputná nohy do toho pazderia. Myslíš, že nie? Zadovážia si chorobu a trochu i hanbu. Či nie? Kohútovi dajú dnes ešte nebodaj červenú kravatu na hrdlo. Z choroby tiež môžu ostať chlapcom mrzké znaky. Či nie? Každý ich môže tam vidieť, či nie?“

Keby aspoň nevystíhal od neho, čo myslí! Trápi ho i iná starosť a on mu stavia pred oči zarezaného kohúta a spomína mrcha choroby. Stŕpa, čo sa dal doňho. Šibne naň zboku, či by si nedal nakuknúť do mysle. Vidno, nie je vystretá úplne ako obrus, keď ho prestrú na stôl. Má zákutia, pritajené záhyby, kde nebodaj poschovával všeličo. A čo vidno na ňom? Sedí pri posteli, rozpráva, ruky zložil na bruchu, búcha palcom o palec, ako keď sa barany tlčú. Kto mu nazrie za parkany mysle? Zatvorená nádoba, nedá nikomu nazrieť, čo za nimi skrýva. Reči ukazujú, že vie čosi. Má doslova pravdu, čo vraví. Donedávna by ho bol vysmial pre také taľafatky, ale tu pred ním uznáva, že dobre hovorí. Skúsil i dosiaľ na sebe, koľko má pravdy v slovách. Ale sa ho i bojí; či nemá azda zlé oči! Sú smutné, ale hľadia dohlboka kdesi, vidia všetko, až mráz prechodí. Slová stýbe, akoby mu ich vyberal jedno za druhým z duše. A hádam ju vidí pred sebou ako na dlani. Možno je strigôň! A ak sa mu vlámal do duše a vyťahuje z nej rozrusanú pravdu v zdrapoch a vláknach?

Ležal Petar na posteli, akoby ho bol vymlátil obuchom. Čakal, čo príde teraz: či nevytiahne pravdy celý balvan razom a neprikrúti ho, ako tu leží. Ale pán Martin nie; obrátil reč na inú stranu.

„Operácie sa neboj, kým mňa vidíš,“ uistil ho vážne a buchol sa ešte v prsia. „Moja spomína, že sa čosi bojíš. Neboj sa! Máš najlepšieho doktora; ak ti je pomoci, on ťa vytrhne. Nech sme doma, bol by ti, braček, doviedol nášho Bekavca; lebo je doktor nad doktormi. Ten ti vie zaobchodiť s priesilom; všetko len masťami. Pravdaže, u nás rastú iné zeliny. Tunajší Bekavci o nich neslýchali. Kde je tu blen, lopúch, podbeľ, skorocel alebo šalvia? Nieto ani dobrej živice zo smreku alebo borovice. Najlepšie ti bude dať sa pod lekárov. Naprávajú dosť dobre nožom, čo Bekavec masťou. Choroba pod nôž nie je choroba, ale kratochvíľa; zápäť za nožom ide zdravie. Čo by nedal, keby mi choroby mohli merať nožom! Ľahol by naskutku: ,Nate, režte, hoc kuchynským, rozštvrťte ma, hoc ako moriaka alebo baranca!‘ Či nie?“

Petar sa veľmi uspokojil. Chválospevy na nôž a na majstrov noža podvihol mu zas ducha.

„Nuž o operáciu nemaj starosť,“ dodal ešte, keď sa dvíhal z miesta. Išlo mu trochu ťažšie, lebo sa bol zasedel. „Spusť sa na nás, opatríme ťa ako brata. Posteľ ti dajú dobrú, budeš mať vlastnú izbu; to ti už vykonáme. Budeš si v nej sám dvoriť. Čo preto, že ťa bude stáť čosi viacej? Človek hrdluje a honobí, aby si pohovel, aspoň keď ho choroba prikvačí.“

Petar ho počúval s otvorenými ústami. Spýtal sa ho, o čom mu hovorí. Nerozumel, na čo cieli.

„Akože! Dobre rozvážiť a prihotoviť najmenšiu vec,“ vysvetlil mu. „Keď je operácia, nech bude, ako má byť: tam, kde ich robia. Dáme sa na špitál…“

„Ja do špitála?!“ Petar, neborák, začal sa triasť na celom tele.

„A čo!“ postavil sa pán Martin. „Azda nie tuná babriť, ako neprislúcha! Načo by boli špitále? Nie azda za hotel pre pocestných! Divím sa ti, múdry čeľadník a nevedieť, čo je špitál! Rozváž a uznáš, že si na chybnom chodníku.“

Postál, popozeral naň, ako tam leží ani sťatý dubec. Odo dverí mu ešte radil. „Rozmysli si. Nadovšetko pokoj! Čo ťa najskôr vytrhne v chorobe, je pokoj a veselá myseľ.“

Pokoj a veselá myseľ, keď strach lomcuje celým telom. Veď špitála sa nebojí iba pán Ipolito! V tej veci má veľa kamarátov; ani ich nezná všetkých. I Petar, chudák, patrí do tej obce, mohol by v nej byť richtárom. Ako ho mráz obchodí, keď má prejsť pred ním, vlastne pred parkanom o vysokých zinkových tablách. Čo je za ním? Čo iného, ako sklad pre zbytočných, ktorí zavadzajú zdravým v meste. Vie, že ako vyvážajú smeti za mesto, tak dávajú doň, z koho už niet osohu.

Zakvílil, do čoho padol. Iba utiecť; inej rady nevie. Tu v dome púšťajú naň iba strachy. Spomínajú mu kohúty o červenej kravate. Veď utiecť, ale ako s nesúcou nohou? Len ju pomknúť a zabolí, ani by ju prestrelil v rozkroku.

Odobralo sa i slnko od obloka, prikráda sa dlhý patagónsky večer. V lete si zaberá skoro celú noc. Nechá jej úzky pásik, že nemá skoro na čom rozložiť svoje tmavé stánky. Ledva ich rozloží, už sa zapaľujú zore, predchádzajúc nový dlhočizný deň. Ach, smutný večer, ako ho skrátiť? Ale sa práve vtedy vkradol svit nádeje do smutnej izby. Dvere sa otvorili, v nich sa ukázala tvár gazdinej. Nie je krásna s tým pritlačeným nosom na konci. Prvej mu bola smiešna, hádam i mrzká: dnes mu bola, akoby prichodil posol boží.

„Vari vám je horšie?“ prihovorila sa mu starostlive. Videla, že je veľmi zronený.

„Nemôže byť horšie, pani Tereza. Čo prišlo na mňa, nebolo by nič. Čo by nepreniesol, čo som zaslúžil za hriechy?“

„Nezjedajte sa. Tu je večera, zajedzte si. Bola by vám doniesla dačo lepšieho, ale viete, akí sú lekári. A môj ešte prikrúti a prisype prísnosti, že jej vyjde vrchom.“

„Zlé myšlienky má o mne gazda. Ide ma sotiť do nešťastia. Neuzrú moje oči mojej dediny, ani drahej matky. Ak ma dáte odniesť do špitála, akoby ste mi vykopali jamu. Ešte som nežil, nemal kedy ukázať, či som na dačo alebo nanič a už ma chcú odpratať. Vaše srdce je dobrotivé; vezmite ma pod krídla ako orlica, keď bráni mladé. Načo ma sádzať do špitála, keď mi je choroba zjavná; viem, čo mi je. Zjavil som ju lekárovi ako statočný čeľadník. Nezatajil som mu nič. Statočné sú moje cesty. Gazdovi som nezjavil, keď je ukrutného srdca, hoc i on prešiel moje chodníky, kým ho vábili. Všetci sme zhrešili, pani Tereza, jeden ako druhý. Spúšťame sa, že sa nám prepečie, že sa nezabije krčah, hoc by chodil na vodu do súdneho dňa.“ Schytil ho žiaľ, plače ako dieťa. Nevedieť, čo ho nadišlo v trapiech, iba keď ti o odrazu prisililo čosi, zobliecť pred ňou dušu donaha; zhodiť z nej obnosené hábočky, ošarpané okrasy a prívesky. Priznal sa jej ako doktorovi, čo sa mu stalo. Kto by bol hľadal slová u posmešníka, ako ich pozhľadával a porozkladal pred ňou!

„Čo vám je už z toho, keď sa raz stalo!“ vytýka mu, ale vidno, že ho ľutuje. „Hoc sme z mäsa a krvi, ale je v nás i duša. Neškodilo by pomyslieť i na ňu dakedy. Doma sme chodievali do kostola, hádam, lebo nebolo kde ísť inde, ale tu myslíme, že nám ho netreba. Dali sme sa na veľkú robotu a starosť o bohatstvo. Zhŕňať napochytre moc a ísť domov. Nemáme kedy pomyslieť na dušu a lepšie veci. Ak ideme do kostola, ideme pre chlúbu, akí sme hodní ľudia. Tisneme sa dopredku, nie byť bohu bližšie, ale aby nás videli. Vy mladí zas idete, keď idete, pozerať na dievky a mýliť ich i tam. Veru tak, synku, i doma, ale najmä tu, žijeme telu a mamone. V dome otec zje chytro, čo mu dajú; musí bežať do obchodu alebo do pisárne. Nemá kedy podučiť syna alebo napraviť dcéru. V peniazoch mu je všetko: poriadok, múdrosť, sláva i láska k domácim. Tak nám chorie život, skazil sa do koreňa. Nemyslíme, iba na telo. Keď sa vrátime domov, začneme vraj žiť nový, ozajstný život. Ale sa domov nepoberáme. Priviazala nás tuná lakomosť a pachtivosť za bohatstvom. Nie nám je nikdy dosť. Zahodili sme i naše dobré staré obyčaje; lepšie sú vraj nové. Starú usilovnosť sme zahodili a pochytili pažravosť, pachtivosť za bohatstvom. Do skromnej domácnosti a rodiny voviedli sme prepych a nádheru. Ozajstní boháči sa nám smejú, ako sa im chceme pripodobňovať, hoc nemáme ani ich bohatstva. Nechce sa nám učiť od nich miernosti a rozvahy…“

Tak mu dohovárala, on jej prisviedčal. Má čosi pravdy, ale či sa týka jeho? Nebol predrenec, nechodil loviť do mútnych prúdov peniaze. Stál radšej na brehu, rehotal sa bláznom, ako sa trepú v nich.

„A kde ti je viera, synku?“ začala zasa gazdiná. „Alebo ti ju nevštepovala matka do srdca za malička? Nenaučila ťa, že je boh všade tomu, kto v neho verí a dúfa? Zišla by sa ti dneska, keby ti ju bola dala. Neprejímal by ťa taký smiešny strach, keď máš ísť, kde chorí ozdravievajú, nečistí sa očistia od rán a nekľudu. Nevidel by si smutný parkan a súžbu chorých, ale by si sa pokochal vo veselých ambitoch a chodbách, keď zasvieti do nich slnce. Videl by si záslužné panny chodiť v bielom po dvoranách roznášať pomoc a opateru, ale i obetavosť svoju. Veru tak, nebolo by ti ostalo iba hriešne telo, ako hoviadku, bol by si mal i dušu.“

Z gazdinej blčal oheň; časom ho pálil, ale i zohrieval trochu. Aspoň ho neobchodil mráz. Slová o kostole a bohu sa ho nedotkli veľmi, ale čo vravela o pachtení za bohatstvom, sa mu páčilo. On za ním nebaží. Môže si smele stať medzi dobrých. Bolo by mu bývalo dosť kus zlata. Nájsť ho prvým razom, keď bol v kampe, bol by šiel domov rovnou cestou. Nebol by sa viac ani pohol, nažíval by v pokoji až do smrti. Tá malá vec sa mu nesplnila, nuž nahliadol zaraz, že zo všetkého je nič. Dal sa na náhodilý život. Zarábal, koľko bolo dosť vyžiť a zabaviť sa. Načo odkladať malé peniaze? Či ho vytrhne dakoľko randavých pečí, ktoré si musí odtrhávať od úst?

„Neboj sa nemocnice, choď a vyjdeš z nej zdravý.“

Zabedákal, čo mu hovorí. Hľa, opúšťa ho už ozajstná nádej. Nieto nikoho tam z našich; nik ho nezná. „Ustrňte sa, nechajte ma u vás. S naším svetom som žil, medzi ním chcem i umrieť.“

Vysmiala ho, že tak ľahko spomína smrť. Tak chytro sa neumiera. A kto ho opatrí tuná, kto ho bude obchodiť? Či mu je prechladnutie, aby bolo dosť variť mu lipový alebo chabzdový kvet? Zadovážil si rany, ktoré potrebujú Bekavca, dobrého opatrovníka. Hoc sú nečisté a neslávne. Zanedbať ich nesmie, lebo sú rany. Môže ostať lazárom na celý život, ak neprivije na ne pravý balzám.

Ale on len božekal, že radšej neviem aké rany, hoďas i dušu vypustiť tuná, ako tam neviem aké divy. Radšej pozerá na jej dobrú statočnú tvár, lebo mu je ako tvár matere, ako vidieť pred sebou neviem aké panny v kmente a šarláte.

„Aký si ty lizoň!“ Usmiala sa na tie reči, „nehanbíš sa púšťať toľký strach na seba?“ Keď zobrala riad, že pôjde, doložila: „Toľký chlap a taký bojko! Už sa len nebojte, nedáme vás do špitála.“

Vystrel za ňou ruky. „Ach, zlatá pani Tereza! Povedzte mi, že ma nedáte. Povedzte!“

Pokývala mu hlavou, aby sa nebál. Keď vyšla, Petrovi akoby zašlo jasné slnce. Pri nej cítil sa v istote a bezpečnosti. Z jej oka hrial ho čistý ohník účasti.

Po večeri prišiel mu Vid Dargaš. Bol veselý, vysmiaty, ako obyčajne po dobrej večeri a dennej robote.

„Ako sa máš, perlička?“ zvolal, vyškierajúc naň biele zdravé zuby.

Petar sa mu zaradoval. Boli priatelia. Chodievali spolu zabávať sa; vídali sa i na svadbách a kršteniach po domoch. Hoc Petar bol bez smeru, nevedel, kam ide a kde príde, brali ho predsa za krstného otca; dávať smer života novému pokoleniu a predchádzať ho príkladom. Dargaš bol veselý pri hostinách: keď prišiel do vzletu, strúhal verše, hoc na krivých nohách. „Čo ťa to zašlo, že si sa zduril? Na čo ti je posteľ? Skoč a hybaj!“

„Čože tebe, čierny kocúr,“ žaluje sa Petar. Nevdojak sa mu vyšmykla prezývka, ktorá prischla na Vidovi, keď boli v kamarátstve. „Vidíš, pedál mi ide vyničieť. Keby ho mohol zahodiť pod posteľ, zahodil by ho, že mi nezavadzia. Neviem, kedy stanem naň. A čo tam vravia, Vidko?“

„Nuž Martin, že vraj zajtra do špitála. Rozkázali viktóriu zavčas rána.“

„Hej, letí mi k hlave, spomína mi kohúty, čo predal na kazuelu. Nemohol si ma zastať?“

„Vieš, aký je, keď si zaumieni. Nikola by pomohol, ale Andrija hundre.“

„Čože ten!“ skočil Petar. „Ej, veď sa mu odslúžim.“

„I pán Dolčić. Že vraj najlepšie v špitáli. I on vraj bol päť týždňov, keď si zlomil nohu, bolo mu vraj dobre. Chova a opatera, ako svedčí.“

„Falošník, ako mi podtína nohy.“ Chytá sa za hlavu. Ej, vyvŕši sa na nich, vyvŕši, budú spomínať. „Nože, Vidko, nepríď s viktóriou. Uprosím gazdinú.“

„Len či sa zastarie. Trčí vždy v kuchyni. Skôr by ťa zastal pán Kuzma. Pohádal sa pre teba s Andrijom a Dolčićom.“

Hej, pán Vodopija je chlap. Poznať, že vie, ako svet beží. Nedá ho odvliecť z domu.

Ale Vid krúti hlavou; ktovie, čo vykvitne zo všetkého. Začal mu dodávať smelosti. „Čo sa bojíš toľme? Dajú ti peknú izbu, dobrú chovu a opateru. Pán Dolčić sa chváli.“

„A kde sú peniaze na izby? Nevieš, že som ako kostolná myš?“

Vid pozrel naň nedôverive. Neverí mu. Ako by nemal čo-to? Všetci sme chudobní, ale keď príde tvŕdza, už len vyhrebeme skadiaľsi. Ale Petar ovesil hlavu smutne; nemá odkiaľ vyhriebsť, keď nepoložil nikde. Vid pohol plecom a doložil: „Čo preto? V spoločnej dvorane tiež je nie najhoršie. Aspoň je veselšie, keď ich je viac.“

„Jajkajú a bedákajú; taká veselosť. Len nepríď. Nepôjdem im, nie.“

„Vidíš, perlička: najhoršie, že smrdíš grošom. Keby si mal…“

Keby ho mal, vedel by, čo má robiť. Práve sa priberal odkladať, keď ho toto zašlo. Prišlo v najhorší čas.

Vid prisvedčil, že nešťastie chodí vždy v najhorší čas. Ale najlepšia obrana je groš: kto ho má, ani čas mu je nie najhorší. „Veď keby ho bolo! Ale ho niet; rozkotúľa sa kdesi…“

I Vid prisvedčil, že dakoho sa groš nechce držať naozaj. I z Petra prší ani z husi voda. Kde by vraj nie, keď lipne za takými vecami, ktoré veľmi trhnú. Vínko by bolo najmenej ešte, horšie sú už karty a vraj najhoršie priateľky. S nimi sa minie, keby ho bolo vrece.

„Prepáč, že ti spomínam, ale sme medzi sebou; nevynímam sa. Sme akosi na jedno kopyto. Ale vieš, čo ich vídať dakedy na ulici vo vysokých topánkach do pol kolien; hm, braček, tiež pýtajú ham a obliekať sa. Sú ako metla. Keď vyjdú na ulicu, za nimi hrnú priatelia, akoby ich mietli sukničkami za sebou i ich peniažky. I ty si im chodieval takto za pätami.“

Petar sa strhol, napaprčený, že ho prišiel i on dochodiť.

„A keď som ťa vídal, perla!“ rehotal sa mu Dargaš. „I kašlal si za nimi, na taký spôsob, že hneď poznať, aký je to kašeľ. Zišiel by sa i naň dobrý Bekavac, vyhnať ho chlapcom. Vidíš, aký je mrcha: tebe udrel do pedála.“

Hniezdil sa Petar, že mu pára dušu, hoc je nie odchodnejší od neho. Chodieval i on po tých istých chodníkoch. Neraz popredku, ukazovať cestu.

„Ale sa vynímam?“ rehotal sa mu. „Veď ja viem, aký som. Ty devätnásť, ja bez jedného dvadsať. Z jedného sme brda. Veď i na druhých psov príde mráz. Nezariekajme sa. Nejeduj sa. Nebádaj ako jež, nechcem ti zle. Iba spomínam, že nezaškodí odkladať. Nezavadí. Čo ti zaváži alebo zaberie miesta, keď ideš dakde, tá malá knižočka z banky? A vidíš, otvorila by ti dvere do vlastnej izby v špitáli. Najlepší priateľ peniaz; doma i v cudzom svete. Škoda ho znevažovať.“

„Máš pravdu, Kocúrik,“ uznal veľmi skrúšene. „Banujem, veľmi banujem, že som si nevaroval. Vieš,“ chytil ho za rukáv, aby mu ešte lepšie natisol, čo mu chce povedať, „chcel by teraz mať Rosalesovo alebo Ramosovo, len aby ti ukázal, ako viem varovať. Ako by nevaroval, keď ozaj niet priateľa nad groš.“ Videl, ako mu Dargaš prisviedča, ešte i napráva koberčeky na ňom, lebo sa boli zviezli čosi nastranu. Vtedy sa ho osmelil osloviť: „Či by si mi nemohol prepustiť toho priateľa, aspoň kúsok? Zišiel by sa mi teraz ako kus chlebíka. Ťažko bez neho, ťažko…“

Dargaš sa rozrehotal, pozeral mu do očú a pokrúcal hlavou. Naostatok zvážnel. „Nepovedal by nie, perla, ale viem, nezohrial by sa u teba. Keby ti zutekal, choď potom, zháňaj ho zasa dovedna.“ Položil dlaň k jeho hlave na hlavnicu. „Vieš ty čo! Choď ty len do spoločnej izby. Ešte sme tu. Prídeme ťa navštíviť každý deň po obede. Donesieme ti pomaranč. S viktóriou neprídem. Vyhovorím sa. Ale ťa i tak odpravia. Dolčič a Andrija budú rýpať a Martin ťa nezastane, ak zvie, že nemáš groší. Neúfaj sa mu!“

Pokýval mu živo odo dverí, usmial sa a vyšiel.

Vid je najlepší priateľ, kamarát; čo má z neho? Dobrých naučení a výstrah koľko chceš, najmä keď je po nečase; ale zo svojho ani peče.

Nech je vo veľkej miestnosti v tie časy, bol by stŕpal. Radili sa o ňom vospolok. Zhodli sa naveľa odpratať ho do špitála. Pán Vodopija ho zastával tuho, i Nikola dosť dobre, že načo, keď mu je i tu dobre. Ostatní zle-nedobre naň, že načo sa vovalil do domu s chorobou, ktovie akou. Či potiahne citlivého človeka chuť zajesť si, keď vie, že idú rezať a čistiť rany. A ešte aké! Nevedieť ako, ale vyňuchali, aký mu je priesil. Nebodaj gazda nemohol sa premôcť; dal iste znať na sebe, že on vie, aký je to priesil. Po porade pristal ochotne, že mu pohľadá hneď zavčas rána posteľ v nemocnici.

Pani Tereza nepovedala pri porade slova, ale keď umyla riad, zahodila si čierny kepeň o širokom golieri a na hlavu šatku.

Doktor, keď ju zazrel v svojom dome, nazdal sa, že ho prišla volať k mužovi. Ale ona sa len prišla opýtať, či ozaj nieto inej pomoci, ako poslať chorého do nemocnice? Doktor sa neprotivil; môže ostať, kde je, ak ho chcú držať. O ranu nik nebude mať starosť ako on.

Pani Tereza mu teda oznámila, že chorý ostane v dome. Ona sama ho opatrí. Keď prišla domov, povedala mužovi, aby sa neustával pre posteľ v špitáli, Petar že nepôjde z domu ani na piaď.

„Akýže je to poriadok?“ okríkol ju. „Ale sebevoľne, čo ty chceš?“

„A keď mu netreba ísť. Kto len vymyslel vyhnať ho! Neviem načo, keď doktor vraví, že netreba. A je v dome hosť ako iný. Ctilo by ťa vyhnať ho, keď ochorel?“

Pán Martin sa zahľadel na ňu. Nikdy sa mu nepostavila takto. Čo ju nadišlo? Napaprčil sa, tvár mu obelasela.

„Bolo si rozvážiť. Nevieš, na čo sa podberáš. Aká je i tá choroba? Čo hľadal, našiel. Kde ochorel, nech sa ta ide i vylízať: Neporiadok, výstupky!“

Tíšila ho. Akože — výstupky. Vie sám chorý najlepšie, že si je sám na vine, ale či ho preto opustia?

„Nech zmúdrie!“ hromžil gazda. Chcel mu naliať múdrosti, strach by vraj bol dobrý lievik.

Pani Tereza nechcela sa dať prehovoriť; vždy len húdla tú istú, že načo ho šibať väčšmi, ako ho šiblo. Ak má zmúdrieť, zmúdrie i bez pokuty.

Bádal si prstom do čela, že je to ženský rozum. Klin vybíjajú klinom, múdrosť nadháňajú strachom.

„Načo ho my trestať?“ obrátila sa naň už rovno. „Alebo sme azda boli lepší?“ Keď pozrela naň trochu smelšie, odvrátil sa.

„Múdrejší ustúpi,“ potešil sa. „Ženský jazyk neprevýšiš.“