ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krešimír zložil tovar v kôlni, pootváral oblôčky a rozvešal ho pod povalou, aby ho previevalo.

Pán Ipolito, keď sa prišiel pripáčiť na jeho výrobky, pochválil mu robotu. Mokrú pšenicu, ktorá vyšla odpoly navnivoč, premenil na dobrú, trvácu údeninu.

„Len kde ju predať!“ staral sa Krešimír. Bál sa, že jej nenájde odbytu v meste. Najmä s masťou bude trápenia. Bol jej dlhý rad bľachovíc, v ktorých bol kedysi liek proti prašine.

„Preliať ju do poriadnych bľachovíc,“ radil mu pán Ipolito, „prilepiť na ne pekné nápisy. V týchto nádobách ju neminiete. Len nepustite nikoho dnuka, aby nevidel dakto, že je v nich.“

Krešimír uznal, rada bola dobrá. Čierne neúhľadné nádoby boli by sa hnusili gazdinám. Údeninu by bol nedbal predať všetku odrazu. V meste je dosť obchodných domov, ktoré sa zapodievajú dovozom. Pán Ipolito ho vystríhal od najväčších. Tovaru je nie toľko, aby sa veľkému domu vyplatilo dať sa na jeho vývoz. Z malých obchodov nech nejde do obchodu ,Dominguez Cordos y Comp.’, lebo sú s tou firmou v priateľstve ako pes a mačka.

„Pôjdem k pánu Katovićovi,“ oznámil mu Krešimír. „Ak by mi on nekúpil, ohlásil by sa azda u pána Dolčića.“

Pán Ipolito mu odobril. Im už skôr pristane i menšia kúpa.

Keď prišiel k pánu Katovićovi, pán Vodopija nevedel mu nič povedať. Pán Katović ho prijal veľmi dobre. Vypočul ho, čo chce, trochu porozmýšľal a dal mu výrok, že veru údeniny majú. Nemíňa sa jej mnoho; v ostatné časy prišlo odkiaľsi hodne klobás a salám. I v okolí jej bude dosť na tento čas; nepočul, že by ju hľadali. Bojí sa jej prevziať trochu viac, aby mu nezaležala a nevzala skazu.

„Ale ak by ste sa podobrali dodať mu údeniny budúcej zimy za túto cenu, urobil by zaraz zmluvu. To je práca veľmi výnosná, pán Zarada. Teší ma, že sa našiel medzi nami človek, ktorý sa dal na ňu. Nedajte sa odstrašiť. Budeme vás podporovať.“

Krešimír sa zarazil, čo sa robí pánu Katovićovi. Bol mu predsa vyrozprával, ako prišiel k údenine. Dal sa na údenárstvo len z príhody. Pánu Katovićovi neutkvelo teda nič v hlave z toho, čo mu rozpovedal, keď ho má za údenára. Nebodaj ani nepočúval, čo mu rozprávajú. Zle padne pozerať na takú robotu. Pánu Vodopijovi sa i požaloval, ako sa mu povodilo.

„Vedel som hneď, čo povie,“ pokrúcal hlavou. „Nemôžeme sa rozkývať do nových obchodov. Stojíme na mieste, ani sem, ani tam.“

„A zastať nie je zdravo,“ podotkol Krešimír.

„Veru kto zastane,“ uznal i on, „sám seba klame, ak myslí, že stojí. Nestojí, ale zaostáva za druhými.“

Bolo zavčasu popoludní. Obchodný dom pána Dolčića a Kolčića k mestu Londýnu, Parížu a Talke bol ešte dosť tichý. Neobliehajú ho, ako býva pred obedom a večerom.

Pánu Dolčićovi nemal vôle rozprávať dopodrobna, ako prišiel k údenine, iba mu ju ponúkol. Pán Dolčić mu nepovedal ani bielo ani čierno. Rozhodnúť sa, či kúpi alebo nie, nechal napotom. Chcel vedieť, koľko jej má, ako prišiel k nej, koľko stojí funt alebo kilo, kedy príde za ňu platiť. Ak zaraz, koľko spustí percent z ceny. Nadškrtol mu, že údenina pochodí z kampa. Tu sa začal vyzvedať, či nebol azda dúl tam niekde a nepodochli barany. Keď mu vysvetlil, že je pravá prasacina, pán Dolčić sa zhákol. Na ktorom podniku by mali toľké svine? Pán boh vie sám, kde ju vypriadol. Bude splesnená, zozrebratená, vyjedla ju červač a chcel by ju naškriepiť za novú.

„Drahý priateľ, údenina nejde nijakovsky toho roku. Len nedávno som kúpil klobás a salám. Naši ľudia, viete, chcú vedieť, čo jedia. Poznajú, keď svine kŕmili koňacinou, i to bohvie z akých zdochlín. Ak sa vraj natláčať takou, vyplatí sa skôr upiecť konskej sviečkovice. Nazdávate sa, že konská pečienka je nie dobrá? Rebrá, keď sa dobre upečú, nie sú najhoršie. Dosť som sa ich nakúsal v tých časiech.“

Žartoval, okrašľoval veci, ale pod výkrutkami trčala veľká nedôvera. Chce im zavesiť na hrdlo ktovie akú mrcinu. Dáva naposmech lacno. Oni, chvalabohu, nie sú utisnutí na všakové fígle. Vlani zarobili na kožkách a vlnených ústrižkoch. Toho roku zarobia zasa, hádam i viac.

Krešimír bol na konci rád, že sa mu nezdôveril. Boli by bojsa skrsli ešte reči a klebety. Dobre začínam, bisťubohu! Že si vraj ľahko poradiť! Len si poraď, keď ťa zaskakujú zo všetkých strán.

Šiel na nákladný most k priateľovi. Rozprával mu, ako sa mu vodilo. „Najkrajšie, že pán Katović ma ani nepočúval. Možno, už ani nevie, že som bol uňho.“

„Tvrdá hlavička, ctený pán Simon, tvrdá. Búcha sa rovno o múr a roztrieska sa na kusy. Šťastie, že som uskočil za horúca na zdravú stranu. Škoda chlapa! Mohol byť kukuricový veľmož, hádam i kráľ, celú zimu až hen do žatvy na takto rok. A my sa dať ošudiť! I ja tĺk, i ja. Cigánil ani vajda, kukuricu držal, kým ju pán Simon nepredal. Keď jej nieto nikde, predáva ju, bratku, predáva, po čom chce. Zarobil cigánisko. Kto mu nekúpi iného tovaru, nedostane od neho ani zrna. Pánu Simonovi vzal najprv kukuricu a zárobok; teraz mu už odníma ľudí. Taký je to pán!“

Pán Ipolito očervenel ako rak; bol by mu vynadal, ale pozeral na čeľadníka pred sebou, ktorý ho počúval ako vážnu, skúsenú osobnosť. Sľúbil mu, že tovar predajú po troche, i bez veľkokupcov, ako pán Simon a pán Dolčić. Tovar je trváci, jesť nepýta. Vedia i iní, ďakovať bohu, ponúknuť tovar. I v Patagónii sa míňa dosť údeniny i svinskej masti. Na severe Chíl tiež kupujú, najmä v banských strediskách. Odberajú najviac z Valdívie;^[3] prečo by nemohli vziať i z Puntareny za slušnú cenu? Hovoril s toľkým presvedčením, že Krešimír zas prišiel k sebe. Radosť ho počúvať, srdce okrieva pri ňom. Večná škoda, že pán Katović prišiel o takú silu.

„Nemal vás pustiť, mal vás držať nasilu!“ búril sa Krešimír.

„V obchodných veciach neznamená sila nič, ani tvrdá hlavička, zachovajte si,“ naúča ho pán Ipolito. „Obchod má svoje zásady. Tie učia: drž sa, ako sa trafí. Hľadaj prospech, kde sa ukáže, nie búchať do múrov kotrbou. Kto nemá zdravé zásady, má škodu a posmech ho neminie. I on ho má, keď mu odberajú ľudí jeho vlastnou kukuricou.

„Prečo by sa mi nezastarieť!“ napaprčil sa Krešimír a začal hroziť päsťou. „Máme pšenice, udrime naň i jeho kukuricu!“

„Zásady, priateľko, zásady!“ napomína ho a usmieva sa. Pšenica je suchá, môže čakať. Nech sa len sčapuje trochu, nech jej ešte minie. Spustil by z ceny, len aby nám pokazil. Počkáme.“

„Poodoberá všetkých pánu Simonovi a vyžmýka ich.“ Rozhorčil sa veľmi na takú nespravedlivosť.

„Nech ich žmýka trochu,“ tíšil ho pán Ipolito. „Keď ho poznajú lepšie, budú sa mať na pozore pred ním. Neľutujte ich. Vedeli, čo majú u pána Simona a nepovážili. Dával im chudák, koľko chceli, nepýtal od nich; poutrácal hodne, že sotva príde na svoje. Pánu Justovi dáme frčku, možno i zaucho, že mu zaľahne v ušiach. Ale pomaly, svojím poriadkom. Zarobíme, áno pane, dobre a statočne. Trápili sme sa, ale i zarobíme. Nemáme sa čo báť špitála.“

Pokyvoval hlavou a zapadol do ďalekých dúm. Ráta, koľko obnáša odložený kapitálik. Z dražby pšenice prisypalo sa čosi, teraz tiež čosi frkne od údeniny i od predaju pšenice.

Krešimír zas len pocítil, že je nie doma medzi svojeťou. Zväzky popustili: akoby bol vypadol z krážu, v ktorom žil dosiaľ. Či náhodou alebo silou okolností? Iste tak, ako sa stratí batoh z vozíka, keď ho nepriviazali o oplen, ako svedčí. Vozík sepne v jarku, žinky sa vymknú a batoh bác na cestu. Záujmy ho zovú na inú stranu, ale cit sa hýbe, ťahá ho mocne k svojim.

Na obede našiel zasa celú spoločnosť; chýbal iba pán Vodopija. Odkedy je prednostom, nedochodí riadne: vystane, alebo sa oneskorí. Mysleli, že hádam spyšnel. Možno mu nechutí pán Dolčić. Bolo čosi počuť, že sa poharkali. Petar Bubinović ho veľmi bráni, že sa ho pýcha nechytila. On nemá stálej služby, myslí viac na pestvá ako na zárobok, a pán Vodopija predsa nebočí od neho.

Rozpadla sa spoločnosť, akoby ju nemalo čo držať vovedne. Zabolelo ho, že sa neozrú lepšie o to, čo by ich mohlo jednotiť. Najväčšmi ho urazil brat. Prvý raz sa zišli v izbe, kde toľké roky bývali spolu; prvé slová mu boli:

„Ako sa majú svine? Ako sa im má família?“ Ledva mu dal ruku, nadstrčil mu dva prsty. Keď sa obzrel po izbe, bolo mu ako v cudzom: nebolo v nej jeho postele. Nezadivil sa, nepovedal nič. V kuchyni sa ho ledva mohla dočkať gazdiná.

„Dal vyniesť vašu posteľ,“ začala mu rozprávať. „Akoby on bol gazda.“

„A gazda?“

„Môj nič, jeduje sa, frfle, ale do očí mu nepovie slova. Čoto ide byť s nami?“ Sklonila hlavu, sediac na lavičke, zložila ruky na kolenách.

„A čo má byť? Nič,“ teší ju Krešimír. K nej cíti prítulnosť ako vždy.

„Tu celý deň sama,“ žaluje sa mu. „Neviem, čo robia, čo majú medzi sebou. Vidím, hryzú sa a meria sa znovu. Zatvoria sa do izby a počuť bu-bu-bu, du-du-du; hádam sa vadia. Ale vám som vyriadila izbu. Ani v nej vám azda nebude zle.“

Zaviedla ho do dvora do dlhého domca, kde sú izby jedna pri druhej. Oživla, keď mu ukazovala izbu. Posteľ je v kúte, ostatné náradie tiež je tu. Dostalo sa mu po deľbe. Umývadlo chýbalo; pani Tereza ho spravila sama z kisničky, ktorú ovešala záclonkou o čipkovaných krajoch. Zľakla sa, keď jej oznámil, že i tak nemôže nocovať v dome. Hádam si cnie, že ho nastrčili do kutice. Musel jej vysvetľovať, že nemôže nechať sklad. Bola by hanba dať sa okradnúť alebo podpáliť, hoc neslýchať v meste o zlodejoch.

„Ide sa vraj ženiť,“ začala mu šepotať. „S mojím sa popriečili najviac preto. Ešte sa mu stane dačo; môj bol, akoby ho bol vyzváral; znoj tiekol z neho.“

Krešimír sa len usmial. I dosiaľ sa jednostaj hrýzli a merili. Chlieb každodenný, trochu i kratochvíľa. Ale badať, že je gazda veľmi zamračený, väčšmi ako indy. Iste má starosti. Visí i u pána Katovića a neplatí. O brata sa už netrápil toľme, najmenej o jeho ženbu. Koľko ráz sa naženil a ani raz nebolo radostníka; nebodaj zas blázni ako vtedy so slečnou Enriquetou. V také časy býva najhorší, zadiera do každého. S Nikolom je ako pes a mačka. S Petrom Bubinovićom sa neráči. Chlieb každodenný, zábava…

Iste mal zas ženbu v hlave. Na druhý deň pred obedom sa pochytil s pánom Vodopijom. Škriepili sa najprv v izbe pre akúsi prislúchajúcnosť za pôžičku. Nemohli sa tam porovnať; so zvadou prešli i do veľkej miestnosti.

„Nedám ani centáva;^[4] ja som im našiel miesto,“ rozhadzoval sa pán Andrija. „Ak zarábať, zarábajte, ale nie na mne. Mám komu dať, len by ich bolo. Gazdovi pohľadajte; jemu sa vraj zídu. Môže vám platiť, má odkiaľ.“

Pán Vodopija sa zapálil. Zapára ešte i do pána Simona. Doteraz spomínajú operení peňažníci, že hľadá peniaze pod rukou. Ale v miestnosti bol Nikola, dopočul i on tie slová.

„Do koho to rýpeš!“ zodvihol sa spoza stola, že sa kreslo prevalilo. Prišiel k nemu a riekol tichšie: „Neotieraj sa oň, vieš!“ A stisol päste. Boli celkom blízko, merali sa pohľadom. Pán Andrija nepovedal slova.

„Pán Gojčević ich zaplatí,“ zastrája sa pán Vodopija. „Neprepečie sa mu, nebudem sa darmo ustávať.“

„Na svätého Vida!“ odvrkol pán Andrija.

„Neviem, na čo hriech v dome,“ zastarel sa Krešimír. „Čo nás do vašich priekov?“

„Nepočúvaj, zapchaj uši,“ okríkol ho, jeho najväčšmi; iste že bol najmenší, na ňom si mohol schladiť hnev. „Tebe sa netreba trápiť. Prasia sa ti samy.“

„Vieme, že máš peňazí, vieme,“ zahundral pán Martin hen od dlhého stola. Z očú sa mu sypali iskry na pána Andriju, obelasel, fúzy a obočia akoby sa boli tiež naježili. „Neprišiel si pre inú vec vykrikovať sem, ako pre tú, aby sme zvedeli, že ich máš; čerti ich vzali!“

Pozrel i pán Andrija naň; stáli proti sebe zas oni, ako by sa chceli pochytiť. Pán Vodopija pozeral na nich a potom riekol ticho Krešimírovi: „Ešte sa zahlušia. Čakám zo dňa na deň, že sa zahlušia.“

„Čo majú medzi sebou?“ spýtal sa ho Krešimír.

„Pre toto tiež,“ a šúchal palcom o ukazovák, ako keď číta peniaze. „Tiež o šupáky…“ A usmial sa potuteľne. „Peniaze sú veľká vec. Z nich vychádza priateľstvo, ale i zlosť…“

Večer prišiel zas domov. Vo veľkej miestnosti nenašiel nikoho; šiel do dvora. Chcel si prihotoviť veci v izbe, ktoré má odniesť do kôlne. Dopočul vravu skadiaľsi i výkriky. Dvere na izbe pána Andriju boli odchýlené; stadiaľ vychodila vrava. Otvoril oblok na svojej izbe, prikrčil sa, aby ho nebolo vidno.

Jeho izba bola proti pána Andrijovej, medzi nimi bol iba úzky dvor. Hlasy doliehali k nemu veľmi zreteľne vo večernom tichu. Bolo počuť hlboký hlas pána Martina, trochu sa triasol, hádam od jedu. „Dobre si vyvaril, múdry si, ale sebe. Robiť na teba, ja i moja, a ty sa voziť po nás i po všetkých. Neplatiť izbu, dobre, maj si ju. Neplatiť za chovu, dobre, napchaj kadlub a rozpuč sa. Nech ti je na úžitok. Ale chovať ženu, hádam i fagany čiesi, to už coky! Azda kradnem, alebo mi zmok nosí? Za dom platiť, za stravu platiť; mäso a omasta tiež je nie darmo. A odkiaľ? Keď sa ženíš, žeň sa sebe, nie na moju kešeňu. Chovaj si sám pätoru. Radšej podpáliť kolibu…“

„Nehanbíš sa, synku, hovoriť podle a neuznanlive?“ Hlas pána Andriju bol veľmi pokojný; teploty bolo v ňom i hĺbky presvedčenia. „Mňa vraj chovať zadarmo! Kto ťa pritúlil, lazár? Ale som ja vymyslel reštauranty a hotely? Nemal by si košele, trhanisko. Ani pás okolo hriešneho brušiska nie je tvoj; i naň by prislúchala moja hypotéka. Ani šparcháč nie je tvoj, čo vystykuješ zuby, keď si sa napukal mojej pečienky. Vyčistíš mi dve izby; vieš, túto a pri nej jednu. Ak nie dobrotky, pôjdeš na ulicu ty i žena. Pôjdeš, ej pôjdeš po kolónii (po meste) vajcia predávať alebo handry zbierať. Budeš i droby umývať ešte a predávať po domoch…“

„A kde sa podieť!“ Tak zas hlboký hlas gazdov. „Tam plať dlhy, tu zas tebe, pijak, interesy. Kde dám ľudí, keď zaľahneš do toľkých izieb? Dve najlepšie izby jemu; Krešimírovi ledva kuticu. Nikola stisnutý…“

„Čo mi ich pcháš pod nos. Daj si ich za zrkadlo.“

„Jednostaj tak, nezmestník!“ hundre zas gazda. „Kde sa obrátim, keď utečú ľudia? Povedz, kde?“ Dojedal doň prudko. „Vždy len trúbiš tú istú pesničku ako somár, keď sa roztrúbi nad ránom. Nešťastie ťa na mňa zrútilo. Ale by ja mal, mívaš si, dneska škodu, nech by ťa bola baba utopila v prvom kúpeli? Keby bola bývala z boha, mohla ti pridržať hlavu pod vodou…“

Pán Andrija ho vysmial. Nebola u nich kadejaká veštica, keď mal prísť na biely svet, ale najprednejší medik, okresný, mnohovážny. Pred nimi snímali klobúk v Pravom i Ľavom Zorovci; nie žeby boli utisnutí na pľuhavé bosorky prestrihnúť šnúru na pupku zababrenými nožnicami.

„Viem, že boli statoční tvoji,“ prisvedčil gazda veľmi ochotne. „Poriadny človek bol tvoj otec, pán boh mu daj slávu večnú. Ale tvojej materi pani Uršule sa veru divím, nezmôcť sa, taká stvora, na nič lepšieho. Jej poctivosť, oplanisko; ale mi jej je ľúto. Musí sa hanbiť, keď sa jej príde priznať, že má syna takého vtáka.“

„Keby sa hanbila, neženila by ma!“ zasmial sa pán Andrija. „A čo má robiť, neborká! Poriadna slivka tiež sa nenazdá,“ vysvetľuje mu gazda, „že na nej rastie miesto dobrého ovocia napuchnutý ogrman s pľuhavými pupenci. Keď odpadne, vidí, že prišiel chrobák dokaličiť ovocie, ako teba pošpatila pýcha, že máš dva groše.“

Zas ho len vysmial, že vraj pošpatený a zberá sa zaň najkrajšia dievka celej provincie!

Nedal sa mýliť gazda, vedel mu odkresať. „Kto sa topí i britvy sa lapá. Ale vytreští okále, keď príde, pre akú ohavu si zaviazala svet. Videl som i ja priahať pekného koňa so somárom, ale si nemívaj, že pár bol veľmi podarený.“

„Dobre, dobre!“ najedoval sa pán Andrija. Nevedel, čo povedať na toľké úvahy gazdove. Mal v ruke moc a prikrútil mu. „Izby vyriadiš, túto a pri nej. Ak nie, kúpim ti košík na droby. Ale najsamprv ich budeš plákať a drhnúť.“

„Keď drhnúť, nuž drhnúť!“ pristal pán Martin. „A tebe sa vyhodí mrcha vred na jazyku, toľký, koľko je v tebe zlosti. Odvisne ti do samého pása.“ To dopovedal gazda skoro v samých dverách, ale dodal zápäť hlasom ako indy.

„A čo nezavreš, koťuha, dvere, ako svedčí, keď sa chceš zhovárať. Ale chceš prísť do novín?“

„A kto ťa počuje, blázon?“ tíši ho pán Andrija už udobrený. „Gazdiná sa kutí v kuchyni. Nikola chrápe ani driapačky.“

Krešimír sa učupil za posteľ, ak by prišli prehliadnuť izbu. Ale nemali naň podozrenie. Pán Martin sa odpratal do hlavnej miestnosti, pán Andrija ostal v polotemnej izbe. Ale keď sa Krešimír vytiahol z kúta, už sa svietilo z obloka. Bolo ticho všade; vyšiel na dvor, že pôjde vyctiť brata, čo robí gazdovi. Ale pod oblokom sa mu ukázala natešená tvár pána Andriju, obliata svetlosťou. Pred sviečkou drží list na veľkom hárku a šlabikuje z neho. Krešimír poznal písmo krstnej matere: písmená sádže dorovna hore koncom sťa kolíky v Patagónii na drôtových plotoch. Na stole je fotografia, vidno iba opačnú stranu s pozlátenými ciframi okolo mena fotografa. Rozoznať dobre „Split-Spalato“ vo dvoch rečiach, aby bol i baran celý i vlk sýty.

,Nezjavil, že mu písala — poslala i fotografiu,‘ žaluje sa sám sebe. ,Ani mi ju neukázal…‘

Pán Andrija zložil list a vstrčil ho do obálky. Vzal fotografiu a zahľadel sa na ňu. Oči sa mu usmievajú, tvár mu odmäkla. Vzdychlo sa mu. Obrázok položil k listu. Vložil ho do stola a zatisol ládičku. Krešimír sa vrátil do izby, nechcelo sa mu dohadovať s bratom. Sotva začal ukladať veci, keď vrzgli tamvon dvere. Pán Andrija stúpal popod stenu pohvizdujúc. Vošiel do hlavnej miestnosti.

Krešimír ostal sám v tme. Strhla sa v ňom prudká búrka, pozmetala prach a urobila kúdol; nevie, kde sa podel, čo robí. Úprimnosť a svedomitosť odšmarilo kdesi do kúta. Nevedel sám ako, iba keď bol v bratovej izbe pri stole. Vytiahol šuplík; so zápalkou v ruke vzal z neho list a zavrel stôl, ako bol. Bál sa ostať v dome. Zhabal veci a vykradol sa dvercami rovno na ulicu. Dvere musel nechať otvorené; ak ich gazda tak nájde, narobí kriku, že boli zlodeji v dome.

Nebanoval, že si odniesol list, keď je od krstnej matere, patrí tak jemu ako bratovi. Prečo mu ho zatajil? I on chce pozrieť na jej nový obrázok: aká je po toľkých rokoch.

Keď sedel v kúte a vytiahol ho z listu, hvizdol od divu: nie je to krstná mať; ani terajšia, ani z mladších čias. Cele neznáma tvár, mladá a pekná. Vypľaštil oči, nech sa pasú; majú na čom. ,Švárna dievka, ak je dievka, a bude dievka. Poznať jej na očiach.‘ Keby bola v kroji, poznal by jej po kroji, ale je v mestských šatách, ktoré neukazujú rozdielu medzi vydatou a dievkou. ,Ale sú oči, veru oči. Závidieť mu, komu sa zasmejú…‘

Vpil sa očima do obrázka; zabudol i na list krstnej matere. Ako hľadí dychtive, v očiach sa mu mení. Oči pozerajú rovno naň spod oblúčikov čiernych obŕv. Ach, na koho pozrú mocne; všetkou silou, ktorá sa tají v nich kdesi na dne: čo bude s ním — čo?

Hodil sa na list ako hladný na jedlo, zabudol i na obrázok.

„Milý môj synku!“ začal čítať. „Ja Tvoja matka, Ursa Gojčević, rodená Kmetović, odpovedám Ti na Tvoj milý list. Našiel ma v dobrom zdraví, ďakovať milému bohu, úfam sa, keď dostaneš môj, budeš i Ty pri dobrom zdraví, ako prosím od boha v modlitbách i od Matky božskej sinskej. Nie je veru tak nešťastný Paško, lebo mu prišlo znezrady, zima a zima, že sa posteľ pod ním triasla. Dali sme mu na pot rakije s korením a olejom, že ho rozhorúči. Prišla naň horúčava, krv mu došla do varu. Keby bol lekár chcel uznať, že je vzbúrená, mohlo byť dobre. Nebohý Gazić z Krivej Lúky bol by ho vytrhol, ako toľkých, alebo náš Bekavac, hoc sa nevyučil, ale sa vyzná v našej krvi. Neslúchol, nesekol mu žilu, iba prášky a kvapky, kým dušu nevypustil. Bolo mu ešte len na šesťdesiaty rok. Otec Bartul^[5] mu žijú, sú ako buk, neúrekom. Mohol si i Paško požiť, keby bol prišiel pod iné ruky, lebo by ho boli doniesli do potu. Jeho Kate ostala na vdovskom chlebe.

Ja sa mám ešte ta, chvalabohu; azda ešte dožijem, kým prídeš, lebo by ťa nedbala nechať v dobrom poriadku. Len by si sa i Ty vrátil v poriadku, ako som ťa vypravila, odkiaľ kto sa vráti s prázdnymi rukami, nerobia mu veľkú slávu, ako keď ho vyprávali. Ty vieš, že sme nie potrební, ďakovať bohu, keď nechýba ani zjesť, ani vypiť, ale by patrilo ukázať, že sme nie najhorší. Nuž hľaď zozbierať, synku, zlata, ak ho ešte ostalo. I na koryte ostane trochu, keď sa vyváľa chlieb, čo sa popriliepa oň. Keď upečieme z toho poškrabok, nejeden ho radšej od ozajstného chleba. Hľaď i Ty doniesť aspoň poškrabok a neboj sa, že budú zazerať, keď prídeš.

Môj synku, Ty si si vzal do hlavy, že sa oženíš a každé slovo poťahuje na to, ako všetky cesty a chodníky z nášho chotára idú do Splitu rovno na Panské námestie. Že sa vraj cítiš sám a opustený. Všetko sa Ti zunovalo a vieš iba ten jediný liek, že sa prichodí oženiť. Náš starý barba Zorzi tiež nechcel naostatok chlípať polievku, čo mu navarila švagriná doma a veru bola dobrá kuchárka; nedal pokoja, kým mu neprišla variť jeho Mare, iba od nej mu chutilo. Nehaním ťa, lebo rôčky máš, ale Ti haním, že sa odhadzuješ od starého kamarátstva, lebo si myslím, kvôli hocakému chodníku nehodno cestu nechávať. Cesta vieme, kde ide, chodník Ťa môže odviesť i na zlú cestu, kde poblúdiš. Bola som rada, kým si sa držal Kreška; lebo či sa Ti páči alebo nie, Tvoja mati myslí, že je lepšej hlavy ako Ty, a srdca úprimného. Ja som si vymerala už dávno, že koľko ho Ty prevyšuješ vzrastom a vo vláde, on Teba zas prevyšuje o toľko na rozume a rozvahe. Ak sa odhodíš od neho, môj synku, o toľko sa donesieš, koľko je hoden. Boj nie je na silných, ani víťazstvo na veľkých, ak povážiš, že malý Dávid zabil skalou veľkého Goliáša. A Ty sa spravuj, synku, sám; ja medzi vami súdiť nemôžem.

Stadiaľ nechcem stvoru do domu, a čo by bola neviemaká. Ďakovať bohu nájdem i tuná, čo Ti môžu byť pár. Túto ti posielam na obrázku, čo jej vytiahli toho roku v Splite. Hoc nemá na kabáte akúsi bielu gundžu, myslím, že sa nemusí zahanbiť pred Tebou. Bolo by svedčnejšie, keby si bol ostrihol i tú kečku a nezahladil ju do čela ako sinský kabáč. I doma si nosil kečku ako žrebček, ale som Ti ju podplietala, aby šla dohora. Táto stvora je Jelka Kmetović zo Širokého Dolca, jej otec mi padne ďaleký bratranec v druhom, alebo treťom kolene. V Širokom Dolci má obchod a toto mu je jediná dcéra.

Nahovárala som ju trochu, všeličo jej rozprávala o Puntarene. Sama neviem, ako ju schytila veľká vôľa ísť za Tebou: či pre Tvoj obrázok, nemôžem vedieť, keď som nepozerala naň jej očima. Dievku má každý radšej doma ako vo svete. Najťažšie im je nemôcť jej ani svadbu urobiť, ako by patrilo. Pomaličky som zaobišla i ich; tak ti príde táto perla tej zimy s ľuďmi od nás, čo sa zberajú na tie strany, ale nie do Puntareny. Budeš mať mladuchu ako mandľový kvet a nech sú dievky na chýr, čo o nich píšeš, Jelka sa nemusí zahanbiť pred nimi. Ale i Ty sa musíš obhodiť, ak chceš zastrčiť tento kvietok na kabát, alebo radšej ako bývalo v móde za našich čias, za ucho. Rozumieš, čo Ti vravím? Ak sa jej zapáčil obrázok, nech sa jej zapáči ešte väčšmi osoba, ktorá si ju chce vziať. Lebo žena je do tých čias žena, kým hľadí na svojho človeka ako na nikoho na svete a kým si je istá, že druhého takého daromne hľadať na bielom svete.

Ale načo ja, dedinská stvora v rokoch a zo starého sveta, učiť Teba, keď pozeráš z toho obrázku, ani čoby bola Tvoja celá Amerika. Sám mi píšeš, že bys’ mal v čom preberať kebys’ chcel, že si si nevybral ani jednej z ľútosti k našim dievkam, aby neprišli o rozum pre Teba. Čo by im ostalo, nebožiatkam, keby im tam panské dievky zobrali spred nosa všetku smotánku? Ako som vyrozumela Ty si v tých veciach majster a ja veru, stará žena, nejdem nosiť vodu do mora a učiť Teba, keď Ty môžeš skôr učiť mňa, úbohú mater. Len som Ti chcela napomenúť, že táto stvora je nie utisnutá na Ameriku. Ide, lebo som ju prehovorila, keď si mi letel k hlave, že sa tam zaopatríš. Chcela som Ti ukázať, že i v našich krajoch máme dosť toho tovaru súceho; načo by ho bolo dovážať z cudzieho sveta, keď by možno ani neprivykol u nás.

Ja Ti už nebudem písať, ale keď budú v ceste, muž tej ženy, čo pôjde s nimi, pošle Ti heslo na telegrafe a Ty už budeš vedieť, na čom si a nedaj vtáčikovi uletieť.“

Nasledovali druhé veci, najmä dlhý rad pozdravov, ako už býva v liste do Ameriky.

Krešimír zložil list a zasa vzal obrázok. Bolo mu, ako by sa vracal k starej známosti. I oči jasné, čierne ako žúžoľ dívajú sa naň akosi smelšie a úprimnejšie. Ani čo by sa mu išli prihovoriť. Okolo úst preletuje úsmev. Ale nie taký, ako býva u fotografa, keď napomína: ,Pozerať vľúdne.‘ Takýto sa neukazuje na rozkaz; vykvitne rovno z čistej, nevinnej duše.

,Ako anjel, ako anjel, nevinná a dobrá…‘ Ale mu zišiel list na um, obrázok mu vypadol z ruky. ,Nebude mne, nie! Mne ju neposielajú. Mne ju nemal kto poslať…‘ Nahučalo mu znezrady žiaľu do srdca, že ledva oddychoval. Iným obecali perlu. Pozrel ešte raz nežne do peknej tváre a obrázok vložil k listu. ,Mne poslali iba pochvalu,‘ rozvažuje, poberajúc sa k domu. ,Ja rozumný a rozvažitý, ale mi nemá kto poslať Jelku.‘ Rozmohol sa v ňom zasa cit osamelosti. ,Bez domu, bez nikoho — sám a v cudzom svete.‘

Vošiel do dvora, list položil na miesto a zatvoril dvere pri bráne. Pán Andrija mu bol ako vymenený. Kričí z neho pýcha; z očí, z celej tváre sa tisne navonok, akoby jej bolo tesno tamdnu. Chladlo bratstvo i u Krešimíra; mrzko, veľmi mrzko mu bolo dnuka. Dávne city sa podeli kdesi, ostalo mu srdce prázdne.

Iba pán Ipolito mu ostal; vedel rozväzovať zahrdúsené uzly. I teraz v otupnej pustote okolo seba utiekol sa k nemu.

„Do roboty, priateľ, do roboty!“ Privítal ho. „Pýtajú nám údeninu do Patagónie. Prišli prvé objednávky.“

Krešimír sa zaradoval. Má robotu, bude čím zabiť čas; nemusí sa kŕmiť trpkosťou. Naznášal do kôlne starých kisní z obchodov, začal ich prerábať na menšie. Ukladal a balil svoj tovar. Sotva skončil tú robotu, prišli objednávky z Chíl a zasa iné z argentínskej Patagónie. Masť roztopil znovu a prelial do nových úhľadných bľachovíc. Tú robotu už odbavil u pána Carlosa, v jeho dielni na klobásy. Tak sa míňali dni, míňal sa i tovar dosť dobre. Pomaly sa i búrka v ňom stíšila. Pridusil v sebe trpkosť a závisť, ktorá podvihla strapatú hlavu proti bratovi. Prevládal ju a zavrel kdesi do temného koterca.