ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Operáciu urobili teda u pána Martina a podnik sa mu nezrútil zato. Pán Martin sa utíšil. V sebe mal za moc, že v jeho dome odbavili výkon, o ktorom sa predsa bude len hovoriť; hoc tú spokojnosť nechcel dať znať na sebe pre odporcov chorého. Lebo pán Andrija hromžil. „Či bolo treba nadobúdať choroby do domu? Aby sa i nám dostalo dačo? Veď jeme a bývame s ním v jednom dome. Ak ochorie daktorý, čo ti povie?“

„Nože nedojedaj!“ zahriakol ho. „Vidíš, i sám sa jedujem, nezobral by ma na tri vozy. Ale ti žena vari uzná? I prosil som i hrozil. Mal som ju biť? Nebolo by od veci, ale vidíš, aký som!“ Stál pred ním vysoký, urastený, ale sa rozkročil trochu. Nohy nevládzu držať toľkú ťarchu. „Skúsiš, čo je žena, keď sa zahrdúsiš. Jej ostane navrchu a čo sa na kolomaž rozleješ.“

Nedal sa utíšiť pán Andrija. Čo podstrkuje ženu! Čo ho do jeho bosorky? Jemu je o peniažky. Ich nezabolí, nemajú čo utratiť, ale toho, čie sú peniaze v obchode. Kto nazrie do domu, ak sa rozchýri, že sú v ňom pľuhavé choroby? Škoda padne naň, nie na nich. Kto mu ju nahradí?

„Nože mi daj pokoj s nimi, s tými peniazmi!“ zhundral pán Martin viac pre seba. Vie, že ani jemu je nie o peniaze a obchod. Chcel by zrezať Petrovi rováš, čo zadieral indy doňho; ukázať, že má v moci dom i všetko, čo je v ňom. Nie mu je už dosť, vystatovať sa, keď sú sami; vozí sa po ňom ešte väčšmi pred inými, i pred hosťami. Môžu vidieť i slepí, že gazda je zvyšný; spadol na paholka vo vlastnom dome. Zunovalo sa mu znášať toľkú hanbu. Odpratal sa do svojej izby. Keby mohol, podel by sa vďačne kdekoľvek.

Pred večerou vošla pani Tereza do izby. Okenice boli pozatvárané, lebo je veľký vietor. Nanosil by piesku do domu, keby sa nepoupchávali všetky špáry. V tej tme ani muža hneď nezazrela.

Našla ho sedieť v pološere na posteli. Oddychuje tuho, až sa zľakla. „Vari ti je dačo?“ prihovorila sa mu starostlive.

„Mne?“ pohol sa, posadol trochu vyššie. Posteľ zaškrípala vo všetkých stavcoch. „Mne je nie nič.“

„Ja, že ti je dačo, keď si tu.“

„Vari nesmiem byť tu?“ Bol by ju nedbal okríknuť veľmi surovo, ale jej akoby zunelo do ucha čosi mäkkého v jeho hlase. „Čo sa tu motáš?“ Nebol rád, že je pri ňom; chytal sa surovosti, v nej hľadal silu nedať sa. Nedala sa mu odohnať; zľakla sa, že mu je čosi.

„Hádam sa jeduješ, Martin!“ prihovára sa mu. Včera večer sa s ním pohádala. Bolo jej ľúto, bola ho i znosila. Možno si vzal k srdcu.

„Zišlo by sa pokoja, len by ho bolo,“ vytýka jej. „Načo nám to bolo s tým čeľadníkom?“

„Veď ho už obriadili,“ tíši ho. „Nemáš si prečo ťažkať. Odbavili tu, ako keby bolo tam.“

„Obriadili i mňa. Vyhorel som ja.“

„Keby bola vedela, že ti poletia k hlave, nebola by sa zastarela.“

„Dosť som ti dovrával,“ začal ju hrešiť, ale vtom počul, ako plače pri ňom. Prišlo mu veľmi ťažko: nemal odkiaľ vziať surovosti urobiť si z nej hradby. „Vieš, v čom som,“ začal jej vysvetľovať. Nevie sám, čo sa mu robí; nikdy sa s ňou nepozhováral takto, odkedy sa zobrali. „No neplač, čo si cnieš?“ Znelo jej to akosi veľmi mäkko. Zaplakala usedave a schýlila sa k nemu na posteľ.

Vo dverách do izby zastala ozrutná postava Nikolu. Vošiel do pitvora zo dvora; počul plač, ale nemohol v šere rozoznať, čo sa robí.

„A čo je?“ ozval sa chripľavým hlasom. „Gazdinej čosi?“

„Každému po troche, krajan,“ zveril sa mu odrazu gazda. „Ujde sa po troche blenu i horiča. No, čo sa soplíš toľko!“ okríkol ju predsa. Našiel kdesi po kútoch trochu surovosti. „Neplač! Načo nič po nič? Hriech bol a bude. Keď nie pre túto, bolo by pre inú vec. Hryzenie by bolo. Viac nepoviem slova. Škoda hriech nadobývať…“

Čo sa mu robí? Nikdy nemal tej zdieľnosti, čo teraz. Tam ju chytil a viedol za ruku k tej veci, skadiaľ vychodí ich nešťastie; nedal sa jej dotknúť, ale ukázal, kde leží. A v nej sa zmohla sila; čo ubudlo jemu, pribudlo jej. Chce sa vlámať až k žriedlu ich nešťastia.

„A čo je to s nami, Martin? Prečo sa nezveríš? Pán Nikola je náš, nemáš sa čo obzerať; a tebe by odľahlo.“

„Odľahne, ale kedy! S nami je, čo je; nič takého. Tašli peniaze, nieto babky; tašla naša sloboda! Zajali nás, zviazali. To je…“

„Rozpovedz, Martin!“ burcuje ho žena. „Neopúšťajme sa, nájdeme spôsob.“

„Veď spôsob! Kde sú spôsoby, keď nemáš groša? Kto ho nemá, hotová opica, potupa. Bez peňazí je služba; ani služba, ale temnica, okovy na rukách a nohách. Ani temnica celkom, horšie od nej. Otroci sú, predávajú ich ako otrokov, bijú a mučia i pľujú na nich, lebo nemajú groša…“

Nikola vošiel, nevidel ho dobre v polotme. Hádzal divné slová žene, akoby si bol vypil. Ale Nikola začal predsa badať súvis; nebolo, čo hovoril, bez hlavy a päty. Poznámky o peniazoch boli tie isté, ktoré počúval vtedy od pána Katovića. Zadivil sa, trochu i zaradoval, že o tej istej veci dvaja majú ten istý náhľad. I on sa pridal k nim a potvrdil gazdovi. Pravdu hovorí, i pán Simon by držal s ním, keby bol tuná.

„Veď pán Simon, čože, je náš človek,“ potvrdil pán Martin. „Že mu zanesiem dvanásť stovák, spravil som mu ich.

A kde sú? Neslúchajú ma peniaze, ja ich musím slúchať. Nuž otrok. Poviazali ma.“

„Dal mu ich Andrija!“ pripomenula mu.

„Nedal nič, oklamal!“

„Neoklamal, dal mu ich; spýtaj sa pána Simona.“ Zapamätala si, čo jej vtedy povedal pred bankou.

„Ja pána Simona?“ zľakol sa. „Ja jemu na oči? Bez dvanásť stovák!“ Poschodilo mu na um, ako prišiel o dve tisícky, aké písmo podpísal. Stislo mu hrdlo. Nemohol preriecť slova. Tovar sa míňa, dokedy potrvá ešte? Čo bude predávať, keď sa minie? Ísť k pánu Simonovi nehaneblive, brať zo skladu, kradnúť? Vystrel ruku, odtisol ju od seba prudko. Zaplietol sa do svojho nešťastia a nevidí, kde je východ. Zahrúžilo ho: alebo zhynúť tu o hlade, alebo ísť na zboj po skladoch.

Zľakla sa, že sa nahneval, ako ju odtisol prudko. „Nemohol by si pospať, Martin?“ prihovára sa mu.

„Pospať? Nedbám. Choď. Len pokoja a tichosti.“ Zavalil sa, oprúc sa o lakeť, až posteľ zasa zaškrípala. „Zavri dvere, daj pokoja…“

Slúchla, zavrela dvere; ostala s Nikolom zoči-voči v pitvore.

„Čo je to?“ vyzvedá sa on.

„Pre Andriju, pán Nikola.“ Vyrozprávala mu, čo sa stalo s dvoma tisíckami. Nevie sama, kde utkveli, keď muž nehovorí ako pán Simon.

Nikola krútil hlavou. Nevedel, čo je, ale videl, že je zle čosi. Pravdaže — poviazali ho, sám vyjavil. Nepovedal kto, ale vidno, že Andrija. Nikola stískal päste…

Pán Martin blúdil očima po izbe. Hoc je temer tma, oko privyklo na ňu. Leží hlavou na hlavnici, bojí sa pohnúť a izba sa predsa pohla. Jednou stranou sa zodvihla, druhou, kde leží hlava, spúšťa sa dolu kdesi. Znovu sa vrátila do váhy, keď tu zas hlavu mu dvíha kdesi dohora. Zastenal, nadišla ho tažoba; znoj ho oblieva po tvári, tečie i po prsiach. Zle mu je, zle, akoby sa bol opil.

Predsa ani nejedol skoro, pil samú vodu, ako mu predpísali. Nuž ako je to? Teda nevedia nič! Vymýšľajú, ako ho trápiť a brať do rezu; pripravili ho i o slobodu, ktorú mal aspoň pri stole, že vraj príde hlava k sebe. Hľa, pekne prišla k sebe! Zaboril ju do hlavnice, izba sa prestala vážiť, ale sa skrúca ako na zvrtlíku.

Pekný z nich osoh, vedia naprávať hlavy! Ale od doktorov vrátil sa k pánu Andrijovi. „Bodaj skazu vzali i peniaze.“

O hodnú chvíľu opovážil sa zodvihnúť hlavu; čakal, či izba sa nezačne knísať, ale ostala na mieste.

Pred večerom bol zasa chlap na mieste. Zhodil zo seba odmäk, nabral si surovosti. Bolo mu ľúto, že sa prenáhlil prvej; nedržal jazyk za zubmi.

„Aby si nešla robiť hriech v dome,“ zahrozil žene. „Nikola nech nepchá nos, do čoho mu nič. Bolo už dosť hriechu, myslím.“

Pani Tereza vypočula hrozbu, videla zasa smutný pozor a prihla hlavu. Sľúbila mu, aby sa len nebál…

Obrátil sa a šiel k chorému. Postava sa vyrovnala hrdo, z očú sa vytratil smútok. Má i on, ďakovať bohu, náhradu; nie je najostatnejší. Má sa po kom poviezť, môže sa i vŕšiť. Ako iní jemu, tak i on im…

„Iná je tvárička dneska!“ prihovoril sa mu. V hlave mu znela i úprimnosť i radosť. „Netrasieš sa ako včera.“

„Kdeže sa nepredesiť, keď ste ma chceli vstrčiť do špitála!“ vyhodil mu na oči. Cíti sa i on ako iný. Robota sa vydarila, o pár dní bude chlap, vylíže sa.

„A čo si nepovedal zaraz!“ vytýka mu gazda. „Bolo povedať nie, nik ťa nevyháňal. Nemému vlastná mať nerozumie.“

„Ďakujem, gazda, za veľkú lásku!“ zvolal natešený; z hlasu ozývalo sa mu hodne citu. Gazda ho tíšil; urobili, čo bola povinnosť. Kto by ho mal pritúliť, ak nie svoj svojho? Dnes tebe, zajtra možno mne, tak sa majú tie veci. Vrchy sa nesnímajú, ale ľudia sa schodia, najmä svoji.

„Nikdy vám nezabudnem, ani gazdinej,“ zastrájal sa Petar. Cit mu navrel v úpustoch, prelomil hrádzu a začal sa rozlievať. „Odslúžim sa za lásku, oj, nezameškám, čo by bolo kedy!“

Pán Martin si rozväzoval, v čom je. Ozbíjať ho o dvanásť stovák? Ako by šiel s nimi hrdo k pánu Katovićovi! V zime zlyhal, nepriplatil mu ani peče, ako bol sľúbil; teraz by sa preukázal, že nezabudol predsa. Ako ísť s prázdnou rukou, hoc ho toľko ráz volal prísť a brať, čo mu treba. Nepýta, ale písmo je tu. Odňalo mu smelosť brať, keď vie, že nemôže platiť. Kde sa podeje, keď vyjde z tovaru?

Začínalo mu zas byť horúce, ale si sadol a začal rozprávať Petrovi, ako musí zajtra platiť Corinde za šesť mesiacov. Dvanásť stovák! Peniaze mal hotové, ale sa poharkal s Andrijom preňho. Najedoval sa, vyčítal ich jemu. „Už sme sa rozkmotrili nadobre,“ oznámil mu. „Letel do mňa ani sršeň pre teba, synku, že si v dome. Chcel ťa odpratať do špitála, ale sme ho hegli. Domŕzal zle, nuž som mu zapchal ústa papierikmi. Teraz neviem, ako sa spraviť s Corindou. Dvanásť stovák je ako dvanásť sto tisíc, keď ich nemáš na bydle. Nuž som si rozvážil. Petrík je poriadny mládenec, varuje si. Usiluje sa ako mravec a nepozerá na zdravie v robote. Vidíme, ako si zadovážil priesil od hrdloviska. Keď ich reku má, akoby si ich mal ty. Priateľovi niet krajšej veci, čo vytrhnúť priateľa z tvŕdze.“

Petar veľmi zvážnel. Veselý úsmev zhasol ako raňajšie zore, keď sa podvihnú mrákavy. Zasa upadol do súženia a schytil ho bôľ. Zišla mu na um rana. Nožík ju otvoril, ale kedy zacelie?

Musel sa priznať, hoc veľmi haneblive, že nemá pri sebe ani peče.

Pán Martin sa usmial, že veď sa to vie. Budú na knižočke alebo na dobrých úrokoch u dakoho. Petar sa mu priznal, že nemá ani takých. Pán Martin veľmi zvážnel.

„Ale nevieš, synku, že v Amerike nezájdeš ďaleko bez tej výzbroje? Skôr sa pohneš bez papierov ako bez papierikov. Iste si poslal kapitál materi.“

Petar cíti, že mu je trochu teplo. Vidí boh i svet, že nemal nikdy kapitálov. Čo zarobil, ledva stačilo zapchávať najhoršie diery. Choroba ho zaskočila práve, keď bol ako kostolná myš. Mať kapitály, bol by sa zobral rovnou cestou do prvého hotela v Buenos Aires alebo v Santiagu. Aspoň by ho neznali; nemusel by znášať hanbu a posmech ako v Puntarene.

Pán Martin sa vrátil do miestnosti za dlhý stôl umývať poháre. Môže prísť dakto, pýtať si naliať, budú aspoň poháre čisté.

,A má peniaze,‘ dumá v sebe, ,bodaj ich čerti vzali, hádam i väčší kapitálik. Utajuje sa, oplan, nedbal by sa pretvárať, že je ako kostolná myš. Ja, že ich požičia, dvanásť stovák.‘

Zronilo ho veľmi. Ale príde mu prísť predsa len do ulice San Martin predstúpiť pred pána Simona? Len ako — ako? Stŕpal a triasol sa od strachu. Veľký hnus podvihol sa v ňom.

A bol by ho mohol vytrhnúť. Čo by mu bolo pomknúť trochu jeho káru? Aspoň na kúsku, alebo i na celej ceste, keby dal dobrú zápinku. Dneska chcel iba probovať, ako sa vymáhajú od neho, ľahko či ťažko. Ako by bol vydýchol pod jarmom, keby bol našiel trochu dobrej vôľe!

Ale horká pomoc! Káru musí ťahať sám. Príde ísť zasa k pánu Simonovi, či by ju nepotisol, aspoň kým vyjde z najhoršej jamy. Aká hanba a strach ísť! Musí prekročiť to písmo, ktorým zapísal všetko, čo má i nemá. Ak ho raz prekročí, vojde do cudzieho klamať, kradnúť. A či ho neprekročiť a čakať, kým nepríde koniec?

Na druhý deň nebolo o čom hovoriť pri obede. Vetry spretŕhali kdesi v argentínskej Patagónii telegraf; noviny nedoniesli zpráv a chýrov zvonku. Prišlo sa zhovárať o domácich veciach.

Pán Andrija začal zasa o Petrovi. Mali ho predsa len odpratať; veľká chyba nechať ho v dome.

Pán Vodopija sa ponáhľal odbaviť obed. O jednej ako prednosta mal byť v obchode. Ale zabudol na obchod, zastarel sa zasa do veci. Že načo ho posielať, dobre mu je i tuná. Obsluhujú ho ako pána. Nikde by mu nebolo lepšie.

Dargaš vstrčil nos do taniera. Rástol od radosti, že pán Vodopija zastáva perlu. I on sa ozval, že čo raz ide k chorému, pochváli sa mu, ako ho opatrujú. „Vieme, ako vie obslúžiť naša gazdiná!“ doložil.

„Veď preto; jeho obsluhuje, i varí,“ oboril sa naň pán Andrija. „Nech ta ide, alebo k Pepite, Anite a Rosite!“ Nezabudol mu, že mu ich vstrčil pod nos vtedy.

Pán Vodopija ho zahriakol, že gazdiná nemá s chorobou dočinenia; rany opatruje doktor a Vid. A keby sa i dačoho dotkla, vedia dobre, ako sa vie držať čisto.

Ale pán Andrija nechcel uznať; hnusí sa jesť v dome, kde je špitál.

„Bol by ho odpravil,“ ozval sa pán Martin, „ale čo, keď ma zahriakli.“

Nuž áno; načo ho zastávať? Pýtal od neho dvanásť stovák, nechcel poľaviť. Dosť mal už preňho ošklivosti s hlavným hosťom, ktorý — aký je, taký je — oratoval ho dosiaľ zakaždým.

„Najskôr ho i odbavím,“ osvedčil sa. „Choroba môže potrvať; kto ho bude obchodiť toľké časy?“

Pán Vodopija ho zastal ešte raz, ale sa musel pobrať do roboty. Za ním šiel i Dargaš. Bol najedovaný i na gazdu, ale väčšmi na pána Andriju.

Okolo olovrantu prišiel doktor; Vid už bol pri Petrovi. Pozeral, ako mu čistí ranu; držal mu nádobu na nečistú vatu. Bola jej celá hŕba. Keď bol obväz hotový, doktor pochválil ranu, že sa dobre čistí a šiel. „A to spáľte!“ ukázal na nečistú vatu. „Nehádžte ju do smetí.“

Dargaš vyniesol nádobu, že hodí na oheň, čo je v nej. Keď prechodil dvorom, zazrel dvere odchýlené na izbe pána Andriju. Vstrčil hlavu do izby. Keď nevidel nikoho, položil nádobu za dvere. Skočil ešte k Petrovi oznámiť mu, čo vyparatil. Smiali sa ako blázniví od radosti. Aspoň sa vyvŕši na ňom.

Pri večeri sa strhla veľká zvada. Pán Andrija vtrielil do miestnosti, že si vyprosí sprosté žarty. Oboril sa na Dargaša; vedel, že od neho pochádza tá sprostota.

„Daj ty mi bože,“ pohol Dargaš plecom. „Pomýlil som sa; že ju hodím na oheň a zabudol som ju v izbe. Ale ľahko si poradiť.“ Usmievali sa potuteľne, ako ho Dargaš prekára. „Nádoba ťa nezabila. Vynesiem ju ľahko.“ Zobral sa od stola a vyhrnul vatu do ohňa.

Pán Andrija sa už neutíšil. Jedoval sa pre žart; ešte väčšmi, že všetci držali s Dargašom.

Po večeri sa rozpŕchli. V miestnosti ostal gazda a on. Začal chodiť prudko sem a tam, naraz zastal pred ním.

„Či si si už rozmyslel, alebo sa im prepečie? Tebe je všetko nič, ale ja si nedám frčky hádzať. Vidíš, ako idú na mňa.“

„Povedz už raz, čo mám robiť. Nenadúvaj sa ako moriak.“ Gazda bol akýsi spokojný, nedal sa búriť.

„Nepovedal som ti toľké razy?“ Oboril sa naň. „Alebo pôjde z domu, alebo urobím, čo viem.“

Pán Martin ani nevzal hore hrozbu. Osvedčil sa, že veľmi vďačne; nech sa nezastrája. Petar vyfrkne z domu, ak nie naskutku, zajtra doobeda.

Pán Andrija zastal pred ním zmätený. Ako býk, keď sa chce pasovať a nemá s čím. Nechce sa už ani dohadovať? V ňom vrie tuho dva-tri dni ani v kotle; nemá sa na kom vŕšiť. Či sa už nemôže ani na ňom?

„A čo si sa zadíval?“ pozastavil sa pán Martin a pozerá naň akosi ľahostajne. „Vydurím ho, keď na to príde, neboj sa. Vari mi z neho pomoc alebo osoh? S ním i bez neho musím preniesť, čo znášam.“ Zas mu len zablúdila myseľ k písmu. Príde ho prekročiť, ísť do cudzích skladov brať tovar za päť prstov. Vidí, že pôjde poň. Tam kdesi v skladoch nechá dobré meno, statočnosť. Var ho oblieval od hanby a strachu; čelo sa mu sperlilo od veľkých krupají znoja. Vezme i potupu na seba, pochová dobré meno. Nikde nikoho oratovať ho, dať peňazí, aby mohol predstúpiť statočne pred človeka. „S ním i bez neho, krajan, som už len štenec. Utekám pred veľkým mäsiarskym s krvavými očima uchýliť sa dakde, aby ma nezdrapil za väzy, lebo by ma zmárnil na mieste. Príde utekať ako strela, ale mäsiarsky má dlhé skoky. Tam je hneď vysoký plot, vieš, z tabiel zinkových, okolo dvora. Byť špára medzi tablami, hoc malá, alebo pod parkanom, štenec by sa prevliekol na druhú stranu a mäsiarsky by ho nedolapil…“

„A nemohol ju nájsť?“ usmieva sa mu pán Andrija. Rozprávka ho udobrila akosi.

„Bola akási medzi tablami, bola,“ prisvedčil pán Martin majúc na ume Petra. „Skočil na ňu, že sa prevlečie, ale sa ledva zmestí pysk. Nemohla sa pretisnúť hlava. Dokrvavil hlavu chudák, odskočil od nej, zasa len beží okolo plota, či sa nenadarí väčšia…“

„Mäsiarsky som ja,“ rozosmial sa pán Andrija, v oku zlostný blesk.

„Nie ty, krajan,“ pokrútil vážne hlavou pán Martin. „Nestatočnosť, zlé meno trieli za mnou. Pôjdem k pánu Katovićovi po tovar bez peňazí. To je ten besný pes. Roztrhá moje dobré meno,“ zamračil sa, obzrel sa ešte raz na špáročku pri Petrovi. Nechcel ho oratovať, rozšíriť ju trochu. A možno i nemá stovák. „Meno pôjde do hnojovky. Statočnosť odvisne. Povedz, bratku, čo ešte treba? Povedz úprimne!“

Pán Andrija sa nesmeje. Vidí ako cez sito, že sa deje v krajanovi čosi veľmi smutného, akoby v ňom umieralo čosi. V očiach už mu je nie smútok, ale veľký strach, zúfalstvo. „Bude pokoj, krajan,“ sľubuje mu, v hlase mu zuní ako srdečnosť.

„Dobre, pohľadajme ho. Zišiel by sa.“

„I priateľstvo,“ dodal tichšie.

„Priateľstvo?“ Pozrel naň smutne a pohol plecom. Čo z priateľstva? Nepriamil sa naň; zabili ho obuchom. Kde je strach, nekvitne jemný kvet priateľstva. Iba čo potiahnu káru, dotiahli ju dosiaľ, potiahnu ešte na kuse. Ale pod koleso padlo dobré meno do najväčšieho bahna, pri ňom statočnosť. Nerozíde sa s ním pre Petra; čo mu je z Petra?

Iba dobré meno umrie, s ním statočnosť…