História povstania slovenského z roku 1848

V krátkosti podotkneme, čo sa robilo po celom Slovensku. V Gemerskej stolici mužne vystupovali za práva národné: Janko Rimavský, Štefan Daxner, Bakulíni. Prví dvaja politické úrady zastávajúci, živlami maďarskými otočení, súc za kapitánov gardy vyvolení cvičili ľud v zbrani v tom vnútornom duše tušení, že vycvičení nie za Maďarov, ale za cisára a za Slovákov bojovať budú.

Janko Kráľ (právnik) sa z Pešti bol vychytil zvestovať ľudu slobody a práva, jemu najjasnejším kráľom udelené, ale sa mu to nepodarilo, lebo navštíviac priateľa svojho Rotaridesa v Príbelciach, naraz v predsavzatí prekazený, od maďarských gardistov chytený i so svojím priateľom v putách do Šiah odvedený bol, kde v žalári bitý, trápený mnoho znášať musel, až ho naposledy ako väzňa do Pešti odviedli. Sedel v žalári od dubna 1848 až do ledna 1849, v ktorom čase ho knieža Windischgrätz na slobodu prepustil.

V Zvolenskej a Liptovskej stolici, okolo Sitna a pod Kriváňom pripravovali ľud okrem už pripomenutých vlastencov: Mikuláš Ferienčík, Göllner, Kellnerovci, Samo Chalupka, J. Čipka, Bartoš (katolícky farár v L. Sv. Mikuláši), Plošic, Stöckl.^[41] V Oravskej a Turčianskej stolici sa vyznačili: Cochius, Matúška, Beláni,^[42] Ondrej Hodža, Meša, Láni, Lilgovci, Hornek. V Trenčianskej: Závodník, Gerometta atď. V Nitrianskej: velební Urbanovský, Šťastný. V Prešporskej: Galbavý, Viktorín a druhí, z ktorých ale skoro každý, ak sa útekom pred fanatizmom maďarským neochránil, uväznený alebo prenasledovaný za národ slovenský mnoho trpieť musel.

K počtu týchto vyznačených mužov patrí najmä šľachetný, za 13 mesiacov v žalári mučený Ondrej Lukáč.

Prvý príhlas „Bratia Slováci!“ sa po celom Slovensku roznášal a rozširoval.