ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zmätok hrozný panoval v Uhorsku. Prabydlitelia krajiny tejto, cítiac sa pýchou a tyranským zachádzaním maďarstva obrazenými, prichádzajúc k povedomiu individuálneho, národno-samostatného života a vidiac, že krajina táto je nie viac ich matkou, ale macochou, ktorá iba nadutým a roztopašným synom slúži a voľká, povstali aj oni za slobodu a za právo svoje, nazdávajúc sa, že sú tak synovia Uhorska ako i druhí, a preto takí rovnoprávni ako i Maďari.

Samí prví boli Srbi, bojovní junáci juhoslovanskí, ktorí sa počínaniu maďarskému najprv smelým slovom, potom neohrozeným skutkom naproti postavili. Srbi ešte v dubni ustanoveniam a zákonom maďarským sa sprotivili, matriky a zápisnice maďarské pálili, úradníkov Maďarmi vyvolených a ustanovených pozhadzovali, poslušenstvo maďarskému ministériu vypovedali. Naposledy povzbudený mladým srbským junáctvom povstal hrdinský národ tento proti Maďarom, vedený a napomáhaný patriarchom Jozefom Rajačičom, hrdinmi Kničaninom, Stratimirovičom a druhými, a vyperúc Maďarov pri Alibunári, Perlase, Tittele atď., dostanúc sa do hradieb Srbobranného Sv. Tomáša, víťazne odoháňal a porážal vojská i gardy maďarské.

V Sedmohradsku povstali Sasi a s nimi hraničiaci bojovní Rumuni. I Rusíni na polnoci dávali znaky života.

Chorváti zo všetkých týchto národov najsamostatnejší, municipálnymi právami ohradení, kroz svojich vlastných vyslancov na snemoch uhorských predstavovaní, už oddávna proti Maďarom mužne vystupujúci, i teraz sa proti nim postaviť mohli.^[75]

Junácky bán Jelačič, prekročiac Drávu dňa 7. septembra, neúnavným maršom postupoval k Budínu a Pešti, aby pokoril tieto sídla maďarskej bezuzdnosti.

Všetky tieto veci sa robili navidomoči pred celým svetom; neslovanské časopisy náruživo proti počínaniu slovanských národov vystupovali, nazývajúc Srbov zbojníkmi, lúpežníkmi a Jelačiča vodcom zbojníckej bandy. Iba sústredná vláda Rakúska sa zdala všetky tieto veci ignorovať. Zatajiť sa nedá, že bola v kritickom položení. Z jednej strany, ako vypadne povstanie v Taliansku, z druhej strany viedenská Aula a nadovšetko Maďari ministérium viedenské do veľkých zmätkov boli priviedli. Ku stránke a politike žiadneho z týchto národov sa ministerstvo rakúske neklonilo, ale ani ono istú samostatnú stranu neutvorilo, prezradzujúc všade neurčitosť a neistotu zásad a náhľadov svojich. Takým činom obyvatelia celého mocnárstva do veľkého zmätku a neistoty privedení boli a samé cisársko-kráľovské vojsko nevedelo, komu má veriť, koho poslúchať a za čo vlastne bojuje. Každého občana v celom mocnárstve iba jeho náruživosť a náklonnosť k jednej, lebo druhej alebo tretej strane hnala a priťahovala.^[76][77]

Maďari na vláde vždy nové práva vymáhali a v úmysloch ustálení, zbieraním po celej krajine obetí, chystaním zbroja, cvičením národnej gardy atď. k vojne sa pripravovali; národy ale ostatné v dobe osudnej, v ktorej išlo každému o to: žiť, alebo zhynúť, počínaním maďarstva odstrašiť sa nedali. Ministerstvo viedenské sa klátilo. Klátenie toto pozorujeme najmä vtedy, keď Jelačič, majúc tiahnuť s cisárskym vojskom proti Maďarom, obžalovaný od nich, do Innsbrucku bol citovaný, aby sa tam vraj zo skutkov a počínania svojho ospravedlnil. Vojaci Bánovi hneď od neho a hneď zas od maďarského ministerstva dostávali príhlasy a rozkazy; a často skrze vládu rakúsku Bána zvelebeného, dôveru cisárskeho dvora požívajúceho a druhý raz z bánstva zhodeného a potupeného vidieť museli. Pulszky, agent maďarský, v samej Viedni plagáty proti Jelačičovi vyvesoval, verejne proti nemu verbujúc. Z čoho mohlo nasledovať, že bán Jelačič — ak nemá dosť energie, nepožíva dôveru, lásku a oddanosť svojich plukov — ľahko sa stane prvou obeťou neráznosti sústrednej vlády rakúskej, aký príklad máme na grófovi Lambergovi a grófovi Laudonovi, ohavne zavraždených.

Že ministerstvo rakúske vždy viac na legálnej ceste^[78] postaveným, historicky uznaným, cisárskemu domu sa líškajúcim Maďarom naklonené bolo ako druhým, za cisársky trón a práva svoje vystupujúcim národom, videl každý. Keď Maďari svojvoľne do práv cisárskych zasahovali a naposledy nepotrebného cisára s 3 miliónmi takrečeno na penziu dať zamýšľali, práva všetkých v Uhorsku bývajúcich národov nohami šliapali, v pevnostiach cisárskych maďarské zástavy vyvesovali, verných cisárovi dôstojníkov kočačinami zneucťovali, vojsko cisárske na svoju stranu lákali, s červenými perami behali atď., a sám Jelačič Pešť a Budín s velikou mocou cisárskeho vojska pokoriť išiel, ministerstvo rakúske i vtedy ešte na zmierenie myslelo, ktoré sa malo skrze arciknieža Jána sprostredkovať. Namiesto neho vyslalo grófa Lamberga, jeho prostredníka, ktorý by v mene Jeho jasnosti s Maďarmi sa pokonal a poriadok v Uhorsku uviedol. Stalo sa, čo každý v okolnostiach vtedajších predtušiť mohol. Gróf Lamberg na peštianskom moste od vzteklej luzy, vedenej Baloghom a druhými víťazmi, barbarsky kosami rozsekaný a rozkúskovaný stal sa obeťou fanatizmu, ktorý slabí radcovia skrotiť nevládali.^[79][80] Ale ani potom nezmúdrelo rakúske ministerstvo a iba z núdze sa vrhlo do náručia Slovanom, ktorí cez všetky stoletia svoju vernosť k cisárskemu trónu skutkami dokázali a i teraz na jeho udržaní všetkými možnými silami pracovali.