ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Dňa 10. mája 1848)

Slovenské žiadosti, ktorými by sa všeobecná vôľa národa bola vyslovila, po všetkých slovenských stoliciach sa chystali; bolo to ale vždy iba roztrhaných jednotlivcov počínanie. Duch národný cítil potrebu jednej všeobecnej schôdzky, na ktorú by sa reprezentanti národní z celého Slovenska zišli, žiadosti národa dovedna zobrali a takéto Jeho c. k. jasnosti, všetkým právomocnostiam Uhorska a pripojeným korunným zemiam podali, požadujúc ich o bratskú podporu. Schôdzka bola na 10. máj ustanovená.

Aspoň mimochodom spomenieme, že Hurban na schôdzku túto so šabľou pri boku, bielym perom a slovenskou kokardou sa vystrojil z Hlbokého (5. mája); a tak cestoval cez obce a mestá plné náhončích, prejdúc skoro pol Slovenska, rozširujúc všade myšlienky o právach a slobode národa slovenského. Bola to — v tých časoch hrôzy a terorizmu — ešte väčšia odvážnosť, ako ktorá sa na Karolovi XII. (švédskom) obdivuje, keď nenazdajky svojho nepriateľa (Augusta, ním o korunu pripraveného) v Drážďanoch navštívil a tomuto iba po odchode švédskeho víťaza napadlo radu držať, že čo sa vraj malo robiť, keď bol prítomný?^[43]

Na schôdzku liptovskú prišiel aj Ľudovít Štúr z Prahy.

„Na schôdzke tejto sa ustanovilo osvedčenie národné: manifest slávny na národy uhorskej krajiny — národa slovenského, akoby vážne ultimátum na ministerstvo. Tento príhlas je pamätný. Jesto v ňom reč vážna, ostrá, nadšeniaplná a pritom čistá všetkých nápadov a urážok. Opravdivá to reč slobodných Tatry synov, ktorí najprv akoby vystúpili na pole bojov, osvedčujú života svojho námery. Slovensko už malo život. Národ sa cítil byť národom.“^[44]

*

Žiadosti slovenského národa (pred Jeho c. k. Jasnosť, pred krajinský Uhorský snem, pred Jeho výsosť palatína kráľovského námestníka, pred ministerstvo Uhorské a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti boli nasledujúce):

I. Slovenský národ v Uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom sne ako pranárod krajiny tejto, usvedomujúc sa, že zem táto a matka krajina, súc pôvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za Uhorskú korunu krv vylievali, bola donedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťaziach potupy a zhanobenia.

Ale v okamžení tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom, ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. Za to, ako pranárod a niekdajší jediný majiteľ svätej tejto zeme povoláva pred zástavou tohoto veku rovnosti všetky národy uhorské ku Rovnosti a Bratinstvu a osvedčuje sa zo svojej strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť a tým menej vykoreniť — ale aj žiada od uhorských národov, aby aj ony z ich strany takýmto uhorským vlastenectvom naplnení boli a uctením slovenskej národnosti národu slovenskému priateľstva a lásky hodnými sa stali. Lebo národ slovenský, ako z jednej strany nechce utláčať iné národy, tak z druhej strany nedovolí seba do starého jarma priahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávne meno uhorského vlastenca neprisúdi žiadnemu tomu, kto nešetrí práva národnosti druhého pod korunou uhorskou bývajúceho národa. Následkom toho žiadame:

II. Aby sa zriadil na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný snem bratských národov pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený — a každý zástupca národný zaviazaný svojou národnou rečou národ svoj zastupovať a reči národov na sneme zákonne znať. Mimo tohoto krajinského všeobecného snemu národov žiadame

III. Národné osobitné snemy, na ktorých sa povedú rady národné, a to síce jak národného, tak všeobecne krajinského dobra sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisné, aby každý národ ku svojmu národnému striedku mocne sa priťahovať mohol a smel, a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a sa poddávať, a práve pre toto prísne chránenie slobôd a práv národných žiadame po

IV. Aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou v zmysle národov sebe od svojich vysielateľov vydaných na sneme krajinskom hovoriť a v páde nevernosti zrady národnej aby pokutám od vysielateľov ustanoviť sa majúcim poddaní boli. Menovite národ slovenský, najviac zradcov národnosti svojej počítajúci, má dostatočné príčiny žiadosť túto vysloviť a všemožne podporovať.

V. Žiadame, aby zákon ten, podľa ktorého už teraz v tomto počiatočnom sa prebudzovaní krajiny, pri rokovaniach stoličných a výborových, maďarská reč sa za reč rokovania predpisuje a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti zákonom sa donucuje — žiadame, aby zákon ten hneď teraz tak premenený bol, že by sa do obecného verejného rokovania reč materinská uviedla. Lebo sväté slovo slobody je potupené v tom páde, keď sa národ slovenský, nerozumejúc maďarsky, pri rokovaniach v reči jemu nezrozumiteľnej k nemote odsudzuje. Hrešil by národ náš proti sebe a krajine, keby či prisviedčal, či odporoval uzavretiam takým, ktorým nerozumie. A na takéto nezákonnosti nesmie a nemôže rozumným spôsobom žiaden slobodný národ druhý národ priviazať. Tí ale úradníci a tie právomocnosti, čo doteraz násilnému zákonu tomuto zadosť urobiť nemohli a rokovanie mestské a vidiecke aj v národných rečiach dopustili, aby tento krok prirodzenej spravodlivosti zodpovedať nemuseli.

VI. Žiadame dokonalé zriadenie škôl národných, a to síce ako počiatočných (elementárnych), tak aj reálnych meštianskych, ústavov dievčenských, ústavov pre vychovávanie učiteľov a kňazov, potom ústavov literárnych vyšších, menovite: gymnázií, lýceí, akadémie, ústavu polytechnického a jednej univerzity. Všetky tieto ústavy majú byť založené na základe slobodného vyučovania: a reč vynaučovania pre synov a dcéry národa slovenského nemá byť inšia ako slovenská, aby na základe tomto národ slovenský si mohol vychovať synov jemu a krajine verných.

VII. Žiadame, aby maďarské stolice po svojich školách a vyšších i nižších ústavoch literárnych katedry reči slovenskej pre Maďarov a stolice slovenské katedry reči maďarskej pre Slovákov pozakladali, aby sa tak národy tieto jeden ku druhému priblížili, menovite, aby Slováci a Maďari Slovákov hovoriacich na sneme slovensky rozumieť mohli.

VIII. Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko panovanie jedných národov a národností nad druhými národnosťami z koreňa vyvrátilo a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastného ustupovať prinútený nebol: a z toho ohľadu žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označovať smel bez prekážky. Zástavy červeno-biele máme za slovenské — červeno-bielo-zelené za maďarské; zástavy červeno-bielo-zelené s címerom uhorským za krajinské. A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákov a komando pre ňu slovenské.

IX. Žiadame, aby právo národného voliteľstva nebolo určované rádom a stavom, ale duchom a právom rovnosti — a preto chceme, aby každý rodu svojmu verný, zločinstvom a výstupkami nezašpintaný občan a obyvateľ uhorský, dvadsať rokov majúci, vyvolený byť mohol. Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materinskú reč potupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa skutočné úklady stroja — úrady zastávať nesmejú. Menovite žiadame, aby od týchto čias žiaden zradca slovenského národa medzi Slovákmi úradovať nemohol. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva — chceme sa ubezpečiť na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krvi, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považovať budeme.

X. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucií: ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných; neináčej i osobnú bezpečnosť pri cestovaní po krajine: — lebo s bolesťou sa žalovať musíme, že nabudnutá teraz sloboda skrze rozširujúci sa po krajoch našich slovenských terorizmus a neprestajné strašenie, vyhrážanie natoľko sa potlačuje, že i verejne pod holým nebom rečnenie k národu sa za buričstvo pokladá.

XI. Žiadame, aby sa pre uspokojenie spoluobčanov našich po dedinách, mestečkách a kopaniciach a od dávnych rokov na rozličné spôsoby od rozličných ľudí utláčaných, klamaných, o hory a pasienky, o role, obecné živnosti, kopanice, výrubiská a iné majetky pripravených, aby sa tedy pre uspokojenie týchto ukrivdených občanov odrazu také poriadky porobili, že by oni ku svojim predošlým nepohnutým majetkom, teda ku svojim dávnym kopaniciam, pasienkom, horám, výrubiskám atď. prísť a týmto imaním neobmedzene oni i ich potomci podľa práva vládnuť mohli. Žiadame ďalej, aby sa v tom zmysle a tou cestou, ktorou sa urbárski poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj alodiálni poddaní (ktorí sa na iných miestach majiteľmi slobodných živností, kurialistmi, taxalistmi, kaštieľnikmi, komorníkmi, majorníkmi menujú: od poddanskej práce a povinnovateľnosti zbavili, hlavne tí, ktorí tridsať šesť rokov robotizeň panskú zbívali. Takže, aby sa i regália beneficia k dobrému obcí obrátili.

XII. Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotaridesom, učiteľom v Príbelciach, do ťažkého väzenia v Šahách zatvorení sú preto, že ľud slovenský v Príbelciach pred verejne oznámeným zákonom k hájeniu jeho slobôd povzbudzovali — z tej príčiny žiadame, aby títo len preto, nevinní väzňovia a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody, čím skôr na slobodu vypustení boli.

XIII. Vediac to, že v susednom Haliči (Galicii), takže pod berlou rakúskou s nami súcom, bratinského rodu Poliaci, slobody, ktoré my požívame, ešte nedosiahli — pretože im veľké prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť neprestáva — žiadame, aby všetky národy pod uhorskou korunou súce úradnými cestami mocní spolucitnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesli a u Jeho jasnosti nášho kráľa a pána vo Viedni o to prosebne nástojili, aby už konečne nešťastnému národu tomuto spravodlivosť a milosť sa stala.

XIV. Slovenský národ kladie výmienku svojho šťastia a ubezpečenia svojej národnosti na vyplnenie týchto žiadostí, vyslovujúc predkom svoju úctu, vďaku a dôveru ako ku slávnemu ministerstvu, tak aj ku všetkým občanom uhorským, ktorí tieto žiadosti podporovať budú: naproti tomu v odkladaní alebo obchádzaní týchto žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho k bývalej slepote a slúžobnosti maďarskej.

*

V súkromnom liste písal Hurban dňa 10. mája z Mikuláša takto: „Slováci sú tu dobrí; už aj páni tunajší sa hlásia k nám. To bude dobre; nebude musieť krv tiecť, keď sa všetci Slováci k Slovákom prihlásia!“ — Ale že sa to nestalo, že veliký počet Slovákov nie ku Slovákom, lež k Maďarom sa prihlásil, vypukla vzbura maďarská, v ktorej toľko bratskej krvi tiecť muselo!