ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Národná rada by bola dakedy rada aj temporizovala, lebo pri všetkom jej ako ťažký kameň na hlave ležala tá okolnosť, že sa len vždy výhľady otvárali do rvačiek s vojskom cisárskym, čo ale nikdy nemohol byť cieľ pri pozdvihovaní národa slovenského za „jednotu ríše“. Medzitým odhodlaná bola stále v ustanovenom už jeden raz úmysle ďalej zotrvávať.

Na deň 26. september určená bola výprava na Senicu, kde maďaróni, ktorí sa boli povracali, stan založili a nové gardy i vojsko zbierali. Priechod Bielych hôr bol ostrážený kroz grófov Apponyovcov u Jablonice, komunikácia s Trnavou a Senicou, týmito sídlami operácií protislovenských, bola nepretrhnutá. Z tohoto záhoria sa malo teda vyhnať maďarstvo. Medzitým výprava táto sa nepodarila pre poriadok vojenský, aký sa odrazu uvádzal do operácií vodcov našich. Deň 22. a jeho spôsob bojovný neľúbil sa Zachovi, lebo v ňom nebolo istoty víťazstva. Tá búra, to rútenie sa v boj jeden cez druhého mohli dakedy v zlom dni, pri väčšej chladnosti a smelosti nepriateľa, špatne oklamané byť! Zach chcel, aby vojsko národné odrazu privykalo na evolúcie a manévre pochodové (maršové). — Bloudek síce nechcel toľko dôverovať škole, ako veril prírode, a dotieral, aby sa iba v búrnych hromadách uderilo na nepriateľa. Zach obdržal pole a robilo sa v jeho myšlienke. Postavenie povstalcov bolo tak majstrovské, ich prvšie manévre tak zostrašili nepriateľa, že ako mne (Hurbanovi) sám komandant tehdajšej moci senickej, môj priateľ predtým i teraz, v onom prúde ale inším rovná obeť času a okolností, barón H…y rozprával, že ani on sám, veliteľ ináč prirodzený, smelý, netrúfal si udržať pohromade svoje batalióny. Strach bol náramný. Prešporská garda posiaľ rozpráva ešte o tých hrôzach, aké ju napádali. Tak bolo v nepriateľských radoch. U slovenských povstalcov bolo viac disciplíny a poriadku ako dňa 22. septembra, pôsobili práve týmito cnosťami na nepriateľa; ale nebolo v ich duchu toľkej búry, v ich krokoch a pohyboch toľko orkánu, na ich bodákoch toľké oddanie sa svojej hviezde. Návrším nad Prietržou položeným, hájom borovým vyšlo bojovníctvo slovenské a dokonale v tri voje rozdelené postupovalo k Senici. Nepriateľa, na strelnú zbraň seba prevyšujúceho, videlo s úžasom rozvinovať svoju silu. Znak maďarského strachu boli výstrely z prílišnej diaľky dávané. To povedomie našich, že ľudstva síce mnoho majú, ale strelnej zbrane v poťahu na nepriateľa až príliš málo (niečo vyše 500 pušiek mali naši tisícovia), na ducha veľmi nevýhodne pôsobilo. Pochody a výviny v kolónach umelecky zostavených, necvičených týchto synov prírody, boli obtiažne a myseľ i telo unavujúce. Zach by bol s ľudom len trochu cvičeným — iste už samým manévrovaním — senického nepriateľa rozprášil. Plán jeho sa zlomil na dakoľko stotinách cepami ozbrojených sedliakov, ktorí nemajúc dôvery v svoju zbraň, z najzadnejších koncov zošikovaných krídel utekať počali, čím zmätok do celku uvedený bol. Centrum stálo, z oboch strán sa strieľalo bez ublíženia si spoločného. Veliteľ senický mi rozprával, jak ťažký kameň spadol z jeho srdca, vidiac utekať daktorých z našej moci. Výsledok toho bol ten, že sa vodcovia oboch strán jeden druhému svojím vojenským umením prezentovali. Pôvodca manévrov senických vydal pekné svedectvo o umení našich vodcov; a naši zas dali chválu senickému. Ľud z oboch strán sám seba sa bál. Prevaha v strelnej zbrani a blýskavé biele remene a znaky cisárskeho vojska na strane maďarskej porážali ľud pospolitý slovenský. Vojniča síce a jeho kyrysníkov už viac pred Senicou nebolo, ale druhé pešie vojsko (aké, nemôžem udať), bolo prítomné a plenkovalo proti našim. Bojovníci slovenskí pritiahli v noci späť na Brezovú bez toho, že by dač boli dokázali; ľud nevidel svoje položenie a nedal sa zmiasť nezdarením týmto. Národnej rade išlo teraz o to, novým víťazstvom rozdúchať oheň u slabších a už pochybovať počínajúcich. Príklad dakoľko úskokov, najviac pražských maznáčkov, zle pôsobil na slabšie duše.^[94] Nadovšetko ale, viac ako čokoľvek inšie, zrážala myseľ ľudu tá skúsenosť, že všade s cisárskym vojskom sa potýkať musí. ,Akože je to, že my, verní trónu, s vojskom bojovať musíme, ktoré sa tiež chvastá byť podporou trónu? — Čiže Kossuth je podpora vlády cisárskej?‘ — Také otázky prebehovali radami slovenských povstalcov.