ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Národná rada preniesla divadlo boja na inšie miesta. Pre malý zbor nebolo dobre na jednom, ale na viacej miestach sa zosiľovať a zrastať. Týmto spôsobom bol nepriateľ znepokojovaný. Dobré známosti o pohyboch nepriateľských boli vždy na čase a k úžitku. Nepriateľské gardy a vojsko proti Bánovi tiahnúce boli v Novom Meste zastavené — a zo Starej Turej sa mala zatiahnuť hranica za ten čas, kým by od Dobrej Vody a Jablonice generál Knöhr bol povstanie zužoval. Generál Knöhr ale bol Nikodém, pre strach maďarský iba potajomky vec trónu podporujúci. Z tej príčiny sa oboril naňho Tesák v Neue Politische Ofner-Pesther Zeitung, v čísle 94. zo dňa 26. rujňa 1848. Medziiným píše: „Darum erschien der verschmitzte General (rozumej Knöhra) am Abend des 26. September nach rümlicher(!) Vertreibung(!) der Hurbanischen Räuberhorde in Szenitz, begab sich gleich den folgenden Tag zeitlich in der Früh über das Weisse-Gebirge nach Bori und Verbó, und wuste die grosse concentrierte Macht und Kraft von Militär und Nationalgarden, unter dem Vorwande Opperationsplanes, so geschickt zu lähmen, dass die wirklich imposante Macht, die gegen Hurbans Horde vereinigt war, so lange ganz müssig zusehen musste, bis das wilde Raubthier seine Mörderhöhle total verlassen und alle Raubvögel entflohen waren.“^[95] — Lenže ten útek, pravda, nebol taký náhly, ako sa zdalo Tesákovi. Deň 27. dokázal znovu, čo je vstave vykonať sila a odhodlanosť slovenských bojovníkov, ktorí, medzitým nech je povedané, nikoho nezavraždili, ani nevypľundrovali a bili sa hrdinsky v poli iba s tými, ktorí ozbrojení proti nim pod zástavami Kossuthovými stáli. Pán Tesák teda lžive a zlomyseľne Brezovú „Mörderhöhle“ nazýva. Na Brezovej (ako sme pripomenuli), bolo viacej hrôzovládcov uväznených, a predsa žiadnemu ani najmenším na zdraví nebolo uškodené. Nech svedčia Fajnor, Boróczy, Lisý a druhí tehdajší delikventi! (Ani samému Tesákovi by sa nič nebolo stalo, trebárs toľko o „Hurbans Horde“, o „höllische Kammarilla“,^[96] o cisárskych generáloch „jesuitischer Verschlagenheit und schlangenartiger Schlauheit“^[97] po novinách rozpisoval.)

Včas ráno spomenutého už dňa zarmútilo sa nebo nad položením slovenského zboru. Dokola nepriateľmi otočený, nad hlavou viseli oblaky a dážď sa lial z neba. Mašírovalo sa z Brezovej.^[98] Cieľ bola Stará Turá. Nebo sa o poludní vyjasnilo. Slnko za jasno zapadalo, keď stáli na vrchoch staroturanských, proti sebe garda s plukom kniežaťa pruského a vo dva voje rozdelený hore návrším, na ktorom tamtí stáli, pevným krokom kráčajúci slovenskí junáci! S búrkou obyčajnou, zápalom dňa 22. septembra leteli na vrahov! Treskot bubnov, hrmot pušiek — a utekanie Maďarov bolo v okamžení.^[99] Vojaci i gardy počali sa barikádovať, na ceste stojace stodoly zapálili a z ohňa i spoza zásekov svojich pálili na rútiacu sa zo všetkých strán lávu slovenskú! Boj ulicový trval za chvíľu. Maďari, kam ktorí, sa rozutekali. Na úteku zo Starej Turej pálili kopanice a dediny slovenské. Na Lubinej ľahlo 200 domov. To je šľachetnosť veľkodušných(!) maďarských bojovníkov.^[100]

Prvý skutok rozbúrených bojovníkov slovenských bolo vypúšťanie v sklepoch pozatváraných občanov slovenských. — Lebo meštianstvo staroturanské bolo celkom kossuthovské, ale kopanice cisársky zmýšľajúce. — Z tohto pomeru vyšiel hrôzovládny súd, podporovaný stoličnou vrchnosťou, ktorý mučil ľud pre jeho národné zmýšľanie a pre vernosť k trónu a národnosti svojej. V mnohých pivniciach, v sklepoch hnusných, polomŕtve postavy čakali na vyslobodenie. Tridsať zúfalých, o pomstu volajúcich kostlivcov — vyrútilo sa oslobodených zo žalárov a vodilo osloboditeľov svojich po uliciach a ukazovalo domy vrahov svojich a zradcov cisára svojho! — Nejeden, čo mal dom v susedstve vraha svojho, kázal páliť strechu zradného suseda. Slovenskí bojovníci, bojom rozdráždení, mstili krv svoju; duch pomsty odstránil veliteľov i ohľady a sám sa posadil na chvíľu na stolicu vládnu. Maďari pálili nevinné; rozkatení mstitelia pálili sami svoje príbytky, aby len zničené bolo mesto zradné, k príkladu celému Slovensku. Už ani biele remene a znaky cisárske na pluku kniežaťa pruského neudržovali ľud, boj bol bezohľadný a zúfalý. Pohľad na okolnú krajinu hrôzo-velebný. Hory a návršia sa tratili v dyme a plápole, velebná Javorina ožiarená bola purpurovou žiarou, vlny dymu s plameňom zmiešaného váľali sa ulicami a dolinou. Rachot pušiek spočiatku častý, znenáhla umlkujúci, ustal naposledy a už iba praskot všežravého ohňa niesol sa nastalou tichosťou. Iba za krátke síce okamženie trvalo toto rozbúrenie mužstva vystúpleho z hraníc disciplíny, ale dostatočné k osvedčeniu spravodlivej pomsty. — V hluku tom márne boli rozkazy, márny hlas v rady zvolávajúceho bubna. Iba o polnoci sa začalo myslieť na velikánske napínanie síl, na ustalosť tela, na zmorenosť údov, hlad a smäd! — Dlhý pochod (marš) v blate a po cestách neschodných, boj, náruživosť, umoklý od dažďa odev, vyliata pomsta vyvážili silu povstalcov. Utiahli sa v poriadku na Poradie, kopanice myjavské a odpočinuli po dni velikých napínaní síl! Mesto zradou národa a cisára svojho pokalené odpočinulo v popole svojom, mstitelia slovenskí v príbytkoch verného ľudu slovenského po vrchoch myjavských.